ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krman, Jakobei, Ambrózi; Bahyl; Bél.

Protestantizmus v Uhorsku, po storočia podporovaný vojnu vedúcimi stranami rákócziovskými a tököliovskými a nepriamo tiež dlhým tureckým panstvom, ochromujúcim výkonnú moc rakúsku, nebol nikdy vyhladený a zbavený existenčného práva v takej miere, ako v tzv. dedičných zemiach. Dokonca mier viedenský z r. 1608 a linecký z r. 1645, snem šopronský z r. 1681 i prešporský z r. 1687 a mier satmársky z r. 1711 zaručovali protestantským cirkvám na území uhorskom úplnú rovnoprávnosť a slobodu.

Predsa však v praxi mali sa veci inakšie. Keď široko založená, obratne vedená a svetskou mocou všestranne podporovaná jezuitská agitácia obrátila priebehom XVII. storočia temer všetku šľachtu, mnoho mestského obyvateľstva i vidieckeho ľudu, pozbavilo panovanie Leopolda I. (najmä povestné desaťročné utrpenie 1671 — 1781), Karola VI. a Márie Terézie stenčených uhorských protestantov všetkej organizácie cirkevnej i školskej, a trosky ich konfesií trpeli sa po kráľovskom nariadení z r. 1731 už len z kráľovskej milosti. Od Ferdinanda II. až po Jozefa II. stratili protestanti v severnom Uhorsku tisícsedemsto chrámov a s nimi mnohé nižšie i vyššie školy; Resolutio Carolina z r. 1731 podrobovala ich pozostalé kňazstvo dozoru katolíckych archidiakonov s odvolacím právom na ostrihomského arcibiskupa, prikazovala evanjelikom svätiť katolícke sviatky, ich cechom chodiť na procesie, verejne prisahať na P. Máriu a všetkých svätých, odvádzať katolíckym farárom štólu atď.; povoľovala im len školy najnižšie, gramatikálne, a zakazovala hromadne prednášať kráľovi akékoľvek sťažnosti. Aj túto nepatrnú mieru existenčných podmienok katolícke kňažstvo zamietalo; kráľovská listina v peštianskom zhromaždení pod vedením kardinála Althana bola verejne roztrhaná.

Za takýchto okolností, keď išlo o osobnú bezpečnosť a často o holý život, u slovenských protestantov, všetko luteránov, nemohlo byť ani reči o organizovanej literárnej činnosti. Predsa však vyskytujú sa silné povahy, ktoré v jednej ruke trímali emigrantskú palicu alebo žalárne putá, v druhej pero a písali aj vydávali knihy náboženského i svetského obsahu.

*

Osobnou neoblomnosťou i agitačnou čulosťou vyniká nad všetkých vrstovníkov Daniel Krman. Jeho nepokojný život je opravdivým kusom časových dejín.

Narodil sa r. 1663 v Mšene, keď jeho otec, evanjelický kazateľ na Turej Lúke, ušiel pred Turkami, drancujúcimi slovenské kraje. Desaťročný zažil r. 1673 nové drancovanie chorvátskeho vojska, ktoré vypálilo Turú Lúku na odvetu za odpor, ktorý kládli obyvatelia katolíckemu kňazstvu pri zaberaní svojho chrámu. Ako dvadsaťjedenročný r. 1684, dokončiac za podpory zemana Michala Ostrožiča či Ostrožita, pána na Ilave, štúdiá vo Vratislave, Lipsku a Wittenbergu a učiac už na ilavskej škole, znova ho vyhnali vojenskou mocou, keď Ostrožičovi, prívržencovi Tököliho, po porážke Turkov u Viedne bolo odňaté ilavské panstvo. A také boli všetky ďalšie Krmanove osudy až do smrti.

Sotvaže po dvojročnom rektorovaní v Mošovciach r. 1688 prevzal po otcovi turolúcku faru, už ho vyháňali trnavské katolícke úrady lsťou i násilím a udržal sa len kráľovským ochranným listom, ktorý si vymohol priamo od panovníka. To isté opakovalo sa na Myjave, kam prišiel r. 1690: gróf Anton Erdödi, ktorému pripadlo po grófovi Nádasdim zabavené čachtické panstvo, odňal r. 1695 kostol evanjelikom a na faru dosadil mnícha; keď sa potom osadníci vzopreli, dal ich ostrihomským arcibiskupom Kollonicsom obžalovať u cisára ako buričov a Krmana uväzniť v Čachtickom zámku, odkiaľ týraný kazateľ len ťažko unikol do Sliezska a Lužice. Uchýliac sa ďalej do Drážďan a do Wittenbergu, nadväzoval styky s ostatnými čelnými emigrantmi, starajúc sa najmä o nové vydanie českej protestantskej biblie, zatiaľ však bez úspechu.

