ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jak pozdní sa večer hustnúcú náhľe priblížil
Ťemnosťú, a milé zvíradňica usta viňésla:
Černookí mléčné podojící kozki Miľidruh
Vohladi bral sa tedáž; a ťichém pri potóčku idúcí
Takto si na hlasitú chodňíkem dúčelu pískal:
Víjďi že skór jasní a po méj svíť cesťe mesáčku!
Ňepredbehňi zajácu, a zlá sovo z ďéri ňehúkaj!
Keď ku prespaňiléj sa pobírám vohladi Belce.
Černošerú zňící dubinú vetríčku po rosnéj
10
Túto peseň na kopec, kďe prebívá, tráve zanášaj!
S ňú abi usľišanú ke svému sa vohlaču mohla
V srdci ňejak nakloňiť, márná bi ňezostala chódza.
Ó premilá ďevčičko! prvíkrát sem ťa zahlédol,
Keď starodávňejší Veľesov na pahorčeku chrámek
Vencami a strakatím nábožňe si krásila kvíťím.
Všecka bola s’ jako jar pekná, jako Láda milostná;
A s tvích ust vrúcních spaňiľejší práve samého
Od slávíčka pľinul hlásek (v uchu ešče mi včil zňí),
Keď si milú temu pastírov bohu spívala chválu.
20
I hňeď, čím sem uzrel, mém sem ťa na srdci zalúbil.
Ó kéž bich sa i já ťebe chcel jako ti mňe zalúbiť,
I prečo bich sa ňemal? prečo bi s’ ti pohrdnula se mnú?
Však sem i já švární, jak o tom dosvedčuje každí.
Sem též nábožní, v roku tučních sedmoro cápkov
Pred Veľesem na obeť skládám, a Perúnovi kozla,
Kozla bohom též ostatním ve strečki zabíjám;
Každí ďeň k tomu jím veselé jako povstana ráno,
Tak na poľeďňe, tak aj na večer chválospevi zňívám.
Vím dobre buď spívať, na milú buď dúčelu hrávať;
30
Že všeľikí pastír, čo zvuk mój toľko zasľichňe,
Od hlasu prestává a ťichí mňa samého počúvá.
Ľen spevec Hosťislav, ľen veľkí pískač Omisľec
Ešče mi odporujú a predek dať nad seba ňechcú.
Však misľím, že za čas krátkí aj tíchto prevíším,
A prednosť mňe mosá ráz voľki ňevoľki popusťiť.
Mám na pahorku malém pohodelnú dosťi chalupku,
Obsaďenú jabloňím a mlaďistvím od všaďe húščím.
Pred vidutím oknom pekná je zahrádka na kvíťí;
A v ňéj včelki vučá, mad a vonné plásti robícé.
40
Než pod ňú ďaleké ťáhnú sa pasinkami lúki.
Aj tam sem nasaďil stromová a tuhími na vókol
Šípami oplétol, bi vaďiť jemu ovce ňemohli.
Už s ňeho jedno roďí a milé ovocíčko vidává.
Mám též najľepšé ze všeckích stádo pasákov.
Čerství sír, čerstvé za celí rok mléko ňechíbá.
Často ba aj mňa iním rozdať ho ňepotreba núťí,
Jak sama bi s’ to prišlá na své oči mohla uzírať.
Tak teda sem ščastní a na všecko čo potreba možní:
Ňišt že mi už vácej ňeschádzá ľen ti jeďinká.
50
Než trikrát, trikrát ščastňejší zostaňem ešče,
Jestľi mi svú ruku dáš, a do méj sa chalupki osádlíš.
Ba mnoho ščastňejší, než bich s čerťého milunkí
Rebra našel kvítek, v nočnú čo chvílu viháňá,
I v nočnú dobu zas po maléj hňeď chvílce opadňe;
A s ňím všecki veďel, kďe jakí v zemi toľko je poklad:
Neb ti samá vácej mňe buďeš než pokladi všecki.
Tam spolu bidlícím ľepšej nám stromki roďívať,
Ľepšej kvítka voňať, ľepšej buďe ľichva dojívať,
A všecek upľiňe vek jako čistí tento potóček.
60
Tak spíval Miľidruh, ku samím až zrázu chalupki
Dostúpil vrátkám, a milú pri kahanci zahlédol.