ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zlatník vstúpil, poobzeral sa pátravo dookola. Ale nič sa nezdalo v ňom budiť podozrenie, ak ho už nemal, a ak ho mal, nič sa ho nezdalo potvrdzovať.

Caderousse stále držal obidvoma rukami zlato i bankovky. Karkonta sa usmievala na hosťa podľa možnosti čo najmilšie.

„Ach,“ riekol zlatník, „tak sa mi vidí, mali ste obavu, že suma nie je správna, lebo ste po mojom odchode peniaze znova čítali.“

„Och, nie,“ povedal Caderousse, „ale stali sme sa ich majiteľmi tak neočakávane, že tomu nemôžeme veriť, a ak nemáme pred očami hmotný dôkaz, zdá sa nám, že je to sen.“

Zlatník sa usmial.

„Máte tu nejakých cestujúcich?“ spýtal sa.

„Nie,“ odpovedal Caderousse, „my nedávame nocľah; sme priblízko k mestu, nik sa tu nezastaví.“

„Budem vás teda veľmi obťažovať.“

„Nás obťažovať, vy, drahý pane?“ povedala láskavo Karkonta. „Prisahám, že ani najmenej.“

„No, kde ma teda uložíte?“

„Do hornej chyže.“

„Ale či je to nie vaša chyža?“

„Och, to neprekáža, v susednej miestnosti máme druhú posteľ.“

Caderousse pozrel s údivom na ženu. Zlatník si húdol pieseň, ohrievajúc si chrbát pri plameňoch raždia, ktoré Karkonta zapálila na ohništi, aby sa pri nich hosť usušil.

Zatiaľ, prestrúc na roh stola obrus, priniesla biedne zvyšky obeda, ku ktorým pridala dve či tri vajíčka.

Caderousse však zasa schoval bankovky do toboľky, zlato do mešca a všetko zavrel do skrine. Chodil krížom-krážom chmúrny a zamyslený, s času na čas zdvihnúc hlavu, aby pozrel na zlatníka, z ktorého, ako stál pri ohništi, sa parilo a ktorý, usušiac sa na jednej strane, obrátil sa na druhú.

„Tak,“ povedala Karkonta, stavajúc na stôl fľašu vína, „ak chcete večerať, všetko je hotové.“

„A vy?“ spýtal sa Joannes.

„Nebudem večerať,“ povedal Caderousse.

„My sme neskoro obedovali,“ ponáhľala sa poznamenať Karkonta.

„Budem teda večerať sám?“ spýtal sa zlatník.

„Obslúžime vás,“ povedala Karkonta s ochotou, ktorú neprejavovala ani oproti platiacim hosťom.

Caderousse vrhol na ňu s času na čas bleskorýchly pohľad.

Búrka trvala ďalej.

„Počujete, počujete?“ upozorňovala Karkonta. „Veru ste dobre urobili, že ste sa vrátili.“

„To mi však neprekáža, aby som sa zasa nevybral na cestu, ak sa víchor utíši,“ povedal zlatník.

„To je mistral,“ riekol Caderousse, potriasajúc hlavou; „potrvá až do zajtrajška.“

A vzdychol si.

„No,“ poznamenal zlatník, sadajúc ku stolu, „tým horšie pre tých, ktorí sú na ceste.“

„Áno,“ riekla Karkonta, „budú mať zlú noc.“

Zlatník začal večerať a Karkonta mu stále preukazovala drobné úslužnosti pozornej hostiteľky. Ona, obyčajne taká nevľúdna a vrtošivá, stala sa vzorom úslužnosti a uhladenosti. Keby ju bol zlatník poznal prv, bola by ho taká veľká zmena iste prekvapila a vzbudila v ňom nejaké podozrenie. Caderousse však nepovedal ani slova, chodil neprestajne po izbe, a ako sa zdalo, váhal čo len pozrieť na svojho hosťa.

Keď sa zlatník navečeral, Caderousse sám išiel otvoriť dvere.

„Myslím, že sa búrka utišuje,“ riekol.

V tom momente však, ako by mu chcel dokázať, že nemá pravdu, hrozný úder hromu otriasol domom, do chyže zavial s dažďom smiešaný vietor a zahasil lampu.

