ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dráma v troch dejstvách

V IV. zväzku Diela Jozefa Gregora-Tajovského odtláčame dramatické práce, ktoré napísal autor po prvej svetovej vojne. Obsiahnuté sú v „Spisoch Gregora-Tajovského“ zv. XI. (Smrť Ďurka Langsfelda), zv. XIV. (Jej prvý román), zv. XV. (Blúznivci). Dramatická práca „Hrdina“ vyšla samostatne a nebola zaradená do Spisov. Ako už vidno z poradia jednotlivých zväzkov Spisov, dramatické práce povojnové nenasledujú vo vydaní za sebou. Sväzok XII. a XIII. obsahujú prózu, napísanú po prvej svetovej vojne. V III. zv. Diela odtlačili sme dramatické práce z predvojnovej tvorby. Do IV. zv. sme zhrnuli preto dramatické práce napísané po vojne, aby dramatická tvorba nasledovala v Diele za sebou. Tým sa čiastočne odchyľujeme od poradia Spisov, kde medzi VIII. zv. a XI. zv. — teda medzi zväzkami dramatickej spisby — je zaradený IX. a X. zv. prózy „Rozprávky z Ruska“. Vo vydaní Diela, i keď v základe nechceli sme a nechceme narušovať usporiadanie Spisov, prihliadame k literárnym druhom. A tak jednotlivé zväzky obsahujú alebo len prózu alebo len drámu.

V zaraďovaní dramatických prác pridŕžame sa časového vzniku jednotlivých drám. Prvou povojnovou drámou (ak nerátame spracovanie črty „Zuza“ na bábkovú hru) je „Smrť Ďurka Langsfelda“. Vyšla r. 1923 vlastným nákladom autora. Tajovský hru v tridsiatych rokoch prepracoval pre pražskú inscenáciu a hra vyšla v novej podobe r. 1936 a r. 1937. Druhou v poradí je komédia „Jej prvý román“. Vyšla r. 1931 opäť vlastným nákladom. Po komédii vydal Tajovský hru „Blúznivci“. Hra vyšla r. 1934. R. 1938 vyšla hra „Hrdina“. V tomto poradí nasledujú hry v IV. zv. Diela.

Okrem týchto hier Tajovský zanechal v rukopisnej pozostalosti ďalšie svoje dramatické práce, náčrty a materiály. Ide o hru „Sokolská rodina“; je to hra pod pôvodným názvom „Prevrat“, ktorú odmietlo SND r. 1937. Hra „Sokolská rodina“ zobrazuje život úradníckej rodiny r. 1920, rozmach malej buržoázie v ČSR a jej morálne konflikty. I keď odporcovia nazvali hru „sokolskou agitkou“, je v nej mnoho kritických momentov najmä pri zobrazení životného štýlu malomeštiactva.

V rukopisnej pozostalosti J. Gregora-Tajovského našli sme náčrty k niekoľkým dramatickým prácam. Náčrtový materiál obsahuje tematický prepis zamýšľanej drámy, jednotlivé dialógy, poznámky k charakteru osôb, deja, reálie atď.

Z doterajších výskumov črtá sa nám najucelenejšie dramatický pokus o vystihnutie morálnych konfliktov, spôsobených prvou svetovou vojnou a začiatky práce na obraze vykupovania poľa pre stavbu továrenských objektov v prvej ČSR. Okrem toho Tajovský zamýšľal spracovať obraz politického vývinu svojho rodného Tajova od r. 1910 až do uchvátenia moci ľudáckou vládou. Poznámky ukazujú, že chcel podať kritický obraz vládnúcich politikov všetkých troch štátnych systémov a to na boji dediny o pastviská, ktoré boli v moci panstva. Tajovský jasne naznačuje, že ľudu sa vždy len sľubovalo. Tomuto materiálu sú blízke náčrty k veselohre „Štátny prídel“.

