ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Fándly; Bernolák a jeho škola.

Bajza, priekopník bernolákovského hnutia medzi katolíckymi Slovákmi, ostal pomimo novej literárnej epochy, ktorá vznikla v lone bernolákovcov, čoho príčinou okrem osobného odporu a nezhôd bol asi zásadný nesúhlas so sústavou novoustrojenej literárnej reči.

Základy k tomuto slovesnému spolkovému združeniu stavali sa ešte za vlády Jozefa II. R. 1789 zišli sa na starom prešporskom kráľovskom hrade, kde toho času bol jozefínsky generálny seminár, zástupcovia nového jazykového hnutia a tlačeným vyhlásením oznamovali úmysel založiť „nowé litterné učené Tovarišstwo“ na spisovanie a vydávanie slovenských kníh, duchovných i svetských. Ale politické i spoločenské prevraty, ktoré nastali hneď nato za Leopolda, ako aj počiatočné organizačné ťažkosti, oddialili uskutočnenie zámeru — a až energiou, najmä Bernolákovou, Fándlyho a niektorých mecénov z vyššieho kňazstva, vošlo koncom roku 1792 do života tzv. „Učené slowenské Towarišstwo“, čiže „Litterné slowenské Towarišstwo“, pomenované tiež „Towarišstwo litterného umeňá“. Stredisko či „hlavní stánek“ malo nové Tovarišstwo v Trnave, prvý „pobočný stánek“ v Nitre, druhý v Rovnej, tretí v Banskej Bystrici, štvrtý v Jágri a piaty v Rožňave. Objímalo teda západ, stred i východ slovenského územia. Knižky Tovarišstwa tlačili sa spravidla v Trnave, v bývalej jezuitskej kníhtlačiarni. Členovia boli z troch štvrtín duchovní.

Nie je ťažko poznať, že toto Učené slovenské tovarišstvo je obdobou a napodobením jednak súčasných snáh pražských, a to sčasti „Společnosti Nauk“, sčasti „České expedicie“ hoci v skrovnejšom rozsahu; jednak paralelným zjavom prebúdzajúcich sa maďarských snáh v Uhorsku, ktoré mali práve i v seminároch u mladého kňazského dorastu svojich najhorlivejších pomáhačov.

Slovenské Tovarišstvo uvádzalo Bernolákove teoretické náuky prakticky do života; bez neho boli by ostali obmedzené na latinské rozpravy a gramatické úvahy učencov. Bernolákovská „Nová dobropísebnosť a dobromluvnosť“ stala sa pre knihy Tovarišstvom vydávané záväznou, a trnavská kníhtlačiareň mala v prvom desaťročí nového vydavateľského a nakladateľského družstva plné ruky roboty, ako nikdy predtým.

*

Nádeje, ktoré sa spájali s týmito sľubnými počiatkami, boli veľmi vášnivé. „O volakterý rok uvidí učený svet, že slovenský jazyk a jeho písebné pero vždycky sa móže inším rečám a vtipom v Európe vychváleným z velkú chválú pripodobniť jak z duchovníma tak zo svetskými knihámi“ („Zelinkár“, str. 2).

Ten, ktorý tak ružovo pozeral na budúcnosť nového podniku, bol najužitočnejší pracovník celej školy a vlastne jediný jej populárny štylista — Juraj Fándly.

Juraj, alebo ako sa podpisoval: Juro Fándly (v matrike je zapísaný bez maďarskej módnej prípony len Fandl) narodil sa 21. októbra 1750 v Častej neďaleko Prešporka, v sedemdesiatych rokoch vyštudoval v budínskom seminári a v okolí prešporskom a trnavskom znova pôsobil v cirkevnej správe, naposledy ako farár v Naháči. Tri roky pred smrťou, postihnutý nervovou chorobou, živoril na odpočinku v Ompitáli, kde 7. marca 1811 zomrel.

Svoju literárnu činnosť začal Fándly knižkou „Dúverná zmlúva mezi mníchom a diáblom, o prvních počátkach, o starodávnich a o včulejších premenách reholníckých“,^[23] vydanou r. 1789 v Prešporku, nákladom alumnov tamojšieho seminára. Je to dobové vykreslenie rozvoja rehoľníctva celkom v jozefínskom duchu: zamieta prílišný rast prerozličných mníšskych reholí ako újmu svetskému kňazstvu, ako národohospodárske bremeno ľudskej spoločnosti, ako útulok púheho nečinného rozjímania, neprospievajúceho ani zúčastneným. V jozefínskej redukcii kláštorov videl teda Fándly pokrok v záujme užitočného, praktického kresťanstva.

