ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na strakatích lúkách dva ohromné stáľi jasenska,
A v prostred bol stok; čistí s ňeho jak sklo praméňek
Po vlažních režuchách a milovních mokroti kvítkoch
Odťekal, i zvučné mihotáňím žblunkoti dával.
Po krajoch obvíšná sem i tam sa vipínala tráva,
A sťínné kľenuťí nad jasnú ťáhla voďičkú.
Tam dva mladí, Kozlík a Oslav, pastíri sa zešľi.
Kozlík ešče malé mal a rídké na braďe chlpki:
Jak s kvetu keď, čo s pláň napadá, a zhusta okolnú
10
Zastre pažiť, makká ponarídko sa ťiskňe travička.
Tvári Oslav krásnéj a vlasov bol na hlave bílích:
Jak keď dozráté belajú sa kláski na sáťách.
Víborní spívať, víborní pískať obadva.
První tehdi Oslav Kozlíkovi takto virekňe:

OSLAV
Zdrav buď roztomilí Kozlíku, ti pískaču veľkí!
Dávno sem už ňeviďel ťa, a tvích už dávno milostních
Ňeslíchal pesňí; čo tu včil spolu máme zahálať,
Keď tak lúbežní sa koľem spev ďevčat ozívá.
Sem doľe na švížú posedajme si ke stoku trávu:
20
Tu stuďení chládek je, tu dajme sa spívať o závod.
Stádo zatáď po šírích samo nám pásť móže sa lúkách;
Táto mu krúťícá sa, na pól zlatolíkem a útlím
Obrostlá palaším, ňedopusťí mláka zablúďiť;
Tam zase Váh visokími ňedá preč brehmi uchádzať.
Já visaďím teho škopca, čo tam žere na pňi haluzku;
Ešče loňejší rok, ňebohí už, dal mi ho Žárko,
(Však si ho znal) keď sem pásal jemu z mími barancov.
Pozri jak už veľké rohi má! jak veľmi je tuční!
Jak visokím zrostem skoro už dvoročáka premáhá!
30
Snaď sa mi poščasťí, že ťa jednúc v pesňi prevíším.

KOZLÍK
Bár mnoho bi s’ pojedol zeťatích na svadbe kohútov;
Predca ma ňezvládáš, čo si rozduješ ústa a hrdlo.
Já dvojnásobnú visaďím zase píščalu túto:
Od vrchu je z jedného celá kusa, od spodu ze dvoch.
Pod piskormi na ňéj virezan je na bréžku seďící
Rozkošní pacholík, a na hlasnú lutnu pohrává.
Ovce koľem sa tlčú, ze skal Viľi ušma sa k húdbe
Nadstavujú, a Veľes k ňím blíž od húšča zakrádá.
Já za ňu sem daroval plťňíkovi z Liptova kozla;
40
Než kdo naším buďe včil sudcem? Hľe u svíbini starší
Pod krem Lubko seďí, a prut na košíki si chistá.
Keď sa ťi tak lúbí, ňedbám, zavolajme ho semká;
On rozumí pesňám, on bíval zamladi hudcem.
A dva mladí pastíri tedáž zahvízdľi na Lubka.
Lubko prišel hňeď jak čul hvizd, a za sudca tu chcel biť.
Tehdi u ňích strední posaďil sa, i takto vireknul:

LUBKO
Zaspívajťe jeden po druhém; Kozlíku, ti začňi,
Počňe Oslav za ťebú, a jeden pískajťe druhému;
Neb spíváme napred, veselí keď dáme sa skákať,
50
A hňeď poslušní zahrajú naše gajdoši pesňe.
Včil každí všaďe šíp, včil každá kvitňe zeľinka,
Včil strakaté sú lúki, samá včil všecko je krása.
Začňiže už Kozlíku, čredať buďe spevmi ťa Oslav.

KOZLÍK
Chásoňe, vnukňi peseň, dosaváď jak vždicki si vnuknul!
Neb keďi sem koľvek spíval s pastírmi o závod,
Tvú sem ho vihrával pomocú, keďi slíchali koľvek
Dúčelu mú pastírki, tedáž sa oďevzdali skákať.

OSLAV
Keď sťe mi práli keďiž, vázské včil prajťe Rusalki!
Bich premohel pastíra, aneb jemu v pesňi sa rovnal.
60
Dáťe-ľi tak; vaša buď troročá z blížencami ovca.
Jestľi ňe, hňeď zmotané pusťím tu do Váhu roháčki.

