ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Odkiaľ si žiadate, pán gróf, aby som začal?“ spýtal sa Bertuccio.

„Odkiaľ chcete,“ odvetil Monte Christo, „lebo ja z celej histórie neviem naskrze nič.“

„Myslel som však, že abbé Bussoni povedal Vašej Excelencii…“

„Niektoré podrobnosti, ale od toho času ušlo so sedem alebo osem rokov a ja som zabudol všetko.“

„Môžem teda bez strachu, že by som nudil Vašu Excelenciu…“

„Hovorte, pán Bertuccio, hovorte, nahradíte mi dnes večer noviny.“

„Vedie to až k roku tisíc osemsto pätnástemu.“

„Ach, tisíc osemsto pätnásť,“ riekol Monte Christo, „to nie je včera.“

„Nie, pane, a predsa sú i najmenšie podrobnosti vryté do mojej pamäti tak, ako by od toho času bol minul deň. Mal som brata, staršieho brata, ktorý bol v službách cisára. Stal sa poručíkom v pluku, ktorý sa skladal len z Korzičanov. Brat bol mojím jediným priateľom; stali sme sa sirotami, keď som mal päť a on osemnásť rokov; vychoval ma, ako by som bol jeho syn. Roku tisíc osemsto štrnásť, za Bourbonovcov, sa oženil; cisár sa vrátil z Elby, môj brat sa hneď vrátil k vojsku a, ľahko ranený pri Waterloo, ustúpil s armádou za Loire.“

„Ale opisujete mi históriu sto dní, pán Bertuccio,“ riekol gróf, „a tá je už, ak sa nemýlim, skončená.“

„Prepáčte, Excelencia, ale tieto prvé podrobnosti sú potrebné, a sľúbili ste mi, že budete trpezlivý.“

„Pokračujte, pokračujte, dodržím slovo.“

„Raz sme dostali list; musím poznamenať, že sme bývali v malej dedinke Rogliano na konci Korzického zálivu; list písal brat. Oznamoval nám, že armáda je rozpustená a že sa vracia cez Châteaurox, Clermont-Fer-rand, Puy a Nîmes; žiadal ma, ak mám nejaké groše, aby som mu ich poslal do Nîmes k istému hostinskému, nášmu známemu, s ktorým som bol v istých stykoch.“

„Podludníckych,“ riekol Monte Christo.

„Ech, Bože môj, pán gróf, človek chce z niečoho žiť.“

„Iste. Pokračujte.“

„Už som vám povedal, Excelencia, že som svojho brata nežne miloval. Rozhodol som sa, že mu tie peniaze nepošlem, ale že mu ich donesiem sám. Mal som tisíc frankov, päťsto som nechal Assunte, svojej švagrinej, druhých päťsto som vzal a vybral som sa na cestu do Nîmes. Bola to ľahká vec, mal som loďku a na mori ma čakal istý náklad; všetko podporovalo môj úmysel. Ale keď bol náklad na loďke, vietor sa obrátil, takže sme sa štyri či päť dní nemohli dostať na Rhône. Napokon sa nám to podarilo; plavili sme sa proti prúdu až k Arelatu; nechal som loďku medzi Bellegarde a Beaucaire a pustil som sa do Nîmes.“

„Prichádzame k hlavnej veci, všakver?“

„Áno, pane; prepáčte, ale Vaša Excelencia sa presvedčí, že hovorím len naskrze potrebné veci. Bolo to práve v čase, keď sa staly známe južné krviprelievania. Boli tam traja zbojníci, ktorí sa volali Trestaillon, Truphemy a Graffan, ktorí vraždili po uliciach všetko, čo bolo podozrivé pre bonapartizmus. Pán gróf iste počul o tých vraždách.“

„Len nejasne, bol som v tom čase veľmi ďaleko od Francúzska. Pokračujte.“

„Keď som prišiel do Nîmes, brodilo sa tam priam v krvi; na každom kroku som nachodil mŕtvoly; vrahovia, spojení v bandy, zabíjali, drancovali, pálili.

Pri pohľade na tú seč som sa striasol; nebál som sa o seba, ako prostý korzický rybár nemal som sa veľmi čoho báť; naopak, tie časy boly pre nás podludníkov priaznivé. Ale bál som sa o svojho brata, cisárskeho vojaka, vracajúceho sa od loirskej armády v uniforme s epoletami a ktorému preto hrozilo rozličné nebezpečenstvo.

Ponáhľal som sa k nášmu hostinskému. Moja predtucha ma neklamala. Brat došiel predošlý deň do Nîmes a pri samých dverách toho, ktorého prišiel žiadať o pohostinstvo, ho zavraždili.

Robil som všetko možné, aby som poznal vrahov, ale nik sa mi neopovážil prezradiť ich mená, nakoľko sa ich báli. Tu mi prišla na um francúzska jurisdikcia, o ktorej som toľko počul, ktorá sa vraj nebojí ničoho, a zašiel som k štátnemu žalobcovi…“

„Ten štátny žalobca sa volal Villefort?“ spýtal sa ledabolo Monte Christo.

„Áno, Excelencia; pochádza z Marseille, kde bol zástupcom. Pre jeho horlivosť ho povýšili. Bol vraj z prvých, ktorí oznámili vláde odchod z prístavu Elby…“

„Zašli ste teda k nemu,“ riekol Monte Christo.

„Pane,“ hovoril som mu, „môjho brata zavraždili včera na nîmeskej ulici; neviem síce, kto to urobil, ale vašou úlohou je vystopovať to. Ste tu najvyššou spravodlivosťou, a spravodlivosť má pomstiť tých, ktorých nemohla ochrániť.“

„Kto bol váš brat?“ spýtal sa štátny žalobca.

„Poručík korzického práporu.“

„Bol teda uchvatiteľovým vojakom?“

„Vojakom francúzskej armády.“

„Teda,“ povedal on, „narábal mečom, a mečom zahynul.“

„Mýlite sa, pane: zahynul dýkou.“

„Čo mám v tom robiť?“ spýtal sa sudca.

