ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvná má spívať na milostních Váhu začíná
Umka brehoch; pred iními aňiž sa na tíchto ňehanbí
Rozľehlích doľinách, kďe po bujnéj tráve ručících
Kráv a volov na ťisíce, ovec na ťisíce sa túlá,
Pastírské na maléj pohrávať dúčeľi pesňe.
Pasťe sa stáda koľem, ťichším vaľi skáčťe jačáňím;
Po trasavich ľetné polahunki sa hrajťe vetrički
Jahňaďinách; a celá sa ozívaj rovňino zvukmi.
Sotva sa ľen jasná podvíhala žára mesáca,
10
A hvezdné meňavéj rozríďila oblohi svetla;
Všecko ťiché a ve svéj každé bolo drímoťe zvíra;
Listi aňiž stromová lahkím sa ňehíbaľi váňím:
Ľen prepeľička časem nočné viťukávala pesňe:
Keď na suchosť a na breh Vodní muž z Váhu vilézol;
I stuďenú si z očí vlahu mnúc pod jalšu na hustí
Makko sedá trávňík, a žalostňe si premnoho sťiská:
Jak sa nadarmo celí plahočil ďeň, až ustal unáven.
Jak najvác pracoval tenkrát, keď chvíla už išla
Posľedná; dostať ňemohel však predca človíčka.
20
Práve samí v ten čas zeľenasté vlasmi Rusalki
Na skriveních sem tam sa vrbách pristrájali kňísať.
Ňež jak sťískáňí a tuhí zasľichnuli nárek:
Hňeď sa blíž na ťichích od chrbta zakrádali prstoch:
Skór abi, než prijdú, (čo pred tím často robíval)
Ňespusťil sa do vln. Jak bol teda celki ve žáľi
Záhrúžen, kďe kerá ľen vládala, zrázu ho chmatli,
A ščicu bez baveňá za okruhlím zvázali špalkem.
On snážil sa vimocť: poňeváč aľe toľko na písku
Vládi ňemá: koľkú ve vodách, bolo ťažko sa vidreť.
30
V tom začnú ho prosiť, bílé jemu fúzi hlaďícé,
Bi prestal horekať; radšej pesňičku, čo slúbil,
Zaspíval: že budú mu topiť za to vždicki pomáhať:
Buďto na šír vlasi rozhoďené zamotávať o hnáti,
Buď ruki rozprestrú, a za palce do hlbki poťáhnú.
On s toľkého naráz poťešen slubu takto virekňe:
Čo sťe ma s tak veľkím ňezbedňe obestali hurtem?
Skór na vlasoch rozvážťe uzel; však pesňe na žádosť
Zaspívám, slube ľen ve vašém zostaňťe mi verné.
Tehdi začal. Na spev hňeď i ptáci i zvírata drímať
40
Prestali, a skákať zadržať sa ňemohli Rusalki.
Jak tenkrát boľi bi sťe očúvaľi ráďi pasáci!
Neb spíval, jak prehrozné sa vipínaľi húšče
Váhu koľem, zakaváď z ľudu ešče tu ňikdo ňebival.
Jak sa plachá ľen zver po zarostlích túlala kopcoch,
A strašné ďivokích rozléhaľi vreskoti ptákov.
Jak nazatím poťešil sa, prvé keď zástupi Slávov,
Otca i Váha uzrel, čo své dal Váhovi méno.
Ďál spomenul, kdo prví zmisľel si korábu remesľiť:
Aj kdo prví z hladkéj spojenú plť jedľini vázal,
50
A smelo na prostred chitrobežnéj réki sa pusťil.
Jak prvného i, keď vzal vác, plťňíka zahrúžil,
Též plťňíkov iních, keď své podbahňiľi mozgi.
Koľko i má všeckích utopencov rádňe počítal.
Začňe potom, jak veľmi ďivil sa zrázu uhlédna
Pod dubem ohromním, kďe nová bola modla Perúna,
Strelki pichať, chľebi klásť, a pretučních sťehna bujákov
Páľiť ohňem, socha od veľkéj až kíchala vóňe.
Jak tu i veščca viďel chiťeních o ptákov osudné
Kostki metať: či bi jích k obetám odhodnuli padnuť,
60
Neb do dutého živích povetrá naspátki vipusťiť?
K tímto pridá, jak zem dupotem praščávala hrozním,
Keď chochlatí Svatovít, strašnozňícími opásan
Zbrojstvami, na sňahovém létal na ňepráťela žrebci.
Jak též, keď ročitá jeho sa priblížila slavnosť,
A z ďaľekích husté podochádzaľi zástupi končin,
Kňaz vlasatí, bílé už fúzi a rúcho mající,
Vzal mu dutí z ruki roh, vínom za loňejška nalétí;
A s ňeho prítomním o budúcéj úroďe veščil.
Jak na obeť ho potom ku nohám boha zvráťil, a čerstvím
70
Zas naberúc vínom Svatovítovi rádňe pripíjal;
I krajanom hojnosť, a ňepráťela vždicki ve pótkách
Zmocť žádav, na jeden viprázňil celki ho dúšek.
V tom po samí zas vrch naplňen bohu spátki navráťil.
Spíval i, jak Stríbog hvižďících z jaskiňe vetrov
Púščával, jak ven sa ďivím hňeď rúťiľi hurtem;
Jak sa tuhími na své predbíhaľi místa fikotmi,
Keď jích náramním povolával spátki hučáňím.
Jak tích aj kameňem prával, čo dochádzaľi pozďe.
Spíval též, jak ňekdi Veľes pastírov učíval
80
První sedmihlasé s trsťá píščalki robívať.
Aj Zmoka aj Pikulíka ve svéj má pesňi, i Škrátka
Mlčkem ňepreňechal ďivné i Jaňíkove gajdi.
Jak zvesené časťej sami od seba hrávali z bidla.
Jak na ňe keď pískal, na jaké tenkráte si jédlo
Bol pomisľel: každé samo hňeď podochádzalo na stól.
Premnoho aj starodávňejších pridal ešče povesťí.
V posľed jak spívá, ze jakích voda žrídel horúcí
Ťáhňe prameň, čo stred chitrého vre Váhu klokočmi,
Začňe zoriť: v tom hňeď zachopí sa a smekňe do Váhu;
90
I kďe tuhí dal skok, pohnuté sa krúťilo vodstvo.