Verše drobné

Ako tá cesta Boha Hospodina
Na nočnom Jeho nebi
Slncami svetov vysypaná,
Tak sa už ligoce anjelmi vytkaný
Plášť tvoj, matuška naša, Slovensko,
Po svätých Tatrách rozostrený!
V partách z diamantov ohnivých
Už idete sláviť deň Božieho Syna
Vy dcérky Slovenska, lesy naše,
Majúc živôtky čisté, prepásané
Stanom srieňovým v stydlivej velebe.

   Ale ty žalostíš, Hron náš, rieka milá!
   Už ťa stužuje mráz, už sa ťa chytá ľad,
   Už priezračná tvoja, jak duša anjela,

   Len kde-tu zažblnká vlnôčka von z ľadu,
   Zdvihnúc hlávku svoju, očkom zableskoce.
   Už po tebe bosá nebrodí dievočka
   S brehu na breh pod trávy bremenom;
   Už stáda v skoku nehrnú sa k tebe,
   Suché ležia plte prihúžvené k vrbám,
   Nad tebou surmuje zas víchor divoký,
   Ako rôj Mongolov s divým božím bičom.
   Zakryže sa, zakry štítom oceľovým,
   A ty bež, vlnôčka, pod mostom skleneným,
   Žaluj sa tam, žaluj, ticho sa vyvzdychaj!
   Veď ty mrzneš, ale nevymrzneš;
   Veď ty malieš, ale nevymalieš;
   Veď ty tečieš, ale nevytečieš;
   Veď ty hynieš, ale nevyhynieš.
   Hej, rozžiari sa východ vysoký,
   Hej, rozhreje on oziablu krv tvoju!
   Hej, rozženú sa prívaly od mora
   A mocným hromom: Hospodin! Hospodin!
   Zlámu sa ľady tvoje, zhorí tvoj mráz:
   Vtedy vyrúti sa mocná voda tvoja,
   Preláme úzké brehy, sborí hate,
   A bude z teba Hron rieka, Hron pratok!
   Ponesieš plte naše, lode naše
   V Dunaj sivý náš, v Čierno more naše,
   Tam staneš nosiť koráby naše. Hallelujah!

Tak sa i teba chytá zas ľad, slovenský ľud!
Už mrzne v tvojich synoch láska k tebe,
Utekajú od teba podlé deti tvoje.
Mrznite, mrznite, synovia bez krvi!
Zamrznete v ohni cudzej pece.
Utekajte, utekajte, deti bez duše!
Mrtvoly vaše zožerú psi v poli.
Ja za oblakami vidím čisté hviezdy,
Ja za víchrom vidím milý pokoj,
Ja za hnevom osudu vidím božiu milosť,
Za službou hlúposti slobodu rozumu,
I za hrobom krivdy spravedlnosti raj,
Vidím za potupou slávu. Hallelujah!
Chytí sa i teba raz ľad, srdce moje,
Vydujú víchrice teplo života,
Vytleje oheň tvoj v tichom hrobe,
Nebude tebe večne žiť na zemi;
Neprichodí tu žiť, kde je žiť nie život.
Uložíš sa pod kríž Boha Spasiteľa,
Dosť skoro složíš sa tam do skrehlej zeme;
Ale keď prejde noc tohoto stvorenia,
Keď zbĺknu svety tie v ohni súdu Boha,
Keď novú zem stvorí všemohúce slovo,
Keď nové sa nebo nad nebom vysklepí,
Keď sa deň rozodnie, deň večný bez noci:
Vstaneš, duša moja, v oslávenom tele,
A vo večnom speve z východu k západu
Večný potečie hymn ten: Hallelujah!