Caderousse zavrel dvere, žena zapálila sviečku na uhlíkoch ohnišťa.

„No,“ povedala zlatníkovi, „iste ste ustatý; dala som na posteľ čistú bielizeň, choďte si ľahnúť a spite dobre.“

Joannes ostal ešte chvíľu, aby sa presvedčil, či sa uragán netíši, a keď sa presvedčil, že sila búrky a dažďa vzrastá, želal hostiteľom dobrú noc a vyšiel po schodoch nahor.

Chodil mi nad hlavou a počul som, ako pod každým jeho krokom prašťala dlážka.

Karkonta ho sledovala chtivým pohľadom, kým Caderousse sa mu obrátil chrbtom a ani si ho nevšimol.

Všetky tieto podrobnosti, na ktoré som sa neskoršie rozpamätal, neprekvapily ma vo chvíli, keď sa mi odohraly pred očami; všetko, čo sa dialo, bolo celkom prirodzené, a okrem histórie s diamantom, ktorá sa mi zdala trochu nepravdepodobná, všetko sa zdalo nenútené. Keďže som bol zomdletý ustatosťou a sám som mienil využiť prvé utíšenie rozbúrených živlov, rozhodol som sa spať niekoľko hodín a odísť nocou.

Počul som nad sebou zlatníka, ako sa chystá, aby čím lepšie strávil noc. Skoro zaprašťala pod ním posteľ; ľahol si.

Cítil som, ako sa mi zatvárajú oči, a keďže som nemal nijaké podozrenie, nepremáhal som sen; pozrel som posledný raz do chyže, Caderausse sedel za dlhým stolom na drevenej lavici, akými vo vidieckych krčmách nahrádzajú stolice; sedel ku mne chrbtom, takže som mu nemohol vidieť do tváre. Ale i keby bol býval ku mne obrátený, nebolo by to bývalo možné, lebo mal hlavu vtisnutú do dlaní.

Karkonta chvíľu hľadela na neho, stisla plecia a sadla si oproti nemu.

Vtom hasnúci oheň zachvátil ostatok suchého dreva; tmavú miestnosť ožiarilo živšie svetlo. Karkonta utkvela na mužovi pevným pohľadom, a keďže Caderousse sedel i naďalej v tej istej polohe, videl som, že vystrela krivú ruku a dotkla sa jeho čela.

Caderousse sa striasol. Zdalo sa mi, že žena pohybovala perami, ale buď že šeptala priticho, alebo že moje smysly boly už snom otupené, zvuk jej slov neprenikol až ku mne. Hľadel som už len cez hmlu, s neistotou, ktorá predchodí sen, keď sa človeku zdá, že už sníva. Napokon sa mi oči zavrely a stratil som vedomie.

Spal som hlboko, keď ma zobudil výstrel z pištole, po ktorom nasledoval hrozný výkrik. Na dlážke chyže ozvalo sa niekoľko tackavých krokov a na schody, práve nad mojou hlavou, padla bezvládna hmota.

Nebol som ešte úplne pri pamäti. Počul som stony, potom tlmené výkriky, ktoré ako by sprevádzaly zápas.

Posledný výkrik, dlhší ako ostatné a meniaci sa v stonanie, vytrhol ma úplne z letargie.

Oprel som sa o lakeť, otvoril oči, ktorými som vo tme nič nerozoznával, a siahol som si na čelo, na ktoré, ako sa mi zdalo, stekal doskami schodišťa vlažný hojný dážď.

Po tom hroznom huku nasledovala najhlbšia tichosť. Potom sa mi ozval nad hlavou mužský krok, pod ktorým sprašťaly schody. Mužský sostúpil do prízemnej chyže, pristúpil k ohnišťu a zažal sviecu.

Bol to Caderousse; mal bledú tvár a jeho košeľa bola celá zakrvavená.

Zapáliac sviečku, vyšiel rýchlo po schodoch nahor, a zasa som počul jeho rýchle, nepokojné kroky.