Okrem toho mala Fándlyho kniha ešte iný cieľ: chcela byť prvým výrazom a dokladom národného prebudenia katolíckych Slovákov a osamostatnenej národnej literatúry. Autor hovorí, že písal preto, „aby sa už jednúc našého slavného slovenského národu v temto učeném osvíceném osemnáctém stoletu jako inších jazykov, tak aj téjto našéj z prvních materinských rečí znamenitéj výmluvnosti dobropísebnosť aj dobrovýmluvnosť z hlbokých tmí na svetlo vyvinula“.

*

Prvá Fándlyho knižka mala zvláštny osud. Vo vlastnom tábore povstal jej protivník, ktorý v spise „Anti-Fándly anebo Dúverné zmlúvání mezi Theodulusem, tretího Franciškánuv rádu bosákem, a Jurem Fándly, Naháckym farárem“, (vytlačený roku 1789 v Halle, miesto je však pravdepodobne fingované), vyhlásil sa za niekdajšieho suseda Fándlyho v zrušenom bosáckom kláštore svätokatarínskom, za kuchára menom Zelenič, ktorého jediným perom je vraj ražeň a vareška, kalamárom a knižnicou hrniec a kotly a vtipom vraj príkaz: nikdy nepresoliť, neprekysliť a neprekoreniť jedlá. Naša literatúra, staršia i novšia, nemá práve núdzu o polemické spisy a spisky prerozmanitého výberu. Jednako táto knižka je jedna z najroztopašnejších. Používa osvedčenú metódu. Hlavný sporný predmet je jej vedľajším, venuje mu málo pozornosti. Zato však tým viac protivníkovej osobe. Vyčíta mu, že vymietol niekoľko reholí: najskôr bol vraj paulínom, potom kapucínom, potom františkánom, potom ho vraj vylúčili od jezuitov atď.; že jeho osadníci nevedia katechizmus a že chodia vo sviatok na huby; on že hriešne rád je samú kašu, že je nepohostinný a že v zime, v lete chodí v tej istej „popelnici“, vraj „v prašivém plášti“ ako kočiš. A napokon i meno úbohého protivníka obracia naruby: slová „Mnohovelebný pán Juro Fándly, nahácky farár“ majú vraj čítať „Mnohoklebetný J. F., nahatý rafár“ atď.

Odkiaľ tá zloba? Nie z protijozefínskeho stanoviska, ale z urazenej namyslenosti, z osobnej konkurencie. Sloh, reč, pravopis, ktorými píše domnelý bosák, jeho etymológia a vtipy zhodujú sa totiž navlas so slohom, rečou, pravopisom atď. — Jozefa Ignáca Bajzu, a z výčitky, že len potom, keď vraj niektorí Slováci „led“ ľahostajnosti k vlastnému literárnemu jazyku začali „chvalitebně prelamuvati“, Fándly vraj ako „Filip z konopí“ vyskočil, volajúc: „Aj ja som tu“ — z tejto výčitky a odsudzovania jeho bernolákovskej slovenčiny vysvitá, že pôvodcom polemickej knižky bol asi sám Bajza.

Nepriamo to vychádza najavo i z dupliky. Za napadnutého Fándlyho odpovedal knižkou r. 1790 (tiež podľa titulného listu vytlačenou v Halle) Anton Bernolák: „Toto maličké písmo má sa pánovi Anti-Fándlimu do jeho vlasnich rúk odevzdať“. Táto knižka je, bohužiaľ, dnes už nezvestná; z výroku vrstovníkov vysvitá len, že bola napísaná spravodlivejšie a slušnejšie, a že Bernolák, obhajujúc Fándlyho, obhajoval súčasne svoje vlastné jazykové dielo.^[24]

Táto ináč bezvýznamná epizóda ukazuje, že Bernolákove zásady neboli ani medzi katolíckymi Slovákmi prijaté hneď bez protivníkov a bez všetkých polemík, a že úplná vnútorná zhoda nebola ani medzi katolíckymi Slovákmi.

*

Životným úkolom Juraja Fándlyho bolo poučovať ľud, navádzať na praktické využitkovanie pôdy a všetkého prírodného bohatstva. Jozefínska emancipácia sedliackeho stavu, snaha zvyšovať vzdelanostnú a tým i produktívnu roľníkovu silu zračí sa vo všetkých jeho knižkách. Fándly je Kramerius katolíckych Slovákov na sklonku XVIII. storočia.

