ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sotva že ľen ščedrí sa večer doblížil a čisté
Na kľenutéj iskriť započínali obloze hvézdi:
Už bedľiví pastír Vitoslav do ďeďinki ze kravskú
Zabral sa trúbú, a také na ňu vízvuki dával:
Hlás veľkú, moja trúbo, radosť, v noci téjto poprátú
Keď nám v ňéj bozké, čekané tak dávno Ňemluvňa
Višlo na svet v jaslách a pasáckém jaskiňe bidľe.
Jak sladké ťešeňí čistú zapopadnulo Matku!
Keď spaňilého napred ve množšém bľesku Sináčka
10
Jasním zhlédla okom, hladkíma obímala dlaňma,
Zvíjala ve pľenkách; i na útlé vzavši ho lokti
Ke svím ťiskla ňadrám a daními nadájala prsmi.
Jak starček, na slabí zroďeného ze Panni Ďeťátka
Plač zobuďen, rád bol bi milé jeho líčka pobožkal!
Než brada ostrejšá takovú zabráňila rozkoš.
Ľen s ďiveňím na tvár a na švárné ústka pozíral,
Ľen sladkú se kojil vóňú, od hubički idúcú,
A z hustéj veseľil, čo koľem sa bľiščala, žári.
Jak sám vól a osel, toľkého že pána uzeznal,
20
Ňízkú pokloňoval sa hlavú, pati lízal a vrúcním
K tak veľkému ľuďí vábil poďivadlu ručáňím!
Aj sama od toľkéj udržať sa ňemohla radosťi
Víška ňebes hvézdná, abi svích ňeoďeslala na svet
Bidľitelov. Ti hňeď jako veľké zastúpi vojska
Rozľičné v jasném povetrú vikonávaľi ihri,
Spívaľi milo pri ňích a chválami sláviľi Otca.
Do skrovnéj pozatím v toľkém zestúpiľi mnoztve
Jaskiňe, koľko sa jích núter ľen vládalo mesťiť.
A trikráte napred pokloňíce sa, hlasmi a všeckú,
30
Čo v ňebesách bívá sľišaná, zazňívaľi húdbú.
Ó ščastná stájeň, takovích že si dostala hosťov!
Jak na nové sa celí hňeď kraj radovánki oďevzdal!
Stáda koľem veselé po pasinkoch védli bačáňá.
Ptáci do tak, nočná ačkoľvek mrákota stála,
Lúbežních v každéj sa vidávaľi húščiňe pesňí,
Že pred tím a potom vác tak ňespívaľi ňikdá.
Ba skaľi poskakovať, vidvihlé kopce a ňízké
Údoľi od veľkéj sa pľesať zazdáli radosťi.
Zem naporád lónem zeľenú podvíhala trávu.
40
Než pastíri tedáž, jako jím posel od ňeba vislan
Že všeckého prvím ohlásil na sveťe ľudstva,
Že v Betléme sa Boh naroďil, ňechajíce po rosních
Ľichvu pašách do blahoslavenéj pospíchaľi stáje.
Starcovi hňeď ruki své a milostnéj dávaľi Matce.
I množšú v hlbokéj sa bavící pokloňe chvílu
Pastírské, napred viňaté, predňésľi darunki,
Pastírskú pozatím, išlú do svornoti, pesňú,
A kdo jakéj vedomí ľen bol, zahrávaľi húdbú.
Jak sa na ranňejšú usmívá oblohu slnko:
50
Tak zroďené sa na ňích z jaslí usmívalo Bóža;
A všeckím ščedré za takú doprálo počestnosť
Žehnáňí, že sa jím jako prach rozmáhali stáda,
Mávaľi mléka na dosť a o žádném ňeznaľi páďe.
Aj mi, Božé Pacholátko! novú vždi pľesáme radosťú,
Tvého kedižkoľvek zroďeňá a príchodu na svet
Ve ščastnéj noci téjto milú slávíme památku.
I skór jalce potok, skór pinkavi háje opusťá,
Skór madové bílí na lipách kvet včelki obejdú:
Než bi ju pastírská hlásívať prestala trúba.
60
Ľen ti samích nás chráň, naše chráň od záhubi statki;
Hojňejšé uďeluj z ňekoňečnéj láski žehnáňí;
A všeckích do svéj poprijímaj ňekdi radosťi.
Tak trúbil Vitoslav; zňícú v ďaľekosťi hučící
Rozléhal sa ohlas ďeďinú; až hvezdi meňícéj
Na zvratních kolajách polovic nastúpili cesti.