O chvíľu sišiel dolu. V ruke držal etui; presvedčil sa, že diamant je naozaj v ňom, a chvíľu váhal, do ktorého vrecka by ho ukryl. Potom však, nepokladajúc vrecko akiste za dosť bezpečný úkryt, zabalil ho do červeného ručníčka a priviazal si ho na hrdlo.

Zatým priskočil ku skrini, vyňal ztade bankovky a zlato, vsunul zlato do vrecka nohavíc, bankovky do kabáta, vzal dve alebo tri košele, vyrútiac sa dverami, zmizol vo tme. Tu sa mi všetko objasnilo; robil som si pre to, čo sa stalo, výčitky, ako by som ja bol skutočným vinníkom. Zdalo sa mi, že počujem stonanie: nešťastný zlatník mohol ešte žiť. Bolo to azda v mojej moci, keby som mu pomohol, napraviť čiastku zla, ktoré som síce nezavinil, ale ktoré som pripustil. Oprel som sa ramenom o jednu zle pripravenú dosku z tých, ktoré delily komoru, kde som ležal, od prízemnej chyže. Dosky povolily, ocitol som sa v dome.

Priskočil som ku sviečke a bežal som s ňou ku schodom. Krížom zatarasovalo ich akési telo; bola to mŕtvola Karkontina.

Výstrel z pištole, ktorý som počul, zasiahol ju. Mala prestrelené hrdlo a okrem rany, z ktorej sa krv valila prúdom, tiekla jej krv i z úst. Bola mŕtva. Prekročil som jej telo a šiel som ďalej.

Chyža poskytovala obraz najväčšieho neporiadku. Dva či tri kusy náradia boly prevrhnuté; plachty, do ktorých sa nešťastný zlatník zachytil, boly rozkmásané po celej chyži; on sám ležal na zemi, hlavu mal opretú o zem a tonul v mláke krvi, ktorá vyvierala z troch širokých rán na hrudi.

Vo štvrtej uviazol dlhý kuchynský nôž a vyčnievala z neho len rukoväť.

Stúpil som na druhú pištoľu, ktorá nevypálila, alebo prach pravdepodobne zvlhol.

Pristúpil som k zlatníkovi; nebol ešte mŕtvy. Hrmotom, ktorý som zavinil, a najmä pod vplyvom otrasov dlážky otvoril vytreštene oči, uprel ich na moment na mňa, pohol perami, ako by chcel prehovoriť, a vypustil dušu.

Hrozný pohľad zbavil ma temer rozumu; ako som už nemohol nikomu pomôcť, cítil som len jednu potrebu: ujsť. Rútil som sa dolu schodmi, zaryjúc ruky do vlasov a zarevúc od hrôzy.

V prízemnej chyži bolo päť či šesť colných strážnikov a dvaja alebo traja žandári, celá ozbrojená tlupa.

Chytili ma; nebránil som sa, nebol som pánom svojich smyslov. Chcel som prehovoriť, vyslovil som len niekoľko neartikulovaných zvukov, nič viac.

Videl som, že colní strážnici a žandári ukazujú na mňa prstom; pozrel som na seba, bol som celý poliaty krvou. Teplý dážď, ktorý padal pomedzi dosky schodov, bola krv Karkontina.

Ukázal som na miesto, kde som bol skrytý.

„Čo chce povedať?“ spýtal sa jeden zo žandárov.

Jeden z colných strážnikov išiel ta pozrieť.

„Chce povedať, že sa sem dostal tadiaľ,“ povedal.

A ukázal na dieru, ktorou som naozaj preliezol.

Tu som pochopil, že ma pokladajú za vraha. Vrátil sa mi hlas, vrátila sa mi sila; vytrhol som sa z rúk dvoch chlapov, ktorí ma držali, volajúc:

„Nebol som to ja! Nebol som to ja!“

Dvaja žandári namierili na mňa karabíny.

„Ak sa pohneš,“ povedali, „si synom smrti.“

„Ale veď vám hovorím,“ skríkol som, „že som to nebol ja!“

„Povieš svoju rozprávku sudcom v Nîmes,“ odvetili. „Teraz pôjdeš s nami, a ak ti môžeme radiť, nestavaj sa na odpor.“

To som nechcel, bol som zničený údivom a hrôzou. Dali mi želiezka, priviazali ma ku konskému chvostu a viedli ma do Nîmes.