Hra o morálnych konfliktoch z čias prvej svetovej vojny mala predstaviť život mladých, milujúcich sa ľudí, roztrhnuných od seba mobilizáciou a prvou svetovou vojnou. Tajovský na hre dlhšie pracoval, lebo na náčrtkoch vidieť zmeny koncepcií. Kým staršie náčrtky nesiahajú do života zajatých vojakov a legionárov, novšie náčrtky a poznámky hovoria o živote v légiách. Tieto novšie náčrtky patria k hre, ktorej Tajovský dal názov „Negramotní“. Táto koncepcia s pozmenenými menami niektorých osôb (Anička-Veronika, Štefan-Miško) bezprostredne nadväzuje na predošlú koncepciu. Z korešpondencie Tajovského sa dozvedáme, že Tajovský chcel napísať aj hru s „komunistickou témou“ a v súvislosti s touto úlohou študoval aj sovietske hry a hry význačných európskych dramatikov. Išlo o hru, v ktorej chcel odhaľovať kapitalistickú dravosť a podvodníctvo okolo dubovskej rafinérky. Písať však o tomto bolo mu príkre a protivné.

Materiál je dokladom smelých umeleckých plánov autora, ktorý bojoval celý svoj život o literatúru pravdivú, spojenú so životom. K jeho edičnému spracovaniu možno prihliadnuť v „úplnom“ vydaní Tajovského literárneho diela.

V poznámkovom materiáli uvedieme aj faktá spojené s inscenáciami Tajovského hier na javisku Národného divadla, lebo sa tak stávali priamym základom slovenskej divadelnej kultúry. Pre Spisy Gregora-Tajovského ponechávame zaužívanú značku S, pričom zaradenie jednotlivých zväzkov uvádzame arabskými číslicami (S 11, S 14, S 15).

Smrť Ďurka Langsfelda

Spisy Gregora-Tajovského zv. XI., str. 163. Nákladom vlastným. V Bratislave 1923.

Smrť Ďurka Langsfelda. Dráma v 3. dejstvách. Pre ochotnícke javisko upravil Dr. J. Garaj, str. 91, vydalo ÚSOD, Turč. Sv. Martin 1936.

Smrť Ďurka Langslelda. Dráma v troch dejstvách. Pre ochotnícke javisko upravil Dr. Ján Garaj. Vyšlo ako 12. zv. Čítania pre meštianske školy. Vydala Matica slovenská v Turč. Sv. Martine 1937.

Dráma „Smrť Ďurka Langsfelda“ má dve verzie. Prvá z r. 1923 a druhá z r. 1936. Tajovský hru napísal v lete 1922 (podľa Topičovho sborníka z r. 1922, č. 9). Hru poslal na súbeh, ktorý vypísalo Slovenské národné divadlo v Bratislave. Bola odmenená druhou cenou (prvá udelená nebola) v januári 1923. Toho istého roku vyšla vlastným nákladom ako XI. zv. Spisov Gregora-Tajovského. Kritika vyjdenie diela privítala kladne, vyčítajúc jej iba to, že prílišný dôraz kladie na morálno-výchovnú stránku diela (Haluzický) a úzkostlivo sa pridŕža historického materiálu (Krčméry).

Tajovský sa zaujímal o osudy Ďurka Langsfelda už pred prvou svetovou vojnou. V článku „o Ďurkovi Langsfeldovi“ (Slovenský denník XI., zo dňa 28. X. 1928, str. 248) píše: „Čo som dal v dramate Smrť Ďurka Langsfelda, je číročistá história, skutočnosť, ktorú som naštudoval z prameňov napísaných alebo získal u pamätníkov rokov 48 — 49 minulého stoletia. Cirkevný archív otvoril mi senior Ján Hodža, k starým pamätníkom vodil ma vážený občan Ján Maňka spod Skaly a jeho rodinka. Vďačím im za všetko. Prvú pohnútku napísať Smrť Ďurka Langsfelda a oživiť jeho hrdinskú pamiatku, zobudil vo mne Jožko Kohút, všestranne činný národovec martinský, svojím článkom v Slov. Pohľadoch, vetou, ktorú povedal Ďurko Aničke Kohútovie, keď ho poviazaného s húfom zajatých a kŕdľom dobytka viedli maďarskí honvédi martinskou ulicou hore Turcom: ,Sbohom Anička, viac sa neuvidíme.‘ Je na zjave, prečo som svoju prácu venoval pamiatke Jožka Kohúta. Myšlienka raz pojatá, nedala mi pokoja a šiel som do Sučian na obe fary i do rodiny Maňkov. Bolo to v rokoch 12 — 13 pred vojnou. Nazbieral som hodne materiálu, ale chybelo mi ešte mnoho a tak som sa do spracovania dramatu nepustil.“

