ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

,Mé srdce krvácí a hruď se třese, když znícen myslí tebe vzpomínám a duch můj bloudí v bolestí tvých lese, ty lide slovenský‘… Tak hlási k nám sa opäť, bratia! poet váš: — ten, ktorý v chór vašich spevcov vplýva slávikom; a ktorý zablúdiv i v naše hory, nás odkryl: jak sme z tisícich rán chorí… až topíme sa v žiali všelikom. ,Mé srdce krvácí, má píseň pláče, a poraněným křídlem slétá níž‘… stesk snuje ďalej. Trafil do zápače bied našich čajs’: i teružiť nás kríž zrel maninou kams’ — na vrch Kalvárie — a bársi nohy nestačia už v chod, pod ťarchou v prach sa nachýlily šije, i čul — preds’ sipieť farisejské zmije a čvärgu posmešnú náš chleptať pot. ,Mé srdce krvácí a hruď mi puká… Já s tebou hynu, brate‘… kvíli len. Akiste zbadal: strojí sa už muka, stĺp kati sadia v žuly výhlbeň — dav chtivý divadla sa tiská v zmätku kol — kop’ju zkúša žoldnier nebodaj — Zkrákaly havrani, čo vetria jätku; v mrak duma hustne Velikého piatku — Ach, pevče! darmo… Odvráť obličaj… — A či tak všetci spevci vaši cítia, ichž, bratia, chová váš vzduch, háj i sad? A jestli tak: ich pieseň láskou sýta či ozaj srdcu slúži za výklad: národa velesrdcu? ztadiaľ prúdi? Ak áno — ó, by zvrel ten svätý mok! —: čo vtedy priehrady? Hmlí ranných čmudy — Čo priek-vztek sveta? zákonníkov súdy?… Tok lásky nezná medzí, prekážok! Veď vedeli sme, vieme: máme bratov. Lež čo? Ten, onen v borbe z všetkých síl… A prvorodec, čo lví podiel schvatol, jak v rodinách vše… hrdoš, samomil aj trochu — len svoj prospech šetriť musí: hja, gazda najväčšieho chotára! — Ostatne: sochy údy síc, no kusy… A my zvlášť? Ach, viem: zošklivie, sa zhnusí i vlastným v pokon obraz lazára. Jak v ten sme sklesli stav? v brud u podnožia? Hriech otcov to či synov úpadok? alebo osud, nepriazeň snáď Božia?… kto rozmoce ten uzol záhadôk!? — Veď vloh nám dosť tiež, zdravá krv, duch živý; však pád! — duch náš má věčných sberačov, náš duše kalich cudzím ústam hliví, sme v nájme zdroj, chlieb, soľ… och, nešťastliví! i pod pätou a preto — bedačou. ,Sic vos non vobis‘… i náš úrek planý; tá kliatba morí i nás odveká. Hneď sami pŕchneme, hneď odráňaní: — i u cesty vše vídať človeka, jak sdraný, zbitý leží, bôľom stene, a Samaritán nejde — Ó, ten cit!… Ba nech tak zviete jeho položenie, jak záštity mu, priazne, pravdy nenie: nie, nemôžte ho minúť, zatratiť! ,Čo ste sa odtrhli, nač odštiepili?‘… Ó, uduste už navždy výčitku! Je krutá, márna aj; len rôzni, mýli, nám znechucuje spolstvo úžitku — Či nezreli ste nikdy veličizný strom v háji: z kmena tohož dvojčence pretekom k obrov dužieť vekožizni? Ste nezkúsili: deti, trebárs blizny, jak vzrástly, v lícach svitu rumence? Nech mluvu ľudu odrazíme k staji, i v ústach zhorkne mu v blen, nevražou: a my znať čím vám? Ľudstva o turnaji as závadou len, v krídla príťažou — Hoj, nie je slovenčina pre nás puto! ba ona pomáhá ho zdrviť, sňať; i nežiadajte šmariť páku túto!… A nebolo by Tatier zvukov ľúto vám v slavian-symfonii postrádať? Skôr láska nech nás spolčí, pravá láska! — Viem, vy i sami, bez nás ste si dosť; vám nepotrebno chudobného kláska s nív našich, shrnuvším žní hoj i skvost: no veľkodušnosť žnie, kde núdza sieva… Aj krb váš, znám, nie sklad je opola: však verte, je i Tatier kosodrievä sám zápal, lúč sám — a jak blčí, spieva: čo píšteľ hrá, čo fakľa plápolá — Hej, láska nech nás slúči! láska, láska! Je ona najpevnejším ohnivom, čo nezkruší ni vrah-svet, nieto hláska by bárjak rôzna v chvení zunivom. Ba láska je tá moc, čo v slnci buší, pól k pólu tiahne, rovná všeliký svár protív… Ona svetlom-teplom duší! Jej sverme: v tavni, rozdiely kde ruší, nech svarí raz i naše jazyky! Sme bratia — milujme sa bez podmienky! bez zreteľov, jak poníme to vrah: ten stavajúci naše na odtienky, na bralách našich prí — hrad svojich bláh; ten večne ryjúci v nás červom, krtom, nás štvúci nahlas hneď, hneď potajme; ten šliapajúci po príkaze štvrtom i ostatných… Hron dejín shlukne zvrtom: len milujme sa a sa nedajme! — Vďak, majstre môj, ti za sústrastné žiale, stisk ruky vrelý, tešný príhovor! Ba chceme žiť! dych hájiť neustale, vzniesť hlavu, ducha každý nad odpor — Žiť chceme! — a to tak je šíra túha, že všetky svierajúce obruče jak nite predre, z otrockého kruha sa vymyká sťa z mračna pablesk, dúha… až svobodu si zajme v náručie. No ani nesmúť vo slávičom nárku, môj spevče. Ovšem: je to prihrube zle s nami: v blankyt nedožičia špárku… Preds’ ešte ďaleko je k záhube, ďaleko ešte k vyvráteniu z pôdy! Ten opoj detvy skoro vytratí sa z hlávok bučných, len si chlipnú vody z pŕs Tatry… Hej, vždy zápor do prírody bol odboj bláznov, pýchy v závrati! Nezahynieme!… Ach, my vetchí, starí — nám ak hrob vručí snietku pokoja. Však vidím mládež! postup našej jari do poľa s pluhom, v broni do boja s démonmi krivdy, s lhárov-tmárov školou… A je ich, chvalabohu, rúči sbor: viac nežli bolo kedys’ apoštolov, než junákov tých s Argonautov vôľou, ichž dol’ Váhom raz vrátky niesol vor — My vytrváme! Mocne vieri viera tá v nás a nádej naša nezvädá vzdor mrazom, sparám; každý čuv sa vzpiera oproti smrti, každá nálada… Žiť chceme: a tu vieme, že je žitie blesk umu, ramien rozmach, pospech nôh: a v tom vy — skvúci vzor! — nás obodríte — Nie, opustiť tých, čo si vážia bytie, ni človečenstvo nemož’ ani Bôh! Hviezdoslav.