ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Gróf bol za niekoľko minút v ulici Meslay číslo 7.

Bol to usmievavý, biely dom, mal v popredí dvor, v ktorom dva záhony maly dosť pekné kvetiny.

Vo vrátnikovi, ktorý mu otvoril mrežovú bránu, gróf poznal starého Koklesa. Keďže Kokles mal len jedno oko a keďže ono od deviatich rokov ešte značne zoslablo, Kokles grófa nepoznal.

Aby koče mohly zastať pred vchodom, musely obísť okolo malého vodometu, ktorý prúdil z kamennej, lastúrami vyloženej nádrže; tento prepych budil v celej štvrti veľkú závisť a bol príčinou, že dom menovali Malým Versaillesom.

Netreba poznamenať, že v nádrži sa preháňalo množstvo červeno- a žltozlatých rybiek.

Dom mal nad prízemím, kde boly kuchyne a pivnice, ešte dve úplné poschodia a podkrovie. Mladí ľudia kúpili dom s bočnými budovami, ktoré maly ohromný ateliér, dva pavilóny v pozadí záhrady a záhradu. Emanuelovmu oku neušla malá špekulácia, kynúca z tohto rozdelenia; nechal si dom a polovicu záhrady a medzi svojím domom a pavilónmi dal postaviť múr a pavilóny potom dal do prenájmu s primeranou časťou záhrady: tak býval dosť lacno a okrem toho bol tak oddelený ako najneprístupnejší majiteľ súkromného domu predmestia Saint-Germain.

Jedáleň bola zariadená dubovým náradím, salón mahagónovým s belasým zamatom, spálňa náradím z citrónového dreva a zeleného damasku; okrem toho bola ešte pracovňa Emanuelova, ktorý nepracoval, a hudobný salónik Júlie, ktorá nebola hudobníčkou.

Celé druhé poschodie bolo obecané Maximiliánovi; bola to presná kópia sestrinho bytu, len jedáleň bola zmenená na biliardovú sieň, kam vodil svojich priateľov.

Dozeral sám na kŕmenie svojho koňa a pri vchode záhrady fajčil cigaru, keď grófov koč zastal pred bránou.

Kokles, ako sme povedali, ju otvoril a Baptistin, soskočiac s kozlíka, spýtal sa, či sú pán a pani Herbaultová a pán Maximilián Morrel doma pre grófa de Monte Christo.

„Pre grófa de Monte Christo?“ zvolal Morrel, odhodiac cigaru a vybehnúc oproti hosťovi. „To si myslím, že sme pre neho doma! Ach, vďaka, mnohonásobná vďaka, pán gróf, že ste nezabudli na svoj sľub!“

A mladý dôstojník tak srdečne tisol grófovi ruku, že sa nemohol mýliť o úprimnosti toho prejavu a videl, že ho očakávali s netrpezlivosťou a privítali s nadšením.

„Poďte, poďte, uvediem vás,“ vravel Maximilián; „človeka, ako ste vy, nesmie ohlásiť sluha; moja sestra je v záhrade, trhá zvädnuté ruže; švagor číta svojich dvoje novín, La Presse a Les Débats, na šesť krokov od nej, lebo všade, kde je pani Herbaultová, stačí poobzerať sa na štyri metre, a nájdete Emanuela, a naopak, ako sa hovorí na polytechnike.“

Pri zvukoch krokov asi dvadsať-dvadsaťpäťročná mladá žena, v hodvábnom župane a obtrhávajúca s neobyčajnou starostlivosťou hnedý ružový ker, zdvihla hlavu.

Touto ženou bola naša malá Júlia, ktorá sa, podľa predpovede zástupcu obchodného domu Thomson a French, stala pani Herbaultovou.

Keď zazrela cudzinca, vykríkla. Maximilián sa pustil do smiechu.

