ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1] J. K., NZ I, 436 — 437: Hospodine pomiluj ny. Nejeden s našich čitateľov sa azda zadiví: ako táto pieseň do tejto sbierky prísť mohla? Ale Slováci, pravdaže, majú na ňu väčšie právo ako Česi. To uznal už Dobrovský, ktorý o tejto piesni v dejepisoch českej slovesnosti takto píše: „Text tejto piesne má viacej podobnosti so staroslovanským cirkevným dialektom ako hociktorá iná pamiatka. Možno ju počul Vojtech pri svojom pobyte v Uhorsku spievať pri slovanskej omši a svojim Čechom ju odtiaľ doniesol.“ Josef Mladon (Jungmann) v Histórii literatúry českej, str. 24, píše o tej istej piesni: „Zdá se býti zůstatek slovanské liturgie, snad ze časů Bořivojových,“ Bořivoj však prijal (r. 879) krst a s ním i náboženstvo obrady a spevy od Metoda, blahozvesta moravsko-slovenského čiže panónskeho; na každý teda prípad je naša vlasť kolískou tejto piesne. V starodávnych nábožných piesňach Slovákov nachádzajú sa ešte mnohé, tejto piesni podobné, v ktorých sa, práve ako tu, Kyrie eleison na koniec verša privesuje a spieva. Akuzatív ny, pomiluj ny, namiesto nás, vyskytuje a užíva sa u Slovákov doteraz nielen v piesni Morena, kde tiež stojí „ne za ny“, ale aj vo všeobecnom živote. Pokračovateľ Kosmasov pri roku 1260 menuje ju „hymnun a s. Adalberto editum“. Slovo editum neznačí pôvodcu, ale len vydavateľa a prinášateľa odinakiaľ. Podľa terajšieho spôsobu hovorenia tá pieseň sa vykladá: Hospodine, zmiluj se nad nami, Jezu Kriste, zmiluj se nad nami. Ty Spasiteľu celého sveta, spas nás i uslyš, Pane, hlasy naše! Daj nám, všetkým, Pane, úrodu a pokoj v zemi.

Záverečné zvolanie, uvádzané J. Kollárom ako „krles“, má znieť „krleš“. Vzniklo z gréckeho: „Kyrie eleison!“ (Pane, zmiluj sa!). M. Weingart, sústavný bádateľ tejto piesne, kladie jej vznik na koniec XI. storočia do Čiech (Československý typ cirkevnej slovančiny, Bratislava, 1949, 87 — 106). A. Škarka, Nejstarší česká duchovní lyrika, 27 — 28, posunuje jej vznik do rozhrania X. a XI. storočia.