ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keby bol gróf de Monte Christo dlhší čas žil v parížskej spoločnosti, bol by iste v plnej miere ocenil rozhodnutie, pre ktoré sa kvôli nemu odhodlal pán de Villefort.

Požívajúc priazeň dvora, či už panujúci kráľ pochodil zo staršej alebo mladšej vetvy, či vládnúci minister bol doktrinár, liberál alebo konzervatívec; majúc povesť obratného človeka, ako ľudia, ktorí sa nikdy nepriznali k politickému neúspechu, vo všeobecnosti bývajú pokladaní za šikovných; súc mnohými nenávidený, ale niektorými vrele podporovaný, ale nikým nemilovaný: zaujímal pán de Villefort vysoké sudcovské postavenie a držal sa na tej výške ako nejaký Harlay alebo Molé. Jeho salón, oživený mladou ženou a ani nie osemnásťročnou dcérou z prvého manželstva, patril k tým prísnym parížskym salónom, v ktorom sa zachováva kult tradície a náboženstvo etikety. Chladná uhladenosť, absolútna vernosť vládnym zásadám, krajné opovrhovanie teóriami a teoretikmi, plamenná nenávisť k ideologom, také bolo jadro vnútorného i vonkajšieho života pána de Villefort.

Pán de Villefort nebol len sudcom, bol skoro diplomatom. Jeho pomer k starému dvoru, o ktorom vždy hovoril s dôstojnosťou a úctou, zaistil mu rešpekt nového dvora a vedel toľko vecí, že ho nielen vždy šetrili, ale s času na čas i žiadali o radu. Azda by sa to nebolo stalo, keby pána de Villefort bolo bývalo možno odstrániť; ale on, ako rebelantskí feudálni páni, býval v nedobytnej pevnosti. Touto pevnosťou bol úrad štátneho žalobcu, ktorého výhody využíval s obdivuhodnou zručnosťou, a úrad by bol opustil len pre poslanectvo, čím by bol zamenil nestrannosť opozíciou.

Pán de Villefort robil a vracal málo návštev. Návštevy robila miesto neho jeho žena: a túto okolnosť prijala spoločnosť pre veľmi vážne a mnohé sudcove úrady; v skutočnosti to však bola číra vypočítavosť pýchy, aristokratická kvintesencia, slovom, uplatňovanie zásady: Rob, ako by si sa ctil, a budú ťa ctiť, ktorá je v našej spoločnosti oveľa užitočnejšia, ako grécka zásada: Poznaj sám seba, ktorá je nahradená dnes oveľa ľahším a výhodnejším umením poznať iných.

Svojím priateľom pán de Villefort bol mocným ochrancom; nepriateľom mocným a neoblomným odporcom; proti ľahostajným bol živou sochou zákona; tento človek, ktorému štyri revolúcie zručne za sebou nakopené, najprv utvorily a potom stmelily piedestál, vystupoval hrdo a mal mútny, bezžiarny alebo odvážne prenikavý a skúmavý pohľad.

Pán de Villefort mal povesť najmenej zvedavého a najmenej prístupného človeka Francúzska; každý rok usporiadal ples, na ktorom sa zjavil na štvrť hodinu, teda o štyridsaťpäť minút menej ako kráľ na dvornom plese; nikdy sa neukázal ani v divadle, ani na koncerte, ani na nijakom verejnom mieste; zavše si zahral partiu whistu, a tu mu starostlivo vybrali hráčov, primeraných jeho hodnosti; býval to nejaký vyslanec, arcibiskup, nejaké knieža, prezident, alebo napokon nejaká stará vojvodkyňa.

Taký bol človek, ktorého koč zastal pred bránou Monte Christa.

Sluha ohlásil pána de Villefort vo chvíli, keď gróf, sklonený nad veľkým stolom, sledoval na mape cestu z Petrohradu do Číny.

