ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kraslav s trávi sité dohnal voľi k Váhu na stáňí;
Kďe Bratolub v hustém ľežal už z jahňencami chládku.
Každí znal spívať, každí i na dúčelu pískať.
Kraslava jak zhlédol Bratolub, k ňemu takto vireknul:

BRATOLUB
Kraslave, já indá po naších keď stádo pasinkoch
Obháňám, až za ščeslé u okruhľini plánki
Spívať ťa slíchám; aľe prám včil umlknula zvučná
Tvá píščal, kebi najvácej mala ohlasu dávať.
Zdáž si ňečul veselé v čas ráno sa pesňe ozívať?

KRASLAV
10
Isťe počul. Tam k Váhu sľepí zvuk i húdbi i pesňe
Lúbohvižďícé do uší mi zanášaľi vetri.
Hňeď voľi zavráťím; aľe než sa z húšča vidrápem,
Méňej vždicki i méň slišaní sa naposľedi zmiznul.
Než poňeváč ti si blíž hradskéj bol z ovcami tenkrát,
Rekňi, jaká toľkéj biť príčina mohla radosťi?

BRATOLUB
Prám si na makkunkí sadňem pod jahňadu trávňík,
A skusujem gajďence, čo sem si remesľil oňehdá.
I trochu ešče bolí mňa malíček; pichla ho trstka,
Jak sem náhľe rezal do hlasních piskori hučkov.
20
Už sem i jích si nafúkel, a mal sem práve zapískať:
Keď ťemní rozľehňe sa zvuk: já zrázu sa ozrem,
A hľe chitrích sa hrnuť pastírov mnoztvo zahlédám:
Ten spíval, na milú tam ten fajfarku prebíral,
Ten zase do kľenovéj skriveními dul ustami trúbi.
Než jeden aj, najvác sa mi zdá, že to mal biť ohromní
Sám hňeď Hosťislav, čo na každéj gajduje svadbe,
Obvesené za huk obdlžní dudi na pľeci ňésol,
A kriklavé spevními do ňích hnal vetri dimákí.
Všecci radosťi plní, až tam kďe je Ostrihom, išľi,
30
Jak mi jeden zadní povedal, Slavomíla privítať,
Že z ďaľekích končin (jakovím aľe predca nazíval
Jím ménom, bár dosťi na tom svoje mozgi si lámem,
Ňejďe mi vác na pamať) ke svéj sa ňevesťe pobírá,
S ňú abi už zesobášen a rádňe ve chráme bol oddan.

KRASLAV
Ó trikrát ščastní, trikrát, pastíri, u toľkéj
Prítomní slavnosťi milé jeho uzreťe usta!
Kéž je i nám takováto radosť, takováto zahálka
Poprátá! Než keď tu ňemóžeme stáda opusťiť,
A vždi milí nám tak Slavomíl: jako kvítko je včelkám,
40
Jar kvítkom, jaru ťeplunké od západu váňí,
Aspoň ľen polními tu včil jemu zazňime spevmi:
Pastírské Slavomíl ňetupívá pesňe; a zajtra
Povďačnú bílého obeť zaňho dáme baranka.

BRATOLUB
Kdož ze ťebú spíval bi, ti keď skoro vždicki vihráváš,
Keď keďi vistavuješ ňejakú z ovčákami sádku?

KRASLAV
Pravda, že chcem zostať básňík, pastíri za veščca
Též mňa majú; aľe já tomu lahko za víru ňedávám:
Neb dosaváď ňezdám sa Milína a Dojka prevíšiť.
Ľen tak si pri voloch spívám, jako vranka zachríplá,
50
Keď sa nová blíží jar, a ptáctvo na víšiňe hája
Po hromadách zešlé veselími ju pesňami vítá:
K ňím sa ňepripľichťí; aľe ďál na suchári seďícá
Své si ňelúbohlasím vikrákuje kvákoti hrdlom.
Než tvoja mňe sladšá než zvuk slávíčka je pesňa,
Sladšá nežľi je mad, sladšá než sňíček u réki;
Už sa i mé napité s chladného ven ubraľi Váhu
Junce, a na brežní pod vrbkama ľehnuľi písek;
Mílo i tvá každá si prežúvá jahňica trávu.
Tehdi jeden po druhém spívať sa zachiťme. Tu chládek,
60
Tu švížá je travička, milá jaťeľinka tu kvitňe,
Váh lúbežňe hučí, a včelki na jahňaďe vrnčá.
Začňi prví, za ťebú zas já Slavomílovi začňem.
Ľežťe zatím si tu volki, ťiché si tu ľežťe ovečki.