Čím boli v Čechách spisy Krameriove alebo, ešte pred ním, Tomsove, napr.: „Učitel lidu“, v Prahe r. 1786 — 88, „Měsíčný spis k poučení a obveselení obecního lidu“, v Prahe r. 1787, alebo Tomsov preklad Beckerovej „Pomoci v potřebě“, v Prahe r. 1791, ktorá sa v Nemecku rozšírila v stotisícoch exemplároch, tým bol katolíckemu Slovensku Fándlyho „Pilný domajší a polný hospodár“ (päť dielov, v Trnave r. 1792 — 1800),^[25] „Zelinkár“ (Trnava r. 1793), „Slovenský včelár“ (Trnava, r. 1802) atď. Svoje knižky Fándly skladal podľa dobrých cudzích prameňov i podľa vlastnej hojnej skúsenosti; preto všetko, čo rozpráva, je konkrétne a jasné; kde by priame poučovanie nudilo, tam rozkladá látku do vzájomných rozhovorov osôb z rozličných stavov, a tým zároveň púta a zabáva.

Je potom zaujímavé pozorovať, ako Fándly okrem jozefínskych poľnohospodárskych a osvetových snáh súvisí aj s ostatným myšlienkovým prúdením svojej doby.

Z Fándlyho kníh zaznieva tiež horátiovsko-rousseauovská láska k prírode a k životu pod voľnou oblohou. Velebí antických štátnikov a spisovateľov, ktorí sa uchyľovali z miest, od listín a kníh k poľnej práci pod holým nebom, do polí, na lúky, do vinohradov a štepníc — nie ako k bremenu, ale pre potechu a zotavenie. Chváli sedliaka, ktorý po dennom zamestnaní v prírode — sadne si na prah k frugálnej večeri, ktorá mu prospieva viac, než pánom tabuľa o dvanástich jedlách a ktorý pred východom slnca už zasa kráča brázdou svojich polí, svieži, spokojný a pokojný, zrastený s prírodou, ktorá ho zobúdza lastovičím švitorením a sprevádza škovrančím spevom. V roľníkovi spočíva — už podľa Cicerona — nielen základ ľudského života, ale aj ľudská filozofia a umenie. To je príznačná črta XVIII. storočia.

A druhá je vo Fándlyho silnom národnom povedomí, keď slovenskú kmeňovú individualitu zlučuje so slovanským uvedomením. Tiež pre Fándlyho, ako vyplýva z obšírnej druhej dedikácie k I. zväzku „Hospodára“ z r. 1792, ktorý venuje „slávnemu slovenskému národu“, Slovák a Slovan, najmä starý Slovan, bol totožný pojem. Slováci to boli, ktorí usadiac sa v Uhorsku a od IV. do IX. storočia vlastnými, „svého národu a jazyka slovenskýma králi“ spravovaní, mnoho ráz porazili mocných Rímanov; Slováci boli vlastne solunskí bratia Cyril a Metod, sv. Vojtech, Gaudencius atď.; Slováci svoje meno nadobudli od slávy, ktorou sa v svete preslávili; slovenský, čo je toľko ako slovanský národ, je slávny národ. Úlohou terajšej pokojnej doby je vraj starú slávu zbrojného hrdinstva zameniť za novú slávu ducha, totiž vraj za čistejšie literárne umenie. A tu sa hlási vo Fándlym kmeňový individualista, bernolákovec. Je vraj čas, aby sa Slovák prebral z nedbalosti minulých storočí, aby neopúšťal bez úžitku školské siene, aby nabudúce si nevypožičiaval „písebného pera od Moravca, knihy od Čecha“, to znamená: aby vraj po blatistých veciach a minulých pošmúrnych storočiach, „včil“, keď „nám svitly osvícené časy“, viedol svojou rečou, svojím písmom a svojimi knihami svoj národ, keď nie k zlatému, teda aspoň k striebornému veku. A tento nový vek vytvorí nové „Slowenské Učené Towarišstvo“.

*

Fándly svoje historické vedomosti o starých Slovanoch čerpal z dvoch dejepiscov a zemepiscov.

Jeden z nich, Juraj Papánek, pôvodom (ako sám hovorí) Slovák, výchovou Nemec, rodom Uhor a povolaním Ilýr, farár medzi Chorvátmi v Zadunají, vydal r. 1780 v Pätikostoloch latinskú knihu „Historia gentis slavae“,^[26] ktorej štrnásť oddielov rozpráva o slovenských kráľoch a území starej slovenskej ríše, o pôvode slova „Sláv“ a pôvode Slovákov, od ktorých vraj pochádzajú Moravania, Česi, Rusi, Poliaci, Chorváti, Dalmatínci a Ilýri, o pohanstve a kresťanstve starých Slovákov, o slávnych činoch starých Slovákov atď. Papánkovo stanovisko je také isté, aké zaujíma Fándly.