„Nuž, povedal som vám už; chcem, aby ste ho pomstili.“

„Na kom?“

„Na jeho vrahoch.“

„A či ich poznám?“

„Dajte ich vystopovať.“

„Načo? Váš brat sa dostal do škriepky a akiste ho zabili v súboji. Všetci bývalí vojaci robia výtržnosti, ktoré sa im darily za cisárstva, ale ktoré sa im teraz zle vyplácajú, a naši južní ľudia nemajú radi ani vojakov, ani výtržnosti.“

„Pane,“ povedal som, „neprosím vás za seba. Budem plakať, alebo sa pomstím — nič viac. Ale môj brat, chudák, mal ženu. Keby i mňa stihlo nešťastie, biedna bytosť by umrela hladom, lebo ju živila len bratova práca. Vymôžte jej pri vláde malú penziu.“

„Každá revolúcia má svoje obete,“ odpovedal pán de Villefort; „váš brat sa stal jej obeťou, je to nešťastie a vláda nie je preto vašej švagrinej povinná dať podporu. Keby sme mali trestať všetky pomsty, ktoré uchvatiteľovi prívrženci vykonali na prívržencoch kráľových, keď mali v rukách moc, váš brat by bol azda dnes odsúdený na smrť. Čo sa robí, je prirodzené, lebo je to zákon odplaty.“

„Ako, pane?“ zvolal som. „Je to možné, že by ste tak hovorili vy, sudca-úradník?“

„Na moju česť, všetci Korzičania sú blázni!“ odvetil Villefort. „Ešte sa nazdávajú, že ich rodák je cisárom. Mýlite sa v čase, môj milý, mali ste mi to prísť povedať pred dvoma mesiacmi. Dnes je už neskoro. Choďte teda, lebo ak nepôjdete, dám vás vyviesť.“

Chtiac sa presvedčiť, či mi možno niečomu sa úfať od novej prosby, hľadel som na neho chvíľu. Ten človek bol zo žuly. Pristúpil som k nemu a hovoril som mu polohlasne:

„Nuž, ak poznáte Korzičanov, akiste viete, ako vedia dodržať slovo. Ak sa vám zdá správne, že môjho brata, ktorý bol bonapartista, zabili preto, že ste vy rojalista, tak ja, ktorý som tiež bonapartista, osvedčujem sa, že zabijem vás. Od tejto chvíle vám vypovedám vendetu. Dbajte na to a dajte si čím väčší pozor, lebo ako sa najbližšie uvidíme, bude to vaša posledná hodina.

Vtom, prv, ako sa mohol prebrať z prekvapenia, otvoril som dvere a ušiel som.“

„Ach,“ riekol Monte Christo, „teda také veci stvárate vy, pán Bertuccio, so svojou poctivou tvárou, a k tomu ešte so štátnym žalobcom? Fuj! Ale či aspoň vedel, čo znamená slovo vendeta?“

„Vedel to tak dobre, že od tej chvíle neurobil sám ani kroka, zavrel sa doma a dal ma všade hľadať. Na šťastie bol som tak dobre ukrytý, že ma nemohol nájsť. Tu dostal strach; požiadal o preloženie, a keďže bol vplyvným človekom, vymenovali ho do Versailles. Ale, ako viete, pre Korzičana, ktorý svojmu nepriateľovi prisahal pomstu, niet vzdialenosti; jeho koč mohol jachať akokoľvek rýchlo, nikdy nebol predo mnou ďalej ako na pol dňa cesty, hoci som šiel pešo.

Nešlo o to, aby som ho zabil, na to som mal sto ráz príležitosť, ale hlavne o to, aby som ho zabil, a aby ma nechytili. Môj život v budúcnosti nepatril už mne: mal som chrániť a živiť svoju švagrinú. Tri mesiace som sliedil za pánom Villefortom. Tri mesiace neurobil ani kroka, ani prechádzky, aby ho môj zrak nebol sledoval. Napokon som zistil, že tajne chodí do Auteuil; pozoroval som ho zasa a videl som, ako vstupuje do tohto domu, v ktorom sme teraz; ale miesto toho, aby vstupoval ako každý iný hlavným vchodom od ulice, prichodil sem alebo na koni, alebo v koči, nechal koňa v hostinci a vchádzal sem malými dvierkami, ktoré vidíte tamto.“

Monte Christo pokýval hlavou na znamenie, že naozaj rozoznal vo tme Bertucciom označený vchod.

„Vo Versailles som bol zbytočný, osadil som sa v Auteuil a vypytoval som sa. Ak som ho chcel chytiť, musel som rozhodne tam rozostrieť sieť.

Dom patril, ako vrátnik Vašej Excelencii povedal, pánu de Saint-Méran, Villefortovmu tesťovi. Pán de Saint-Méran býval v Marseille, nepotreboval teda toto vidiecke sídlo; hovorilo sa i to, že ho dal do prenájmu práve istej mladej vdove, ktorú poznali len pod menom barónky.

Raz večer, hľadiac ponad múr, videl som naozaj mladú a krásnu ženskú, ktorá sa sama prechádzala v záhrade, do ktorej nehľadel nijaký cudzí oblok; často pozerala na malé dvierka; hneď som pochopil, že v ten večer čaká na pána Villeforta. Keď bola ku mne tak blízko, že som i v tme mohol rozoznať jej črty, videl som krásnu, mladú, asi osemnásť- alebo dvadsaťročnú, veľkú, plavovlasú mladú ženskú. Mala na sebe len župan a jej postava nebola ničím zahalená; zbadal som teda, že je tehotná a že jej tehotenstvo zdalo sa v pokročilom stave.

O niečo neskoršie sa otvorily dvierka; vstúpil mužský; mladá ženská mu bežala čo najrýchlejšie oproti; objali sa a bozkali nežne a odišli spolu do domu.

Tým mužským bol pán de Villefort. Súdil som, že keď pôjde zpät, najmä ak odíde v noci, musím sám prejsť pozdĺž celej záhrady…“

„A dozvedeli ste sa neskoršie meno tej ženy?“ spýtal sa gróf.

„Nie, Excelencia,“ odvetil Bertuccio; „uvidíte, že som nemal kedy dozvedieť sa ho.“

„Pokračujte.“

„V ten večer,“ rozprával ďalej Bertuccio, „bol by som azda mohol zabiť štátneho žalobcu, ale ešte som nepoznal dosť dobre záhradu vo všetkých jej podrobnostiach. Bál som sa, že by som ho nezabil na mieste a že by som nemohol ujsť, keby na jeho krik niekto pribehol. Odložil som to na budúcu schôdzku, a aby mi nič neušlo, najal som do ulice obrátenú, pozdĺž záhradného múru stojacu malú izbičku.

V tretí deň zatým okolo siedmej hodiny večer videl som vzdialiť sa z domu sluhu na koni a pustiť sa cvalom cestou, vedúcou k sevreskej hradskej; hádal som, že ide do Versailles. Nemýlil som sa. O tri hodiny sa mužský vrátil, celý pokrytý prachom; jeho posolstvo bolo vybavené.

O desať minút iný, pešo idúci, do plášťa zahalený mužský otvoril záhradné dvierka a zavrel ich za sebou.

Rýchlo som sišiel dolu. A hoci som nevidel Villefortovu tvár, poznal som ho podľa búchania svojho srdca. Prebehol som cez ulicu a vyskočil som na kameň, stojaci na rohu múru, s ktorého som prvý raz hľadel do záhrady.

Teraz však som sa neuspokojil len dívaním; vytiahol som z vrecka nôž, presvedčil som sa, či je jeho hrot dobre nabrúsený, a preskočil som múr.

Mojou prvou starosťou bolo bežať ku dverám; zavrel som ich vo dva vrhy, ale kľúč som nechal v zámke.

S tej strany teda nič neprekážalo môjmu úteku. Začal som si prezerať okolie. Záhrada tvorila obdĺžnik, v prostriedku prestieral sa na anglický spôsob jemný trávnik, v jeho rohoch stály grupy stromov s hustým lístím a miešanina jesenných kvetov.