Tajovský uvádza, že v légiách poznal mnoho Ďurkov Langsfeldov a tým viac na prácu myslel, čím bližšie bol deň našej národnej slobody. Po návrate našiel svoje zápisky a začal študovať. Navštívil niekoľko ráz Sučany, Kľačany, Kremnicu. Všade zbieral materiál. O Langsfeldovi rozhodol sa napísať, i keď pochopil, ako sám uvádza: „Slobodný už národ nebude oduševňovať borba hurbanovcov za národnú slobodu, národné oduševnenie, ktorým sme žili do války, prestalo chytať srdcia i hlavy, borba pôjde a ide sociálnym chlebovým smerom.“ Tajovský v uvedenom článku opísal, čo našiel z pamiatok a spomienok na Ďurka Langsfelda. Zisťovanie faktov dokazuje, s akou úpornosťou Tajovský hľadal historickú skutočnosť, ako dbal, aby jeho hra spočívala na pevných základoch. Ďurko Langsfeld bol historickou osobou. Narodil sa 16. okt. 1825 v Sučanoch. Popravený bol 22. júna 1849 v Kremnici.

Tajovský zúčastnil sa slávnosti odhalenia pomníka Juraja Langsfelda v Kremnici dňa 29. októbra 1922 a pri tej príležitosti mal aj slávnostnú reč. S inscenáciou hry sa otáľalo. Súbor bratislavskej činohry nebol tak početný a divadlo tak materiálne vybavené, aby hru inscenovalo hneď po jej dopísaní. V Bratislave sa tak stalo až r. 1925. Skôr ako Bratislava inscenovalo hru Východoslovenské národné divadlo v Košiciach, a to na päťdesiate výročie narodenín Gregora-Tajovského v októbri 1924. Omeškávanie inscenácie v Bratislave sa stalo predmetom spravodlivých útokov na vedenie bratislavského Národného divadla. Jozef Gregor-Tajovský bol poctený aj štátnou cenou za túto drámu, a to k 28. X. 1924 a cena bola označená ako „zvláštna cena slovenská“. Hru v Košiciach inscenoval známy český herec a režisér Josef Hurt (premiéra 18. X. 1924), v Bratislave opäť český režisér Miloš Nový (premiéra 8. III. 1925). Hru hrala tzv. česká činohra po slovensky. V hre vystupovali vedľa českých hercov (Sviták, Rint, Sudová, Werner) i slovenskí herci: Borodáčová, Kello a Bagar. Inscenácia bola hodnotená kladne. Kriticky sa ozvala autonomistická tlač (Sidor), ktorá odmietala v rámci svojho protičeského šovinizmu miesta o blízkosti a jednote Čechov a Slovákov.

Tajovský založil svoju koncepciu hry „Smrt Ďurka Langsfelda“ na pohľade, ktorý mu poskytovalo staršie buržoázne hodnotenie revolučných rokov 1848 — 1849. A toto nieslo sa v znamení odmietania maďarskej revolúcie. Z tohto zorného uhla aj Tajovský posudzuje maďarskú revolúciu. Kým postavy slovenskej strany sú postavy hrdinské, charakterove pevné, šľachetné, postavy maďarskej revolúcie sú jednoznačne viacmenej negatívne. Tajovský v ničom nenaznačil v prvej verzii hlbokú protirečivosť vývinu v Uhorsku a strednej Európe a podal svoju hru pod vplyvom nacionalizmu. Svojou hrou chcel súčasným generáciám ukázať, aké veľké obete vedeli klásť za národ buditelia v minulosti, aké veľké bolo utrpenie nášho národa. Tajovský v mnohom zameral sa kritikou chýb minulosti predovšetkým do prítomnosti. Tieto chyby vyčítal ľudu (pasivitu k otázkam národného hnutia), ktorý sa i po roku 1918 odklonil od hesiel buržoázie k pohybom socialistickým.