„Nedaj sa mýliť, sestra,“ riekol, „pán gróf je v Paríži len dva alebo tri dni, ale už vie, čo je to súkromníčka z Marais, a ak nevie, poučíš ho o tom.“

„Ach, pane,“ povedala Júlia, „môj brat spáchal zradu, keď vás tak sem doviedol. Ku svojej úbohej sestre nie je ani zamak nežný!… Penelon, Penelon!…“

Starec, kypriaci hriadku bengálskych ruží, vrazil rýľ do zeme a priblížil sa s čiapkou v ruke, skrývajúc podľa možnosti čím lepšie kus tabaku, vopchatý na chvíľu v hĺbke úst. Niekoľko bielych kadier striebrilo jeho ešte hustú hrivu a jeho smelé, živé oko prezrádzalo starého námorníka, opáleného rovníkovým slncom a ošľahaného búrnym vetrom.

„Myslím, že ste ma volali, slečna Júlia,“ riekol, „tu som.“

Penelon zo zvyku ešte nazýval dcéru svojho pána slečnou Júliou a nemohol sa naučiť menovať ju pani Herbaultovou.

„Penelon,“ vravela Júlia, „choďte oznámiť pánu Emanuelovi, akú milú návštevu sme dostali; Maximilián však zavedie pána do salónu.“

Obrátiac sa potom k Monte Christovi, dodala:

„Veď pán mi dovolí, aby som na chvíľu odbehla?“

A nečakajúc na grófov súhlas, zmizla za hustými kriakmi a vbehla bočnou cestou do domu.

„Ach, drahý pán Morrel,“ riekol Monte Christo, „pozorujem so žiaľom, že som vo vašej rodine zavinil revolúciu.“

„Hľaďte, hľaďte,“ riekol so smiechom Morrel, „vidíte tam, hľa, zasa manžela, ktorý sa ponáhľa zameniť vestu redingotom. Ó, pán gróf, v ulici de Meslay vás poznajú, boli ste vopred ohlásený, o tom môžete byť istý!“

„Zdá sa mi, pane, že máte šťastnú rodinu,“ povedal gróf, odpovedajúc na svoju vlastnú myšlienku.

„Ach, za to ručím, pán gróf; prosím vás, k šťastiu im nechýba nič: sú mladí, veselí, milujú sa a s dôchodkom dvadsaťpäťtisíc frankov si predstavujú, že sa stretajú s takým ohromným bohatstvom, že sú bohatí ako Rothschildovci.“

„Dvadsaťpäťtisíc frankov, to je predsa len malý dôchodok,“ riekol Monte Christo s takou miernou láskavosťou, že prenikla Maximiliánovým srdcom ako hlas nežného otca. „Ale naši mladí ľudia na tom nezostanú, aj oni sa stanú milionármi. Váš pán švagor je pravotár… lekár…?“

„Je obchodník, pán gróf, a prevzal závod môjho otca. Pán Morrel umrel, zanechajúc po sebe päťstotisícfrankový majetok; polovicu som dostal ja, druhú polovicu moja sestra, lebo nás bolo len dvoje detí. Jej manžel, ktorý si ju vzal za ženu, nemajúc iného majetku, ako práve len svoju ušľachtilú statočnosť, prvotriednu inteligenciu a nepoškvrnenú povesť, chcel mať práve toľko ako jeho žena. Pracoval tak dlho, až nastrádal dvestotisíc frankov; stačilo na to šesť rokov. Prisahám, pán gróf, bolo dojemné vidieť tie dve také usilovné, k sebe natoľko sa túliace deti, predurčené svojimi schopnosťami k najväčšiemu bohatstvu, a ktoré, nechtiac nič meniť na zvykoch svojho otcovského domu, potrebovaly na to šesť rokov, čo by boli novotári dosiahli za dva-tri roky. Marseille ešte i dnes hlása chválu, ktorú nemohla odoprieť takému smelému odriekaniu. Konečne v jeden deň vyhľadal Emanuel svoju ženu, ktorá doplácala zmenky.