Idúc od domu ku dvierkam pri odchode alebo od dvierok k domu pri príchode, pán de Villefort musel ísť popri niektorej grupe stromov.

Bolo to koncom septembra, vial silný vietor; každú chvíľu po nebi sa naháňajúcimi mrakmi zatemňované mesačné svetlo osvetľovalo piesok cestičiek, ktoré viedly k domu, ale nemohlo preraziť tmu hustých grúp stromov; v nich sa človek mohol ukryť, nemusel sa obávať prezradenia.

Skryl som sa v húštine, povedľa ktorej musel Villefort ísť najbližšie; sotva som v nej bol, zdalo sa mi, že v dutí vetra, ohýbajúceho mi vetvy stromov až k čelu, počujem niečo ako stonanie. Ale viete, či vlastne neviete, pán gróf, že kto čaká na moment, v ktorom má spáchať vraždu, počuje v povetrí vždy tlmené výkriky. Minuly dve hodiny, za ktorý čas sa mi zdalo, že počujem v rozličných prestávkach tie isté stony. Hodiny bily polnoc.

Keď posledný chmúrny, zvučný tón vibroval ešte v povetrí, zazrel som svetlo, ožarujúce oblok tajného schodišťa, po ktorom sme práve sišli.

Otvorily sa dvere a mužský v plášti zjavil sa zasa. Bola to hrozná chvíľa. Ale chystal som sa na ňu tak dlho, že som mal neochvejný úmysel: vytiahol som nôž, otvoril ho a stál som prichystaný.

Mužský v plášti poberal sa rovno ku mne. Ako sa mi priblížil v odkrytom priestranstve, zdalo sa mi, že v pravej ruke drží zbraň: zľakol som sa nie zápasu, ale neúspechu. Keď bol odo mňa len na niekoľko krokov, rozoznal som, že to, čo som pokladal za zbraň, bol rýľ. Nemohol som ešte uhádnuť, načo má pán de Villefort v ruke rýľ, keď tu zastal na kraji húštiny, rozhľadel sa dookola a začal kopať jamu. Až vtedy som zbadal, že má niečo v plášti, čo položil na trávnik, aby mal slobodné ruky.

Tu, priznám sa, do mojej nenávisti vniklo trochu zvedavosti; chcel som vidieť, čo bude Villefort robiť. Stál som nepohnute, zatajac dych. Čakal som.

Potom mi prišlo na um, čo sa potvrdilo, keď štátny žalobca vyňal z plášťa asi dve stopy dlhú a šesť až osem palcov širokú skrinku.

Nechal som ho položiť skrinku do jamy, ktorú zasypal zasa zemou; potom udupal čerstvú hlinu, aby zahladil stopy nočnej práce. Tu som sa vrhol na neho a vrazil som mu nôž do pŕs, povediac:

„Som Giovanni Bertuccio! Tvoja smrť za môjho brata, tvoj poklad jeho vdove! Vidíš, že je moja pomsta úplnejšia, ako som sa úfal.“

Neviem, či počul moje slová; nemyslím, lebo klesol bez hlasu. Cítil som, ako mi horúci prúd krvi vystriekol na ruky a do tváre, ale bol som ako opitý, bol som šialený; krv miesto aby ma pálila, osvežovala ma. V momente som vykopal rýľom skrinku; potom, aby nebolo poznať, že som ju vzal, zasypal som zasa jamu, prehodil som rýľ cez múr, vyrútil som sa dverami, ktoré som zvonku zamkol vo dva vrhy, a vzal som kľúč so sebou…“

„Ako vidím,“ riekol Monte Christo, „bola to malá, lúpežou sprevádzaná vražda.“

„Nie, Excelencia,“ povedal Bertuccio, „bola to s náhradou spojená vendeta.“

„No, a bola to aspoň pekná sumička?“

„Neboly to peniaze.“

„Ach, áno, pamätám sa,“ riekol Monte Christo. „Nehovorili ste o nejakom dieťati?“

„Tak je, Excelencia. Utekal som až k rieke, sadol som si na breh a nedočkavo zvedavý, čo obsahuje skrinka, vyvážil som nožom zámku.

V plienke z jemného batistu bolo zavinuté novonarodené dieťa. Jeho sčervenená tvár a fialkové rúčky prezrádzaly, že ho zaškrtili okolo krku zauzlenou šnúrou, ale že ešte nebolo chladné, váhal som hodiť ho do vody, ktorá mi tiekla pri nohách. O chvíľu sa mi zdalo, že mu srdce slabo bije; odviazal som mu s krku šnúrku, ktorou bolo ovinuté, a keďže som bol v Bastii nemocničným ošetrovateľom, urobil som, čo by v takých pomeroch bol urobil lekár: vdychoval som mu usilovne povetrie do pľúc, takže po štvrťhodinovej nesmiernej námahe som videl, že vydýchlo, a začul som výkrik, ktorý sa mu vydral z hrude.

Tu som vykríkol i ja, ale od radosti.

,Boh ma teda nezatracuje,‘ riekol som si, ,keď mi dovoľuje vrátiť život ľudskej bytnosti výmenou za život, ktorý som odňal inej.“

„A čo ste urobili s dieťaťom?“ spýtal sa Monte Christo. „Bola to dosť nepríležitá batožina pre človeka, ktorý musí utekať.“

„Nemal som ani na chvíľu úmysel podržať si ho. Ale vedel som, že je v Paríži nalezínec, kde prijímajú také biedne stvorenia. Pri mestskej bráne som oznámil, že som na ceste našiel dieťa, a spytoval som sa na útulňu. Skrinka, ktorú som ukázal, vzbudila ku mne dôveru; batistové plienky prezrádzaly, že dieťa patrí bohatým rodičom; krv, ktorou som bol postriekaný, mohla byť krvou dieťaťa práve tak ako iného. Nikto mi nerobil ťažkosti. Povedali mi, že nalezínec je celkom na konci ulice d’Enfer, a keď som z opatrnosti roztrhol plienku vo dvoje tak, aby jedna z litier, ktoré ju označujú, ostala na čiastke, haliacej telo dieťaťa, a ja som si podržal druhú, složil som bremeno na prah, zazvonil som a ušiel, čo mi nohy stačily. O štrnásť dní bol som už v Rogliane a povedal som Assunte:

„Poteš sa, sestra; Izrael je mŕtvy, ale pomstil som ho.“

Spytovala sa ma, čo znamenajú tie slová, tak som jej rozpovedal všetko, čo sa stalo.

„Giovanni,“ hovorila mi Assunta, „mal si doniesť to dieťa, boli by sme mu nahradili rodičov, ktorých stratilo; boli by sme ho nazvali Benedettom a za ten skutok bol by nás Boh odmenil požehnaním.“

Miesto odpovede dal som jej polovičku plienky, ktorú som si nechal, aby som si mohol žiadať zpät dieťa, keby sme sa mali lepšie…“

„A akými písmenami bola označená plienka?“ spýtal sa Monte Christo.