Zvečera stopoval ma jeden z colných strážnikov.

Zmizol som mu v okolí domu a prišlo mu na um, že tam akiste trávim noc; išiel to oznámiť druhom, ktorí prišli práve vtedy, keď začuli výstrel z pištole, a pristihli ma pri takých dôkazoch viny, že som hneď pochopil, ako ťažko mi bude dokázať svoju nevinnosť.

Mal som len jednu nádej: prvé, o čo som prosil vyšetrujúceho sudcu, bolo, aby všade dal hľadať akéhosi abbého Bussoniho, ktorý sa v ten deň zastavil v hostinci pri Gardskom moste. Ak si Caderousse tú históriu vymyslel, ak nejestvoval abbé, bolo jasné, že som stratený, ak len i Caderoussa nechytili a ak sa ku všetkému nepriznal.

Minuly dva mesiace, cez ktoré, musím to povedať na chválu svojho sudcu, pátrali všemožne po tom, ktorého som označil. Caderoussa nelapili. Mali ma súdiť na prvom zasadnutí, keď tu ôsmeho septembra, teda tri mesiace a päť dní po udalosti, prišiel do väzenia abbé Bussoni, ktorému som sa už neúfal, vraviac, že počul, že istý väzeň chce sa s ním shovárať. Dozvedel sa to, ako hovoril, v Marseille a, ponáhľal sa vyhovieť môjmu želaniu.

Pochopíte, s akou vrelosťou som ho prijal; vyrozprával som mu všetko, čoho som bol svedkom, a s obavou som sa dotkol veci diamantu; proti môjmu očakávaniu bola pravdivá a abbé tiež proti môjmu očakávaniu uveril všetko, čo som mu povedal. Tu teda, uchvátený jeho sladkým milosrdenstvom a vidiac, že základne pozná mravy svojho kraja, myslel som si, že z takých láskavých úst mohlo by azda skanúť odpustenie jediného zločinu, ktorého som sa dopustil, a vyrozprával som mu pod pečaťou spovedného tajomstva príhodu v Auteuil do poslednej podrobnosti. Čo som urobil v zápale, malo ten istý výsledok, ako by som to bol urobil z vypočítavosti; že som sa priznal ku prvej vražde, na čo ma nik nenútil, dokázalo mu, že som nespáchal druhú, a abbé odišiel, naložiac mi, aby som dúfal, a sľúbil mi, že urobí všetko, čo je v jeho moci, aby presvedčil sudcov o mojej nevinnosti.

Získal som dôkazy, že sa o mňa naozaj stará, lebo moje väzenie sa postupne miernilo, a dozvedel som sa, že ma majú súdiť na zasadnutí, ktoré bude nasledovať po tom, na ktorom sa sišli sudcovia.

Medzitým Prozreteľnosť dovolila, aby Caderoussa chytili za hranicami a dopravili ho nazad do Francúzska. Priznal sa ku všetkému a predchádzajúce úvahy a najmä popud zvalil na svoju ženu. Odsúdili ho na doživotnú nútenú prácu a mňa prepustili na slobodu…“

„To bolo vtedy, keď ste prišli ku mne,“ riekol Monte Christo, „s listom abbého Bussoniho.“

„Áno, Excelencia, zrejme sa o mňa zaujímal.

,Vaše podludnícke zamestnanie vás zničí,‘ riekol mi; ,keď sa ztadiaľto dostanete, nechajte to.‘“

„Ale čím sa mám živiť, otče?“ spýtal som sa ho. „A ako mám vyživiť svoju biednu švagrinú?“

„Istý človek,“ odvetil, „spovedníkom ktorého som ja a ktorý si ma veľmi ctí, poveril ma, aby som mu našiel spoľahlivého človeka. Chcete byť tým človekom? Pošlem vás k nemu.“

„Och, otče!“ zvolal som. „Aký ste láskavý!“

„A či mi odprisaháte, že to nebudem musieť nikdy oľutovať?“

Zdvihol som ruku k prísahe.

