ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

LUBISLAV
Borko, čo tak smutní tu seďíš ve chládku pri ovcách?
Však veselí pred tím v každí čas vždicki si bíval;
Vždicki si buď spíval, na milú buď píščalu hrával.

BORKO
Ach, jako bich ťi ňebol smutní! jako veľmi žalostní!
Keď náš najvatší pominul sa miláček Unoslav.
Indá háj mňa ťešil, dríčné mňa ťešívali stáda
A k paši lúki dobré: aľe už včil bez ňeho krásní
Vác ňeťeší aňi háj, aňi dríčné z lúkami stáda.
Aj kvíťí takovú mi ňedá, jako dávalo, vóňu;
10
Vizráté ovocí, čerství sír, mléko a maslo
Tak ňejsú chutné, jako mi s ňím bívali ňekdi.
Sám ano spev, moja prv najvatšá ze všeho rozkoš,
Príjemní mi ňeňí; a časem spívám-ľi si predca,
Zaspívám spravenú ľen o ňem pesňičku ode mňa.
Ba všecek už tu život, čo mi bol, jako ľichvi je tučnéj,
Keď sa na jar pásá na prehojních trávami lúkách,
Tak ľen toľko veďem, jako zviklé brázdi orávať
Junce na vipráhlích ohňivého od úpeku mlákách.

LUBISLAV
Na všech táto naších dostúpila bída pasákov.
20
Aj mňe tedáž, jako ľen zvuční toto náhľe Budislav,
Čo z boka vždicki na bok sa hlavú, keď gajduje, kláťí
Oznámil, nadutá lakem od hubi dúčela padla.
Než čo naplat, keď sa stalo už, každému čo jednúc
Stať sa mosí, a čomuž vihnuť sa do konca ňemóže;
Keď též všecka bolesť a tuhí žál toľko pomáhá:
Koľko malému celí ve povetrú húsaťi piskot,
Jestľi ďiví jastráb ho chiťí a pazúrami dáví;
Neb sám koľko bekot veďenéj do hor od vlka ovci.
Než jak o ňem spíváš, to baží sa mi veľmi počúvať:
30
Neb každému nová pesňička je vždicki miľejšá,
Než staršá; však i já sem Unoslava chválami slávil.

BORKO
Keď sa ťi tak páčí, a takú máš vólu poslúchať:
Tehdi ťi zaspívám: ňemajú tak ráďi sa ovce,
Jak ťeba já: aľe aj ti mosíš svú po mňe mi zazňeť;
Však času dostává, a ťiché je všecko na vókol,
List aňi najmenším po duboch sa ňehíbe vetríčkem.
Ostražití psi zatáď hrúdnéj sa na tráve pasúcím
Rozchádzať ňedajú stádám a do hája zabírať.
Ľen sa usaď pod brest a žalostní víspev očúvaj.
40
Bár šeďivé pastírki ze všech poznášali kútov
Hojních mnoztvo zeľin, k ňemocám zlím vládu majících
A stonavého porád kúpať, treť, umívať, a masťiť,
I všeľikú léčiť sa Unoslava snážili prácú;
Predca i ďál kvákal za chalupkú na kleňe havran,
Predca volal póťík, a strašľivo Belko zavíval:
Až sama posľedná ze svím dostúpila koncem
Částka rokov, čo mu ňeščastná dala ňekdi kukučka,
A hrozná zaťatú ho kosú smrť do hlavi bodla;
I sladkú tak nám v horké obráťila žáľe
50
Všecku radosť, čo plnú tenkrát sme požívali mírú,
Keď prostred nás žil, keď opatrovať ovce učíval,
A starodávňejších viprával náhodi otcov;
Keď nám buď spíval, na milú buď dúčelu pískal,
Neb spaňilozňícé virezával na brezi pesňe,
Jích abi aj pozdní, čo bi už pri stáďe živého
Vác ňevládľi počuť, sa učívať mohľi kozári.
Koľké hňeďki z očí pastírom kapki vipadli,
Keď takovú zasľichľi povesť, keď ho v zástupe hustém
K dávnovekím lipinám a šeréj doprovádzaľi hrobľi:
60
Koľko potom horkích povilévaľi slzmi potóčkov,
A svú predca žalosť viplakať do včilka ňemohľi.
Ľichva ba aj pre smrť jeho trúchlá po kroch a bujních
Prestala zrázu sa pásť lúkách, i začínala jastriť,
A hrozní stuha blak, hrozné stuha védla ručáňí,
Podvihlé hore až vlasi na hlave stávaľi dubkem,
Až vlci lúpežní s ťemních povibíhaľi chrasťin.
Ptáci uťíchľi radem, na polách s ňím všecka predešlá
Zmizla tedáž rozkoš: zvadlé ňevidávalo kvíťí
Pastvu na mad včelkám, ľist na dreve, tráva na masních
70
Bľedla koľem pažiťách a do dúčel ňehnalo sáťí;
Ľen štrkláč, ľen zlích rozmohla sa ňepľecha ovsih.
Sám ano též údol, sama též do visosťi vibehlích
Prázňina skal truchlí volajícím púščala ohlas.
Tak nám všecko za ňím ťeskné, tak zostalo všecko
Tím vácej smutné, čím bívalo zaňho veselšé.
Ťeskná síc i za odrazením je kravička ťelátkom,
Kozka za svím cápkom, za uňeslím ovca barancem;
Predca sa uspokojá, a na ťažkosť v krátce zabudnú.
Prestává i fuják, prestává strečkov horúčosť,
80
Ínovať odpádá, nadutéj voda réki ubívá;
Náš aľe ňišt ňeubívá žál; i ňeprestaňe skóršej,
Skór sa ňeuspokojí, zakaváď též do hrobu údi
Ňekľesnú, a za ňím ňeoďejďeme všecci na večnosť.