„Literami H a U s barónskou korunou päťvetvovou.“

„Zdá sa mi — Boh mi odpusť — že sa vyznáte v heraldike, pán Bertuccio! Kde, do čerta, ste konali tie heraldické štúdiá?“

„Vo vašich službách, pán gróf, kde sa človek všetkému naučí.“

„Pokračujte, rád by som sa dozvedel dve veci.“

„Ktoré, Vaša Milosť?“

„Čo sa stalo s chlapčekom; nepovedali ste, že to bol chlapček, pán Bertuccio?“

„Nie, Excelencia, nepamätám sa, že by som o tom bol hovoril.“

„Ach, zdalo sa mi, že som to počul, akiste som sa pomýlil.“

„Nie, nepomýlili ste sa, lebo to bol naozaj chlapček. Ale Vaša Excelencia hovorila, že by sa rada dozvedela dve veci: ktorá je tá druhá?“

„Druhá je, z akého zločinu ste boli obvinený, keď ste si žiadali spovedníka a keď na vašu žiadosť prišiel k vám abbé Bussoni do väzenia v Nîmes.“

„Tá rozprávka bude, môžbyť, dosť dlhá, Excelencia.“

„Nerobí nič. Ešte nie je ani desať hodín, viete, že nespím, a predpokladám, že vy tiež nemáte priveľkú chuť spať.“

Bertuccio sa poklonil a snoval ďalej niť rozprávky.

„Čiastočne preto, aby som zahnal naliehavé rozpomienky, čiastočne aby som sa postaral o potreby biednej vdovy, pustil som sa so zápalom do podludníckeho remesla, ktoré sa stalo ľahším pod vplyvom zoslabnutia zákonov, aké vždy nasleduje po revolúciách. Najmä južné pobrežie bolo zle strážené pre stále vzbury, vypukujúce to v Avignone, to zasa v Nîmes, to v Uzes. Využili sme akési to prímerie, ktoré nám poskytla vláda, a nadpriadli sme styky s colným pobrežím. Od zavraždenia bratovho na nîmeskej ulici nechcel som už vstúpiť do toho mesta. Preto hostinský, s ktorým sme robili obchody, vidiac, že už k nemu nechceme chodiť, prišiel k nám a zariadil si hostinec na hradskej, vedúcej z Bellegardy do Beaucaire, s menom: Gardský most. Mali sme alebo smerom k Aigues-Mortcs, alebo v Martigues, alebo v Bouc asi dvanásť skladíšť, v ktorých sme ukladali svoj tovar a kde sme v prípade potreby nachádzali útulok pred žandármi a colnými strážnikmi. Podludnícke remeslo donáša hodne, ak naň človek vynaloží istú inteligenciu, spojenú s trochou ráznosti; ja, ktorý som žil v horách, mal som teraz dvojakú príčinu mať strach pred žandármi a colnými strážnikmi, najmä preto, že akékoľvek súdne predvolanie mohlo zapríčiniť vyšetrovanie, a toto vyšetrovanie je vždy zabočením do minulosti, a v mojej minulosti teraz bolo možno nájsť niečo vážnejšie, ako sú podludne dovezené cigary alebo bez lístku prechodiace súdky páleného. Dávajúc tisíc ráz prednosť smrti pred zatvorením, vykonal som hrozné veci, ktoré mi daly nejeden dôkaz, že priveľká starostlivosť o telo je azda jedinou prekážkou zdaru našich plánov, ktoré vyžadujú rýchle rozhodnutie a rázne i smelé vykonanie. Naozaj, ak sme raz oželeli život, už nie sme rovní ostatným ľuďom, či vlastne ostatní ľudia nie sú už rovní nám, a kto sa takto rozhodol, cíti, ako rastú jeho sily a ako sa rozširuje jeho obzor.“

„Filozofia, pán Bertuccio?“ prerušil ho gróf. „Vy ste sa teda v živote zapodievali všetkým možným?“

„Oh, prepáčte, Excelencia!“

„Nie, nie! Lenže o pol jedenástej večer je prineskoro pre filozofiu. Ale v tej veci nemôžem nič iné namietať, len že mi predchodí exaktnou, čo nemožno povedať o všetkých filozofiách.“

„Moje vychádzky boly teda stále výnosnejšie. Assunta bola dobrou gazdinou a náš majetoček rástol. Raz, keď som odchodil na cestu, hovorila mi:

„Choď a pri návrate ti prichystám prekvapenie.“

Darmo som sa jej vypytoval; nechcela mi nič povedať, a tak som odišiel.

Vychádzka trvala asi šesť týždňov. Nakladali sme v Lucce olej a v Livorne anglickú bavlnu; vylodenie sa odohralo bez akejkoľvek nepriaznivej udalosti, rozdelili sme si podiely a vrátili sme sa rozradostení.

Keď som sa vrátil domov, prvé, čo som zbadal na prednom mieste Assuntinej chyže, bola kolíska, v porovnaní s ostatným zariadením bytu nádherná, a v nej sedem- či osemmesačné dieťa. Vykríkol som od radosti. Jediné chvíle smútku, ktoré som mal od zavraždenia štátneho žalobcu, zapríčinily opustenie tohto dieťaťa. Rozumie sa, že výčitky svedomia pre vraždu samu som naskrze nemal.

Chudera Assunta uhádla všetko: využila moju neprítomnosť, a majúc polovičku plienky, zapísala si, aby to nezabudla, presný deň a hodinu, kedy bolo dieťa položené k nalezíncu, a odcestovala do Paríža, aby si ho vyžiadala nazad. Nikto nič nenamietal a dieťa jej vydali.

Ach, priznávam sa, pán gróf, že pri pohľade na to stvoreniatko, spiace v kolíske, dmula sa mi hruď a slzy mi vstúpily do očú…

,Si naozaj dobrá žena, Assunta,‘ zvolal som, ,a Prozreteľnosť ti požehná‘…“

„Toto,“ riekol Monte Christo, „je už menej exaktné ako vaša filozofia; pravda, je to len viera.“

„Ach, Excelencia,“ pokračoval Bertuccio, „máte, žiaľbohu, pravdu, a práve tým dieťaťom ma trestal Boh. Nikdy sa neprejavila prevrátená povaha predčasnejšie, a predsa nebolo možno povedať, že by bol zle vychovávaný, lebo moja sestra zaobchodila s ním ako s princom; chlapec mal milú tvár, bledobelavé oči, ako tóny čínskeho porcelánu, ktoré tak dobre harmonizujú s mliečnou bielosťou základného odtienku; len jeho vlasy, priohnivo červené, dávaly jeho tvári divný ráz, ktorý zosilňoval živosť jeho zraku a zlomyseľnosť jeho úsmevu. Na nešťastie príslovie hovorí, že ryšavý človek je alebo veľmi dobrý alebo skrz-naskrz zlý; o Benedettovi príslovie neluhalo, od svojej mladosti sa javil zlým. Assuntina miernosť dodala smelosti jeho sklonom; dieťa, kvôli ktorému moja úbohá švagriná šla na trh do mesta, vzdialeného na štyri či päť míľ, aby mu kúpila prvé ovocie a najjemnejšie cukrovinky, pred palmskými pomarančmi a janovskými zaváraninami dávalo prednosť gaštanom, ukradnutým v susedovej záhrade, kam liezlo cez plot, alebo jablkám, sušeným v jeho sušiarni, hoci malo poruke gaštany a jablone nášho sadu.