„Netreba,“ riekol, „poznám a rád mám Korzičanov, tu je moje odporúčanie.“

A napísal mi niekoľko riadkov, ktoré som vám odovzdal a pod vplyvom ktorých Vaša Excelencia prijala ma láskave do svojich služieb. A teraz sa vás spytujem, Excelencia, s hrdosťou, či ste kedy ráčili mať príčinu ponosovať sa na mňa?“

„Nie,“ odvetil gróf; „s radosťou uznávam, že ste dobrý služobník, Bertuccio, hoci ste i nemali dostatok dôvery.“

„Ja, pán gróf?“

„Áno, vy. Ako je to možné, že máte švagrinú a adoptovaného syna a že ste to nikdy nespomenuli predo mnou?“

„Žiaľ, Excelencia, musím sa ešte pred vami zmieniť o najsmutnejšej časti svojho života. Odišiel som na Korziku. Pochopíte, však, že som sa ponáhľal vidieť a potešiť svoju úbohú švagrinú. Keď som však došiel do Rogliana, našiel som dom v smutnom stave; odohrala sa v ňom hrozná scéna, ktorú susedi doteraz spomínajú. Moja úbohá Assunta, držiac sa mojej rady, spierala sa dotieravosti Benedettovej, ktorý každú chvíľu chcel, aby mu dala všetky peniaze, čo mala naporúdzi. Raz jej pohrozil a zmizol na celý deň. Plakala, lebo dobrá Assunta mala pre toho naničhodníka materinské srdce. Prišiel večer, Assunta si neľahla, ale čakala na neho. Keď sa vrátil o jedenástej so svojimi dvoma priateľmi, účastníkmi všetkých svojich výčinov, vystrela proti nemu ruky; oni sa však na ňu vrhli a jeden z troch — trasiem sa ešte, či to nebolo azda to diabolské dieťa — zvolal:

„Zahrajme sa na mučenie; musí sa priznať, kde má peniaze!“

Sused Vasilio bol práve v Bastii; jeho žena bola sama doma. Okrem nej nemohol nik vidieť ani počuť, čo sa robilo u mojej švagrinej. Dvaja držali úbohú Assuntu, ktorá, nemôžuc veriť v možnosť takého zločinu, usmievala sa na tých, ktorí sa mali stať jej katmi; tretí šiel zatarasiť dvere a obloky, potom sa vrátil a všetci traja, tlmiac výkriky, ktoré z nej vyvolávala hrôza pred tými vážnejšími prípravami, priložili Assuntine nohy k žeravému uhliu, čím ju chceli prinútiť vyznať, kde je skrytý náš malý poklad. V zápasení však chytily sa jej šaty: tu zločinci pustili svoju obeť, aby sami nezhoreli. Celá v plameňoch bežala ku dverám, dvere však boly zamknuté.

Vrhla sa k obloku, ale oblok bol zatarasený. Tu suseda počula hrozný krik; to Assunta volala o pomoc. Jej hlas však skoro stíchol; krik sa premenil na stonanie, a keď sa na druhý deň po hroznej noci Vasiliova žena odvážila vyjsť z domu a dala na rozkaz sudcu otvoriť dvere nášho bytu, našli Assuntu napoly zhorenú, ale ešte dýchajúcu, skrine vylámané, peniaze ukradnuté. Benedetto ušiel z Rogliana, aby sa ta už nikdy nevrátil. Od toho dňa som ho už nevidel a ani som o ňom nepočul… A počujúc tieto smutné zvesti,“ končil Bertuccio, „šiel som k Vašej Excelencii. Nemal som vám čo povedať o Benedettovi, keď už raz zmizol, a o Assunte, ktorá bola mŕtva…“

„A čo ste si mysleli o udalosti?“ spýtal sa Monte Christo.

„Že je to trest za zločin, ktorý som spáchal,“ odvetil Bertuccio. „Ach, tí Villefortovci, to bol zlorečený rod!“

„Myslím si to tiež,“ zahundral gróf s temným prízvukom.

