ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lúbohlasí na milém pásel své stádo pahorku
Česťislav, ďaľekí odkáď bol k západu víhled.
Tam jak okom rozprestraňenú v šír krajnu prebíhal,
A krovičí i ovoc prázné sňeti místami žlknuť,
Místami ešče ve svéj zeľenať sa kráse uzíral;
Sladkú ľen veselé kňísať sa vinohradi ťerchú:
Na kľenutí sa oprel dub; i keď sa mu stádo okolních
Tlklo po úbočinách a bľedé obžíralo pláňí,
Takto zatáď hlasitú vábil Dobroslava pesňú,
10
Až metaními radem sa ozívala rovňina zvukmi:
Ploskonosé zver iním, Dobroslave, kozki pasákom,
A k nám príď: nebo už naduté podochádzali hrozna,
I z ľepkím sami vizráňím sa ponúkli obírať.
Koľké tam šuhajov, koľké tam naproťi ďevčat
Medzi obíráňím sa majú pesňički ozívať!
Všecko plné veselosťi, plné buďe všecko radosťi.
Než pozatím jak náhľe celá oberačka do veľkích
Poznášá sa kaďí, a zakáď sa ňeodťeče všecka,
I vreťenom v klaďe vržďícím ňezapočňe vitláčať,
20
Rádňe ovencované hlavi listami révu mající,
Pred búdú pod orech, neb u ohňa pri jabloňi dávnéj
Predstavením ku hodám si na makkú lahňeme trávu.
Tam sa na nás hojného celé, po porádku na miskách
Predložené, buďe usmívať podzimka bohatstvo.
Já tu zatím bukovú remeselnéj práce nachistám
Číšu na sud, za kerú sem dal pastírovi z Horňák
Ze všeho najľepších baranov troch stáda vibírať;
A k tomu ešče pridal náramnú lahvicu vína.
Však je i vác hodná. Každí, kdo ju uzre, až híká:
30
Neb v sebe má menších, vždi i menších ešče pohárov
Až do ďevať zloženích, a po každém najďeš obrázki.
Po krajném od venku plné sa vinohradi krúťá.
Škorci do ňích lahkím sa ženú od hája povetrím;
A v koľe jedni točá sa teprv, kďe bi sadľi patríce;
Pri pňoch iní skáčú, a zobú už piskami zrnka.
Mdlí jích okríká stareček na odronku seďicí.
Než tito málo viďá sa čo dbať pre sladkotu hroznov;
Tam ti sa však vracajú a ľeťá naspátki do húšča.
Ďál Černokňažňík na zaprahlích k víchodu slnka
40
Ťáhňe drakoch; čím vác tu kroťí jích uzdami prudkosť,
Tím oňi vác žúrá, stromi až sa po dúbrave lámú,
A s koreňem sa ňejedna v horách dolu sosňa vivráťí.
Tam je i prevťipním rezaná veverička remeslom.
Na spodu má zadné, predníma na víšku sa drápe
Nohma, a pres polovic borovú hrize ustami šišku.
Než polooblúčním zepatú až nad hlavu chvostem
Udvíhá, a krivé vitváruje úško pohára.
Vnutri je na dňe plní vrazenú sud točku mající,
A žbán podložení; po bokoch však techto na vókol
50
Starci seďá a pijú; i zdá sa že mudruje každí.
Táto sa na krajném umeľecká rezba nachádzá.
Než po iních breštan, kopraďí, bez, rúže, slnecňík,
I mnohonásobné kvíťí, i stáda, i lúki;
Rozľičné též pastírov radovánki a ihri,
Aj všeľikí bohové; i čo tam vikrúžľeno ešče
Sám ňeznám. Kdo ve svéj bi si to hlave všecko nosíval!
Každí s tíchto porád od najmenšého započnúc,
Rádňe po najvatší buďe sa s piskáča nalévať,
A z veľkím ďiveňím, z rozľičním žartem a smíchem
60
Vína plní koľem obchádzať, koľem až sa viprázňí,
A v sebe všecki žravé utopí každému žalosťi,
Chválboh a Milko na své tu budú nám fajfari pískať.
Od toľkého chudí dúcháňá gajdoš Hodislav
Buď dudi, buď lúbežnohlasé muľitánki nafúkňe.
Víboh zaspívá: Kdo prví do dutého vizrátích
Kláta nabil hroznov, mok a sladké víno vitláčal.
Jak na takí nápoj z ďiveňím otváraľi usta;
Jak piľi hňeď krhlú, a jeden ju druhému vichítal.
Jak do rohov prázních, na keré trúbívaľi pred tím,
70
Čerpaľi ščávu iní, a kerím sa ňedostalo tíchto,
Prispojeníma duté poskládaľi dlaňma pohári.
S ňích jak bistrejší pod lis podlézol, a chitro
Nadstaveními lokal tu do gágora ustami víno.
Jak napotom první, keď ukislo a prestalo šuščať,
Ňeznámí jeho vládi Ňemír sa ho toľko nalúchal,
Až sa mu blúďícé na šever poschádzali svetla,
A hráté žiľi na kľeslích ponadúvali údoch.
Jak bikoval, sem i tam ťažkíma sa nohma potáčal.
Jak druhové sa mu smáľi, a vác abi smáľi sa, vískal.
80
Sotva že tú dokoná, vischlé buďe hrdlo prelévať.
Začňe potom: v koľe jak si vinohradňíci a kosci,
Neb jako prospevujú si oráči a ženci; tu krepčiť
Chlapci budú, v koľe jak si vinohradníci a kosci;
Neb jako poskakujú si oráči a ženci radostní.
V posľed sám buďe nám skákať, jako medveďi skáčú,
A pritom aj mumlať, hňevľiví jako medveďi mumlú.
Aj naše rovňe ťiché, samo keď nás víno do pesňí
Veprovoďí, udržať sa ňedá od prospevu hrdlo.
Tak veselí na kratochvílních potrváme radosťách,
90
Až mihaví nám zrak noc a pozdná drímota zavre.