S novým postupom Rákócziovej strany r. 1700 vrátil sa tiež Krman zase domov na Myjavu a r. 1705 prešiel na žilinskú faru. Tam ho po roku zvolili za štvrtého superintendenta; v tejto hodnosti začal hneď vyvíjať energickú činnosť vo vnútornej organizácii svojej cirkvi. V Žiline r. 1707 posvätil Krman i zástavy Rákócziho vojska.

Pamätná evanjelická synoda ružomberská r. 1707 uzniesla sa medziiným i na tom, aby osobitné posolstvo duchovenstva i svetských evanjelických stavov v Uhorsku žiadalo pruského a švédskeho kráľa o príhovor u cisára Jozefa I. v záujme domáceho protestantizmu, a najmä aby od neho vyprosili evanjelické kolégium či vyššiu školu prešovskú, ktorú zabrali jezuiti. Z dvojčlenného posolstva jeden bol bývalý trenčiansky mešťan, šarišskopotocký statkár Samuel Podhorský, druhý Krman.

O Krmanových cestovných osudoch dočítame sa zaujímavé veci v jeho vlastnom latinskom opísaní. V máji r. 1708 poslovia vyšli z Prešova, na pltiach po Dunajci a Visle dostali sa do Varšavy, odtiaľ po suchu pretĺkali sa ďalej, stále ohrožovaní colníkmi, rozličnou neukáznenou soldateskou, lúpežníkmi, hladom a morom, cez mestá, dediny, stepi, hory a rieky, až v auguste dospeli k Mohylovu do švédskeho tábora, kde ich kráľ vľúdne prijal a sľúbil priaznivo vybaviť ich žiadosti. Ale vojnový postup zdržal uhorských vyslancov proti ich vôli pri švédskom vojsku, s ktorým chtiac-nechtiac dostali sa do Maloruska ku kozáckemu spojencovi Mazepovi a odtiaľ až pod poltavské hradby. V prvých švédskych radoch Krman i Podhorský boli svedkami osudného boja dňa 8. júla 1709 a po stratenej bitve s poslednými utekali na druhý deň k Dnepru, odkiaľ zachrániac si pri prevážaní na malom člnku holý život, došli — s kráľovským darom 20.000 toliarov pre prešovskú akadémiu — cez Jassy, Sučavu a Kimpolung v septembri r. 1709 do Mukačeva.

Krman sa vrátil na svoju žilinskú faru. Ale r. 1711 pod nátlakom grófa Erdödiho znova, už po tretí raz a naposledy, musel sa uchýliť na Myjavu. Naposledy: lebo v svojej horlivosti r. 1729 ujal sa duševne chorého moravského katolíka Václava Mlynaříka, ktorý z vďaky za poskytnuté vyliečenie prestúpil k luteránstvu; ale Krmana hneď obžalovali, že zasahuje do práv inej cirkvi, jeho konvertitu zajali, a keď ho obec násilím oslobodila, oboch sľubom smierneho narovnania prilákali do Prešporku, kde bol Krman ako burič proti panovníckej moci a rúhač proti Bohu odsúdený na doživotný žalár, v ktorom, márne sa domáhajúc i príhovorom pruského kráľa cisárskej milosti, zomrel r. 1740. Zovrubné súčasné opísanie Krmanovho uväznenia ostro osvetľuje bezprávny stav vtedajšej evanjelickej cirkvi v Uhorsku.

„Natus in exilio, denatus in exilioque“ — „Narodený vo vyhnanstve, vo vyhnanstve skonal“, hovorí náhrobný nadpis, ktorý si Krman sám prichystal vo väzení. No ani po smrti nemal pokoja. Hoci jezuitskí misionári márne sa usilovali získať umierajúceho superintendenta, predsa len vyhlásili ho po smrti za kajúceho konvertitu a jeho telo pochovali arcibiskupským nákladom s veľkou okázalosťou v prešporskom kolegiálnom chráme. Krmanovi priatelia však neverili náhlemu obráteniu vytrvalého horlivca; presvedčilo ich aj to, že keď rozšírená povesť vykonala svoju službu, bola protestantova mŕtvola z hrobky katolíckeho kostola potajomky odstránená.