Raz — Benedetto mohol mať v tom čase päť či šesť rokov — ponosoval sa nám sused Vasilio, ktorý podľa zvyku nášho kraja nezamykal peniaze ani skvosty, lebo — pán gróf to vie lepšie ako hocikto iný — na Korzike niet zlodejov, ponosoval sa nám, že z jeho vrecka zmizol louisdor. Mysleli sme si, že zle počítal, on však tvrdil, že to vie určite. V ten deň Benedetto odišiel z domu hneď ráno a my sme boli plní starosti, keď sa večer vrátil, vlečúc za sebou opicu, ktorú, ako hovoril, našiel priviazanú o strom.

Už mesiac bolo náruživou túžbou decka, ktoré nevedelo, čo by si vymyslelo, mať opicu. Kaukliar, idúci cez Rogliano a majúci niekoľko tých zvierat, ktorých kotrmelce chlapca veľmi bavily, vnukol mu akiste tú nešťastnú myšlienku.

„V našich horách niet opíc,“ hovoril som mu, „a priviazaných opíc už naskrze nie; priznaj sa mi teda, ako si si ju zaopatril.“

Benedetto sa držal svojej lži a dopĺňal ju podrobnosťami, ktoré robily väčšiu česť jeho fantázii ako jeho pravdovravnosti. Nahneval som sa, on sa dal do smiechu; pohrozil som mu, odskočil na dva kroky.

„Nesmieš ma biť,“ riekol, „nemáš na to právo, nie si mi otcom.“

Nevedeli sme, že by bol odkryl osudné tajomstvo, ktoré sme pred ním starostlivo skrývali. Nech sa vec mala akokoľvek, táto odpoveď, v ktorej sa zjavila celá chlapcova povaha, ma temer podesila, moje zodvihnuté rameno naozaj kleslo, nedotknúc sa vinníka. Dieťa zvíťazilo, a toto víťazstvo mu dodalo takej smelosti, že od tej chvíle všetky Assuntine peniaze, ktorej láska ku chlapcovi ako by tým väčšmi vzrastala, čím menej si jej zaslúžil, pošly na chúťky, proti ktorým nemohla robiť nič, na bláznivosti, ktoré sa neodvážila zamedziť. Kým som bol v Rogliane, ešte to ako-tak išlo, ale ako som odišiel, pánom domu stal sa Benedetto a všetko sa končilo zle. Keď ešte nemal ani jedenásť rokov, jeho kamaráti boli všetko osemnásť- až dvadsaťroční mládenci, najhorší naničhodníci z Bastie a Corty, ba už i od polície sa nám dostalo výstrahy pre niektoré jeho kúsky, ktoré si zaslúžily vážnejšie pomenovanie.

Ľakol som sa; každé pátranie mohlo by mať neblahé následky. Práve v tom čase musel som odísť s Korziky na dôležitú výpravu. Dlho som premýšľal, a majúc úmysel zamedziť akékoľvek nešťastie, rozhodol som sa odviezť so sebou Benedetta. Úfal som sa, že činný, drsný podludnícky život, prísna disciplína na lodi zmení skaze blízku povahu, ak len nebola už nesmierne skazená.

Zavolal som teda Benedetta a navrhol som mu, aby šiel so mnou, okrášliac ten návrh sľubmi, ktoré môžu zlákať dvanásťročného chlapca.

Nechal ma dohovoriť, a keď som dokončil, dal sa do smiechu a riekol:

„Strýko, či šaliete? (Menoval ma strýkom, keď bol dobre naladený.) Ja by som mal svoj život zameniť vaším, svoju utešenú lenivosť za hroznú prácu, ktorú konáte vy? Tráviť noc v zime, deň v horúčave, skrývať sa neprestajne, dostať do tela guľku, ako sa ukážem, a to všetko pre trochu peňazí? Dostanem ich, keď budem chcieť! Mať Assunta mi ich dá, kedykoľvek ich od nej pýtam. Vidíte teda, že by som bol hlúpy, keby som prijal, čo mi núkate.“

Táto reč a smelosť ma omráčila. Benedetto sa šiel zasa hrať s kamarátmi a ja som ho videl z diaľky, ako im mňa predstavuje sťa idiota…“

„Prekrásne dieťa!“ zahundral Monte Christo.

„Oh, keby bol býval môj,“ pokračoval Bertuccio, „keby bol býval mojím synom, alebo aspoň mojím synovcom, bol by som ho priviedol na pravú cestu, lebo svedomie dáva človeku silu. Ale myšlienka, že mám biť dieťa, ktorému som zavraždil otca, znemožňovala každý trest. Dával som dobré rady sestre, ktorá v našich rozporoch nešťastníka vždy bránila, a keď sa mi priznala, že jej dosť často zmizly značné sumy, rozhodol som sa — lebo Benedetto ináče veľmi dobre čítal, písal i počítal — zaopatriť mu miesto zapisovateľa na niektorej lodi, nepovedať mu nič, vziať ho v jedno krásne ráno a dať ho odviesť na palubu. Odporúčal by som ho kapitánovi, a tak celá jeho budúcnosť závisela by od neho. Ustáliac sa na tom pláne, odišiel som do Francúzska.

Všetky naše práce maly byť teraz vykonané v zálive Leva, a tie operácie stávaly sa stále ťažšími, lebo to bolo roku tisíc osemsto dvadsiateho deviateho. Nastal úplný pokoj a pod vplyvom toho pobrežná služba stala sa pravidelnejšou a prísnejšou ako predtým. Táto opatrnosť v tom čase ešte vzrástla pre trh v Beaucaire, ktorý sa práve začal.

Začiatok našej výpravy minul bez nehody. Zakotvili sme s bárkou s dvojitým dnom, v ktorom sme skrývali pašovaný tovar, medzi množstvom lodí, plaviacich sa po Rhône z Beaucaire až do Arelate. Keď sme ta došli, začali sme v noci vyloďovať zakázaný tovar a dopravovať ho do mesta s pomocou ľudí, ktorí boli s nami v spojení, alebo hostinských, u ktorých sme mali skladištia. Alebo nás úspech urobil neopatrnými, alebo nás zradili, raz asi okolo piatej popoludní, práve keď sme sa strojili olovrantovať, pribehol k nám náš plavčík cele zjašený, vraviac, že videl oddiel colných strážnikov poberať sa k nám. Nebol to práve oddiel, ktorého sme sa naľakali: v tom čase prechodily po brehoch Rhôny každú chvíľu celé čaty, ale bola to ostražitosť, s akou, ako chlapec hovoril, ten oddiel sa poberal, aby nebol zbadaný. V momente sme boli na nohách, ale už bolo neskoro; naša bárka, zrejme predmet prekutávania, bola už obkľúčená. Medzi colnými strážnikmi zbadal som niekoľko žandárov, a súc práve tak bojazlivý pri pohľade na nich, ako som bol obyčajne smelý proti každému inému vojsku, sostúpil som do podpalubia, prekĺzol som otvorom do rieky a potom som plával pod vodou, vydychujúc len v dlhých prestávkach, takže som nezbadaný dosiahol priekopu, ktorá bola práve zhotovená a ktorá spojovala Rhônu s kanálom, siahajúcim od Beaucaire po Aigues-Mortes. Ako som sa ta dostal, bol som zachránený, lebo tou priekopou som mohol plávať tak, že ma nezbadali. Do kanála dostal som sa bez nehody. Nepustil som sa tým smerom náhodou a bez uváženia; povedal som už Vašej Excelencii o istom hostinskom z Nîmes, ktorý si na hradskej, vedúcej z Bellegardy do Beaucaire, zariadil malý hostinec.“