,Júlia,‘ povedal jej, ,tu je posledný stofrankový šúľok, ktorý mi práve odovzdal Kokles a ktorý práve doplňuje dvestotisíc frankov, čo sme si ustálili za čierťaž svojho zisku. Budeš súhlasiť s tou maličkosťou, s ktorou sa budeme musieť v budúcnosti uspokojiť? Čuj, firma uzaviera ročne za milión obchodov a môže vyniesť štyridsaťtisíc frankov. Ak chceme, môžeme hneď predať objednávky za tristotisíc frankov, lebo tu je list od pána Delaunaya, ktorý nám ich ponúka za závod, ktorý chce pripojiť ku svojmu. Čo myslíš, čo máme robiť?‘

,Priateľ môj,‘ odvetila moja sestra, ,firmu Morrel môže mať len Morrel. Zachrániť raz navždy pred vrtochmi osudu meno svojho otca, či to nestojí za tristotisíc frankov?‘

,Myslel som si to,‘ povedal Emanuel; ,chcel som poznať len tvoju mienku.‘

,Tak tu ju teda máš, priateľ môj. Sohnala som všetky naše pohľadávky, všetky zmenky sú zaplatené. V hlavnej knihe v štrnástich dňoch môžeme urobiť čiaru a uzavrieť ju; urobme čiaru a uzavrime účty.‘

To sa stalo hneď. Boly tri hodiny; o štvrť na štyri prišla stránka, chtiac dať poistiť dve lode. Čistý zisk bol by býval v hotovosti pätnásťtisíc frankov.

,Pane,‘ riekol Emanuel, ,ráčte sa obrátiť s tým poistením na nášho kolegu pána Delaunaya. My sme sa zriekli obchodu.‘

,Odkedy?‘ spýtala sa stránka s údivom.

,Od štvrť hodiny.‘“

„Tak sa stalo, pane,“ pokračoval Maximilián s úsmevom, „že moja sestra a môj švagor majú len dvadsaťpäťtisícfrankový dôchodok.“

Sotva Maximilián dokončil túto rozprávku, pri ktorej sa srdce grófa vždy väčšmi a väčšmi šírilo, zjavil sa zasa Emanuel, ktorý bol doplnil svoj zovňajšok klobúkom a redingotom. Pozdravil sa ako človek, poznajúci cenu svojho hosťa. A keď potom previedol grófa po malej kvetnici, zaviedol ho do domu.

Salón bol už plný vône kvetov, ktoré ohromná japonská váza s uchami sotva mohla obsiahnuť. Júlia, vhodne oblečená a koketne učesaná (urobila ten umelecký výkon za desať minút), pokročila napred, aby pri vstúpení privítala grófa.

Zo susedného dvora ozývaly sa hlasy hydiny; konáre cytisusov a ružových akácií vrúbily svojimi hroznami belasé zamatové záclony: v tom malom zátiší všetko dýchalo mierom, od spevu vtákov po úsmev pánov.

Už hneď pri vstúpení do domu bol gróf opojený tým šťastím; bol zamĺknutý, zamyslený, zabúdajúc, že od neho očakávajú, že bude pokračovať v rozhovore, ktorý bol po prvých poklonách prerušený.

Všimol si konečne tichosť, ktorá sa stala temer nepríjemnou, a nasilu sa vytrhnúc zo snenia, povedal:

„Madame, prepáčte moje pohnutie, ktoré vás iste prekvapuje, zvyknutej na tento pokoj a šťastie, s ktorým sa tu stretám. Pre mňa je však spokojnosť na ľudskej tvári natoľko novou vecou, že sa na vás a vášho manžela nemôžem dosť vynadívať.“

„Sme naozaj veľmi šťastní, pane,“ odvetila Júlia, „ale predtým sme veľa vytrpeli a málo ľudí si tak draho vykúpilo šťastie ako my.“

V črtách grófa zračila sa zvedavosť.

„Ó, to je celá rodinná história, ako vám onehdy už povedal Château-Renaud,“ riekol Maximilián; „vás, pán gróf, zvyknutého vídať vznešené nešťastia a skvelé radosti, ten obraz by málo zaujímal. Prežili sme však, ako práve povedala Júlia, veľmi prudké bolesti, hoci boly uzavreté v tomto malom rámci…“

„A Boh vám po utrpení, ako to všetkým robí, udelil útechu?“ pýtal sa Monte Christo.

