ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Preščastní za dlhí bíval čas pastucha dojních
Koz Horislav: než jak čosi ho zňenadála ofúklo,
A krásné z visokéj uhlédol dúbravi mesto:
Zňespokojil sa naráz. I hňeď na opáľen od ohňa
Dub sa oprev na svój sťažovať stav takto si počňe:
Jak bídní to život pri kozách! V noci sotva si málo
Odpočiňeš, schápať sa mosíš a škuráki vidájať,
I skór než ranné pukajú zori pod hoľe vihnať;
Tam za celí sem i tam vláčiť ďeň a v húšči sa drápať,
10
Prudkí déžď, prudkú znášávať slnka horúčosť.
Jestľiže aj znovaní lahňeš na trávu do chládku,
Buďto na podstavenú trochu ľen si valašku posadňeš:
Hňeď sa mosíš zdvíhať, blúdné ti lašovňice zháňať,
I stríhnúť, bi sa k ňím čihavé ňeprikradlo vlčisko.
A k tomu jak skrovná ubohého je chóva kozára!
Ľen jeďiné čo mu stádo vidá: sír, žinčica, mléko;
Ľen čo roďí stromoví a poňížšé v huščiňe krúží:
Plánki aneb čučorítki aneb zlé kostkami drinki.
Než jak iní je život nádherném v mesťe bidlících!
20
Koľko jaseň hlohoví, kiselasté jabloňa ščávi,
Bistrí vrabca orel: ten tam náš toľko premáhá.
Tam zakaváď lúbí sa ľežá, tam stáľe ve ťemném
Chládku seďá a temer v žádnéj sa práci ňetrápá;
Skvostňe jeďá a skvostňe pijú, komu koľko sa páčí,
I ďňi celé v hodách a saméj ľen rozkoši trává,
Jak sem to zdovedal sa, jejích spolu hosťini veľkú
Časť okusil, keď sem ve kroví straťeného a ťažkím
Uznovaného chodem na kraj hori Bojka vivédol,
Kďežto ho ostatní pri hučícém v údoľi járku
Lovci a pripravená očekávala vára pri ohňi;
I mnoho ešče pečeň na dlhích sa krúťilo rožňoch.
Bojko ma hňeď núkal veselému ku spolku prisadnuť;
Však sem ňeprisadel: nebo sem sa pred ňimi hanbil;
Než včil už osmeľení vác bich sa zaisťe nehanbil.
Jak to badal, za malí kázal sa mi krúžek uchíľiť,
A vše nosiť, s čoho sám a vzácní tráviľi hosťi.
Ó jak veľmi dobré! ó jak bolo veľmi to chutné!
Jak živ sem rovnéj ve ňičom chuťi ešče ňecíťil!
Ó veční bohové a ti, veľkí Oslade, skvostních
40
Darče hodov! zdáľiž vaša móže biť hosťina ľepšá?
Ach prečo aj mňa taká jako jích ňeuláhnula matka
Tak bohatá! abi sem ťažkéj bez práce podobňe
To všeľiké ščasťí a ti dobré kúski požíval.
Tak na svój si život ňepokojní sťískal Horislav.
A hľe naráz podvihňe sa šust, i tu z dúbravi Bojko
Vistúpí, ruku hňeď mu podá, a tak ustami rekňe:
Keď na svój tak veľmi život si, Horislave, sťískáš,
Jak sem ňezbadaní v hustém včil háji počúval:
Staň sa ťi jak žádáš, poď se mnú tehdi do mesta;
50
Tam všeľiké ščasťí, a ti dobré kúski požívaj.
Však sa ťi mám za čo odslúžiť, že si ondi po pustích
Blúďícého lesoch zrečené ma na místo privédol:
Neb snaď ináč bol bich pre krutí hlad a žízeň horícú
Lahko zhinul, stavaňá a mojích vác ňikdi ňeuzrel.
Tak povedá. Na takúto milú reč Bojka Horislav
Dal sa navésť, a z radosťi za ňím sa do mesta pobíral
Jak strača prvníkrát víľeťícé z hňézda za matkú.