Kráľovský prokurátor vstúpil tým istým vážnym a odmeraným krokom, akým vstupoval do súdnej siene; bol to naozaj ten istý človek, či skôr pokračovanie človeka, ktorého sme raz videli ako zástupcu štátneho žalobcu v Marseille. Vo svojich zásadách dôsledná príroda kvôli nemu nezmenila smer svojej dráhy. Štíhly človek sa premenil na schudnutého; jeho hlboké oči vpadly a do zlata zasadené okuliare zdaly sa tvoriť čiastku tváre; okrem bielej kravaty mal cele čierny oblek, a táto smutná farba bola prerušená len tenkou červenou stuhou, ktorá sa nebadane ťahala cez gombíkovú dierku, ponášajúc sa na krvavú, štetcom načrtnutú čiarku.

Hoci sa Monte Christo vedel opanovať, odpovedajúc na Villefortov pozdrav, obzrel si sudcu predsa so zrejmou zvedavosťou, ktorý, obyčajne nedôverčivý a najmä nie veľmi ľahkoverný, ak išlo o spoločenský div, vo vznešenom cudzincovi — ako už Monte Christa nazývali — bol skôr náchylný vidieť nejakého dobrodruha, prichádzajúceho vykorisťovať nové dejište, alebo nejakého zločinca, vrátivšieho sa z vyhnanstva, než princa Svätej stolice alebo sultána z ,Tisíc a jednej noci.‘

„Pane,“ riekol Villefort spevavým tónom, akým sudcovia radi afektujú pri svojich rečníckych výkonoch a ktorého sa nemôžu alebo nechcú zbaviť ani v rozhovore, „pane, povinnosť mi káže poďakovať sa vám za mimoriadnu službu, ktorú ste včera preukázali mojej žene a môjmu synovi. Prichádzam teda, aby som túto povinnosť splnil a vyslovil vám svoju vďaku.“

Pri týchto slovách prísne oko sudcovo nestratilo nič zo svojej obvyklej spupnosti. Práve povedané slová vyslovil hlasom kráľovského prokurátora, s meravosťou krku a ramien, pre ktorú ho jeho lichotníci nazývali živou sochou zákona.

„Pane,“ odvetil gróf s mrazivým chladom, „som veľmi šťastný, že som mohol matke zachrániť syna, lebo vraj materinský cit je zo všetkých najsvätejší, a šťastie, s ktorým som sa stretol, zbavilo vás, pane, povinnosti, ktorej vykonanie je mi síce cťou, lebo viem, že pán de Villefort láskavosťou, ktorú mi preukázal, nemrhá, ktorá však, hoci mi je vzácna, nevyváži moje vnútorné uspokojenie.“

Villefort, počudujúc sa nad touto nečakanou odpoveďou, zachvel sa ako vojak, cítiaci úder pod pancierom, ktorý má na sebe, a pohŕdavá črta okolo jeho úst prezradila, že hneď od začiatku nepokladal Monte Christa za zdvorilého šľachtica.

Poobzeral sa, na čo by mohol nadviazať vlákno pretrhnutého rozhovoru.

Zazrúc mapu, nad ktorou Monte Christo sedel pri jeho príchode, pokračoval:

„Zaoberáte sa zemepisom, pane? Je to bohaté štúdium, najmä pre vás, ktorý, ako sa hovorí, videli ste toľko krajín, koľko ich je nakreslených na tomto atlase.“

„Áno, pane,“ odvetil gróf, „chcel som urobiť na ľudskom pokolení ,en masse‘ to, čo vy denne praktikujete na výnimkách, totiž psychologické štúdium. Myslím, že by mi bolo ľahšie od celku postúpiť k častiam, ako od častí k celku; je to algebrická axióma, ktorá žiada, aby sme postupovali od známeho k neznámemu, a nie od neznámeho ku známemu… Ale, prosím vás, pane, veď si sadnite.“

A Monte Christo ukázal kráľovskému prokurátorovi rukou na kreslo, a kým sa hosť musel ustávať posunúť ho napred, gróf si potreboval len sadnúť do toho, na ktorom kľačal, keď vstúpil kráľovský prokurátor; takto bol gróf napoly obrátený k hosťovi, sediac chrbtom obrátený k obloku a opierajúc sa lakťom o mapu, ktorá bola na chvíľu predmetom rozhovoru; rozhovor nadobúdal podobné tvary ako u Morcerfa a Danglarsa, keď i nie situáciou, tak aspoň osobami.

