Selanky

Sotva sa červenavú zarďívala ďeňňica žárú,
A z ňeba hustošerú noc i černé zháňala sťíni:
Už Jaroslav pastír z belavím bol stádom u hája.
Stádo po pastviskách a širéj sa okruhľiňe páslo;
Páslo i obrosenú ze všéj chuťi hrizlo travičku.
Sám aľe pod trojakí dub na pri spodku vipuklú
A z makkím mochem obrostlú hrču naproťi sadnul.
I všaďe jak ľen krásu, čirú všaďe rozkoš uzíral,
Najsladšú opojen v pľesajícém srdci radosťú,
10
Tak spívá, a takú zňeť učí luh i rovňinu pesňú:

   Jak spaňilé a ve svéj dokonálé všecko je kráse!
Všecko plné veselosťi plné též všecko radosťi!
Jak zbuďené vstává za modrím už slnko pahorkem!
Listki ťemen bukovích zláťí, tmi do údola zháňá,
A trasavím ďaľekú rozjasňuje oblohu bľeskem;
Prírodu zahrívá, a plodnosť k úroďe dává.
V každém kri, v každém pohnuté sa mu ptáčata húšči
Ohlasujú: lúbí z ňízkéj ho chrasťini sláví
Slávíček, škrovan udvihlí do visosťi na krídlách
20
Blíž ňese pozdraveňí, a milími ho pesňami vítá.
Jak hori ďál ťáhnú sa, i vatšá vždicki i vatšá
Jedna sedá na druhú, a ve blízkém Váhu sa zhlédá!
Jak všaďe rozkošné od ťeploti háje, a sem tam
Roztrasené po rolách i jaseňmi i brestmi zarostlé
Už haťe omladajú, a novími sa rúchami píšá!
Po strakatích rózné pažiťách ze plánkami hruški
Rozvinuté ľigocú: aňi najmenšého po jedních
Ešče ňeňí zreť listka, čiré sú mléko na vókol,
Od spodu ľen zas iné a iné zase od vrchu kvitnú:
30
Jak bi sa najviššé opoďál pobelávaľi kopce,
Keď sňahi už po rolách a po ňížších zešľi pahorkoch.
Jak sa radem bujná usmívá tráva po lúkách,
A sladkú opilá zohibá i kňíše rosičkú!
Kvítki ľezú ven z otvoreních na svetlo pupencov,
A premilostňe v očách meňavími sa barvami ľiščá.
Pres ňe vetríčki ťiché, ve svích sťihajíce sa ihrách,
Z místa na místo hoňá sa, a vókol mílo vejícé
Ľúbežní voňavíma nosá krídelkama zápach.
Odtáď na stromoví sedajú, i haluzmi trasúce
40
Kvet sfukujú, a jarú vipodobňiť húlavu snážá.
Včelki na šír sa rojá, i lahodním zňíce vučáňím
Obľetujú, a žltú cucajú ústečkami sladkosť.
V tom k vlastním z dobitú vracajú sa ochitre korisťú
Príbitkom: pre druhú abi zas naspátki ponáhlať,
A slamené skoršej dokonať mohli plástami bidla.
Jak lúbozvučnú jarabá sa stružki voďičkú!
Včil v behu rovno idú, na malé včil zákluki krúťá,
Včil zase rozťekajú sa na šírku a od seba ďálá,
Včil k sebe zas blížá, i do jednéj mláki hromážďá.
50
Vlnki si poskakujú, a slaďunké ze dna virostlím
Záhruškám a mladím ťisknú puškvorcom hubički.
Tam hibké spodními koľem pod kopcami réví
Už puki rozvíňá a maľinké hrozna vidúvá.
Tamto vrané kívá a do svéj žeňe dúčeľe sáťí,
A prepeľički ťukem, zachríplím chráščela vrzgem,
I premilím sa na ďál cirikáňím švrčkov ozívá.
Tam rohaté blúďá po trávních volki močároch,
Junčeki strečki vedú, a sitím z jaťeľinki ťeľičkám
Rozširujú sa vimenka, ďiv až pre mléko ňepuknú,
60
Hrozňe mumlú bulové a do lútéj pótki sa drážá.
Tam lašujú i bľedém sahajú po breštaňe kozki;
Tam zase ovce bľačá, u matek svích jahňata skáčú,
A zdorní proťivíma kolú sa baranci parohma.
Jak sa koľem švární veselá pastíri, a ze všech
Stran radovánki držá! na hlasnú píščalu jedních
Časť píská, časť do chraplavéj duje ustami trúbi,
Časť zas iních dechu poslušné muľitánki nadímá,
A premilé ven s ňích zvuki loktem a prstami vábí;
Žádná trsť, žádná ňezahálá húdba; i každí
70
Odpovedá radem háj, každá mece dúbrava ohlas.
Než pastírki čilé osobitním buďto za stádom,
Buď ve kratochvílních sa bavícé pospolu ihrách
Pesňe si vispevujú, a pľetú svím vence pasákom.
Jak je tu všecko plné, kam ľen zrak pohňe sa koľvek,
Všecko plné veselosťi, plné též všecko radosťi!
Ó jasné ti vitaj mi slňečko, vitajťe pahorki,
Rovňini prestranné, a oďáté trávami lúki,
Háje i rozľehlé i poľíčka i kvítki milostné,
Aj vi, čo z lúbežním krúťíťe sa mláki hrčáňím!
80
Já vždi vašéj buďem obďivovať sa kráse, a s téjto
Najsladšú rozkoš, najsladšú úťechu vážiť:
Vždicki i vám spívať, vždi na vďačnú dúčelu pískať,
Čistú vždicki radosť veselého ze srdca vilévať.