Príležitostná poézia 1612 — 1621

Čo sa to zas tu deje? A čo je to za zástup ľudí?
  Čo to za zvláštny rozruch náhli sa v tento náš kraj?
Čudná to vec!  A kamže to patarský Apolón^[42] kráča?
  Jeho čudná lutna^[43] akú to rozhláša zvesť?
Zastaňte, bohyne, zmĺknite, prosím, zastavte vravu!
  Zastaňte, bohyne,^[44] zo sŕdc zažeňte obavy zlé!
Zastaňte, bohyne! Prečo utekať? Prečo sa plašiť?
  Zastaňte, bohyne, z pier vylúďte úprimný spev!
Zastane Pafis a so slzou v kútiku oka tak vraví:
  „Nie je to tá, čo môjho — povedzže — srdca je časť?

Nie je to tá, čo miloval Foibos a Foibove deti?^[45]
  Nie je to tá, čo je hodná v končinách našich si žiť?“
Otče básnikov, Foibos, ty zošli už za chmáru žiaru,
  nech sa ich lože môže slasťou, nie strasťou vždy skvieť!
Ísť chce nepoškvrnený kvet tej panenskej lásky,
  ísť chce s vdovcom^[46] za muž riadením osudu už,
Katuška,^[47] nádej cteného otca, ľúbezná nádej
  matky, už do vôd, Kriste, cyperských^[48] s tebou ísť chce.
Opora lýcea v Písku dnes cnostnému manželstvu šťastie
  želá, sbor deväťčlenný^[49] želá mu šťastlivé dni.
Hľa, ja s ostatným božstvom, čo volám ho k splneniu prosieb,
  mladej neveste veštím šťastlivú budúcnosť s ním!

Hádanka^[50]

Stojím, sedím, dumám a smutne bez cieľa blúdim,
  prelietam cez hory, cesty, končiare, blesky ver’ vždy.
Železné srdce na môj príkaz hneď stáva sa mäkkým
  a na môj rozkaz hynie zhubného požiaru plam.
Teraz ty, ženích, len povedz, ak si bol dôstojným členom
  môjho kŕdľa, či predtým spriahnutý so mnou si bol?

Jakub Jakobeus, rektor píseckého lýcea