ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Až včil zaspívám pesňičku, čo ňekdi Božému
V jaskiňi betľémskéj Kozorád Pacholátkovi spíval.
Než ti ju mého ze všech najvatší srdca miláčku,
Najvatšá rozkoš do uší svích, Marťine, pusťi,
A s ňú jak sprostú visokéj ňezhrdňi na misľi!
Však samo s ňú Bozké ňezhrdnulo Ďéťa, radostní
Keď mu ju ve skalnéj zazňívaľi stáji pasáci.
Práce plní ťebe v nádherném odsúďeno mesťe
Vek života tráviť, veselích pastírov a tučné
10
Stáda ňelahko viďeť; mňe bľižším príroďe zostať,
Každí ďeň spaňilé naščíviť lúčini Mlíča,
Pod širokím ve chládku dubem visedávať a spívať
Pesňe jakékoľvek čistá navnukňe mi Umka.
Však ňech iní hrozné Svatovítove pótki a mocních
Víťazov oslavujú a hrďinské číni jačícú
Vihlasujú trúbú: ona včil ku takémuto ďélu
Ňezbúdzá aňi vnuk ňedodává (dávala ňekdi);
Než ľen pri krotkích tu radem sa ve háji pasúcích
Jahňičkách a milém šveholících ohlasi ptákov
20
Ňízko na ovčáckú mňa ponúká dúčelu pískať.
Však pozatím, jestľiž sa teráz ťi s túto zalúbím,
Asnaď zas mňa duchem prudším schiťeného popadňe,
Bich vznášal sa na víš, a ňeňízké pesňe ťi zňíval;
I pľeťení sebe tak zaslúžil na sľichi breštan.
Okridlaní jak náhľe posel na stráži bedlícím
Pri mléčních ovcách a bučícém stáďe pasákom
Oznámil, že sa jím Spasitel tak dávno požádan
Od ľudu už naroďil ve slavném Dávida mesťe,
A v ťesaních že ľeží okrúťen pľénkami jaslách,
30
I všeckím dá rád sa viďeť, čo bi tam k ňemu prišľi:
Hňeď hlavi podperujú, a své pojmúce darunki
Roztomilé zachiťá sa hledať Zroďeňátko; na cesťe
Píščaľe, mílohlasé bez hučkov a z hučkami gajdi,
Aj rohi aj zňícé opodál piskorcami trúbi,
A kdo jakú ze sebú ve svéj má zásobe húdbu,
Napravujú, a kriví zmerujú do svornoti rozlas.
Než jako svíťícú od bľesku sa jaskiňu najdú,
A v núter vekročá predného tu starčeka uzrú,
Uzrú Matku milú a Božé Pacholátko na sláme.
40
Tehdi daném po privítáňú a ohlásce radostnéj,
Od koho sú poslaní, pre jakú tam príčinu došľi,
Též jakovú na šeréj uhlédaľi obloze žáru:
Rozľičné každí podla svéj možnosťi darunki
Predstavujú: sladkí mad a sír i mléko i maslo,
Pozdňejšé ovocá, a na dojnú ľichvu bohatší
Šestoro kozlat i šesť cecajících matki barancov.
Jasla potom jedľičím, voňavími ze bobku haluzmi,
Švížú vždi chvojkú a do víški na dubce sa pnúcím
Breštanem ozdobujú, i celé až mílo okrásá.
50
S tím hotoví ňízkími na zem dolu tvárami padnú,
A zroďenému čiňá hlbokú Ňemluvňaťi poctu.
V tom Kozorád spívať, Ranoslav sa na dúčelu pískať
Pristrájá; tam ten psotní aňi ovce aňižto
Kozki ňemal žádnéj; bohatím ľen toľko pomáhal
S predku bačom pásať: než keď jako jahňada šípek
Na spev iních presahal, keď každú v závoďe sádku
S kímkoľvek položen sa o základ a stávku potíkal,
Vždicki vihrál: toľké nahromážďil statki pomáľi,
Že vlastného časem zdvihnul sa na pána dobitku;
60
A k tomu najvišší nadhvezdnéj víški panovňík
Žehnával mu za čnosť a ňevinné stáľe chováňí.
Často sa odrážal do šerích hor toľko samotní:
Kďe spevi lúbežné buď betlémského pasáka,
Buďto iních veščcov, čo o tomto do misľi ňebeskím
Navnukaní svetlom Zroďeňátkovi hlásiľi, zňíval.
Než Ranoslav lahkú sedající ešče na lóňe
Už bral trstku do ust a slabími ju fukmi nadúval.
Od vzňešeného potom viučen Česťislava hudca,
Čo v najslavňejšém ve svátek chráme zahrával,
Tak veľkí sa vibral pískač, že i techto prevíšil.
Ten teda ostatním, jako už Zroďeňátkovi každí
Poklonu dal, napred spívá, než tento na zvučnú
Dúčelu predhrává; a po vodcoch predki vedúcích
Prespevujú, i na své po čredách zňá nástroje všecci.
Roztomilé Pacholátko! takú ponadíchňi mi ku tvéj
Ucťe peseň, jakovú do včílka sem ešče za stádom
Ňikdá ňespíval. Ti si už ten dávno zaslúben,
Vrúcnú dávno čekan túžbú; ten o ňemžto božého
Od Ducha navnukaní otcom hlásívaľi veščci:
80
Že z ňeba k nám príjďeš, s čistéj od poškvrni ľudstva
Panni zroďíš, a celí z večnéj svet bídi viprahňeš.
