ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Darmo potóčku jačíš, premilostní darmo sa ptákov
A spevavích pastírov ohlas k uchu mému donášáš.
Váš mňa zvuk ňeťeší, tak smutná trúchľila Hojka,
Náramnú raňená Lelovéj od strelki boľesťú.
Darmo sa pstreš kvíťí a slaďunké vídichi púščáš.
Já ňebuďem ťa trhať, ňebuďem čelo vencami krásiť:
Odhodlaného zakáď sebe odsúďenca ňenajďem.
Už sa druhí míňá toto rok, v noci naňho čo každú
Vohladi chvílu čekám, čo ho ve ďňe po hájoch a lúkách,
10
I kďe jaké na pašách zaručí ľen stádo, hľedávám.
Často holí na kopec, ďaľekú víhľedku mající,
Bez pastírek iních, že jejích tovaristvo žalostnú
Už vácej ňebaví, belorúnné stádo viháňám;
Na strani všecki hľeďím, a tuhého sa do spevu dávám;
Ňikdi ho však ňezočím; aňi vác ze celého idúcé
Hrdla a srdca ňijak ho ňemóžú pesňe dovábiť,
Často ba aj ke stuďence, čo stred ňízkého vivírá
Údola, potme choďím; a tu keď sa zrovna do téjto
Jasní opre mesác, z brehu patrím, zdáľi bich aspoň
20
Ľen ve vodách čekaní uzreť jeho vládala parsún?
Než vždi nadarmo choďím, všeľiká vždi nadarmo je snážnosť:
Žádostné aňi ľen ve vodách ňespatrujem usta.
Čož teda mám si počať? keď ňišt aňi už mi boľehlav,
Ňišt luľek a strapaté ňeprospelo čertovo rebro,
Ňišt čari ostatné! Jeďiná tu vec ešče mi zbívá.
Slíchala sem, že poosmahlá Ňedoslavka podobnú
Ustonaná láskú sebe odsúďenca doťáhla,
Keď rohatého na reč Múdroslavi poslala Kozla.
Tehdi i já pokúsim sa, či bich ho ňemohla dovábiť?
30
Však vím dobre peseň, čo na tú má chvílu sa spívať,
Černošerí keď cap sa pre odsúďenca posílá:
Neb mňa ju Prostovlasá, ačkoľvek dosťi ňeráda,
Naučila za dve teprv na druhém jahňeňčaťi ovce.
Krem toho mám tu pohár, ňetklí mám rovňe pagáček:
Neb ňišt ešče ve své ďňeská sem ňevzala usta,
Ostrí mám luskáč a mijavskú v kapsi ližičku.
A hľe už aj moje dávno domov pouchádzali ovce,
Vetra fukot sťíchel, nočné tma rozestrela krídla;
Ľen spaňilí zdvíhá sa mesác; a tu medzi porídkí
40
Rozkľeňeného dubov haluzá sťín bľeski vipúščá,
I skočnú v mihavích struhi vlnkách iskruje žárú.
Už každé sladká ukolísala drímota zvíra;
Ľen mňa samú ňevládňe premocť, já toľko jeďinká
Vždicki bedlím a krutú trápím sa na srdci milosťú,
Až po všech, skosená jako vňať, sem vischnula údoch.
Tehdi peseň zazňím, a buďem s ňú Kozla posílať.
Ber sa mi ríchlonohí, ber, k odsúďencovi Kozľe.
Vezmi si číšu sebú, pečení ďňes ráno pagáček,
Ostrí též zavirák a hladkú túto ližičku.
50
Ber sa mi ríchlonohí, ber, k odsúďencovi Kozľe.
Jestľiže smad ho dusí, a prudká žížňe horúčosť:
Tímto ňech občerství sa pohárem i ke mňe ponáhlá.
Ber sa mi ríchlonohí, ber, k odsúďencovi Kozľe.
Jestľiže hlad ho morí a ukrutnú bídňe sa trápí
Lačnosťú: prázních okruhlí ňech tento koláček
Vezme do ust, a s ňím ďaľekú sa na cestu posilňí.
Ber sa mi ríchlonohí, ber, k odsúďencovi Kozľe.
Až bívá za horú, za ňechodnú ze skaľi víškú:
Tímto ňech ostroihlím prekopá sa pres ňu krivákem.
60
Ber sa mi ríchlonohí, ber, k odsúďencovi Kozľe.
Až bidlí za vodú, za hučícú prúdami rékú,
A z lipi čln kresaní i ohibké veslo mu chíbá:
Túto ňech oškohlanú preplaví sa pres ňu ližičkú.
Ber sa mi ríchlonohí, ber, k odsúďencovi Kozľe.
Jestľi bi však zdráhal sa prijíť, anebožto do konca
Ke mňe sa dostanoviť ňechcel: pichlavíma do prázních
Hňeď bokov a stuhlích ho reber klať rohma započňi.
Ber hore ríchlonohí, ber už, odsúďenca si Kozľe.
Aj ti ho černohrivá nočná Moro, ráda čo bídních
70
Ve sňe ľuďí gňábíš, na prsách tlač a hrozňe zevíraj,
Dáv ho ti aj Vlkoláku, zakáď ňevisadňe na Kozľa.
Už ňes ríchlonohí, ňes už, odsúďenca mi Kozľe.
Keď takovú trúchlá dospívá poslovi svému
Hojka peseň, v nočnéj keď z veľkú srdca boľesťú
Mrákoťe naňho čeká: strašní podvihňe sa chitrích
Noh dupkot; však cap to ňebol, jako misľela bídná;
Než kudlatí srsťú z dálšého sa dúbravi húšča
Leš dovalí! i tedáž ju chiťí a do jaskiňe ťáhňe,
I ščegľeňím trápí, abi vác ňeposílala Kozla.