Verše drobné

Čože ma biješ? Ach, veď mňa to bolí!
Prečo ma biješ? Čo som Ti urobil?
Nevzdoroval som nikdy Tvojej vôli
A proti pravde nikdy som nezdobil:

Akože môžeš tak so mnou obchodiť,
Sľúbiť súd svätý a s krivdou sa vodiť!

Či som Ťa prosil, abysi ma stvoril?
A Tys ma stvoril v zemi lže a mamu,
Osirotiac ma, cudzím si pokoril,
Pustil ich prúdom podvodu a klamu;
A keď som brehu chytil sa v tom boji,
Vtedy len ešte bolo po pokoji!

Dal si mi slovo svoje svätohrozné,
Ale si mi ním rozkoše vypálil,
Vlial v srdce túžby k splneniu nemožné,
Nevzal do neba a od zeme vzdialil:
Nenávidiac svet i nenávidený,
Túlam sa teraz bez neba a zemi.

Kebysom v svete so svetom chodieval,
Nosil bych hlavu slávou ožiarenú,
Národ ten by ma na rukách nosieval:
Teraz, keď horlím česť dať Tvojmu menu,
Ľud rojom sršňov letí mi do očí,
A mňa žiaľ žerie, že klamu otročí.

Kdeže je pravdy tá Tvoja ochrana?
Podliakom svitá česť, rozkoš, sloboda;
Ja po modlitbe ľakám sa hneď zrána,
Čo sa dnes svalí na mňa za nehoda!
Po akejže to pravde svet spravuješ:
Lichotíš vzdoru, vernosť pokutuješ! —

„Mlčíš, či mlčíš! Ešte odvrkávaš,
Zlou lžepokorou pyšný sebechlubec!
Vieš, že nič nevieš, predsa odštekávaš,
Zdutý mudráctvom mudrák nerozumec!
V smrade rozkoší chceš vklznúť do neba?
Tu milosť k trestu, trest k milosti treba!

Kto ma kdy videl, kto ma kdy pochopil,
Jedinú pravdu svätú a odvečnú!
Keď som nesúčnosť súčnosťou pokropil
A viere pravdu dal vo mne bezpečnú:
Kto vierou žije, ten s anjelmi lieta
A jeho srdcom môj život trblieta.

Ver! Nezná biedy ctnosť pokorná. Slávu
A radosť má i v boji nepokojov;
Blahoslavení, čo, nekloniac hlavu
Pred zlosťou pyšných, blesknú svätou zbrojou!
Trpia? Netrpia! Tí, čo horekujú,
Nemajú viery a pravdy neznajú.

Znaj pravdu a ver v život v pravde večný,
Neskuč pre krivdy a mne neodvrkuj,
Choď svetu divom pokorne srdečný,
Pravdou života môj príchod prorokuj:
Prídem — a pravda na prestol si sadne,
No lož v tlien večnú pekla sa prepadne!“
9. febr. 1866.