ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pusť ma už, Pane, pusť ma z Svojho domu,
Nevysielaj ma viac už k ľudu tomu;
Dosť som ho, už dosť učil, karhal, tešil:
A on peleší tak, ako pelešil!

Všemohúci si, a či sa Ťa bojí?
Svätý si, a on brojí len a brojí;
Milostivý si, reku, on sa smeje,
Na sluhu Tvojho len potupu leje.

Srdce mi preklal vzdoru svojho rohy,
Ukamenovať chcel ma svojmi bohy:
Už mi je nikam. Chceš krvi obeti?
Vydaj ma cudzím; len, len nie svojeti!

Tridsaťdva roky som Ti už vyslúžil
A ľud ten spasiť starostlive túžil;
Vidíš, chce zhynúť: nuž dopusť, nech zhynie
A služba moja nech sa už raz minie!

„Do prachu ústa, sluha ty reptavý!
Kdeže je tvoj krst, kalich môj krvavý?
Zo služby mojej niet zniku bez viny:
Beda pokoju bez slávy príčiny!

Či pokoj žiada dňa a noci práca,
Hra môjho vojska na nebi jasiaca,
Plodivosť zeme, tok mora jačavý:
A ty chceš konca, koncanedočkavý?

Nie, nepustím ťa: žiť musíš a rodu
Zotročenému vymáhať slobodu;
Za jeho slávu budúcu bez lieni
Nezhorne blažieť máš v mojom plameni.

A či, keď satan úžasom víchrice
Zareve, soptiac ohní blýskavice,
Ty tie zalievaš besy? V mojej palmy
Ty stínoch ležiac, rozkošíš sa žalmy.

Nadto dal som ti viery štít ohnivý,
Meč ducha, slova svojho hrom zúrivý,
Cirkev, a abys celkom bol bezpečný,
Preložil som ti dušu v život večný.

Ľud, tvoj je ľud môj, ja som si ho kúpil;
Svet mi ho sviedol, zotročil, potupil;
Lež krv je moja v ňom a ja som svätý:
Hlboko padol, vysoko má vstati.

Nie, nepustím ťa, sluha môj, — môj synu,
Ešte ty slávy máš dožiť hodinu.
Už zvon zazváňa; len sa neodvracuj:
Uč, hroz, modli sa a do konca pracuj!“
16. nov. 1862.