Verše drobné

Páčite sa mi, bralá Tatier,
Mračien Fatry divoký hrom,
Na Kráľovej blkoty vatier,
I tvoj, náš Váh, potopný hron,
I jäk váš, víchrov lesolomných,
I shon váš, mĺh oblakotvorných,
Tvoj, Poľana, kvetistý kmit,
I Vepra jedle vekovečné,
Hviezd našich mihly dobrorečné,
Sneh našich zím i jara svit.

I ľúbim tvoje jasné čelo,
Tvári mladej plápolný stud,
Jazvami oslávené telo,
Bojochtive napnutú hruď,
I očú pokorné vzozrenie,
I pier preľúbezné zvonenie,

Ty Slovena panenská mať!
Teba, snúbenku obručenú,
Korunou hradieb ovenčenú,
Sám Bôh ma núti milovať.

Ale viac teba, na jej lone
Družinu svoju v nehode
Ľúbim, čo zrak po nebosklone
Vodíš túžobný k slobode,
Slovenská brať, predoznačený,
Nádejou slávy posvätený,
Vyberaný anjelmi voj,
Prorocký sbor, slovo i divy
Tvoje požehná Bôh pravdivý,
I pravdy meč, i práva zbroj.

Krása je vojska šik strmiaci,
Bohatierov na meči päsť,
Velebný je oheň hrmiaci
Za teba, milá, svätá vlasť,
Prevelebné orlov párenie,
Ryk súrm, lej bubnov, i srazenie,
I rekov padlých bledá tvár,
I víťazná zástava práva,
I víťazov víťazosláva,
Dňa slobody veľkého žiar.
No krásnejší je sviet umenia,
Svedectvo pravdy nezbrojné,
Požehnaná je moc učenia,
Zkúm tichých práce pokojné:
Roztvor nebies, obživa skalín,
Vzkries vekov, lúč nových objavín,
Nastrunenie zvukov z neba;
Krehký je meč, pravda nezlomná,
Večneživotná len ctnosť skromná,
Večná len krásy veleba.

Ver len, družina! Nad Kriváňom
Stoja tvoji dvaja svätí,
S nimi ten, čo je spasy pánom,
Žehná krestom tvojej brati.
Vatruj, veruj! Vrah pokorený
Zmrholí, Kriváň oslávený
Vznesie sa v nebies výšinu,
A Bôh sám cestou pripravenou
Spasí slávou blahoslavenou
Sloven tatránskych rodinu.
2. mája 1866.