Tam v pnúcích sa hlavú do ňebeskéj víški palácoch
Ustanoven mal obit, z makkím hedbávem a toľko
60
Ľen ze zlatohlavovím nádherňe sa rúchom oďíval,
Až skoro sám ňeveril, je-ľi on to predešľe čo bíval.
V zahrabaních léhal perinách, s číš ze zlata píjal,
A predrahé ze stríberních mis jédla požíval;
Rozveselá mu pri tom do uší zazňívala húdba;
I vše čo ľen zabažiť, čo zaráčiť srdcu sa mohlo
Ze všeľikích rozkoš, hotové hňeď stálo na službu.
V tak veľkém ščasťú a samém živ toľko pohodlú
Dosťi prenachváľiť ňeveďel všech v mesťe bidlících.
Však skoro dochváľil: neb sotvi sa míňalo pátím
70
Slnko behem, naporád zívať sa mu ustami začňe,
Rozľezení začnú pri lopatkách mravci sa hňízďiť,
A stupená k hojním ustávať chuťka lahódkám.
Než pozatím jako už ľepšej márného ňeistí
Bľesk ščasťá, ňepokoj, ťesknú peč a otrapu misľi,
I mnohonásobné ňepotrebné potrebi zňátril:
Všecko sa mu zňechuťí, zlí duch, čo ňedávno do nútra
Vestúpil, čosi keď ho naráz u trasidla ofúklo,
Ven viľezá a klamať rovné ďál prestaňe srdce.
Hňeď do seba vchádzá, za svój sa už účinek hanbí,
80
A v tajném od iních vzďáľen sám kúťe naríká:
Ach prečo tak márné púščáťe vi od seba bľeski,
A sprostích mámíťe ľuďí! abi misľeľi toľko,
Vám jeďiním že je dobre, iním aľe na sveťe všem zľe,
Jak sem i já blázen tak misľel a dal sa ošáľiť.
Zasľepení mírnú sťe opusťiľi prírodu matku,
Ľen skrovné a malé u žijících potrebi venku
Na mnohonásobné rozvatšiľi bez všeho konca,
A sporšé pohodlí, sporšú vihľedávaľi rozkoš.
Tu sťe si nádherné, visoké, ano o mnoho viššé
90
Nežľi samích sú chrámi bohov, podvihľi obidla.
Až ťemenom sa o hvezdi bijú, až súsedu súsed
Svetlo a roztomilí odjímá do sveta víhľed,
Tam ňízká a saméj ňížšá od hruški chalupka
Nám ňehrozí víškú aňi náhlím od hora pádem,
Volní ňebráňí v ďaľekú aj končinu pohľed
Buďto na víchod aneb premilostní slnka na západ,
Buď na mesác jasní a meňisté v obloze ohňe,
Buď na modré zabaží sa patriť hori, buďto na lúki,
Jak strakatím ľigocú kvíťím, jak lúbo mučícé
100
Stáda po ňích sa pasú a šité od bujnoti skáčú,
Jak sadi zakvitajú, neb jak po porádku vizrátím
Červeňajú ovocím a ťichími sa vetrami kňíšú.
Ba všeľikú voňavého naráz jara krásu uhlédňeš.
Tu v bohatích a z inéj dodaních vám krajni i všeckú
Najremeselňejšú strojeních až k obďivu prácú
Obľečení rúchách presladkí ve zlaťe nápoj,
Preskvostné, vždi predložené, hodi máťe na stríbre;
A hlučná k tomu ešče mosí chuť húdba dodávať.
Ze ďňa robíťe si noc, z noci ďeň proťi príroďe matce;
110
Noc ke kratochvílám, ďeň nakládáťe ke spáňú.
Než jakoví s toho máťe osoh? Mdlé údi, ňičemnú
Rozmazanosť, a celí ňemocí, až hróza je, zástup.
Ňikdi aňiž zor aňiž spaňilého ňeuzreťe rána:
Jak vtedi všecko radosť a samú pije rozkoše sladkosť.
Tam doma ustrojené sprosté nás rúcho oďívá.