„Ach, vy filozofujete,“ povedal Villefort po chvíľke mlčania, v ktorej ako atlét, stretnúc sa s mocným protivníkom, sobral všetky sily. „Na moju česť, keby som tak nemal nijakú prácu ako vy, pane, našiel by som si veselšie zamestnanie.“

„Máte pravdu, pane,“ riekol Monte Christo. „Človek je ošklivou húsenicou pre toho, kto ho študuje pod drobnohľadom. Ale, tuším, práve ste povedali, že nemám prácu. Hľaďte, pane, myslíte azda, že vy máte nejakú prácu? Alebo, aby som to povedal jasnejšie, myslíte, že to, čo robíte, stojí toľko, aby sa mohlo niečím menovať?“

Pri tomto druhom údere, ktorý bol tak prudko namierený, Villefortovo počudovanie sa zdvojnásobilo: už dávno nepočul sudca vysloviť taký silný paradox, čiže, aby sme sa vyslovili presnejšie, počul ho prvý raz.

Kráľovský prokurátor sa namáhal s odpoveďou.

„Pane,“ riekol, „ste cudzinec, a tuším, sám hovoríte, že väčšinu svojho života ste strávili na Východe; neviete teda, akým opatrným a odmeraným krokom postupuje u nás ľudská spravodlivosť, ktorú v barbarských krajinách vykonávajú narýchlo.“

„Viem, pane, viem; je to antické pede claudo. Viem to všetko, lebo som sa zaoberal najmä justíciou všetkých dŕžav, porovnal som trestnú procedúru všetkých národov s právom prirodzeným. A musím povedať, pane, je to predsa len zákon primitívnych národov, totiž zákon odvety, ktorý sa mi zdá najviacej podľa božieho srdca.“

„Keby ten zákon bol prijatý, pane,“ vravel kráľovský prokurátor, „zjednodušil by veľmi naše zákonníky, a isté je, že naši súdni úradníci nemali by potom, ako ste práve povedali, veľa práce.“

„Môžbyť, že to príde,“ odvetil Monte Christo; „viete, že ľudské vynálezy postupujú od složitého k jednoduchému a že jednoduché je vždy dokonalé.“

„Predbežne, pane,“ riekol sudca, „jestvujú naše zákonníky s kontradiktornými článkami, čerpanými zo zvykov galských, zo zákonov rímskych, zo zvyklostí francúzskych, ale znalosť všetkých týchto zákonov nezíska sa, to sami uznáte, bez veľkej práce a potrebné je dlhé štúdium pre nadobudnutie tých vedomostí a potrebná je dobrá hlava, aby sa tie raz nadobudnuté vedomosti nezabudly.“

„I ja tak myslím, pane. Ale to, čo vy viete o zákonníku francúzskom, viem ja nielen o tomto zákonníku, ale aj o zákonníkoch všetkých národov: zákony anglické, turecké, japonské, indické poznám práve tak podrobne ako zákony francúzske. Nemýlim sa teda, ak hovorím, že pomerne (viete, pane, že je všetko pomerné) k tomu, čo som vykonal ja, máte vy veľmi málo práce, a pomerne k tomu, čo som sa naučil ja, musíte sa vy ešte mnoho učiť.“

„Ale prečo ste sa to všetko učili?“ spýtal sa udivene Villefort.

Monte Christo sa usmial.