Tajovský čiastočne narušil koncepciu svojej hry v druhej verzii. Najpravdepodobnejším podnetom bude asi prejavený záujem o hru dramaturgiou pražského Národného divadla. Doklady o tom máme v spomienkovom článku Františka Götza v sborníku „Liber amicorum“, ktorý vyšiel z príležitosti šesťdesiateho výročia narodenín Gregora-Tajovského. Götz ako dramaturg Národného divadla v Prahe mal proti pôvodnému zneniu vážne námietky. V hre mu chýbal „plný projev revoluční ideje“. Naliehal na Tajovského, aby hru prepracoval a uviedol „děj rozdrcení revoluce přímo na scéně“. Tajovský nechcel spočiatku pristúpiť na dramaturgove návrhy. Pustil sa však znovu do štúdia, zhľadával pramene, prišiel na ďalšie fakty (pobyt Ďurka Langsfelda v lesoch) a napísal nové druhé dejstvo a doplnil niektoré miesta. O príprave premiery a premiere Götz napísal: „Na generální zkoušce sedel Gregor-Tajovský přede mnou v temném hledišti, díval se, díval, nenasytně pozoroval. Sem tam opravil nějaký ten detail kroje, škrtl nám nějakou písničku, ale jinak: zářil. Jeho chvála byla srdečná, ale člověk cítil, že by chtěl říci víc, než říka slovy. Na premieře zažil velký triumf svého života. Praha ho pozdravila nadšeně. Potlesk při otevřené scéne byl demonstratívní. Na konec nekonečné vyvolávaní. Básnik, jenž pracoval pro československou vzájemnost, pochopil, že v Praze je doma a že je tu milován.“ (Liber amicorum, Vydal Spolok slovenských spisovateľov, Bratislava 1934, str. 13 — 15.) Podstata Götzových spomienok spočíva v konštatovaní, že Tajovský nechcel sa dať uniesť „estetickou ilúziou“, „pravdou scény“, t. j. umeleckými náhľadmi, ktoré odtŕhali život od skutočnosti, ale zotrvával ako realista pri „pravde histórie, pravde životnej a skutočnosti“.

Podobu nového prepracovania poznáme vo vydaní „Smrti Ďurka Langsfelda“ z r. 1936 a 1937. Hru upravil pre ochotnícke javisko dr. J. K. Garaj. Úprava technického rázu, ako nám oznámil sám upravovateľ, bola autorom schválená. Zásahy do textu upravovateľ fakticky nerobil. V čom je rozdiel medzi prvou a druhou verziou? Uviedli sme, že Tajovský v prvej verzii obišiel protirečenie revolučných bojov v Uhorsku a že sa díva na toto obdobie pod vplyvom nacionalizmu a buržoáznej vedy. Tajovský siahol po oprave a z pôvodného textu vynechal celé druhé dejstvo a nahradil ho novým, priamo scénou so zhromaždenými dobrovoľníkmi, medzi ktorými nie je názorová jednota, ale spomedzi dobrovoľníkov vystupuje Štefanko „liberál“ (akiste postava dobrovoľníckeho kapitána S. Štefanoviča, „očitého svedka“, autora protihurbanovského spisu o bojoch z rokov 1848 — 1849) a odlišné náhľady majú aj Čech Dvořák a Poliak Čišonski. Ide o vzťah k cárskej intervencii v lete r. 1849. Dvořák a Čišonski rozchádzajú sa s dobrovoľníkmi. Tajovský cez tento rozpor dáva nahliadnuť do obsiahlej problematiky revolučných bojov 1848 — 49. Historicky verne nastolil otázky a vzťahy národných hnutí k cárskemu dvoru, no hlavnú postavu a jadro dobrovoľníkov (taktiež v súhlase s historickou pravdou) necháva ďalej bojovať po boku kontrarevolúcie, ba dáva im do úst tento úzky program, vyslovený Ďurkom: „Nám, bratia Čišonski a Dvořák, nejde o ríšu, ale o seba, o národnú našu slobodu, o reč a národnosť, aspoň o jednu slovenskú školu!“ Naproti tomu Čišonski s Dvořákom nabáda dobrovoľníkov, aby neboli stúpencami „ruského absolutizmu a ruskej knuty“. Dochádza k roztržke a práve najväčším odporcom varovných výstrah zo strany Dvořáka a Čišonského je Ďurko Langsfeld. Z dobrovoľníkov jediný Štefanko stojí na ich strane. Tajovský okrem ukázania rozporov v tábore dobrovoľníkov s ohľadom na nacionalistické chápanie revolučných bojov z r. 1848 — 1849 neukázal kriticky slovenskú účasť na kontrarevolučnom potlačení maďarskej revolúcie.