(Však vaše též napred sprostú ľen oďívalo ovcu,
Neb hnusní, jako sem to počul, naprádľi ho červi)
Tam smad hasí čistá ľipovéj ze koránki voďička,
Hlad, čo zem a stromoví i čo dojné stádo vidává
120
Ze dreveních požité rádov, do sitosťi zaháňá.
Ustanoven každí zachová jak slušno porádek
V léháňú i ve povstáňú: skoro spať sa pobírá,
I skór než spaňilá povichádzá ďeňňica stává.
Noc ke danéj, bílí ke danéj ďeň práci nakládá,
Jak nám sám zríďil Stvoritel, jak príkladem inšé
V téj veci predchádzá stvoreňí; zver toľko ňehodná
Ve ďňe ľeží v ďérách, na sité v noci ťáhňe korisťi;
Ľen sova a špatní ňetopír po mrákoťe létá.
A s toho máme osoh: ľepšú chuť k potrave sprostéj,
130
Sladší od madu sen, čerstvejšé od ribi údi,
Od skaľi pevňejšé, od sosňe a od buka zdravšé,
Tak že vaších častích ňemocí aňi ména ňevíme.
Červenavích švárnú zbuďení ze spánku viďíme
Žáru ňebes (čo je pekňejšé nad túto), viďíme
Omlaďenú sa novéj usmívať príroďe krásu.
Uslícháme napred, veselé jak ptáčata slnko
Pozdravujú, a iními iné prospevmi ho vítá.
Tu stálí ňepokoj, stálá o statki, o vládu
Peč bívá, tu čirá sa ode všech pestuje márnosť,
140
Pícha ňeprestává a klavé rohi na hlavu sádzá.
Tam stajní je pokoj, tam ňišt ňepočúvať iného,
Ľen vetríčka šuchot, ľen vábních žblunki potóčkov,
Buď lúbí včeľi bzuk, buď hučícé ľichvi mučáňí,
Buď premilú sem tam lašujících ptáčenec húdbu,
Neb spevi ďevčat aneb pastírskích ohlasi dúčel.
Tam každí bohatí, že ňevinňe po prosto žijící
Na svém prestává, a po vácej ňikdi ňetúží.
Neb každí bohatí, kdo danú sebe od ňeba skrovnú
Uspokojen je majetnosťú; ten práve chudobní,
150
Kdo mnoho má; aľe vác ňenasíťen vždicki si žádá.
Tam každí veseléj po celí čas misľi darebnú
Ňetrápí sa pečú, žádní aňi po cťi a bídních
Ňetre sa márnosťách, visokéj aňi nádheri ňezná.
Ach prečo tak ščastní, veselí, nad míru pokojní
A sladkích vždi plní rozkoš, vždi chvíľe radostnéj
Lahkomiselňe život sem opusťil; naproti mární
A zbavení všeho tochto vibral! Zlí Černobog isťe,
Najvatší poňeváč bívá dobrého ňepráťel,
Do mňa mosel vtedi vlézť, rozum odňať a mozgi pomúťiť,
160
Keď sem čistotné zapovrhnul prúdi radosťí
A blatné vivoľil; klam vác než pravdu si vážil.
Ach mój otče dobrí v černéj zemi dávno ľežící!
(Boh večnú ťi slávu dopraj, bich včil ťa nadarmo
Ňespomenul) tak sem dobrú tvoju raddu ňehodní
Sin zachoval? Ti si častokrát pri stáde mi rékal:
Buď čnostní, buď nábožní, buď sinku ňevinní,
Buď svím uspokojen, po bohatstve a vláďe ňedichťi,
A vždi potrebňejším, jako móžeš, dobre čiňívaj.
Tak ťi radosť a čirá ze všech stran popľiňe rozkoš.
170
Však prisahám (ľen včil toľkú odpusťi mi vinnu),
K pastírskému že zas povoláňú spátki sa vráťím.
Tak Horislav si dojímal; i hňeď sa potutme vikradnul,
A k ňechaním zabral sa kozám. Kďe prísahu veľkím
Pred Veľesem skládal, že sa vác ňeukáže do mesta.
A spokojen ze svím ščastní až do smrťi védol
Vždicki život; každého pri tom napomínal u stáda,
Nad vlastní abi stav ľepšého si ňikdi ňežádal.