„Pane,“ povedal, „hoci máte povesť vynikajúceho človeka, vidím, hľadíte na všetko s materiálneho a obyčajného spoločenského hľadiska, začínate a končíte človekom, to jest so stanoviska najobmedzenejšieho a najúzkoprsejšieho, aké môže objať ľudská inteligencia.“

„Vysvetlite mi to,“ riekol Villefort, ešte s väčším počudovaním, „nerozumiem vás… dobre.“

„Hovorím, pane, že majúc uprený pohľad na sociálne zriadenia národov, vidíte len kolieska stroja, a nie vznešeného pracovníka, ktorý ich privádza do pohybu; hovorím, že okolo seba a pred sebou rozoznávate len držiteľov miest, ktorých dekrét podpísali ministri alebo kráľ, a že ľudia, ktorých Boh postavil nad držiteľov miest, nad ministrov a kráľov, sveriac im poslanie, a nie úrad na zaplnenie, tí ľudia unikajú vášmu krátkemu zraku. Je to vlastnosť ľudskej slabosti tupých, nedokonalých orgánov. Tobiáš pokladal anjela, ktorý mu prišiel odňať zrak, za obyčajného mladého človeka. Národy pokladaly Atilu, ktorý ich prišiel zničiť, za obyčajného dobyvateľa — a obidvaja museli zjaviť svoje nebeské poslanie, aby ich poznal svet. „Som anjel Pánov,“ musel povedať jeden. „Som boží mlat,“ musel povedať druhý, aby božská ich podstata bola zjavená ľuďom.“

„Vy sa teda,“ riekol Villefort, ešte väčšmi udivený a nazdávajúc sa, že sa shovára alebo s osvietencom, alebo s bláznom, „pokladáte za takú zvláštnu bytosť, o akej ste práve hovorili?“

„Prečo nie?“ povedal chladne.

„Odpusťte, pane,“ riekol Villefort omráčený, „ale prepáčte mi, že, idúc k vám, nevedel som, že idem k človeku, ktorého vedomosti a duch natoľko presahujú bežné ľudské vedomosti a ducha. U nás, kultúrou skazených, úbohých tvorov, nie je to naskrze zvykom, aby šľachtici, majitelia ohromného imania, ako ste vy, za akého vás aspoň pokladajú — všimnete si, že sa nespytujem, ale že len opakujem —, nie je teda, ako som hovoril, zvykom, aby títo vyvolenci bohatstva mrhali čas na sociálne úvahy, na filozofické sny, ktoré môžu nanajvýš byť útechou pre tých, ktorých sudba vydedila z pozemských dobrôt.“

„Ech, pane,“ povedal gróf, „či ste azda dosiahli vynikajúce postavenie, ktoré zaujímate, bez toho, že by ste pripustili, že by ste sa stretli s výnimkou, a necvičíte svoj zrak, ktorý by mal byť predsa ostrý a istý, aby razom uhádol, na akého človeka padol váš pohľad? Či by sudca nemal byť nielen najlepším aplikátorom zákona, nielen najlepším tlmočníkom zapletených sporov, ale oceľovou sondou na skúmanie sŕdc, skúšobným kameňom na vyskúšanie zlata, z ktorého každá duša, s menším alebo väčším primiešaním, je utvorená?“

„Pane,“ riekol Villefort, „mätiete ma, na moju česť, a nikdy som nikoho nepočul takto hovoriť.“

„To preto, že ste vždy ostali uzavretý v kruhu všeobecných podmienok a že ste sa zamávaním perutí nikdy neodvážili povzniesť do vyšších sfér, ktoré Boh oživil neviditeľnými alebo výnimočnými bytosťami.“

„A vy, pane, pripúšťate, že jestvujú tieto sféry a že neviditeľné a výnimočné bytosti sa s nami miešajú?“

„Prečo nie? Či vidíte povetrie, ktoré vdychujete a bez ktorého by ste nemohli žiť?“

„Tie bytosti teda, o ktorých hovoríte, sú neviditeľné?“

„Stávajú sa viditeľnými, keď Boh dovolí, aby sa vtelily; vtedy sa ich dotýkate, stretáte sa s nimi, a ony vám odpovedajú.“

„Ach,“ riekol Villefort s úsmevom, „priznávam sa, že by som bol rád upozornený na to, keď prídem do styku s takou bytosťou.“

„Vaše želanie sa splnilo, pane, lebo ste pred chvíľou boli na to upozornený, a ešte vás i teraz upozorňujem.“

