ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[3] J. K., NZ I, 437 — 438: Meno kuruc pochodí od latinského „crux, cruciatus miles, cruciata expeditio“, t. j. kríž, križiaci, ktorí do Palestíny tiahli vybojovať hrob Pána. Takí križiaci nemeckí tiahli cez Uhorskú krajinu obyčajne dolu Dunajom častejšie napr. r. 1096, potom r. 1206. Neskoršie však meno kuruc bolo dané v Uhrách aj Tatárom, Turkom, áno i vnútorným buričom, napr. bočkayovským. Pieseň kurucká pod číslom b) spieva sa v Peštianskej stolici od Slovákov doteraz. Pieseň pod číslom c) „Cesta do sv. Zeme“ je zo starého rukopisu z Nitrianskej stolice z Prievidze. Vôbec v Nitrianskej a Trenčianskej stolici, pretože k tamojším Slovákom cudzinci najmenej prenikli, zachovaly sa najstaršie a z historického ohľadu najpamätnejšie národné piesne, hoci sa niektoré z nich zdajú byť plodom vzdelanosti, ale už znárodneným, napr. „Nitra“, „Sobiesky a Turek“, „Katarína“, „Josef a Turek“ atď. Preto pozorných činíme milovníkov literatúry slovenskej, aby tamojšie knihy zemanov, farárov, kláštorov a škôl (napr. v Nitre, Prievidzi, Fraštáku a inde), áno i väzby a obálky kníh pilne prezreli. V XVI. a XVII. storočí žili najmä v Nitrianskej a Trenčianskej stolici mnohí znamenití slovenskej reči vzdelávatelia a básnici, napr. v Prievidzi rektori škôl Vojtech Husselius, Juraj Zábojník, Ján a Daniel Krman; potom v Žiline: Juraj Bánovský, Adam Plintovic; vo Fraštáku: Pruno; v Myjave: Pavol Jakobei; v Prešporku: Ján Chrastina atď. O onom prvom píše Vavrinec Benedicti z Nedožier vo svojej Mluvnici (Grammaticae bohemicae … libri duo, Praha 1603, E. P.) takto: „Vyskytli sa poniektorí medzi mojimi slovenskými rodákmi, ktorí sa o niečo v jazyku slovenskom pokúsili. Taký bol predovšetkým zbožnej pamäti učený muž Albertus Husselius z Prievidze, ktorý svojich žiakov naúčal aj na správny pravopis aj na ozdobnejšiu reč.“ Je veľmi pravdepodobné, že mnohé z týchto našich národných, mytologických, historických a panských, najmä tých, v ktorých niečo obratnejšie a umeleckejšie veršovanie veje, týchto mužov za skladateľov majú.

^[4] Juraj Rohoň. O ľudovosti tohto textu sa pochybuje (St. Souček, Domnělá píseň, 36).

^[5] Juraj Rohoň, Leop. Belohorský. Pieseň kurucká pod číslom b) (t. j. tento text) spieva sa v Peštianskej stolici od Slovákov doteraz (NZ I, 437). Je to staršia umelá, agitačná pieseň, využívajúca rastúce národnostné uvedomenie. ČČM VI, 1832, 389.

^[6] Apollonia Baltazarová. Ľudový text, nesúvisiaci s krížovými výpravami, ako podľa vročenia (r. 1206) udáva J. Kollár, ale s kuruckými nepokojmi na začiatku XVIII. storočia. Údaj J. Kollára pre č. 4 sa vzťahuje možno na túto pieseň. ČČM VI, 1832, 389.

^[7] Ondrej Novota. Pieseň pod číslom c) Cesta do S. Zeme (t. j. tento text, hoci v pôvodine je táto pieseň pod písmenom d)) je zo starého rukopisu z Nitrianskej stolice z Prievidze (NZ I, 437). O ľudovosti tejto piesne sa pochybuje (V. Chaloupecký, Prúdy IX, 1925; St. Souček, Domnělá píseň, 30), ale neprávom. Nejde tu, pravdaže, o „troubadourský motív loučení hrdiny, přijavšího kříž“, ako sa nazdáva St. Souček, ktorý sa dal zviesť Kollárovým zaradením tejto piesne, ale o žartovnú ľúbostnú pieseň s knižnými reminiscenciami na krížové výpravy. ČČM VI, 1832, 389.