Druhým prameňom Fándlyho vedomostí bola kniha Juraja Sklenára, kňaza a profesora na katolíckom prešporskom gymnáziu, „Vetustissimus magnae Moraviae situs“,^[27] vydaná v Prešporku r. 1784, ktorého názory sa s Papánkovými veľmi často zhodujú.

Aby však výťažky týchto dvoch spisov ešte viac rozšíril, urobil z nich Fándly latinský výťah: „Compendiata historia gentis slavae“, v Trnave r. 1793, kde „inclita slavica natio“ sú zasa Slovania a Slováci jedno, a kde Fándly sa hlási za verného stúpenca Bernolákovho a jeho literárneho úsilia.

*

Zakladateľ a vodca školy, Anton Bernolák, narodil sa 4. októbra 1762 v oravskej Slanici zo zemianskych rodičov. V trnavskom a prešporskom seminári prešiel dvojakým vplyvom, ktorý sa potom javí ako hlavná črta jeho literárnej činnosti: v Trnave poznal súhrn jezuitských prostonárodných publikácií, ktoré už po sto rokov prelamovali historické formy knižného jazyka, a v Prešporku sa zúčastnil čule slavistických štúdií. Tou cestou čoskoro dozrela jeho nová lingvistická myšlienka.

R. 1787 vydal Bernolák v Prešporku svoju úvahu, ku ktorej pripojil hneď i praktickú jazykovú náuku: „Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum, de divisione illarum, nec non accentibus“,^[28] a s ňou zároveň: „Linguae slavicae per regnum Hungariae usitatae compendiosa simul et facilis orthographia“.^[29] Pre svojich slovenských krajanov, ktorých pokladá za samostatný etnický celok a za priameho potomka pôvodných Slovanov, ktorí hovorili a písali cirkevnou slovančinou, žiada Bernolák tiež samostatný národný spisovný jazyk. Teoretický typ tohto jazyka hľadá súhlasne s Bélom v strednej oblasti, ktorá nepodlieha pohraničným vplyvom českým, poľským, ruským a maďarským; prakticky však učí iba slovenskému západnému nárečiu, živly ktorého prenikali do kníh už po sto rokov. Čo sa nesústavne vyskytovalo len miestami, Bernolák usporiadal v gramatický systém.

Zovrubnejšia charakteristika Bernolákovej gramatickej osnovy, širšie rozvedenej v knihe „Gramatica slavica, ad systema scholarum nationalium in ditionibus caesareo regiis introductum accomodata“,^[30] v Prešporku 1790, patrí do dejín jazyka. Tu konštatujeme iba toľko, že to, čo podáva osnovou, stavia na svojich predchodcoch, najmä na gramatike Doležalovej; a že Bernolákov fonetický pravopis, ktorým chcel tlačenú slovesnosť zblížiť s ľudom, je na jednej strane výrazom jozefínskej snahy prakticko-osvetovej a na druhej výplodom jozefínskeho nehistorického racionalizmu.

Korunou Bernolákovho lingvistického umenia a konečným prostriedkom jeho emancipačného úsilia mal byť veľký slovník jazyka, ktorý novo uvádzal medzi ostatné slovanské literatúry. Bernolákov „Slovár slovenský česko-latinsko-nemecko-uherský: seu Lexikon slavicum bohemico-latino-germanico-ungaricum“, v Budíne roku 1825 — 27, zväzok I. — VI., chystaný a ohlasovaný už od samých počiatkov literárnej činnosti spisovateľovej, (vytlačenia ktorého však sa nedočkal, lebo zomrel 15. januára 1813 ako dekan a školský dozorca v Nových Zámkoch), chcel ukázať všetko bohatstvo a pôvodnosť slovenčiny, ktorá ju oprávňuje zakladať vlastnú literatúru. Jednako Bernolákovo životné dielo ostalo ďaleko za podobnými výkonmi iných bratských literatúr a zaiste tiež ďaleko za jeho vlastným vedeckým ideálom. Sám mierny a láskavý, vľúdny krajan, veľký Pavel Jozef Šafárik, vyhlásil ešte v neskorých rokoch, že na Bernolákov „Slovár“ bolo škoda papieru a tlače…

Bernolák zoskupil načas okolo seba školu, ak školou možno pomenovať viacerých spisovateľov rovnakého vyznania, ktorí píšu svoje knihy tým istým „rôznopisom“ a tlačia ich v tých istých kníhtlačiarňach.

