ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slavko prelúbežné spívával pesňe za stádom;
Ňikdá však spaňilá, bár vábil, z mesta do hája
Ňechcela Kráska prijíť, a milostné víspevi slíchať.
Ráz preto rozhorľen belorúnné stádo po trávních
Pusťil horách, a svím zaňechav jeho ochranu ščencom,
Pod kľenuťí visokéj sa zabral skaľi, ňéjžto sa vókol
Rozdávní bukové do ňebeskéj spínaľi víški,
A chladním ponahusto celú zakrívaľi sťínem.
Tam na kameň mochatí, čo ľežal na prostredu, sadnul;
10
I kďež v najvatšéj pomlčávalo všecko ťichosťi;
Listami toľko hraví trásel vetríček, a mračna
Pres ňebe ťáhli sivé a rosícé púščali kapki,
Takto hluchím sťískal si na pišnú Krásku pahorkom:
Ó spaňilá Krásenko! Hložá nad kvítko beľejšá,
Nad skalné kremeňí tvrdšá, nad tetreva hluchšá!
Darmo ve spíváňú nované mé chrípňe mi hrdlo!
Darmo prebírávám a na dúčeľi prsti zeďírám!
Keď si ti pastírskí mój spev, moju húdbu ňevážíš!
Ó lúbím sa naším, hlas mój očujú-ľi, kozákom!
20
Lúbím ovčákom, lúbím všem rovňe volárom;
I švárním páčím sa Vilám, páčím sa Rusalkám;
Než ťebe ľen jeďinéj moje ňechcú pesňe sa lúbiť.
Ešče aňiž dvoročého ňebol sem junčeka višši,
Už Hlasislav ňemalú dával mňe chválu, a svedčil,
Že s každého temer sem vrstovňíka na prospev.
Já aľe sem ňeveril: než včil tomu víru dokládám:
Neb keď prospevujem, tu sa hňeď pastírki na vókol
Zastavujú, a pravá: Jak pekňe ti, Slavko, tu spíváš.
Často mi aj čelo mé aj zvučnú píščalu vencem
30
Okrasujú; dari též každá, jako móže, donášá.
Ó kebi s’ aj ti milá jednúc postála tu Krásko!
A mňe to rekla samé: Jak pekňe ti, Slavko, tu spíváš.
Ach! tu bi sem skákal pre radosť, jako skáče jahňátko:
Neb nad iné toto bi mňa ťešívalo všecki darunki.
Už sem i po štirikrát s pastírami spíval o závod:
Po štirikrát stavené sem sádki a závodi vihrál;
Ráz kozu, ráz tisoví obušek, ráz uhľenu ovcu,
Ráz jalovičku sivú; aľe už je s téjto kravička;
A strakaté bár pod ňu choďí dovčilka ťelátko;
40
Predca plní dá ešče hrotek, čo povistaňe mléka.
Mám hlasité aj gajdi, čo dal mňe chlapcovi Jaslav,
Keď jemu sem dávné zaspíval Chválove pesňe.
Sám remeselňe jejích zvučné robil hučki a rožki.
Tak na ňe vím gajdať, ďiv až od závisťi ňepukňe.
Aj kebi bol to veďel, že takí se mňa zostaňe gajdoš:
Isťe nebol bi mi jích daroval, jako odplatu za spev.
Než čo ťi já sprosté pripomínám gajdi ňemudrí?
Keď ti aňiž vistáť v uchu svém hlas tíchto ňemóžeš:
Ačkoľvek tak lúbežní a milostňe pľinúcí,
50
Ňišt že lahodňejšá slávíčkova húdba ňebívá.
Než snaď pískáňí sa ťi vác buďe nad tito lúbiť?
Mám fujaru zvučnú, mám též fajfarku vihrátú,
Mám dvojakú, mám sedmihlasú aj píščalu s trsťá.
S tích na jakúkoľvek zachceš, na takúto zapískám.
Ľen príď sem! Jaková je tam úťecha pres leto v mesťe?
Ó ľen príď! Tu samú všaďe krásu a rozkoš uhlédňeš
Tu v ten čas, zakaváď ťi buďem já spívať a pískať
Buďto na roztomilích kvíťá strakavosťami lúkách,
Buď v luhu a sťínném sa prechádzať chládčeku móžeš;
60
I všaďe svú sladkéj narobíš plno vóňe nožičkú.
Buď tu na makkunkéj pri hrčícém tráve potóčku,
Neb pri jazerku seďeť, trsťím a kríčkami jalšá
Vókol ovencovaném; a tu buď na ribički sa ďívať,
Buď na potápki vodú i sem aj tam lahki plujícé.
Keď sa ťi však ďálší pozalúbí vihľed a ďálšé
Do sveta ďíváňí, móžeš na pahorku ve sťíňe
Pod visokím dubem odpočinuť, dolu místo majícém
Príhodné k seďeňú, kďe choďívám často a pískám.
