Zlatý fond > Diela > Národnie spievanky 1 – Spevy historicky pamätné


E-mail (povinné):

Ján Kollár:
Národnie spievanky 1 – Spevy historicky pamätné

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Ivana Hodošiová, Karol Šefranko, Katarína Maljarová, Simona Veselková, Martina Kališová, Martin Skakala.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 180 čitateľov

Kuruci

[3]

3. Počkajte, kuruci…

[4]


Počkajte, kuruci, keď budete v Turci,
veru vás vymlátia turčanskí paholci!

Radi sme vás mali, jesti, píti dali,
a vy ste nás potom z šetkého obrali!

4. Ide kuruc pri Dunaji…

[5]


Ide kuruc pri Dunaji, šabľa sa mu blýska,
ide Nemec ticho za ním, len plecima stíska,

ide Maďar vedľa neho, vytiera si fúzy,
ide Slovák proti nemu — kuruc utiecť musí.

5. Keď ja puojdem…(r. 1206)

[6]


Keď ja puojdem na tú vojnu
kuruckú, kuruckú, kuruckú,
pripášem si na ľavý bok
šabličku, šabličku, šabličku.

Keď ma niekde na tej vojne
zabijú, zabijú, zabijú,
potom s plášťom červeným ma
prikryjú, prikryjú, prikryjú.

6. Preleť, vtáčku, preleť…

[7]


Preleť, vtáčku, preleť, horámi, lesámi,
pozdrav moju milú temito slovámi:

Buď zdravá, dušička, sivá holubička,
a odpusť, že som ti bozkau tvoje líčka!

Už mám kríž i šabľu, už sa rozídeme,
ja idem na vojnu do tej Svätej zeme.

Neni ti je, milý, vina odpustená,
čo by si putoval do Jeruzalema.

Jeruzalemský kňaz, ten ťa ospovedá,
ale ti bezo mňa rozhrešenia nedá.



[3] J. K., NZ I, 437 — 438: Meno kuruc pochodí od latinského „crux, cruciatus miles, cruciata expeditio“, t. j. kríž, križiaci, ktorí do Palestíny tiahli vybojovať hrob Pána. Takí križiaci nemeckí tiahli cez Uhorskú krajinu obyčajne dolu Dunajom častejšie napr. r. 1096, potom r. 1206. Neskoršie však meno kuruc bolo dané v Uhrách aj Tatárom, Turkom, áno i vnútorným buričom, napr. bočkayovským. Pieseň kurucká pod číslom b) spieva sa v Peštianskej stolici od Slovákov doteraz. Pieseň pod číslom c) „Cesta do sv. Zeme“ je zo starého rukopisu z Nitrianskej stolice z Prievidze. Vôbec v Nitrianskej a Trenčianskej stolici, pretože k tamojším Slovákom cudzinci najmenej prenikli, zachovaly sa najstaršie a z historického ohľadu najpamätnejšie národné piesne, hoci sa niektoré z nich zdajú byť plodom vzdelanosti, ale už znárodneným, napr. „Nitra“, „Sobiesky a Turek“, „Katarína“, „Josef a Turek“ atď. Preto pozorných činíme milovníkov literatúry slovenskej, aby tamojšie knihy zemanov, farárov, kláštorov a škôl (napr. v Nitre, Prievidzi, Fraštáku a inde), áno i väzby a obálky kníh pilne prezreli. V XVI. a XVII. storočí žili najmä v Nitrianskej a Trenčianskej stolici mnohí znamenití slovenskej reči vzdelávatelia a básnici, napr. v Prievidzi rektori škôl Vojtech Husselius, Juraj Zábojník, Ján a Daniel Krman; potom v Žiline: Juraj Bánovský, Adam Plintovic; vo Fraštáku: Pruno; v Myjave: Pavol Jakobei; v Prešporku: Ján Chrastina atď. O onom prvom píše Vavrinec Benedicti z Nedožier vo svojej Mluvnici (Grammaticae bohemicae … libri duo, Praha 1603, E. P.) takto: „Vyskytli sa poniektorí medzi mojimi slovenskými rodákmi, ktorí sa o niečo v jazyku slovenskom pokúsili. Taký bol predovšetkým zbožnej pamäti učený muž Albertus Husselius z Prievidze, ktorý svojich žiakov naúčal aj na správny pravopis aj na ozdobnejšiu reč.“ Je veľmi pravdepodobné, že mnohé z týchto našich národných, mytologických, historických a panských, najmä tých, v ktorých niečo obratnejšie a umeleckejšie veršovanie veje, týchto mužov za skladateľov majú.

[4] Juraj Rohoň. O ľudovosti tohto textu sa pochybuje (St. Souček, Domnělá píseň, 36).

[5] Juraj Rohoň, Leop. Belohorský. Pieseň kurucká pod číslom b) (t. j. tento text) spieva sa v Peštianskej stolici od Slovákov doteraz (NZ I, 437). Je to staršia umelá, agitačná pieseň, využívajúca rastúce národnostné uvedomenie. ČČM VI, 1832, 389.

[6] Apollonia Baltazarová. Ľudový text, nesúvisiaci s krížovými výpravami, ako podľa vročenia (r. 1206) udáva J. Kollár, ale s kuruckými nepokojmi na začiatku XVIII. storočia. Údaj J. Kollára pre č. 4 sa vzťahuje možno na túto pieseň. ČČM VI, 1832, 389.

[7] Ondrej Novota. Pieseň pod číslom c) Cesta do S. Zeme (t. j. tento text, hoci v pôvodine je táto pieseň pod písmenom d)) je zo starého rukopisu z Nitrianskej stolice z Prievidze (NZ I, 437). O ľudovosti tejto piesne sa pochybuje (V. Chaloupecký, Prúdy IX, 1925; St. Souček, Domnělá píseň, 30), ale neprávom. Nejde tu, pravdaže, o „troubadourský motív loučení hrdiny, přijavšího kříž“, ako sa nazdáva St. Souček, ktorý sa dal zviesť Kollárovým zaradením tejto piesne, ale o žartovnú ľúbostnú pieseň s knižnými reminiscenciami na krížové výpravy. ČČM VI, 1832, 389.




Ján Kollár

— slovenský básnik, zberateľ ľudovej slovesnosti, jazykovedec, estetik a historik, predstaviteľ slovenského preromantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.