Tajovského hra bola inscenovaná na javisku pražského Národného divadla dňa 21. V. 1932. Do češtiny ju preložil Karol Rypáček. Réžiu mal V. Novák. V hre vystúpili najpoprednejší českí herci: Pulpánová, Karen, Dostálová, Deyl, Rubík, Vojta, Roland. Česká divadelná kritika prijala hru kladne. Najpodstatnejšie pripomienky mal Otakar Fischer (Lidové noviny XL., z 24. V. 1932), ktorý poukázal na autorov nesprávny postoj v nekritickom pomere ku kontrarevolúcii.

Poznámky k textovej úprave

Za základ pre vydanie dramatických prác Jozefa Gregora-Tajovského v IV. zväzku Diela vzali sme texty posledných vydaní zo života Gregora-Tajovského. Sú to jednak „Spisy Gregora-Tajovského“ a jednak nové vydanie autorom prepracovaného a so súhlasom autora upraveného diela „Smrť Ďurka Langsfelda“ a vydanie hry „Hrdina“, ktorá vyšla v edícii Divadelná knižnica, zv. 35. Všade teda berieme za základ knižné vydanie dramatických textov. Pri každej dramatickej práci máme v rukopisnej pozostalosti Gregora-Tajovského zachované rukopisy, ako aj náčrtkové materiály, poznámky. Pri hre „Blúznivci“ máme zachovanú aj stĺpcovú korektúru. Pri porovnávaní vydaní a rukopisných textov je vidieť, že rozdiel medzi rukopisnými textami a vydanými textami sa oproti iným Tajovského prácam zmenšil. Z výsledkov porovnania textov usudzujeme, že aj Tajovský si osvojoval prenikajúcu a vládnucu jazykovú normu, že ju rešpektoval. Tento zjav vyplýva aj z toho, že Tajovského povojnové hry nie sú tak pevne zviazané so životom dedinského ľudu (v prácach s tematikou dedinského života bol Tajovský najoriginálnejší, najrýdzejší, najľudovejší), lebo väčšinou tieto hry majú predstaviteľov z vrstiev inteligencie a meštianstva.

Pri textovej úprave vychádzali sme z pravidiel prísneho rešpektovania autorovho textu. Urobili sme pravopisné úpravy a niektoré hláskoslovné a tvaroslovné úpravy. Slovníka sme sa nedotýkali. Systém zmien a zásahov po predchádzajúcich zväzkoch opätovne nerozpisujeme. V poznámkach uvádzame len zásahy podstatného rázu. V poznámke pri jednotlivých zväzkoch uvádzame, odkiaľ základný text preberáme. Pre označenie Spisov používame zaužívané skratky. Pre IV. zväzok Diela ide o S — 14, S — 15. Ostatné vydania uvádzame v celom znení.