„Áno, pán gróf,“ prisvedčila Júlia; „môžeme to povedať, lebo nám urobil to, čo robí svojim vyvoleným: poslal nám svojho anjela.“

Grófovi vstúpila do tváre červeň, i zakašľal, aby mal možnosť zakryť svoje vzrušenie tým, že pritisol k ústam ručníček.

„Tí, ktorí sa narodili v purpurovej kolíske a nikdy po ničom netúžili,“ riekol Emanuel, „nevedia, čo je životné šťastie, práve tak, ako nepoznajú cenu jasnej oblohy tí, ktorí nikdy nesverili svoj život štyrom doskám, hodeným do rozzúreného mora.“

Monte Christo vstal bez odpovede, lebo jeho rozochvený hlas bol by prezradil pohnutie, ktoré ho ovládlo, a začal sa prechádzať po salóne.

„Naša nádhera vyludzuje váš úsmev, pán gróf,“ riekol Maximilián, ktorý sledoval Monte Christa pohľadom.

„Nie, nie,“ povedal Monte Christo, veľmi bledý, tíšiac jednou rukou tlkot srdca, druhou rukou však ukazujúc mladému človeku na kryštalovú baňu, pod ktorou ležal hodvábny mešec, starostlivo uložený na poduške z čierneho zamatu. „Chcel som len vedieť, na čo je ten mešec, v ktorom je na jednej strane uložený papier, ako sa mi vidí, na druhej však dosť pekný diamant.“

Maximilián zvážnel a povedal:

„To je, pán gróf, najdrahocennejší z našich rodinných pokladov.“

„Je to naozaj dosť pekný diamant,“ prisvedčil Monte Christo.

„Ó, môj brat nehovorí o cene drahokamu, hoci je odhadnutý na stotisíc frankov, pán gróf, chce vám len povedať, že predmety, ktoré sú v tomto mešci, sú pamiatkami po anjelovi, ktorého sme vám práve spomenuli.“

„To je práve, čo nemôžem pochopiť a na čo nemám právo pýtať sa, madame,“ povedal Monte Christo pokloniac sa. „Odpusťte, nechcel som byť nediskrétny.“

„Nediskrétny, vravíte? Ó, naopak, pán gróf, robíte nás šťastnými, že nám dávate príležitosť môcť sa o tom predmete rozhovoriť. Keby sme skrývali ako tajomstvo krásny skutok, ktorý nám pripomína tento mešec, nevystavovali by sme ho tak viditeľne. Ó, chceli by sme to rozhlásiť v celom svete, aby nám zachvenie nášho neznámeho dobrodinca zjavilo jeho prítomnosť.“

„Ach, naozaj!“ poznamenal Monte Christo tlmeným hlasom.

„Pane,“ riekol Maximilián, zdvihnúc kryštalovú baňu a bozkávajúc zbožne hodvábny mešec, „tohto sa dotýkala ruka človeka, ktorý môjho otca zachránil od smrti, nás od psoty a naše meno od hanby; človeka, vďaka ktorému my, biede a slzám vydané deti, môžeme dnes počuť, ako sa ľudia čudujú nášmu šťastiu. Tento list napísal v ten deň“ — a Maximilián, vynímuc list, podal ho grófovi — „keď sa môj otec rozhodol na najzúfalejší skutok, a tento diamant dal ten štedrý cudzinec mojej sestre ako veno.“

Monte Christo otvoril list a čítal ho s nevýslovným výrazom šťastia; bol to list, ktorý čitatelia poznajú, adresovaný Júlii a podpísaný námorníkom Simbadom.