„Tak vy sami?“

„Som jednou z tých výnimočných bytostí, áno, pane, myslím, že doteraz sa ani jeden človek neocitol v takom postavení, v akom som ja. Dŕžavy kráľov sú ohraničené horami, riekami, zmenou mravov alebo rozličnosťou jazykov. Moja dŕžava je veľká ako svet, lebo nie som ani Talian, ani Francúz, ani Ind, ani Američan, ani Španiel: som kozmopolita. Ani jedna krajina nemôže povedať, že videla moje narodenie. A len Boh sám vie, v ktorom kraji umriem. Všetky zvyky sú moje, hovorím všetky reči. Vy ma pokladáte za Francúza, však, lebo hovorím po francúzsky tak plynne ako vy? Môj Núbijec Ali ma pokladá za Araba, môj intendant Bertuccio zasa za Rimana, moja otrokyňa za Gréka. Chápete, všakver, že, nie súc z nijakej krajiny, nežiadajúc ochranu nijakej vlády, neuznávajúc nijakého človeka za svojho brata, nemôže ma zadržať alebo ochromiť nijaký ohľad, ktorý zadržiava mocných, nijaká prekážka, ktorá ochromuje slabých. Mám len dvoch sokov; nehovorím víťazov, lebo si ich vytrvanlivosťou podmaním: totiž vzdialenosť a čas. Tretí je najhroznejší, a to je podmienka smrteľného človeka. Len tá ma môže zastaviť na ceste, ktorou kráčam, prv, ako som dosiahol cieľ, za ktorým sa snažím: všetko ostatné som premyslel. Čo ľudia menujú vrtkavosťou sudby, totiž: strata majetku, zmena, možné príhody — to som všetko predvídal, a ak ma môže nejaká stihnúť, ani jedna ma nemôže zničiť. Ak neumriem, budem vždy tým, čím som. Preto vám rozprávam veci, aké ste ešte nikdy nepočuli ani z úst kráľov, lebo králi vás potrebujú a iní ľudia sa vás boja. Ktorý člen našej tak smiešne usporiadanej spoločnosti si nepovie: Azda budem mať raz robotu s kráľovským prokurátorom?!“

„Ale to si môžete, pane, povedať i vy, lebo keď raz bývate vo Francúzsku, podliehate francúzskym zákonom.“

„Viem, pane,“ povedal Monte Christo, „ale ak mám prísť do niektorej krajiny, začnem prostriedkami, ktoré mám poruke, študovať všetkých ľudí, od ktorých môžem niečo očakávať, alebo niečoho sa obávať, takže ich poznám tak dobre, ak nie lepšie, ako sa poznajú sami. Tým dosiahnem výsledok, že kráľovský prokurátor, s ktorým by som mal robotu, či je to ten či onen, bol by iste vo väčšom pomykove ako ja sám.“

„Čo znamená toľko, pane,“ povedal váhavo Villefort, „že pri slabosti ľudskej povahy podľa vás každý človek dopustil sa — chýb.“

„Chýb alebo zločinov,“ odvetil nedbanlivo Monte Christo.

„A že medzi ľuďmi, ktorých neuznávate za bratov, ako ste hovorili,“ pokračoval zľahka rozochveným hlasom Villefort, „len vy ste jedine dokonalý.“

„Nie, nie dokonalý,“ odvetil gróf; „nepreniknuteľný, nič viac. Ale ak sa vám tento rozhovor nepáči, nechajme ho. Ja som ohrozený vašou spravodlivosťou práve tak, ako vy mojím bystrozrakom.“

„Nie, nie, pane!“ zvolal živo Villefort, obávajúc sa iste, aby nevzbudil dojem, že opúšťa postať. „Nie! Svojím briliantným, ba temer vznešeným rozhovorom povzniesli ste ma nad obyčajnú úroveň; už sa nerozprávame, disertujeme. Ale viete, ako bohoslovci s katedry na Sorbonne alebo filozofi vo svojich dišputách neraz si povedia krutú pravdu: povedzme, že pretriasame sociálnu teologiu alebo bohosloveckú filozofiu, a tu vám poviem, hoci je i trpká: Brat môj, kadíte pýche; ste nad ostatnými, ale nad vami je Boh!“

