Do konca

Rozprávky, Uhorská Skalica 1900, str. 112 — 132

Slovenské listy I. (1900) č. 3

Besednice, Ružomberok 1904, str. 41 — 67

Spisy (prvé vydanie) — 1 str. 3 — 22

Spisy (druhé vydanie) — 1 str. 3 — 21

Rozprávka „Do konca“ viaže sa na pomery, ktoré prežil Jozef Gregor-Tajovský v dome matkiných rodičov. Bol najstarší z deviatich detí. Starý otec bol baníkom a hutníkom, mal i kúsok poľa, bol človekom usilovným, čestným a veselým. Sám Jozef Gregor-Tajovský o rodnom Tajove v „Malom kultúrnom zemepise Slovenska“ (stolice: Oravská, Liptovská a Zvolenská) hovorí: „Na okolí niekdy bane, v dedine huty. Pod ,Sopkovou‘ — auripigment, ,Na farbách‘ — realgár, v ,Studenom‘ kýz, v Ortutách — rtuť.“ Postava starého otca zobrazená je aj v prózach „Slovenská vytrvanlivosť“, „Prvé hodinky“, „Žliebky“.

Rozprávka „Do konca“ bola literárnou kritikou hneď po vyjdení prijatá kladne. Jozef Škultéty v Slovenských pohľadoch (1901, str. 95) mal nesprávne výčitky proti rozprávkam „Čo ho zabilo?“ a „Mátoha“. Ale rozprávku „Do konca“ hodnotil takto: „Ale dobrá práca je Do konca: milý obraz starého, v práci neúnavného človeka, obraz bystrým okom zachytený zo slovenskej dediny. Vadí mu miesty len prílišná ellipsovitosť reči.“ Čo Škultéty rozumie pod „ellipsovitosťou reči“, dozvedáme sa z miesta recenzie, kde priamo hovorí o autorovom jazyku: „I reč Gregorova bola by rýdza, slovenská výrazmi i tónom, ale robí ju temnou tá prílišná ellipsovitosť: nedopovie, zamlčí, preskočí a spojuje i nespojiteľné. Interpunkciu má tiež takú, že obťažuje sa srozumiteľnosť.“ Škultéty ako príklad interpunkcie uvádza v poznámke pod čiarou. Touto výčitkou mieri vlastne proti špecifickej vlastnosti Gregorovej prózy, t. j. proti jeho rozprávačskej technike, proti čo najbezprostrednejšiemu priblíženiu sa k ľudovej reči, proti použitiu dialógu vo forme, ako ho Tajovský počul od svojich rodných postáv, proti charakteristikám z ľudového rozprávania. Rozprávku „Do konca“ správne vysoko hodnotil František Votruba v štúdii „Z novej literatúry“ (Sborník slov. mládeže 1909, str. 101).