Čo ho zabilo?

Rozprávky, Uhorská skalica 1900, str. 26 — 44

Spisy (prvé vydanie) — 1, str. 89 — 105

Spisy (druhé vydanie) — 1, str. 87 — 103

Aj v tejto rozprávke uplatňuje Tajovský tendenciu, ktorá bola v programe hlasistov, boj proti alkoholizmu. Záver rozprávky, hovoriacej o vražde baču pre peniaze, znie: „Tak biedne zahynul bača a čo ho zabilo? Verte mi, milí moji, že hojne nájde sa ožranov, ktorí, keby ste im toto rozprávali, povedali by, že baču zabili paholci a nie pálenka.“ Škultéty vo svojej recenzii hovorí: „Zo života preniesť na papier každú surovosť nemôžeme, jestli nám ide o umenie. Také protokollové podanie surovosti, zverskosti, aké nachodíme u Gregora, na papieri je hnusnejšie, odvratiteľnejšie nežli v skutočnosti. Rozprávku Čo ho zabilo? píše — ako udáva — z udalosti; ale keď rozpití paholci v hore dusili a klali opitého baču, divák tam iste bol by mohol zachytiť nejakú obľahčujúcu okolnosť pre nich, bol by mohol hrúzou jatý pozreť na jasné nebo, bolo by ho mohlo oviať povetrie: tu spisovateľ predstavuje čitateľovi len najnahejšie črty zverskej scény. Keby táto stránka príbehu nevystupovala tak prílišne, rozprávka bola by dobrým, poučným čítaním pre ľud, videlo by sa dobre, že baču zabila pálenka. Takto vystupuje len zverskosť dvoch paholkov, zahlušujúca všetko iné, i smysel desného príbehu.“ Škultéty teoreticky správne argumentoval, že spisovateľ zo života nemôže preniesť na papier každú surovost, ale nepostihol, že Gregor-Tajovský pravdivým vylíčením vraždy chcel zapôsobiť na čitateľa a ukázať mu ohavnosť zločinu, že sa nevychýlil ani v tejto rozprávke z realistickej dráhy, že nebolo treba použiť „nijakú obľahčujúcu okolnosť“, t. j. zmiernenie, zastretie pravdy.

Udalosť viaže autor na svoju rodnú dedinu. Pre posilnenie pravdivosti do podtitulu rozprávky vkladá: Udalosť.