Smrť Ďurka Langsfelda

Smrť Ďurka Langsfelda. Dráma v troch dejstvách. Pre ochotnícke javisko upravil Dr. Ján Garaj. Vyšlo ako 12. zv. Čítania pre meštianske školy. Vydala Matica slovenská v Turč. Sv. Martine 1937.

V bibliografických poznámkach sme uviedli, že dráma „Smrť Ďurka Langsfelda“ má dve verzie. Pre naše vydanie volili sme novšiu verziu, ktorú autor dotvoril najmä tým, že hru prepracoval dopísaním nového druhého dejstva. Upravovateľ dr. J. Garaj veľmi úzko spolupracoval s autorom a text zásadne nemenil. Jeho úprava týka sa technickej stránky hry, aby dráma mohla byť inscenovaná aj divadelnými ochotníkmi. Z druhej verzie sa nám zachovalo druhé dejstvo v rukopise.

V hre urobili sme priamy zásah do textu a to pri postave českého účastníka revolučných bojov v radoch dobrovoľníkov, Dvořáka. V prvej verzii Tajovský túto postavu nemá. Vo vydaní z r. 1936 a 1937 hovorí všade česky (v rukopise len slovensky), len na jednom mieste hovorí slovensky. V našom vydaní i tento slovenský text uvádzame po česky. Stáli sme pred otázkou, či Tajovský (prípadne i upravovateľ) nechcel nechať znieť po slovensky práve vety, ideologicky veľmi závažné, alebo či ide o prostý omyl, ktorý prekĺzol z jedného vydania do druhého. Dvořák predtým i po spomenutom texte hovorí česky ideovo rovnako vážne slová a myšlienky. Priklonili sme sa teda k názoru, že treba celý text dať česky. Vyznačujeme ho celý nižšie.

Osobitnej zmienky zasluhuje si slovo honvéd. Tajovský používa slovo honvíd, proste vo zvukovej podobe, blízkej maďarskej výslovnosti. Súčasná jazyková norma pozná podobu honvéd. V našom vydaní používame v autorovom texte (poznámky, názvy osôb) i v dialógoch súčasný tvar honvéd. Nechceli sme pripustiť riešenie v tom zmysle, aby sme pre autorov text zvolili podobu honvéd a pre dialóg podobu honvíd, aj keď táto podoba bola v ľude používaná a tak i vyslovovaná.

Pri termínoch boh a Boh, ktoré sa hojne vyskytujú v tejto hre i v hrách „Blúznivci“, „Hrdina“, ponechávali sme podobu Boh všade tam, kde išlo výslovne o náboženskú predstavu, o prvok teologického myslenia. Všade inde píšeme boh.

13, 32 Nitranci / Nitrianci — 32, 7 Do roka s vámi dosti jsme se natrápili, a ústrků v řadách hurbanovců natrpěli pod péčí císařských velitelů, kteří, když bylo zle na frontách, vítali naši pomoc, když lépe, přímo opovrhovali vámi i námi. Co jsme se natrpěli hladu i bídy! Bosí, otrhaní a neozbrojení náležitě, zapovrženi od císařských pánů generálů, bez pochopení, bez pomoci, zanecháni často sami na sebe i v tvrdých stycích s nepřítelem… / Do roka s vami dosť sme sa natrápili a ústrkov v radoch hurbanovcov natrpeli pod opekou cisárskych veliteľov, ktorí, keď bolo zle na frontoch, vítali našu pomoc, keď lepšie, priamo opovrhovali vami i nami. Čo sme sa natrpeli hladu i biedy! Bosí, otrhaní a neozbrojení náležite, zapovrhnutí od cisárskych pánov generálov, bez pochopenia, bez pomoci, zanechaní často sami na seba i v tvrdých stykoch s nepriateľom… — 32, 2 Kossuth / Košuth — 64, 12 Hurbanov-Hodžov-Štúrov ideál! / Hurban-Hodža-Štúrov ideál!