Verše drobné

Duchu mojej duše, myšlienky krýdlami
Povznes sa k Tomu, večnosti cestami,
Ktorého slávi žalmu svätým zvonom
I ten prvý dych sveta utvorenia,
I šľahajúce to súdu blčenia,
I more slncí večným času hronom.

Duchu mojej duše, ty letíš hynúci;
On je bez miesta, súci len a súci,
V čase bez času, tajný a zjavený:
Ó, netvor v tvore! — zabudnúc na seba
Keď v okamžení pozriem len na Teba,
Už miznem v Tebe preblahoslavený.

Ty svety svetov ako rosu seješ,

A keď čo tvoríš, to tajomstvom hreješ
Svetla, temnosti, rozkoše a strachu;
Ty z moci svojej večné divy rodíš
A týmto samým len seba vyvodíš
V živote duchov, v slnci a tu v prachu.

Bytnosť jediná, ktože dal Ti rady,
Keď si Ty meral vesmíru základy
A začal písať veľkú knihu onú,
V ktorej si zavrel celô uloženia
Zárodu, bytu a znovuzrodenia
A zákon večný každému zákonu?

Tým si Ty staval väzbu toho sveta,
Dal krýdla hviezdam, určil zeme letá,
Ním zná breh more, vták čas sťahovania,
Lev svoju korisť, hmyz sa premeňuje
A každô pásmo života sa snuje:
Tvoja je sláva, moc a panovania!

Rosa v ľalii úsvitom zrodená,
Ako tá kvapka s prstu zavesená,
Tak je pred Tebou priepasť sveta celá;
Tebe noc svieti v slnečnej jasnosti,
Tebe minulosť a dni budúcnosti
Tak sú priezračné, jak duša anjela.

Kedy, kde, ktorá hmly krupajka spadne,
Ktorým červíčkom ktorý kvietok zvädne,
Kdy, ktorý vlas môj stane sa šedivý,
Vieš od počiatku; v každom snov pohnutí
I v každom cite ľudských preblesknutí,
V každom živote Ty sám si len živý.

Tys’ v ranných zorách, v súmrakov zachvení,
Vo kvetov vôni, vo víchrov zúrení,
Kde sa najďalšia zohne obežnica,
Áno, keď strelí poza všetky nebá
Myšlienka, všadiaľ najde plno Teba:
Nie je bez Teba sveta zahranica.

Keď nič nebolo, Tvoje srdce bilo
A všetky srdcia už v sebe nosilo,
Ako si mocným svojím: „Buď!“ ich stvoril;
Samého seba chováš ich dobrotou,
Sám večný život ich večných životov,
Si, ktorý si! —