KOZLÍK
Mílo je, keď jasné ze šerích hor slnko vichádzá,
A všeľikú spícéj oďekrívá prírodi krásu.
I hňeď všecko sa skví, hňeď všecko sa ze sna prebúdzá,
Všecko ťeší, a nové sláviť radovánki začíná.

OSLAV
Mílo je, keď jasné za čelom hor slnko zachádzá,
Počňe mesác svíťiť, neb čisté hvezdi sa ľiščať.
I hňeď všecko mlčí, hňeď všecko sa do sna ukládá;
K ránu bi zas čerstvosť a novú ponabívalo vládu.

KOZLÍK
70
Lúbežné je ľežať pri hrčícéj ve chlaďe réce,
A spívať, veselé keď skáče ťi srdce radosťú.
Lúbežné usnuť pod hustím u struhi brestem,
Keď sa ťichí z oblak nabraních dežďíček opusťí.

OSLAV
Lúbežné je seďeť pod ťemním jabloňe sťínem;
Keď sa na ňéj ovocí, prudkého od úpalu slnka
Vizráté, lahkím sem i tam dolu kňíše vetríčkem.
Lúbežné sladkím tu zahnať smad jahňice mlékom.

KOZLÍK
Tam sa vi mé k trsťú ňetlačťe, kozički, zapadnuť
Mohli bi sťe v bahnách; osnački do vóľe tu máťe.
80
Než ti, šutáku jarí, prisaďen ke svadbe Kaľenki,
Dobre sa pas: bujné skvitajú už hrozna po révoch.

OSLAV
Ňezbíhajťe sa tak na kraj; moje ovce, do Váhu
Sa zhlédať; voda breh podriť s vami lahko bi mohla.
Než ti, Okajko, sa pas, čo prvá dve barančata máváš;
Ľen sa okoť, núdzná ťeba aj s ňimi dostaňe Malka.

KOZLÍK
Háje milé ptákom, bradatím list breštana kozkám,
Prúdu voďička ribám, stuďení pútňikovi chládek,
Dúška rojom včeľiček, ranňejšá kvítku rosička,
Hroznu tuhá spara slnka; milé pastírovi ďevča.

OSLAV
90
Zhubní kanci žitám, vinohradskím škorci pahorkom,
Zhubní cap zahradám, lúpežné stádu vlčisko,
Zhubní roztraťením je pazúr jastrába kurencom,
Nastrojenéj zveri síť; zhubná pastírovi láska

KOZLÍK
Kráska je prespaňilá, labuťé nad pápero makšá,
Nad laňu útľejšá, brezovú nad kóru beľejšá;
Však je i nad jarabín tvrdšá, nad medveďa krutšá,
Nad hada hňevňejšá, bľenovú nad zrostľinu horkšá.

OSLAV
Slavka je dobroťivá, utlé nad jahňata ťichšá,
Nad ťelata krotšá, nad hrdľice hája ňevinšá;
100
Však je i tá istá sňahovú nad rúžu beľejšá,
Nad jaro krásňejšá, voňavé nad čerňice sladšá.

KOZLÍK
Háje tu šusťícé, tu dobréj chuťi trávi na lúkách,
Než keď bi s’ tu hrdá sama též pásávala Krásko:
Háje lahodňejší bi vidávaľi šustot, a ľepšé
I mnoho chutňejšé po pasinkoch rostnuli trávi.

OSLAV
Ptáci tu prospevujú, tu jakéj chceš barvi je kvíťí,
Tu svoju prespaňilú rozvíňá príroda krásu;
Než kďe ti, Slavko, paseš, na krásu tu pastucha ňedbá,
Ňedbá na kvíťí a milostné víspevi ptákov.
110
Takto jeden za druhím spíval; v tom Lubko vireknul:

LUBKO
Lúbohlasí pastíri! komuž víťaztvo prisúďím?
O mnoho je sladšé spaňilé vaše pesňe očúvať,
Nežľi žlté od panňenskích včl plásťini lízať?
Tak lúbežňe pľinú, jak zvuční tento potóček.
Škopca ti maj, Kozlíku, Oslav tvoju vezme si píščal.
Staňťe a roztraťené do porádku uveďťe si stádo.