„Cudzinec, vravíte? Teda človek, ktorý vám prejavil tú službu, ostal vám cudzincom?“

„Áno, pane, nikdy sme nemali šťastie stisnúť mu ruku, a to nie preto, že by sme neboli prosili Boha o tú milosť,“ povedal Maximilián. „Ale v tej celej udalosti bola tajomná spojitosť, ktorú ešte ani dnes nemôžeme pochopiť; všetko spravovala mocná a neviditeľná, ako by čarodejná ruka.“

„Ó,“ povedala Júlia, „ešte som nestratila úplne nádej, že raz pobozkám tú ruku, ako bozkávam mešec, ktorého sa dotkla. Pred štyrmi rokmi bol Penelon v Terste; Penelon, pán gróf, je ten smelý námorník, ktorého ste videli s rýľom v ruke a ktorý sa z lodného majstra stal záhradníkom. Keď teda bol Penelon v Terste, videl na nábreží Angličana, ktorý sa chystal vystúpiť na jachtu, a poznal v ňom človeka, ktorý prišiel k môjmu otcovi piateho júna tisíc osemsto dvadsaťdeväť a ktorý mi tento lístok písal piateho septembra. Penelon tvrdí, že to bol naozaj on, ale neodvážil sa ho osloviť.“

„Angličana?“ podotkol Monte Christo zamyslený, znepokojujúc sa každým Júliiným pohľadom. „Angličana, hovoríte?“

„Áno,“ odvetil Maximilián, „Angličana, ktorý k nám prišiel ako zástupca firmy Thomson a French v Ríme. Preto ste ma videli zachvieť sa, keď ste nedávno hovorili u pána de Morcerf, že páni Thomson a French sú vašimi bankármi. Preboha, pane, stalo sa to, ako sme hovorili, roku tisíc osemsto dvadsiateho deviateho. Poznali ste toho Angličana?“

„Či ste mi tiež nevraveli, že firma Thomson a French neprestajne popierala, že by vám kedy bola preukázala tú službu?“

„Áno.“

„Nuž, potom bol azda ten Angličan človek, ktorému váš otec urobil raz nejaké dobrodenie a ktorý si našiel príležitosť, aby mu tú službu odplatil.“

„V takých okolnostiach je všetko možné, pane, ešte i div.“

„Ako sa volal?“ spýtal sa Monte Christo.

„Nezanechal iného mena,“ odvetila Júlia, hľadiac na grófa s hĺbavejšou pozornosťou, „ako to, ktorým sa podpísal na list: námorník Simbad.“

„Čo je zrejme nie meno, ale pseudonym.“

Keď však Júlia hľadela na neho pozornejšie a pokúšala sa letmo zachytiť a porovnať zvuk jeho hlasu, gróf pokračoval:

„Nebol to azda náhodou človek asi mojej postavy, azda trochu väčší a trochu útlejší, s vysokým tesným nákrčníkom, upätý, zašnurovaný, držiaci vždy v ruke ceruzku?“

„Ó, vy ho teda poznáte?“ zvolala Júlia s očami, žiariacimi radosťou.

„Nie,“ odvetil Monte Christo, „predpokladám len. Poznal som istého lorda Wilmora, ktorý po sebe zanechával také stopy veľkodušnosti.“

„Nedajúc sa poznať?“

„Bol to zvláštny človek, ktorý neveril vo vďačnosť.“

„Ó,“ zvolala Júlia vrúcim hlasom, zalomiac rukami, „v čo teda veril ten nešťastník?“

„Neveril v ňu aspoň v tom čase, keď som ho poznal,“ odvetil Monte Christo, ktorým tento hlas, vyšlý z hĺbky duše, pohol do najmenšej žilky. „Od toho času, môžbyť, získal nejaký dôkaz, že vďačnosť jestvuje.“

„A vy poznáte toho človeka, pane?“ spýtal sa Emanuel.

„Ó, ak ho poznáte, pane,“ zvolala Júlia, „povedzte nám, kde je? Pravda, Maximilián, pravda, Emanuel, ak ho nájdeme raz, bude musieť uveriť vo vernosť nášho srdca!“

Monte Christo cítil, že sa mu tisnú do očú slzy; prešiel sa zasa po salóne.