„Nad všetkými, pane!“ povedal Monte Christo takým hlbokým hlasom, že Villefort sa nevdojak striasol. „Mám pýchu oproti ľuďom, hadom, ktorí sú vždy hotoví povstať proti tomu, kto je od nich o hlavu vyšší, no nezadlávim ich nohou. Ale tú pýchu skladám pred Bohom, ktorý ma vyslobodil z ničoty, aby ma urobil tým, čím som.“

„Potom vás, pán gróf, obdivujem,“ riekol Villefort, ktorý v tom zvláštnom rozhovore prvý raz upotrebil túto aristokratickú formulu oproti cudzincovi, ktorého do toho času menoval len pánom. „Áno, vravím vám, ak ste naozaj mocný, nevšedný, svätý, či nepreniknuteľný, čo je, ako ste správne povedali, temer jedno, potom buďte hrdý, pane, je to zákon nadvlády. Ale akiste máte jednako len nejakú ambíciu?“

„Mám jednu, pane.“

„Akú?“

„Ako každého raz v živote, i mňa vyniesol satan na najvyšší vrch zeme; ztadiaľ mi ukázal celý svet, a ako kedysi hovoril Kristovi, tak hovoril i mne: ,Syn človeka, čo ti mám dať, aby si, padnúc, klaňal sa mi?‘ Tu som dlho premýšľal, lebo oddávna nesmierna ctižiadosť rozožierala moje srdce. Potom som odpovedal: ,Počuj, vždy som počul o Prozreteľnosti, ale som ju nikdy nevidel, ani nič takého, čo by sa na ňu ponášalo, a preto sa mi vidí, že nejestvuje; chcem byť prozreteľnosťou, lebo najkrajšie, najväčšie a najvznešenejšie, čo poznám na svete, je odmieňať a trestať.‘ Ale satan sklonil hlavu a vzdychol: ,Mýliš sa,‘ riekol. ,Prozreteľnosť jestvuje, ale ty ju nevidíš, lebo ona, dcéra božia, je neviditeľná, ako jej Otec. Nevidel si nič, čo by sa na ňu ponášalo, lebo upotrebuje tajné prostriedky a chodí po tmavých chodníkoch; čo môžem za teba urobiť, je, že ťa urobím nástrojom Prozreteľnosti.‘ Smluvu sme uzavreli; azda som pri nej stratil dušu, ale to je jedno,“ končil Monte Christo, „a keby na to došlo, uzavrel by som ju znova.“

Villefort hľadel na Monte Christa s najväčším údivom.

„Pán gróf,“ riekol, „máte príbuzných?“

„Nie, pane, som na svete sám.“

„Tým horšie.“

„Prečo?“ spýtal sa Monte Christo.

„Preto, že by ste boli mohli vidieť divadlo, ktoré by mohlo zlomiť vašu pýchu. Hovoríte, že sa bojíte len smrti?“

„Nehovorím, že sa jej bojím, hovorím, že ma len ona môže zastaviť.“

„A staroba?“

„Moje poslanie bude vyplnené prv, ako ostarnem.“

„A šialenstvo?“

„Bol som blízky šialenstvu, a vy poznáte zásadu: Non bis in idem; je to kriminálna axióma, a preto patrí do vášho odboru.“