„Áno,“ prisvedčil Monte Christo, „pamätám sa veľmi dobre. Tento dobrý človek, ak sa nemýlim, bol vaším spojencom.“

„Tak je,“ povedal Bertuccio, „ale asi pred siedmimi či ôsmimi rokmi predal svoj obchod istému niekdajšiemu krajčírovi z Marseille, ktorý, príduc na mizinu pri svojom remesle, chcel skúsiť šťastie v inom. Rozumie sa, že dohody, ktoré sme urobili s bývalým majiteľom, udržiavali sme i s novým; tohto človeka som chcel požiadať o útulok…“

„Ako sa volal ten človek?“ spýtal sa gróf, ktorý, ako sa zdalo, začínal počúvať Bertucciovu rozprávku s novým záujmom.

„Menoval sa Gašpar Caderousse a mal ženu rodom z Karkonty; nepoznali sme ju pod iným menom ako pod menom jej dediny. Bola to úbohá žena, trpiaca na bahennú zimnicu, a pomaly umierala vysilením. Jej muž bol mocný človek, asi štyridsať- či štyridsaťpäťročný, ktorý nám neraz dokázal svoju smelosť a duchaprítomnosť…“

„A vy hovoríte,“ riekol Monte Christo, „že to všetko sa stalo roku…“

„Tisíc osemsto dvadsiateho deviateho, pán gróf.“

„V ktorom mesiaci?“

„V júni.“

„Na začiatku, alebo na konci?“

„Bolo to tretieho večer.“

„Ach,“ riekol Monte Christo, „tretieho júna tisíc osemsto dvadsaťdeväť… Dobre, pokračujte.“

„Chcel som požiadať Caderoussa o prístrešie. Ale keď sme mali vo zvyku nevchádzať k nemu ani v riadnych okolnostiach dverami, vedúcimi na hradskú, rozhodol som sa nenarušiť tento zvyk, preskočil som teda plot záhrady, prešmykol som sa popod zakrpatené olivy a divé figy a dostal som sa, obávajúc sa, aby Caderousse nemal v hostinci nejakého cestujúceho, do komory, v ktorej som pretrudil nejednu noc ako na najlepšom lôžku. Táto komora bola oddelená od prízemnej spoločnej hostinskej miestnosti len doskovou priehradou, v ktorej kvôli nám boly urobené otvory, aby sme mohli cez ne v primeranej chvíli dať znať, že sme v susedstve. Chcel som, ak nájdem Caderoussa samého, uvedomiť ho o svojom príchode, dokončiť u neho príchodom colných strážnikov prerušený olovrant a využiť blížiacu sa búrku na návrat na breh Rhôny, kde som sa chcel presvedčiť, čo sa stalo s bárkou a tými, ktorí boli na nej. Vkĺzol som teda do komory, a dobre som urobil, lebo v tej chvíli vošiel Caderousse s akýmsi neznámym.

Ležal som tam ticho a čakal som, nie že by som chcel vyzvedieť nejaké tajomstvo svojho hostiteľa, ale že som nemohol urobiť inak. Konečne niečo podobného stalo sa už viac ráz.

Človek, idúci s Caderoussom, bol zjavne cudzinec na francúzskom juhu. Bol to jeden z obchodníkov, ktorí prichádzajú predávať skvosty do Beaucaire na trh a ktorí za ten mesiac, kým trvá trh, na ktorom sa schodia kupci a obchodníci so všetkých strán Európy, robia často obchody na sto- až stopäťdesiattisíc frankov.

Caderousse vkročil prvý rýchlym krokom. Vidiac, že je hostinská miestnosť, ako obyčajne, prázdna a strážená len psom, zavolal ženu.

„Hej, Karkonta,“ riekol, „ten dobrý kňaz nás neoklamal; diamant je pravý.“

Ozval sa radostný výkrik a hneď zatým spraskotaly schody pod krokmi, obťaženými slabosťou a chorobou.

„Čo hovoríš?“ spýtala sa žena, bledšia ako smrť.

„Hovorím, že diamant je pravý a že tento pán, jeden z prvých parížskych zlatníkov, je ochotný dať nám zaň päťdesiattisíc frankov. Ale aby bol istý, že diamant je naozaj náš, chce, aby si mu vyrozprávala, ako som to už i ja urobil, akým čudným spôsobom dostal sa do našich rúk. Zatiaľ si, pane, sadnite, a keď je tak dusno, idem pre nejaké občerstvenie.“

Zlatník si pozorne prezrel vnútro hostinca a veľmi viditeľnú chudobu tých, ktorí mu predávali diamant, ktorý, zdalo sa, pochodí z kráľovskej klenotnice.

„Rozprávajte, pani,“ riekol, chtiac pravdepodobne využiť mužovu neprítomnosť, aby nijaký jeho znak nemal vplyv na ženu a aby sa presvedčil, či sa obidve výpovede srovnávajú.

„Ach, Bože môj,“ hovorila žena bez rozpakov, „je to požehnanie nebies, ktorému sme sa ani zďaleka nenazdali. Predstavte si, že môj muž sa stýkal roku tisíc osemsto štrnásť alebo tisíc osemsto pätnásť s istým námorníkom, ktorý sa volal Edmond Dantes. Tento chudák, na ktorého i Caderousse už zabudol, nezabudol na Caderoussa a umierajúc poručil mu diamant, ktorý ste práve videli.“

„Ale ako sa stal on majiteľom takého diamantu?“ spýtal sa zlatník. „Mal ho azda už prv, ako sa dostal do väzenia?“

„Nie, pane,“ povedala žena, „ale vo väzení sa soznámil s veľmi bohatým Angličanom, ktorý ochorel, a pretože ho Dantes opatroval ako vlastného brata, Angličan, opúšťajúc väzenie, nechal tento diamant chudákovi, ktorý, súc menej šťastný ako on, umrel v žalári. On zasa, umierajúc, poručil ho nám a dal ho dôstojnému abbému, ktorý tu bol dnes ráno, aby nám ho odovzdal.“

„Je to naozaj to isté,“ zahundral zlatník, „a konečne tá história môže byť pravdivá, hoci zo začiatku zdá sa nepravdepodobná. Zostáva len cena, o ktorej sa nemôžeme dohodnúť.“

„Akože sa nemôžeme dohodnúť?“ zvolal Caderousse. „Myslel som, že ste súhlasili s cenou, ktorú som žiadal.“

„Ponúkol som zaň,“ povedal zlatník, „štyridsaťtisíc frankov.“

„Štyridsaťtisíc!“ zvolala Karkonta. „Za tú cenu ho rozhodne nedáme. Abbé nám povedal, že má cenu päťdesiattisíc, a to bez zlata.“

„A ako sa volal ten abbé?“ spýtal sa klenotník.