Tieto obšírne spisy, vzniklé a vydané za posledného desaťročia XVIII. a za prvého decénia XIX. storočia, hoci naplnili mnoho tisíc strán, idú temer napospol iba jedným smerom: kázne, postily, homiletické výklady a pod., spravidla pochybnej pôvodnosti. Pýcha prekladateľského umenia bernolákovcov, nový preklad celej biblie od kanonika Juraja Palkoviča^[31] (1763 — 1835), na ktorom pracoval vyše štvrť storočia („Svaté písmo starého i nového Zákona“, v Ostrihome I. r. 1829, II. r. 1833), je práca bezcenná. A po pôvodnej beletrii nieto v tom čase v Bernolákovej škole ani stopy. Ba ani prekladom sa dobre nevodí. Len šesť divadelných hier Petra Metastasia, talianskeho dramaturga pri viedenskom dvornom divadle („Duchovné divadlo“, v Trnave r. 1801), preložil Juraj Palkovič z nemeckého prekladu a sám ich vydal; slovenský Fénélonov „Telemach“ napriek všetkým cirkevným i svetským mecenášom Bernolákovej školy, ktorých mala veľa medzi vyšším kňazstvom a šľachtou, nenašiel už nakladateľa. „Nové literné učené Tovaryšstvo“ sa vyžilo…

*

Popri všetkej svojej hmotnej usilovnosti a všetkom duševnom úsilí Bernolákova škola ako organický celok netrvala dlho: prežila sotva jednu generáciu. Jej korene neboli hlboké a jej tradície trvali skôr v teórii, ako v praxi. Zárodok smrti niesla už v samých počiatkoch. Obracali sa k ľudu a jeho potrebám, a (vynímajúc jediného Fándlyho) nevyrástla z ľudu a jeho potrieb. Jej idea zrodila sa v hlavách učencov, v seminároch a pri písacích stolíkoch; konkurencia a sčasti aj odpor proti evanjelickým krajanom, pridŕžajúcim sa „husitskej“ češtiny, boli jej hlavným podnetom a vzpruhou a mecenášska hmotná podpora, teda podpora dočasná, jej živným zdrojom; keď ten vyschol, bolo po literatúre. Gramatika, slovník, zbierky kázní, niekoľko hospodárskych knižiek, niečo prekladov a veľa polemických brožúr je súhrn jej plodov — ale to všetko dokopy nebola ešte literatúra. Len poézia Jána Hollého tvorí výnimku, ten však náleží neskoršiemu obdobiu, a bez Kollára a Šafárika, teda bez predpokladov a ideových tradícií spoločnej našej literatúry, nebol by býval možný. Okrem myšlienky kmeňovej a jazykovej samostatnosti uhorských Slovákov inú svoju ideu Bernolákova škola do našej slovesnosti nepriniesla. Všetky jej ostatné črty vyrastajú z rámca spoločného literárneho úsilia nášho obrodenia, najmä tiež jej okázalý reakcionársky ráz, ktorý stál v ostrom odpore proti vymoženostiam osvietenského emancipačného hnutia. Čo z pokrokových snáh XVIII. storočia doľahlo na slovenskú pôdu, to našlo výraz temer výhradne v literárnej skupine evanjelickej, a táto skupina stála tiež omnoho bližšie k ľudu a správnejšie ponímala osvetovú slovesnú popularizačnú prácu. Preto slovenskí evanjelici idú až do štyridsiatych rokov XIX. storočia v literatúre svojou cestou: nie s katolíckymi krajanmi, ale vedľa nich, v tradíciách, v službe ideí našej spoločnej literatúry.

Napokon i na nacionalistickú stránku nového bernolákovského hnutia padá tieň. V latinskom predhovore Bernolákovho „Slovára“ (I., 1825) čítame totiž, že bol napísaný, aby slovenčinu, o ktorú sa vraj do r. 1787 nikto nestaral, vzdelal, zbavil čechizmov, polonizmov i barbarizmov, a ukázal, že v svojej dokonalosti stačí sama sebe; ale že bol napísaný i preto, aby medzi Slovákmi čo najviac rozšíril maďarčinu, ktorú VII. článok uhorského snemu z r. 1792 ustanovil za úradnú reč: keď vraj „každý uhorský Slovák osvojí si maďarčinu, zavznie zanedlho zo všetkých strán maďarské slovo.“ K takému, najmiernejšie povedané, diplomatizovaniu dospeli teda snahy Bernolákovej školy, ktorej pôvodným cieľom bolo: postaviť katolíckych Slovákov na vlastné nohy a vytvoriť im samostatnú kultúru a domácu literatúru.