„Preboha, pane,“ riekol Maximilián, „ak niečo viete o tom človeku, povedzte nám to!“

„Žiaľ,“ riekol Monte Christo, premáhajúc chvenie svojho hlasu, „ak je vaším dobrodincom lord Wilmore, obávam sa veľmi, že ho nenájdete. Nechal som ho pred dvoma alebo troma rokmi v Palerme, keď odchodil do veľmi exotických krajov, a veľmi pochybujem, že by sa ztade raz vrátil.“

„Ach, pane, ste ukrutný!“ zvolala s hrôzou Júlia.

A z očú mladej ženy vyhŕkly slzy.

„Madame,“ riekol Monte Christo, hľadiac s úctou na dve tekuté perly, kanúce po tvári Júlie, „keby bol lord Wilmore videl, čo tu práve vidím ja, miloval by ešte život, lebo slzy, ktoré vy prelievate, smierily by ho s ľudským pokolením.“

A podal ruku Júlii, ktorá mu dala svoju, uchvátená grófovým pohľadom a hlasom.

„Ale lord Wilmore,“ riekla, úfajúc sa poslednej nádeji, „mal predsa vlasť, rodinu, príbuzných, niekto ho predsa poznal. Nemohli by sme…“

„Ó, nestopujte, madame,“ odvetil gróf. „Nestavajte sladké chiméry na slove, ktoré mi uniklo. Nie, lord Wilmore akiste nie je človek, ktorého hľadáte: bol mojím priateľom, poznal som všetky jeho tajnosti, bol by sa mi zdôveril i s touto.“

„A nepovedal vám o tom nič?“ zvolala Júlia.

„Nič.“

„Nikdy ani slova, ktoré by vás mohlo utvrdiť v domnienke…?“

„Nikdy.“

„A predsa ste hneď povedali jeho meno.“

„Ach, viete… v takom prípade človek pripúšťa…“

„Sestra, sestra,“ riekol Maximilián, prichodiac Monte Christovi na pomoc, „pán gróf má pravdu. Rozpamätaj sa, čo nám tak často hovorieval náš dobrý otec: To nie je Angličan, ktorý nám pripravil šťastie.“

Monte Christo sa striasol.

„Váš otec vám hovoril, pán Morrel?…“ spýtal sa živo.

„Môj otec, pane, videl v tom skutku div. Môj otec veril v dobrodinca, ktorý kvôli nám vstal z hrobu. Ó, aká to bola dojímavá povera, pane, a ja sám, v to neveriac, bol som od toho ďaleko, aby som chcel zničiť vieru toho šľachetného srdca! Ako často tiež na to myslel, vyslovujúc meno drahého priateľa, meno priateľa strateného. A keď bol blízky smrti, keď blízkosť smrti vnukla jeho duchu akési záhrobné svetlo, tu myšlienka, ktorá do toho času bola len domnienkou, stala sa presvedčením, a posledné slová umierajúceho boly: Maximilián, bol to Edmond Dantes!“

Grófova bledosť, ktorá od niekoľkých momentov vzrastala, pri týchto slovách stala sa hroznou. Všetka krv valila sa mu k srdcu, nemohol prehovoriť; vyňal hodinky, ako by bol zabudol na čas, vzal klobúk, urobil pred pani Herbaultovou rýchlu, zmätenú poklonu, a stisnúc Emanuelovi a Maximiliánovi ruku, riekol:

„Madame, dovoľte mi, aby som sa vám s času na čas mohol pokloniť. Mám rád váš dom a som vám povďačný za vaše prijatie, lebo je to od veľa rokov prvý raz, že som zabudol na čas…“

A rýchlo vyšiel.

„Je to zvláštny človek, ten gróf de Monte Christo,“ poznamenal Emanuel.

„Áno,“ riekol Maximilián, „ale myslím, že má znamenité srdce, a som presvedčený, že nás má rád.“

„I ja,“ riekla Júlia. „Jeho hlas mi šiel k srdcu a dva či tri razy sa mi zdalo, že som ho už počula i predtým.“