„Abbé Bussoni,“ odvetila žena.

„Bol to teda cudzinec?“

„Bol to Talian, myslím, že z okolia Mantui.“

„Ukážte mi diamant,“ začal znova zlatník, „nech si ho ešte obzriem. Na prvý pohľad často zle ceníme drahokamy.“

Caderoussé vyňal z vrecka malé, čierne šagrínové etui, otvoril ho a podal zlatníkovi. Pri pohľade na diamant, ktorý bol taký veľký ako lieskovec, pamätám sa naň, ako by som ho teraz videl, Karkontine oči zažiarily chtivosťou…“

„A čo ste si o tom všetkom mysleli, pán poslucháč za dverami?“ spýtal sa Monte Christo. „Uverili ste krásnej bájke?“

„Áno, Excelencia; nepokladal som Caderoussa za zlého človeka a myslel som, že by nebol schopný spáchať zločin, ba ani krádež.“

„To slúži na česť skôr vášmu srdcu ako vašej skúsenosti, pán Bertuccio. Poznali ste Edmonda Dantesa, o ktorom bola reč?“

„Nie, Excelencia, do toho času som o ňom nikdy nepočul, a od toho času zasa nie, až do abbého Bussoniho v nîmeskom väzení.“

„Dobre, pokračujte.“

Zlatník vzal prsteň z Caderoussovej ruky a vyňal z vrecka oceľové klieštiky a mosadzné vážky. Potom uvoľnil zlaté zúbky, držiace kameň v prsteni, vyňal z ložiska diamant a presne ho odvážil.

„Dám vám štyridsaťpäťtisíc frankov,“ riekol, „ale už ani o sou viacej. Konečne, vedel som, že diamant nemá väčšiu cenu, preto som si vzal so sebou presne toľko peňazí.“

„Oh, na tom nezáleží,“ riekol Caderousse; „vrátim sa s vami do Beaucaire pre zbytok päťtisíc frankov.“

„Nie,“ stál na svojom zlatník, vracajúc obrúčku i diamant Caderoussovi; „nemá väčšiu cenu, a vonkoncom ma mrzí, že som ponúkol toľkú sumu, lebo kameň má kaz, ktorého som si prv nevšimol. Ale nedbám, mám len jedno slovo, povedal som štyridsaťpäťtisíc frankov, a nebudem ho odvolávať.“

„Osaďte aspoň diamant nazad do obrúčky,“ riekla ostro Karkonta.

„Pravda,“ povedal zlatník.

A upevnil zasa diamant do obrúčky.

„Dobre, dobre,“ riekol Caderousse, zastrkujúc etui do vrecka. „Predám ho niekomu inému.“

„Áno,“ povedal zlatník, „ale iný nebude taký dôverčivý, ako som ja; iný sa neuspokojí s vysvetlením, ktoré ste mi dali. Nie je prirodzené, aby človek, ako ste vy, mal diamant v cene päťdesiattisíc frankov. Oznámi to úradom, úrady začnú hľadať abbého Bussoniho, a abbéovia, rozdávajúci diamanty za dvetisíc louisdorov, sú vzácni. Potom sa toho chytí justícia, pošlú vás do väzenia, a keď vás uznajú za nevinného, keď vás po troch či štyroch mesiacoch pustia z väzenia, prsteň sa niekde v kancelárii stratí, alebo vám dajú falošný kameň v cene troch frankov miesto diamantu, ktorý stojí päťdesiat, azda päťdesiatpäťtisíc, ale ktorý, uznáte, dobrý človeče, nemožno získať bez istého nebezpečenstva.“

Caderousse a jeho žena sa dorozumeli pohľadom.

„Nie,“ povedal Caderousse, „nie sme takí bohatí, aby sme mohli stratiť päťtisíc frankov.“

„Ako chcete, milý priateľ,“ odpovedal zlatník, „ale priniesol som, ako vidíte, krásne grošíky.“

A vyňal z vrecka hrsť zlata, ktorým potriasol pred oslneným zrakom hostinského, a z druhého balík bankoviek.

V Caderoussovej duši odohral sa zrejme krutý boj. Bolo jasné, že malé šagrínové etui, ktoré obracal v rukách, v jeho očiach cenou nevyrovná sa ohromnej sume, ktorá ho oslňovala. Obrátil sa k žene.

„Čo na to povieš?“ spýtal sa jej ticho.

„Daj, daj,“ riekla; „ak sa vráti do Beaucaire bez diamantu, oznámi nás. A ako hovorí, ktovie, či by sme kedy našli abbého Bussoniho.“

„Nech je tak,“ riekol Caderousse; „vezmite si teda diamant za štyridsaťpäťtisíc frankov, ale moja žena chce zlatú retiazku a ja chcem strieborné náušnice.“

Zlatník vyňal z vrecka dlhé, ploché puzdro, obsahujúce niekoľko vzoriek žiadaných predmetov.

„Vidíte,“ povedal, „že sa so mnou dá jednať; vyberte si.“

Žena si vybrala zlatú retiazku asi v cene päť louisdorov a mužský náušnice, ktoré mohly stáť pätnásť frankov.

„Úfam sa, že sa nemôžete ponosovať,“ riekol zlatník.

„Abbé povedal, že stojí päťdesiattisíc frankov,“ hundral Caderousse.

„No, tak, no, tak, dajte sem diamant!“ prehovoril zasa zlatník, berúc mu ho z rúk. „Hrozný človek! Vyčítam mu štyridsaťpäťtisíc frankov, dvetisícpäťsto libier dôchodku, majetok, aký by som si sám želal mať, a on ešte nie je spokojný!“

„A kde je tých štyridsaťpäťtisíc frankov?“ spýtal sa Caderousse zachrípnutým hlasom.

„Tu sú,“ povedal zlatník.

A vyčítal na stôl pätnásťtisíc frankov v zlate a tridsaťtisíc frankov v bankovkách.

„Počkajte, zažnem lampu,“ riekla Karkonta, „nevidno už, mohli by ste sa pomýliť.“

Naozaj, kým trval rozhovor, prišla noc a s ňou i búrka, ktorá zúrila už pol hodiny. Z diaľky bolo počuť tlmené hučanie hromu, ale ani zlatník, ani Caderousse, ani Karkonta sa o to zdanlivo nestarali, nakoľko boli všetci ovládaní démonom zisku. Ja sám som cítil divné omámenie pri pohľade na zlato a bankovky. Zdalo sa mi, že snívam, a ako sa vo sne stáva, cítil som sa pripútaný k miestu.

