SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Povzbudenie

(,Sokol‘ II, 1861.)


Nechláchoľ sa múdrosťou sveta:
„Ctnosť je na zemi mam a svod,
Už je v ľudstve po ľuďoch veta:
Zhynie ten slovenský národ!

Blázon, kto si srdce zožiera
Nad tým, čo hynie, a za ľud,
V ktorom vymrela sebeviera,
Znáša obidu, žiaľ i stud.

Pôjdem, kadiaľ idú háveti,
Strhnem sa i ja národa;
V Slovančine sú samé smeti,
V Neslovanstve je sloboda!“

Nereptaj tak, neruš svedomia,
Nie je duša tvoja z blata:
Veď je česť nie ľudskô domnenia,
Bôh je nie teľa zo zlata.

Sloven si, a v tvojej vernosti,

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Vzdor všetkým pýchy lakotám,
Javí sa Bôh a z jej tvrdosti
Stavia si nevidomý chrám.

Prines kameň k stavaniu tomu:
Život národnosti vernej;
Nevojde smrť do toho domu
K Slavianstva sláve velebnej.

Pozri, vysoko za mračnami
Už sa nám zore ligocú,
Už nad Tatry svätej skalami
Hromy slávy sa bleskocú.

Neškodí ctnosti utrpenia,
Žrú hady samy seba zlie;
Blízko je vernosti spasenia,
Lež podlosť večnou smrťou stlie.