BRATOLUB
Ber sa ke svéj, ščastní žeňichu, skór ber sa ňevesťe.
Ňech ťi aňiž v kameňú, aňi v písku podešvi ňekľesnú.
Ňech svíťí vždi ťi slnko, milé v choďe ňech ťa vetríčki
Obľetujú, a hravíma roba krídelkama váňí.

KRASLAV
Ber sa ke svéj, ščastní žeňichu, skór ber sa ňevesťe.
Už drsné hori na hladkí sa ťi spusťili úhor;
70
Už veľkí vítá ťa Dunaj, vítá ťa Hron ostrí;
Už breza aj sa klaňá, a novím dub šustoce listem.

BRATOLUB
Ber sa ke svéj, ščastní žeňichu, skór ber sa ňevesťe.
Bez vlahi omdlívá laľia, tvá bez ťeba Krásná.
Dosťi sa nazdichala, truchlích slz dosťi naléla;
Až jéj kvitnúcé pre dlhí žál zvadnuli líca.

KRASLAV
Ber sa ke svéj, ščastní žeňichu, skór ber sa ňevesťe.
Čím ťa viďí, zas jéj vikvitnú rúže na lícách;
Zas buďe nad šíp červenšá, nad mléko beľejšá,
Nad ribu čerstvejšá, sňahovú nad hrdľicu kraššá.

BRATOLUB
80
Ozdoba čistotná bistrému je prúdu voďička,
Ozdoba pretkávan zeľením breh réčiňe trsťím,
Ozdoba roztraťení dub a rózná hruška pasínkom;
Ozdoba však vatšá ti žeňich takovéjto ňevesťe.

KRASLAV
Ščastné ovce jarem, ščastné sú kozlata mlékom,
Ščastné obrosenú prostred lúk junce travičkú,
Ščastné ťeplunkím pozasáté úhori déžďem;
Ščastná táto ťebú žeňichem, ti si túto ňevestú.

BRATOLUB
Pod ňím do tmavších ňesití vlci húščov ubehnú,
Zlého aňiž krotkím ňevimislá podvodu stádám.
90
Ovce množiť sa budú a krašším rúnom oďívať,
Sotva i v šír nabehlé obchádzať nohma škuráki.

KRASLAV
Pod ňím silňejšé zrostú k svím volčeki jármám,
Smutná vác čerstvéj ňeublíží nákaza lichve:
Neb luľek a všeľiká ze zlú zhiňe rostľina ščávú;
Toľko ľen úžitná po polách buďe tráva oplívať.

BRATOLUB
Ňeščastní hrkláč, ňeščastné, ovsiha, sťeblo,
Ňeščastní aňi vác ňeporosťe po úhore kúkol.
Prázní klas, prázná sedláka ňeoklame žatva;
Než každé tuho natlačené poulahňe sa humno.

KRASLAV
100
Náramnú ovocá prekloňen strom ňezňese ťerchu,
Ťažká v šír nadutím dolu zohňe sa vinňica hroznom,
Včelki budú sa rojiť, nabité pukať od madu kláti,
A stajné pastíri koľem radovánki držávať.

BRATOLUB
Vždicki, zakáď ovčáci budú muľitánki nadúvať,
Ptáci zakáď spívať, lahké pásť srnki na Tatrách,
A skotné po bľedém spínávať breštaňe kozki,
Vždi k ňebesám pastíri budú jeho méno vinášať.

KRASLAV
Skór sa na prekrásnú Novomestskú rovňinu Bílá
Má Hora obráťiť, na bukoch skór šiški viháňať,
110
Nežľi u pastírov množená k ňemu prestaňe láska.
Ňech roki ľen mu dlhé vikukává z bresta kukučka.
Takto jeden za druhím spíval: Zvuki skákaľi brehmi,
A prudkí metané do hvezdnéj víški zanášal
Ohlasi Váh; s prostred ňeba až zodchádzalo slnko,
A hladné zachiťiť pripomínalo stáda na pastvu.