„A teraz,“ doložil Bertuccio, „Vaša Excelencia teraz akiste už chápe, že tento dom, ktorý som od tých čias nevidel, záhrada, v ktorej som sa ocitol tak neočakávane, toto miesto, na ktorom som zabil človeka, mohlo vyvolať chmúrne vzrušenie, pôvod ktorého ste chceli poznať. Lebo napokon nie som si cele istý, či tu, pri mojich nohách, neleží pán de Villefort v jame, ktorú vykopal svojmu dieťaťu.“

„Naozaj, všetko je možné,“ povedal Monte Christo, vstávajúc s lavičky, na ktorej sedel; „i to,“ dodal cele ticho, „že štátny žalobca nie je mŕtvy. Abbé Bussoni urobil dobre, že mi vás poslal. I vy ste urobili dobre, že ste mi toto vyrozprávali, lebo si aspoň nebudem o vás myslieť nič zlého. A či ste sa nesnažili nikdy vypátrať stopu zlého Benedetta? Nesnažili ste sa dozvedieť, čo sa s ním stalo?“

„Nikdy. A keby som bol vedel, kde je, miesto toho, aby som išiel za ním, bol by som pred ním ušiel ako pred obludou. Na šťastie som o ňom nikdy na svete nič neslýchal; úfam sa, že je mŕtvy.“

„Neúfajte sa, Bertuccio,“ riekol gróf. „Zlí tak rýchlo neumierajú, lebo zdá sa, že ich Boh ochraňuje, aby slúžili za nástroj pomsty.“

„Dobre,“ povedal Bertuccio. „Len o to prosím nebesá, aby som ho už nikdy nevidel. Teraz,“ pokračoval so sklonenou hlavou intendant, „viete všetko, pán gróf; ste mojím sudcom na tomto svete, ako ním bude Boh tamhore. Nepoviete mi niekoľko potešujúcich slov?“

„Máte naozaj pravdu a môžem vám povedať, čo by vám povedal abbé Bussoni: ten, ktorého ste bodli, Villefort, zaslúžil si za to, čo vám urobil, trest, a azda i za niečo iné. Benedetto, ak žije, ako som vám už povedal, bude nástrojom božskej pomsty a potom bude i sám potrestaný. Nakoľko ide o vás, môžete si robiť len jednu výčitku: že totiž, zachrániac dieťa pred smrťou, nevrátili ste ho matke — to je zločin, Bertuccio.“

„Áno, pane, to je zločin, skutočný zločin, lebo v tom som bol zbabelcom. Keď som už dieťa vzkriesil k životu, mal som urobiť len jedno, totiž poslať ho, ako ste povedali, nazad jeho matke. Ale keby som to bol urobil, bol by som obrátil na seba pozornosť, vystavil sa azda nebezpečenstvu; nechcel som umrieť, lipol som na živote kvôli svojej švagrinej, z lásky k sebe, ktorá je vrodená a ktorá je príčinou, že vo svojej pomste chceme zostať celými víťazmi. Ale napokon lipol som azda na živote len z lásky k životu. Ó, ja nie som hrdina ako môj nebohý brat!“

Bertuccio si skryl tvár do dlaní a Monte Christo hľadel na neho dlho neurčiteľným pohľadom.

Potom, po chvíľke tichosti, ktorú hodina a miesto robily tým slávnostnejšou, gróf hovoril trúchlym, pri ňom neobvyklým tónom:

„Aby sme dôstojne zakončili tento rozhovor, ktorý bude posledný o týchto udalostiach, pán Bertuccio, pamätajte si dobre moje slová, počul som ich často od abbého Bussoniho: Každá bolesť má dva lieky, čas a mlčanie. Teraz ma nechajte, pán Bertuccio, prechádzať sa chvíľu po záhrade. Čo vo vás, ako herci tohto výstupu, budí pálčivé vzrušenie, bude pre mňa temer príjemným pocitom, ktorý cenu tohto majetku zdvojnásobí. Hľaďte, pán Bertuccio, stromy sa len preto páčia, lebo robia tôňu, a tona sa páči len preto, lebo je plná snov a vidín. Kúpil som záhradu, mysliac, že kupujem len múrom ohradené miesto, a zrazu sa ukáže, že záhrada je pahorkom, plným preludov, o ktorých nebola reč v smluve. Milujem preludy; nikdy som nepočul, že by mŕtvi za šesťtisíc rokov boli narobili toľko zla, ako ho živí narobia za jeden deň. Vráťte sa teda, pán Bertuccio, a spite v pokoji. Ak váš spovedník vo vašej poslednej hodinke bude menej zhovievavý ako abbé Bussoni, pošlite pre mňa, ak budem ešte živý, a ja nájdem slová, ktoré sladko ukolíšu vašu dušu vo chvíli, keď sa bude chystať na odchod na tú cestu, ktorú menujeme večnosťou…“

Bertuccio sa grófovi úctivo poklonil, a vzdychnúc zhlboka, odišiel.