Krman ako spisovateľ vyvíjal mnohonásobnú činnosť. Písal už od dvadsiateho roku svojho života po česky i latinsky, pokúšal sa v rozličných odboroch, tlačil svoje knihy doma i v zahraničí, a rad vecí, bohužiaľ, práve pre nás najzaujímavejších, zanechal v rukopise.

Hlavnú starostlivosť venoval Daniel Krman i v literatúre, prirodzene, cirkevným záujmom. Z drobnejších jeho prác je to najmä kázeň pri úmrtí žilinského kníhtlačiara Jána Dadana: „Kniha života“, v Žiline r. 1704, a reč pri posviacke Rákócziových zástav: „Actus inaugurationis vexillorum, to jest Posvecování zástav“ atď. (tamže r. 1707); z polemických knižka „Anti Dubnicay. Manhu? Co jest to za mannu skrytou, kterouž p. St. Dubnicay plebán teplanský na svetlo vydal“, obhajujúca luterovské učenie o večeri Pána proti bojovnému trenčianskemu archidiakonovi, bez udaného miesta tlače vydaná r. 1718 v Kleychovej kníhtlačiarni.

Z väčších Krmanových cirkevných spisov na prvom mieste je „Biblí svatá, to jest všecka Písma svatá starého i nového Zákona“ (v Halle r. 1722), ktorú spoločne s Matejom Bélom spracoval podľa posledného vydania bratrského z r. 1613. Sliezsky gróf Henrich Erdmann Henckel z Donnersmarku, potomok uhorského rodu Thurzovho, prevzal náklad, a spisovatelia sa postarali o veľmi starostlivú a praktickú typografickú úpravu. A hoci svoj vzor nedostihuje, naopak za konfesijným účelom, proti „kalvinizujúcemu“ zneniu bratrskému, kralické znenie podstatne zhoršuje, meniac ho podľa hebrejského a gréckeho originálu; predsa týmto vydaním vyhovelo sa citeľnej potrebe českých exulantov a emigrantov i domácich nekatolíkov, ktorí už vyše sto rokov čakali na nové vydanie „Písma“. Krman, ako hovorí v predhovore, mal na mysli najmä českých evanjelikov, roztrúsených „mezi Nemci, Slováky a Poláky“, „rozptýlený národ český, i nás (Slovákov), týmž jazykem mluvící“. Hallská biblia je akousi protiváhou jezuitskej biblie „Svatováclavskej“, dotlačenej r. 1715.

Sem ďalej spadá „Agenda ecclesiastica slavonica, to jest Práce církevní, kterou evangeličtí kneží a učitelové v království uherském při službách božích vykonávají“ (bez udania miesta tlače r. 1734), vydaná kolegom Jurajom Ambrózim; obsahuje jednotnú organizáciu cirkevného luterovského kultu, a užíva sa miestami podnes.

A sem napokon patria tiež obšírne dva katechizmy s výkladmi, piesňami, modlitbami atď. (v Prešporku roku 1738 a znova v Uh. Skalici ešte r. 1782).