LUBISLAV
Tvój mňe milostňejší nad hlas čížíka je prospev:
Ačkoľvek smutní, ačkoľvek veľmi žalostní;
Ňikdá bich si aňiž slíchať zvuk techto ňežádal,
Keď bi sa tvé sladké na polách rozléhali usta.
Já moju též jako zňí koľvek pesňičku započňem.
Ňespívá hlasití ľen drozd, aľe v húšči seďící
90
Aj poštrk ciriká, samo aj kura ve dvore spívá,
A s takovéjto oheň že praj rád víjďe chalupki;
Ňespívá ľen ďevča, než aj sama babka zachríplá,
A spev dojki boľesť a plačúcé ďéťa kojívá.
Kéž bi i má tvój žál ukojiť tak vládla peseňka!
Už na blahoslavené, kam z veľkú vždicki sa túžbú
Žádával dostať, vistúpil místo Unoslav;
Místo čo jak ňízkí ľipa bez, jako rúža opoňku,
Tak všeľikú rozkoš, všeľikú sveta krásu premáhá.
Tam zima ňikdi ňeňí, aňi prudká slnka horúčosť,
100
Ukrutní aňi žál, aňi zlá peč a trápota misľi;
Tam jaro večňe trvá, tam ľen vetríčki lahodné
Obľetujú a hravíma čiňá krídelkama váňí;
Toľko samá veselosť, ňekoňečné toľko pľesáňí,
A slavné bez prestáňá radovánki sa trává.
Pesňe milé vždi zňá, svátečná píščal a huslí
I spaňilozňících sa ozívá gajďenec húdba.
Ľist z hájov, chutné z ňehinúcích od veku sádkov
Ňespádá ovocí; aľe sotva že jedno sa bílú
Zejme rukú: hňeď iné sa viťiskňe a dozre za chvílu.
110
Na krásních pažiťách, na meňistích od rosi lúkách
Tráva ňeví uschnuť, zeľené makkími sa vždicki
Červeňajú a milú zbuďujú chuť kopce jahodmi.
Roztomilé kvíťí rozľičnéj barvi lahodňe
Stáľe sa usmívá, lúbežní zápach a sladkú
Otvoreními koľem díchá ústečkami vóňu;
I trebas aj bi nohú sa rozetrelo ňekdi choďících,
Hňeď hore povstává, hlavu zas, jako ňéslo, nosívá.
Rúža ňeomdlívá, lúbostná ňemre fialka,
Švární ňezvádá kľinček; pola stajňe milostních
120
Od laľií belajú, struhi od záhruški sa ľiščá.
Mléko beží v rékách, ve hrčících víno potóčkoch,
Ba s každého temer čistí mad prúdu vivírá.
V tak ščastném a blahoslaveném už mísťe bidlící
Na sľichu vždicki novím okrásen vencem Unoslav
Buď v doľinách, buď v posvatních sa ze svími prechádzá
Druhmi luhoch, buď najviššém na pahorku seďící
Na vzácné stromoví a ľežícé rovňini patrí,
Buďto na rozkvitlém vipočívá bréžku ve sťíňe,
A spívá z veščecmi, kerích nám pesňe ze veľkú
130
Prospevoval chválú, a misel hore od zemi dvíhal.
Buďto sa zas hosťí ve radostném spolku pri skvostních
Oslávencov hodách, a ňebeščanov húdbu načúvá,
I sladkú rozkoš, sladkú uchom úťechu váží.
On v toľkéj už sláve novím ochrancem a mocním
Zástupcem je naším; večného už Otca, kerého
Tvár zhlédá, a prvú z viďeňá jéj zvólu požívá,
Vrúcňe prosí, abi nám tu živím bol vždicki milosťiv,
A všeckích do takéj podvihnul ňekdi radosťi.

BORKO
Jak sa ťeší volček, keď oráč viprahňe mu járma,
140
Jak sa ovečka ťeší, keď hladná víjďe na úhor:
Tak ťi ma tvój ščastní poťešil mimo náďeje prospev.
Žádná ešče peseň, žádná to ňevládala húdba,
Čo sladké tvoje ďňes vikonať boli ve stave usta.
Hňeď bich všecku jaréj za to dal rád prísadi ľichvu,
Keď bich takto veďel, jako znáš, ti Lubislave, spívať.
Ó kéž aj mi za ňím sa do téj skór vezmeme slávi!