Tam ze tvími ťiché sa budú vetríčki zahrávať
70
Vláskami, a spaňilé váňím ochladzovať ústa.
Odtáď buď na modré móžeš hori mílo pozírať,
Buďto na prestrannú i ovocním rózno porostlú
Rovňinu tu stromovím, a siními potóčkami vlažnú:
Jak tam po skalnéj lašujícé úboči hriznú
Kozki lupeň, jak zas tu broďá sa ve tráve ovečki,
Voľki bučá, a na šírku ľejú sa vimenka ťeľičkám.
Jestľiže bi s’ na svój premilé toto obrala místo
Vípočinek pekních nasaďil bich v záhoni kvítkov:
Tam bi ťi krásňejšé ve novém poviháňaľi zrosťe,
80
A príjemňejšú ústečkami díchaľi vóňu,
Nežľi na prvňejších, odkáď sa donášaľi, kopcoch.
Sám bi sem aj mnohokrát čerstvími ho vencami krásil;
Často ba aj popoléval, a járek ze stoka védol.
Neb kebi snaď vatšé ve strečkoch nastalo párno,
V jaskiňi méj ťemnéj a k obidlu zadosťi pohodnéj
Buďto na roztraseném z ratoľesťí jahňadi lisťú,
Buďto na makkunkích spočinuť bi si mohla kozinkách;
Tam keď i najprudšá je horúčosť, vždicki je chladno.
Tam pri samém hňeď žrídľe, koľem ponarídko ohibkím
90
Prepľetaném hrabuťím, čistunká ze dna vivírá
A pres hurtovné kameňí dolu skáče voďička.
Tam ťi buďem ťeplú z najľepším žinčicu mlékom,
Tam kozacé oščepki aneb hrudi masla nosívať:
Neb toho mám hojnosť, že dojí moje dobre mi stádo;
Tam ťi krkoški na jar, zakaváď hromi ešče ňežúrá,
Tam ťi buďem rumené, jako tvé sú líca, jahodki,
Neb sladké, jako tvá spaňilá je hubinka, maľinki
Na hladkích z ľipovéj skládávať kóri misečkách;
Tam léskovce vrané (tito lúskať jestľi že lúbíš),
100
Tam ňebudú aňi hrozna, žlté aňi plásti ťi chíbať.
Mám pre ťeba krásní, z bílích a na modro barevních
Upľeťení prútkov remeselnéj práce košíček.
S ňím nad iné móžeš sa u vás meščanki pišívať.
Mám dve i prespaňilé hrdľički, samičku a samca,
Čo v luhu obstárném na planéj sem jabloňi vibral,
Ešče ľen útľinké brali tenkrát stonki na krídla;
A vždi choval sem jích, zakaváď ňevilétali z hňézda.
Než sami včil ve sľepém si robá už hňézdo okenku.
Sú krotké, ňebojá sa ľuďí, ňebojá sa dobitka;
110
Často i ven viľeťá, aľe zas naspátki sa vráťá.
Všecki ti, všecki tedáž, ňech ľen bi sa ščastľivo z vajca
Vikluli, máš dostať; ti budú ťi milostňe hrkútať.
Mám preťichú též srnku, čo sem v hore téjto naléznul;
Ešče kozičku cecá a škuráki do čista vidájá.
Ňekdi už aj do mojéj, keď jém, klaďe miski papulku.
Tá buďe tvá, za ťebú buďe ráda po mesťe choďívať.
Pres to malé mám aj medveďča; i dosťi porádňe
Už ví poskakovať: nebo keď mu na dúčelu pískám,
A skáčem, tehdáž sa na zadné podvihňe dlapki,
120
I skákať sa mi dá: jako já sám naproťi skáčem.
Též buďe tvé, ňech ľen bi sa mé ťi zalúbili pesňe.
Než čo je všecko naplat? Pohrdáš i mojími darunkí.
Sprostí mój ťebe spev, na polách ťebe všecko je sprosté.
I ptáčátku ňedáš, do tvéj čo sa dostalo kľetki,
Jak mi to viprával Zemislav, keď z mesta prichádzal,
Zaspívať pesňički, čo prv spívávalo v háji.
Tá príľiš drsná zhlaďením tvím zdá sa biť úškám,
Ľen po vašém že mosí mu choďívať rozmeri hrdlo.
Ňezmislíš si aňiž, prekrásní ňekdi že Chásoň
130
Pastírské na miléj zahrával dúčeľi pesňe,
Keď sám po hrúdních pásával junčeki lúkách.
Ňezmislíš aňi též, spaňilá že nahlédala Láda
Pastírov na polách a jejích poslúchala húdbi
Ľen sama pastírské ti ňeráčíš pesňe očúvať,
Vatšá než Chásoň, vatšá než matka je Láda.
Tehdi hluchím tu mosím ľen spívať u jaskiňe hájom;
Mími hluché sa budú však ozívať pesňami háje.