Caderousse čítal a zasa prepočítal dukáty i bankovky, potom ich podal žene a ona ich prepočitovala znova.

Zatým zlatník obracal diamant v lúčoch lampy a diamant vrhal blesky, pri ktorých zlatník zabudol na tie, ktoré ako zvestovatelia búrky začínaly osvetľovať obloky.

„Tak, je počet správny?“ spýtal sa potom.

„Áno,“ odvetil Caderousse, „podaj mi toboľku a pohľadaj mešec, Karkonta.“

Karkonta šla ku skrini a vrátila sa so starou koženou toboľkou, z ktorej vyňala niekoľko zamastených listov a na ich miesto vsunula bankovky; potom priniesla mešec, v ktorom boly dva alebo tri šesťlibrové toliare, tvoriace bezpochyby celý majetok biednych manželov.

„Tak,“ riekol Caderousse, „hoci ste nás pripravili iste o desaťtisíc frankov, chcete s nami večerať? Pozývame vás zo srdca.“

„Ďakujem,“ odvetil zlatník, „už je akiste neskoro a musím sa vrátiť do Beaucaire; moja žena by mala o mňa strach.“ Vyňal hodinky. „Hrom do toho!“ zvolal. „Skoro bude deväť hodín, pred polnocou sa nedostanem do Beaucaire! S Bohom, ľudkovia, a keď k vám náhodou zasa príde nejaký abbé Bussoni, pamätajte na mňa.“

„O týždeň už nebudete v Beaucaire,“ riekol Caderousse; „veď na budúci týždeň trh sa už končí.“

„To nič. Píšte mi do Paríža na adresu: M. Joannes, Palais-Royal, Galerie de Pierre, číslo štyridsaťsedem; ak to bude stáť za to, prídem schválne.“

Zarachotil úder hromu, ktorý sprevádzal taký prudký blesk, že v ňom skoro zmizlo svetlo lampy.

„Och, och!“ zvolal Caderousse. „Chcete odísť v takom nečase?“

„Och, nebojím sa búrky,“ odvetil zlatník.

„A zlodejov?“ spýtala sa Karkonta. „V čas trhu cesta nie je nikdy istá.“

„Ó, ak ide o zlodejov,“ odvetil Joannes, „mám pre nich prichystané toto.“

A vyňal z vrecka pár malých, až po ústie nabitých pištolí.

„To sú psi, ktorí štekajú a hryzú,“ dodal; „je to pre prvých dvoch, ktorí by dostali chuť na váš diamant, otec Caderousse.“

Caderousse a jeho žena pozreli na seba temným pohľadom. Zdalo sa, že obidvom naraz prišla na um hrozná myšlienka.

„Tak teda šťastlivú cestu!“ želal Caderousse.

„Ďakujem!“ odvetil zlatník.

Vzal palicu, ktorú bol oprel o starú skriňu, a vyšiel. Vo chvíli, keď otvoril dvere, zavial taký prúd vetra, že by bol skoro zhasil lampu.

„Och,“ riekol, „to bude pekné počasie, a mať pred sebou dve míle cesty v takom nečase!“

„Ostaňte,“ hovoril mu Caderousse, „prenocujte u nás.“

„Áno, ostaňte,“ opakovala Karkonta trasľavým hlasom; „dobre vás opatríme.“

„Nie, musím byť na noc v Beaucaire. S Bohom!“

Caderousse šiel pomaly až ku prahu.

„Nevidno ani na krok,“ riekol zlatník už vonku. „Mám ísť napravo alebo naľavo?“

„Napravo,“ povedal Caderousse; „nemôžete poblúdiť, cesta je po obidvoch stranách vrúbená stromami.“

„Dobre, už trafím,“ ozval sa v diaľke skoro zanikajúci hlas.

„Zatvor dvere,“ povedala Karkonta; „keď hrmí, nemám rada otvorené dvere.“

„A najmä keď sú v dome peniaze, však?“ povedal Caderousse, zamykajúc vo dva vrhy dvere.

Vrátil sa, pristúpil ku skrini, vyňal z nej mešec a toboľku a obidvaja začali tretí raz čítať zlato a bankovky. Nikdy som nevidel taký výraz, aký maly tie dve tváre; ich chtivosť bola ožiarená biednou lampou. Najmä žena bola ošklivá; zimničná triaška, ktorá ňou vždy lomcovala, zosilnela. Bledá tvár zbledla ešte väčšmi; jej vpadnuté oči svietily.

„Prečo si ho ponúkal,“ spýtala sa tlmeným hlasom, „aby tu prenocoval?“

„No,“ odvetil Caderousse chvejúc sa, „aby… aby sa nemusel vrátiť do Beaucaire.“

„Ach,“ riekla žena s neopísateľným výrazom, „myslela som, že pre niečo iné.“

„Žena, žena!“ zvolal Caderousse. „Prečo máš také myšlienky, a ak ich máš, prečo si ich nenecháš pre seba?“

„Nech je to, ako chce,“ povedala po chvíľke mlčania Karkonta, „ty nie si muž.“

„Ako to?“ spýtal sa Caderousse.

„Keby si bol muž, on by ztadiaľto nebol odišiel.“

„Žena!“

„Alebo by neprišiel do Beaucaire.“

„Žena!“

„Hradská sa zatáča, a on musí ísť hradskou, a pozdĺž kanála vedie kratšia cesta.“

„Žena, pokúšaš Boha, počuj…“

Naozaj, v momente, keď fialkový blesk ožiaril celú miestnosť, ozval sa i hrozný úder hromu, ktorý, pozvoľne doznievajúc, ako by sa nerád vzďaľoval od prekliateho domu.

„Ježiš!“ zvolala Karkonta a prežehnala sa.

V tom momente v desnej tichosti, aká nasleduje obyčajne po hromovom údere, zaklopali na dvere.

Caderousse a jeho žena sa zachveli a pozreli na seba s hrôzou.

„Kto je?“ zvolal Caderousse, vstal a hrabal zlato i po stole rozložené bankovky na hromadu, prikryjúc ju obidvoma rukami.

„Ja!“ ozval sa hlas.

„Kto vy?“

„Nuž, hrom do toho, zlatník Joannes!“

„Tak, čo si teda hovoril,“ šeptala Karkonta so strašným úsmevom, „že pokúšam Pána Boha!… Vidíš, Pán Boh nám ho sám posiela.“

Caderousse, bledý a bez dychu, klesol na stolicu. Karkonta vstala, šla istým krokom ku dverám a otvorila ich.

„Len vstúpte, drahý pán Joannes,“ riekla.

„Na moj’ veru,“ riekol zlatník, celý premoknutý dažďom, „tak sa mi vidí, že čert nechce, aby som sa dnes večer vrátil do Beaucaire. Čím kratšia hlúposť, tým lepšie; ponúkli ste mi nocľah, drahý pán Caderousse, prijímam ho a prenocujem u vás.“

Caderousse zahundral niekoľko slov, stierajúc si pot, ktorý mu vysadol na čelo.

Karkonta zamkla za zlatníkom dvere vo dva vrhy.