ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krásné je mračno na krýdlach vichrice,
Keď sŕdu svojho úžas rozrachoce
A Tatier hlavy ohňom divých mlatov
V črepy rozráža: zajajká nemota
Dolín kriváňskych, rozručavým jekom
Valí sa potopa v druzgotavom skoku.

Krásny je i lev, keď rozježiac hrivu,
Zákona svojho hrôzu reve zveri
A zrakom krvavým svietiac svojmu právu,
Nespasné zuby vycerí. Stoj skamenelená,
Srnka bystrozraká; ulož sa v pokore,
Zubr silnošijí: úteku ni vzdoru
Niet proti všemoci sily v kráse hnevu.

No krásny je i mier nadsveta jasnoty
Šiaľbam zeme nízkym v nenarušnej tíši,
Tam, kde rieku vekov vytáča z ničoty
Múdrosť tajomná v zárodivom zniku,
I strojí z nebytu myriady svetov,
I vedie ich roje cestami večnosti.

A Tvojho pokoja koho pojme duša
Milostnosť božskú, čo tam na oslici
Kráľ Tvojho ľudu šiel si v Jeruzalem?
Uprostred lotrov mrel si na Golgate,
Vstal z hrobu tichý, šiel v nebo z Karmelu
A tam na pravici za nás oroduješ!
Je hnev velebnosť vôle rozhorlenej,
Je hnev velebnosť sily rozjarenej,
Je hnev zápal svätý za slávu života:
Komu sa nelení, skoč v hneve do boja.

No je pokoj duše večne nezmýlený
Bez žiaľu, bez mrzu, v sile ducha svätej
Víťazstva istota v necite útrapov,
Svietiaci spasením nad márnosťou sveta,
Slávy nadsvetovej velebou žiarajúc,
Zákon i oslava víťazstva veleby:
Najvyššieho došiel ten, kto došiel teba.