Verše drobné

Nenávidím ťa, ohyzda podľač,
Celou dušou ťa nenávidím:

Vás, na otcovom hrobe pelešníkov,
V brle krvavom najatého vraha,
Švandry lúpežnej chlipných rozkošníkov,
Náhle zabrinká tarajom. Ó, drahá
Tam olúpená mať plače, tam v žiali
Brat mladší život v čistú obeť páli;
A vy, otroci otrokov, bez studu
Svätému jeho menu sa rúhate
A za mzdu márnu márneho preludu
V egyptskú službu ľud svoj predávate;
Budúca kliatba potomstva, odroďač,
Na teba hľadiac, už súd horieť vidím:

Nenávidím ťa, ohyzda podľač,
Celou dušou ťa nenávidím.

Vás, ľud svodiacich v bahno prostopaše,
Práva bez pravdy ľstivých úpravníkov,
Cti bezzákonia lživých zákonníkov,
Hradby slobody meniacich v salaše
Zlodejstva; čo sa rúhate prostote
Vami spustošenej saňami nezbedy;
Had v srdci ľudstva, či ten mesiac bledý
Svieti na lotrov rovných vám v holote?
Golgaty luza, otravcov Sokrata,
Paličov Husa sber je v vás zakliata;
Všetkej mrzkosti pekelnej vychrľač,
Nie, myseľ svoju vami viac nezbridím:
Nenávidím ťa, ohyzda podľač,
Celou dušou ťa nenávidím.

Vás, druhi bez ducha, čo plaziac sa v prachu,
Slovom drhnete sa božím, a bludom
Neznosné svetlo zhášajúc, národom
Knôtom lichoty smradievate v strachu;
I k pravde, i k lži rovnú máte vieru
Pre brucha pokoj, a rovnakú mieru,
Diablom i svätým pochvaly meráte,
Pre múdrosť sveta už Boha neznáte;
Ó soľ zmarená, ó hniloby červäč,
Tvoje kadidlo je vierodusný dym:
Nenávidím ťa, ohyzda podľač,
Celou dušou ťa nenávidím.

Ty si zaťala v strom boží človeka,
I pravdy večnej, i práva, i slávy
Topor zbojnícky, a slaď jeho mlieka
Pije už dúškom cimboraď zbujnelá:
I schne strom krásny a prší kvet biely
A v každom kvietku mrie duša anjela.
Ty si zavrenú Bohom vypáčila
Priepasť, a strhnúc hviezdy moje s neba,
V jej si ich bezdno búrou lží zvíchrila;
Padajúc, zovú hnev svätý na teba.
No, nie potopných sveta znivočení,
Nie je sodomská pomsta v leji vrelej,
Ani mongolských divoč spustošení,
Ani zdrúzgavý Tatry zával celej:
Len ten deň veľký ohňa v božích rukách,
Dosť je pre teba len tlien v večných mukách.