„Pane,“ povedal Villefort, „ešte sa možno okrem smrti, staroby a šialenstva obávať i niečoho iného; je napríklad porážka, ten úder hromu, ktorý vás zasiahne, ale nezničí, po ktorom však je všetkému koniec. Ste to stále vy, a predsa nie ste to už vy; vy, ktorý ako Ariel podobný ste boli anjelovi, už ste len bezvládnou hmotou, podobajúcou sa, ako Caliban, zvieraťu; ľudská reč to menuje prosto porážkou. Príďte, prosím, ku mne, pán gróf, pokračovať v rozhovore, ak sa vám bude chcieť stretnúť s odporcom, ktorý vás porozumie a má chuť podvrátiť vás, a ukážem vám svojho otca, pána Noirtiera de Villefort, jedného z najprchkejších jakobínov francúzskej revolúcie, totiž najbrilantnejšiu odvahu v službách najmocnejšej organizácie; mužského, ktorý azda, ako vy, nevidel všetky kráľovstvá sveta, ale ktorý pomáhal rúcať jedno z najmocnejších; mužského, ktorý sa, ako vy, pokladal za vyslanca nie Boha, ale Najvyššej bytosti, nie Prozreteľnosti, ale osudu: tak, pane, pretrhnutie krvnej cievy v mozgu zničilo to všetko nie za deň, nie za hodinu, ale v momente. Pán Noirtier, bývalý jakobín, bývalý senátor, bývalý karbonár, vysmievajúci gilotínu, delá, vysmievajúci dýky, pán Noirtier, zahrávajúci sa s revolucionármi, pán Noirtier, pre ktorého Francúzsko bolo len ohromnou šachovnicou, jeho sedliaci, veže, behúni, kráľovná mali zmiznúť, aby kráľ dostal mat, ešte včera taký obávaný pán Noirtier stal sa cez noc tým úbohým pánom Noirtierom, nehybným starcom, odkázaným na vôľu najslabšej bytosti celého domu, totiž svojej vnučky Valentíny; slovom, nemou, chladnou mŕtvolou, žijúcou bez múk len preto, aby hmota mala čas dokázať bez otrasu úplný rozklad.“

„Žiaľ, pane,“ riekol Monte Christo, „ten pohľad nie je cudzí ani môjmu zraku, ani mojim myšlienkam; som trochu lekárom a hľadal som neraz, ako moji druhovia, dušu v živej a v mŕtvej hmote. Ostala ako Prozreteľnosť mojim očiam neviditeľná, hoci prítomná v mojom srdci. Sto autorov, od Sokrata, od Senecu, od svätého Augustína, od Galla, urobilo v próze i vo veršoch to prirovnanie, ktoré ste práve urobili vy. No jednako chápem, že otcovo utrpenie mohlo by vyvolať veľkú premenu v synovom duchu. Prídem, pane, keď ma k tomu láskave pobádate, v prospech svojej pokory pozorovať to divadlo, ktoré váš dom robí veľmi trúchlym.“

„Bolo by to iste tak, keby mi Boh nebol dožičil štedrú náhradu. Vedľa starca, ktorý sa vlečie ku hrobu, sú dve do života vstupujúce deti: Valentína, dcéra z môjho prvého manželstva so slečnou Renatou de Saint-Méran, a syn Eduard, ktorému ste zachránili život.“

„A čo uzatvárate z tej záhrady, pane?“ spýtal sa Monte Christo.

„Uzatváram to, pane,“ odvetil Villefort, „že môj vášňami zaslepený otec sa niečím previnil, čo ľudská spravodlivosť stíhať nemôže, ale zato podlieha spravodlivosti božej, a že Boh, chtiac potrestať len jednu osobu, zasiahol ho samého.“

Monte Christo sa usmial, kým jeho srdce zarevalo z hlbín, čo keby bol mohol Villefort začuť, bol by sa dal na útek.

„S Bohom, pane,“ riekol zasa sudca, ktorý už chvíľu stál a hovoril stojac, „opúšťam vás, nesúc so sebou rozpomienku úcty, ktorá, úfam sa, bude vám môcť byť príjemná, keď ma lepšie poznáte, lebo nie som banálny človek, k tomu chýba veľa. V pani Villefortovej získali ste inak večnú priateľku.“

Gróf sa pozdravil a odprevadil hosťa len po dvere svojho kabinetu. Villefort sa poberal ku svojmu koču sám, kráčajúc za dvoma lokajmi, ktorí na pánov pokyn ponáhľali sa otvoriť rýchlo dvierka.

Potom, keď kráľovský prokurátor zmizol, riekol si Monte Christo, násilne vyludzujúc zo sovretej hrude úsmev:

,Tak, už je tých jedov dosť; teraz, keď nimi prekypuje moje srdce, poďme si pre protijed.‘

A keď udrel na kovovú platňu, riekol Alimu:

„Idem teraz k madame; koč nech je za pol hodiny pripravený!“