Monte Christo ostal sám; urobiac štyri kroky napred, hundral sám sebe:

,Tu, pri tomto platane, jama, do ktorej bolo pochované dieťa; tam malé dvierka, ktorými vchádzali do záhrady; v tomto rohu skryté schody, vedúce do spálne. Myslím, že si to nemusím zaznačiť do notesa, lebo lebo tu pred mojimi očami, okolo mňa, pri mojich nohách je skutočne žijúci plán.‘

A gróf, obíduc naposledy záhradu, vrátil sa ku koču. Bertuccio, vidiac ho zamysleného, bez slova vysadol ku kočišovi na kozlík.

Koč sa pohol na zpiatočnú cestu do Paríža.

Ešte v ten istý večer po návrate do domu na Elysejských poliach prezrel si gróf Monte Christo celé bývanie, ako človek, ktorý ho pozná dlhé roky. Hoci šiel vopred, nezmýlil ani jedny dvere a nešiel iným schodišťom alebo inou chodbou ako tou, ktorú ho doviedla rovno ta, kde chcel. Na tej nočnej prehliadke odprevádzal ho Ali. Gróf dal Bertucciovi niekoľko rozkazov, ktoré sa vzťahovaly na vyzdobenie alebo nové rozdelenie bytu, a vytiahnuc hodinky, riekol pozornému Núbijcovi:

„Je pol dvanástej, Haydée musí prísť každú chvíľu. Francúzske komorné už majú o tom zvesť?“

Ali vystrel ruku ku komnatám, ktoré boly určené pre krásnu Grékyňu a boly také osihotené, že keď dvere zakryli gobelínom, bolo možno prejsť cez celý dom bez tušenia o tom, že sú tam ešte dve obývacie chyže a salón. Ali teda vystrel ruku ku komnatám, prstami ľavej ruky ukázal číslo tri, a položiac na dlaň tej istej ruky hlavu, zavrel oči, napodobňujúc spanie.

„Ach,“ riekol Monte Christo, privyknutý na tú nemú reč, „sú tri a čakajú v spálni, všakver?“

„Áno,“ odpovedal Ali pokynom hlavy.

„Madame bude dnes večer ustatá,“ pokračoval Monte Christo, „a pravdepodobne bude chcieť ísť spať; nech nie je obťažovaná hovorom; francúzske komorné nech len pozdravia svoju novú paniu a potom nech odídu; budete dozerať, aby sa grécka komorná nestýkala s francúzskymi.“

Ali sa poklonil.

Skoro zatým niekto zavolal na vrátnika, brána sa otvorila, koč vjachal na cestu a zastal pred schodišťom. Keď gróf sišiel, otvorily sa dvierka; podal ruku mladej ženskej, zahalenej do zeleného hodvábneho, zlatom vyšívaného plášťa, chrániaceho i jej hlavu.

Mladá žena schvátila podávanú jej ruku, bozkala ju s láskou a úctou; vymenili niekoľko slov. Mladá ženská hovorila nežne, gróf však s láskavou vážnosťou, tou zvučnou rečou, ktorú starý Homér vložil do úst svojich bohov.

Potom, idúc za Alim, nesúcim sviecu z ružového vosku, mladú ženu, ktorá nebola nikým iným ako krásnou Grékyňou, stálou družkou Monte Christa v Taliansku, uviedli do jej komnát. Gróf potom odišiel do tej časti domu, ktorú si vyvolil pre seba.

O pol jednej po polnoci zhasly všetky svetlá a bolo možno myslieť, že celý dom spí.