Selanky

Za blízkím jasné sa ukrívalo slnko pahorkem,
A stromi pres rídké i svetlé hája pľešinki
Ešče posľedníkrát spaňilú usmívalo tvárú;
Ptáci milím z huščá a krovin ho provádzaľi hláskem;
Švární s paš ze sitími domov pastíri sa ťáhľi
Stádmi, a na zvučné lúbežňe si pískaľi trstki;
Keď Poľislav ke svéj sa berúcí z mesta chalupce,
Kam sír ňésol a dvoch pojatích od matki cecákov,
Premnoho rozmíšľal ze sebú, čo všecko tam uzrel.
10
Ešče mu vác než pól osobitnéj zbívalo cesti;

Túto bi si zlahčil, takoví spev začňe vidávať:
Jak tam nádherné ve hrmotném všecko je mesťe!
Jak sa radem veľké, a ze skal kresaními na hladko
Slúpami ozdobené, do sivích pnú oblak obidla!
Až hlava má do včilka boľí mňa, čo sem ju napínal,
Bich ľen všecku visosť a celú mohel ohromu prezreť.
Jak rózní tam ľud sa motá! jako mravci pracovní,
Keď sťehovať z jedného dajú sa hňézda k inému
Hňézdu, čo jím na novú súcejšé hospodu slúží.
20
Záviďeť ó ňechcem, ňechcem vám! bidľiťe v mesťe,
Mňe skrovní a ťichí na polách život o mnoho milší.
Jak mi tu príjemné v ňízkéj mať obidlo chalupce!
Vókol ňejž oreší na veternú oblohi víšku
Sa zdvíhá, a stred zeľeného ju sťinu prijímá.
Jak pred ňú bujními točí sa lučiščami réví,
A pri samém rídké pretkává síťi okenku!
Jak mi tu čistotní hrkotá, majoránki a rúže
V rovno i rozďelené vivlažnuje hrádki potóček!
Jak lipa tam široká zmítá ratoľesťi, a chládek
30
I sladkú po celém roznášá dvorčeku vóňu!
Rozkošní sa potom za pokojnú kňíše chalupkú
Sádek a opľetaná samorostlú ščepňica medzú,
Mňe v hojnosťi roďíc ovocá, v hojnosťi pocestním.
Tam s trojakích jasná mihotá sa voďička praméňkov,
A trávními, čo ľen poznať, polahunki pľinúcá
Stužkami sa v ribňík a okruhlé ťiskňe jazerko.
Po kraji techto žltá vókol záhruška a modrá
Svetlastích laľií nad vlnki sa krása vipíná.
Vnutri po ňom švizké veslujú káčátka, i sem tam
40
Preplavujú, a chitré lapajú i ribički i prčki.
Vážné až pod breh sa kolíšú stromki haluzmi,
A v ňepohlém na své patrá si jablčka zrkadľe.
Jak madové sa tu včelki rojá, a plními slaďunkú
Oblupujú s kvíťá i nosá domov ústkami ščávu!
Jak mi tu trúchlícá hrdľička milostňe hrkútá,
Kos hvízdá, a malá ščebotá u hňézda konópka!
Nad čížíka žltí sťehlík, nad drozda peňička
Svími sa predbehujú a predek chcú spevmi dosáhnuť.
Než hlasití slávík, i druhí keď prestaľi spívať,
50
A v hustích sa na odpočiňek poukládaľi místách,
Sám ňeprestává, i prvá než zorňica víjďe,
A krásnú mihavé pozláťí oblaki žárú,
Ostatních predejíť, zakaváď spá, snážňe sa pílí,
A chladními krití ze všech stran ščepňice sťínmi
Lúbežním spaňilé prehudává pesňe hrdelkom.
Ďál sa mi otvárá a po háj až ťáhňe poľíčko,
I mňe samému nosí i chudobním úrodi hojnosť.
Odtáď rozkládá sa meňícá kvítkami lúka,
I všaďe po prameňoch veďenú vlahu z réki upíjá,
60
Čo stredkem sa točí, a milostním hurtuje šeptem.
Stádo koľem blúďí, i radostné strečki vivádzá.
Odtáď zas víšá sa malé z vinohrádkami kopce,
A s poňenáhla traťá, do hor až sa naposľedi zmiznú.
Tu všaďe ľen čisté je lahodnéj vóňe povetrí.
Jak je tu mílo ľežať pri hrčícém v chládku potóčku!
Spev pastírov aneb šveholících ptákov očúvať!
Neb na pahorku seďeť zvíšném, a na píščalu vítať
Slnko, čo za krajnú v omladléj kráse vichádzá
Vrška hlavú, a milím rozjasňuje oblohu svetlom;
70
Buď na stádo hľeďeť, chutné jak hrizňe travički;
Buď sa na ľiščícú ďívať pres kvítka rosičku,
Jak na ťisíce barev presťírá naproťi slnku;
Buď jak červeňajú a skvá sa pľešinki jahodmi:
Neb jak tam čistéj sa peňícé ze skaľi prúdi
Pod kľenuťím chrasťin hrkocú lúbežňe, a medzi
Obrostlími brehí sa po kvetném úvaľe krúťá.
Neb jak rozľehlé modrajú hori jakto i svími
Ohromními idú nad oblačnú víšku ťemenmi.
Buď jasním sa ďiviť ňebesám, buď žáre večernéj,
80
Buďto mesácu aneb rozesátím v obloze hvezdám.
Tu všaďe lúbomilú rozvíňá príroda krásu:
Tu všaďe ľen veselosť a ňevinná bez všeho konca
Usmívá sa radosť, tu na každém mísťe prebívá
Bezpečnosť a pokoj, tu samé ľen rozkoše kvitnú.
Tak Poľislav spíval, k svéj až sa chalupce priblížil;
I hlasitími na ďál sa mu všecko ozívalo zvukmi.