Ti s’ ten dávno čekan. Tvé svíťá jasňe očička
Jak na jaseň pozdní ohňivé dve na obloze hvezdi,
Keď je ťichá a ňemá aňi najmeňšého mračenka;
Líčka plné vďaku skvá jako časnú rúža rosičkú,
Perni milé modrajú jako prední breskiňe víkvet,
Neb jako najskoršé na polétéj hrádce jacinti.
Čožto za lúbežná ze slaďunkích vóňa vichádzá
Tvích ústek! takovéj aňi ranná buďto fialka,
90
Buď strakatí kľinček, ba i žádné kvítko, čo ťeplím
Ven vábí sa jarom z nadutého pupenca, ňedíchá,
Bár sa ho ešče mladé ňedotíkalo prúhami slnko.
Než jako ňesvedčá chatrné ťebe jasla, kerému
Nadhvezdní duchové z veľkú pľesajíce radosťú
Prespevujú, najňíž sa kloňá, a ňebeščanov Otca
Chválami oslavujú, a pokoj ľudu ustami hlásá.
Zdáľi na tak veľkého, na tak slavného ňepatrí
V mesťe a nádherném uroďiť sa ku obďivu bidľe?
V makkunkích plátnách a drahích zavitého poduškách
100
Do krásnéj uložiť jako pánské ďéťa kolíski?
Než sám tú si podlú, že na ľudskú nádheru ňedbáš,
A sprostích miluješ pastírov, jaskiňu vibral;
Kďežto ťa roztrasenéj zloženého na sláme ručící
Vól a osel vítá: padlím nábožňe koľenkom
Najhlbšej sa klaňá, a parú tvé údi zahrívá.
Už teda nám pre tvój prepokojní od ňeba príchod
Nastává čekaná od predkov dávno zahálka,
Už vek ščastňejší a iní život o mnoho ľepší.
Už hľe sa všecko ťeší a novéj veselosťi nabívá.
110
Už hori poskakujú, ňízké víš údoľi pnú sa,
Každí háj, každá popľesává dúbrava hustá,
S každéj chrasťi radosť, s každého sa kríčka ozívá.
Ňetreba už slačitím vácej rolňíkom orávať,
Vác aňi sáť, aňi stromki jaké a vinohradi sádzať.
Ňezrobená spornéj sama od seba úrodi hojnosť
Zem povidá. Každí buďe jesť bez práce koláče,
Z vrb všaďe trásť ovocí a ze šípov hrozna obírať;
Ba sladké z mihavích žrídel piť víno, ze prázních
Hája dubov čistí mad a chutné plásťini lízať.
120
Už skaľi zakvitnú, oďejú sa trávami píski.
Vác ňepríjďe suchosť, ňevipráhnú vímoľi rékám.
Večná jar potrvá a čirím tok popľiňe mlékom.
Skrotňe ďivá sama zver, vlk a lev jako ťelce uťíchnú,
Tento kravám, dojním ňeublíží tam ten ovečkám.
Záhubné vihinú po vlážních rostľini pastvách,
Tráva ľen úžitná stádám ve zbitku porosťe,
Sotvaže jednu minú, už iná sa za patmi viťiskňe.
Hojňejšé v nabité sa ňemesťí nádobi maslo.
Oščepkov jako hrud, jako vod buďe žinčice bívať.
130
Zlí hada zmizňe pajed, lútí jako jahňa pri cecku
Drak spitomí, a malé ze saňú sa chlapča poihrá.
Prestaňe všecka ňemoc trápiť ľud a stáda dobitku,
I včil jestľi jaká sa nachádzá, túto zapúďíš.
Prestaňe aj podvod, bezprávní prestaňe úťisk;
Ľen voľená rovnosť a uprímná zmóže sa pravda.
Predca sa však, toľkú čo budú ťebe záviďeť hodnosť,
A svoju skázu žeľiť, sem tam ňepráťeľi najdú;
Než všeckích, ňech ľen veku ráz vatšého dosáhňeš,
Sám porazíš, a tvú uznávať vládu prinúťíš.
140
Ba zlí též duchové, ťebe záhubu stáľe misľící,
Naproťi sa zbúrá; aľe aj tích rovňe premóžeš,
Do škaredích bahňišč a pekelnéj mrákoti zrúťíš:
Odkáď v brinčících okutí aj z vodcem ohavním
Súce putách vác na svet a horné svetlo ňevíjdú.
Z ukrutnéj zajatích moci též jím vazňov oďejmeš;
Peklo samé zaklňeš, bi dravé ňeotevrelo tlamsko.
Vojni potom ňebudú; aňi už vác lebki perastéj,
Vác aňi už kopií a mečov zlích ňikdo ňepozná,
Stajní vždicki pokoj, stajná svetu vždicki pokvitňe
150
Bezpečnosť; a ti sám královskú berlu mající
V najvatšéj po všecki buďeš veki sláve panovňík;
I všeľikí za tvéj tak ščastnéj vládi pozemčan
Ľen stálú veselosť, stálé radovánki požívať.
Tak spíval Kozorád, a po ňem spolu spívaľi všecci
Ostatní, a na pastírskú zahrávaľi húdbu;
Až rúžotvárné povinášala ďeňňica usta,
A k ňechaním naspák sa pobírať kázala stádám.