Krman opatril predhovorom i žitavský „Kancionál“ Václava Kleycha z r. 1727, „jehož on na tisíce exemplářů v nitranské stolici rozprodal“, ako svedčí jeho krajan Bohuslav Tablic („Poezye“, diel druhý, vo Vacove r. 1807, XXXII.). V nej stručne naznačuje rozvoj cirkevného spevu, najmä starokresťanského, staroslovanského, staročeského, i rozšírenie luterovskej reformácie v európskych jazykoch, najmä v jazyku československom. Úpravu textu v „Kancionále“ previedol tak, aby nebolo nič proti viere a aby piesní „co nejvíce bylo z nemecských přeložených“. Hodno sa zmieniť však i o Krmanovom prozodickom stanovisku. „Bylo by lépe,“ hovorí, „kdyby ti, kteří nevedeli, že skládání písní za zvláštní kunšt v každém vybroušeném jazyku pokládáno bývá, a že nezáleží na tom dobrý rytm, aby, kolik jest v jednom, tolik i v druhém řádku syllab se nacházelo, byť poslední nebyly rovnohlasité, ale na tom, předne aby k dlouhým notám muzicským syllaby vyřknutí dlouhého, akcentem ostrým a oblým znamenané, připojeny byly, k notám pak krátkým aby syllaby vyřknutí krátkého, neakcentované, aneb mekým akcentem znamenané, kladeny byly: potom, aby tří neb dve syllaby rovnohlasite na konci veršů líbý rytm delaly [večný — vdečný, skonání — stonání…]: byloby pravím, dobře, aby ti, kteří ani pravého mluvení povedomí nebyli, skládání písniček učenejším byli zanechali, nebyloby tak mnoho slov, neforemne formovaných, aneb zle konštruovaných, anižby bylo tak mnoho veršův slovem „jest“ i jinými jemu podobnými vycpaných, ani tak mnoho syllab krátkých k dlouhým notám připojených, takže se s bolením uší roztahovati musejí, ani naproti tomu syllab dlouhých k notám krátkým daných, takže se v běžném zpívání přesekávati aneb oblem požírati musejí, ješto jak se řeč vypovídá mluvením, tak se i zpíváním vypovídati má, a kde v písni stojí slovo: dlauhý longus, nemá se zpívati zkrátka: dluhy debita etc. Pozpraveno jest tedy, kde v písničkách proti dobré formaci stálo“… Svojimi opravami nechce Krman čeliť obľúbenému kancionálu Tranovského a Myllerovmu, ale ako to oni robili so svojimi predchodcami — nasledovať ich šľapaje, hoci dobre vie, že neostane bez „hánců a jazykotepců; nebo jako v arše Noemově, v času přetěžkém, byl osel, o němž starodávní smýšleli, že když Noé s domácími zpíval a ptáčkové líbě přizpěvovali, on hlasem svým nevhodným zpěvy jejich kormoutil a že proto od Boha trestán byl, tak že mu do svatyně jíti zbráněno bylo… tak i v protivenství cirkve bývá pohoršení, ale následuje i trestání.“

*

Bližšie nášmu veku, hoci, bohužiaľ, prístupné len sčasti, sú Krmanove diela, zanechané v rukopise.

Je to predovšetkým jeho zovrubné latinské „Poselství“ k švédskemu Karolovi XII. z r. 1708 — 9, v ktorom rozmanité osobné príhody zlučujú sa s dômyselným pozorovaním cudzích krajov i ľudí; okrem biografickej látky má i národopisný význam.

Ďalej sem náleží „Rudimenta grammaticae slavicae“,^[14] obsahujúce pravopis a gramatiku i stručnú českú metriku podľa zásad Krmanovho krajana Benediktiho z Nedožier. Jej obmena zračí sa v uvedenom predhovore ku Kleychovmu „Kancionálu“.

Napokon bližšie neznáme: „De Slavorum origine dissertatio“^[15] a „Hungaria evangelica“,^[16] náčrtok osudov protestantstva v Uhorsku…

Krman i veršoval. Je od neho niekoľko rýmovaných cirkevných piesní, napospol podľa cudzích predlôh, a dve časomerné básne v distichách. Prvá je čiste príležitostná („Novoroční dar poetický“, na počesť pražského mešťana Jána Baltazara, mydlára, vydaný Kristiánom Peškom vo Wittenbergu r. 1700), druhá obecnejšieho významu.

*

Nitran Matúš Michalovič Sečenský, vychovaný na školách kremnických, ružomberských a prešovských, bol pisárom u Jána Amosa Komenského, vtedy organizujúceho v blízkom Šarišskom Potoku maďarské reformované školstvo. Poldruha roka prepisujúc potom práce slávneho pedagóga, vycvičil sa vo formálnej stránke spisovného českého jazyka natoľko, že sa stal hľadaným radcom slovenských evanjelických spisovateľov. Tiež Krman sa s Michalovičom ešte na sklonku XVII. storočia radieva. Ako plod svojho zamestnania pri Komenskom zanechal Michalovič rukopisný návod „Svetlonos český, cestu do češtiny ukazující, to jest ukázání sumovní, jak se jazyk český má právě čítati, vyříkati a psáti: zpravený pre národ slovenský v uherské zemi bydlící, z něhož v jednom týdni Slovák vtipný a soudný můž se naučiti česky čítati, slova rozeznávati a psáti, a z pulerování svého jazyka se porozkochati“. A tejto knižke predoslal Krman svoje „Disticha“, prakticky uskutočňujúce prejatú náuku Nedožerského a súčasne výrazne hlásajúce Krmanovo slovanské povedomie:

Krmanovo nadšenie „pro náš jazyk obzvláštní, starodávný dosti, slovanský“, je úprimné, hoci trochu hmlisté. Predmetom jeho oslavy totiž nie je historická čeština, ako by sa zdalo z narážky na Zlatú bulu Karola IV., kde sa táto reč doporučuje ríšskym voliteľom, lebo Krman ju súčasne vraďuje medzi dietky, ktoré svoju „mámu písmem převýšily“; ale je to stará, podkarpatská, domorodá reč uhorských Slovákov, ktorú podľa poloučenej domácej tradície stotožňuje podľa spôsobu svojich krajanov i Krman s historickým cirkevnoslovanským či staroslovienskym jazykom, ktorý až do Dobrovského bol pokladaný za matku všetkých ostatných živých slovanských rečí. Táto fikcia drží sa v knižnom podaní na Slovensku od XVII. storočia často až podnes.

*

Pravým protikladom čulého agitátora Krmana a jeho pohnutých osudov je Pavol Jakobei (1695 — 1752), rodák prietržský, odchovanec žitavský a wittenberský. Až do smrti pôsobil pokojne ako evanjelický kazateľ v Modre, vykladajúc „Znamenité řeči Písma sv. k vysvětlení katechismusu D. M. Luthera“ (1723), predkladajúc „Velmi důležité příčiny proti hodování a opilství, smilství a nestydatosti, sváru, závisti a lakomství“ (v Púchove r. 1724), potešujúc „Záhradkou duší nemocných, v níž se nacházejí mnohé zdravé, vonné a spasitedlné byliny, jimiž se zarmoucená srdce lidská a duše v bídě, nouzi, protivenství a nemoci postavené, občerstviti a hojiti mohou“ (tamže r. 1733) i „Duchovními domácimi hodinami“, preloženými z nemčiny (tamže r. 1727). Hlavnú starostlivosť však venoval napísaniu „Modlitebného pokladu“, objemnej knihe o vyše tisíc jednosto strán, vydanej v Žitave r. 1732 Kleychom; z dvoch tisíc jej modlitieb, zložených ku všetkým vzťahom a príležitostiam veriaceho evanjelika, dýcha srdečná vrúcnosť a pevná dôvera v lepšie časy. Tiež ako štylista je Jakobei z obratnejších našich spisovateľov XVIII. storočia.

*

Tretí je Juraj Ambrozius či Ambrózi, zeman z Dolného Kubína na Orave, evanjelický superintendent, pôsobivší ako kňaz a učiteľ na niekoľkých miestach, napokon v Štítniku v Gemerskej župe do smrti r. 1746. Roku 1718, vracajúc sa z wittenberskej univerzity, bol zato, že v horách na sliezskej pôde konal pred ľuďmi služby božie, v Bialej chytený a krakovským duchovným súdom odsúdený na smrť; len pred samou popravou vyslobodili ho jeho oravskí priatelia ako uhorského príslušníka.

Okrem rozličných drobnejších knižiek stal sa Ambrózi známy spisom „Líbezné jádro celého křesťanského evangelického učení“, vytlačeným r. 1745 alebo v Brehu, alebo vo Wittenbergu. Kniha na tisíc sedemsto stranách v štyridsiatich dvoch oddieloch podáva úplnú sústavu luterovskej teológie, ako ju vybudovala ortodoxná škola wittenberská, po stránke dogmatickej i mravoučnej. V domácej bohoslovnej literatúre zachovalo si Ambróziho dielo doteraz svoju autoritu.

*

Osudmi a svojím pôsobením pamätný je Matej Bahyl, evanjelický kazateľ v Čerenčanoch, potom od r. 1734 — 1746 v Prešove. Bahyl pod pseudonymom Theodorus ab Hybla vydal československé spracovanie dvoch, vtedy povestných obranných spisov, z ktorých jeden vytlačil r. 1719 po nemecky Ernest Šalamún Cypriani, gothajský konzistoriálny radca a kniežací dôverník, a druhý evanjelický bohoslovec Baltazar Meiszner. Sú to:„Naučení o původu a zrůstu papežstva, spolu s Obranou obnovení církve, z původních důvodů a svědků sebrané a sepsané“ (vo Wittenbergu r. 1744), vyše tisíc strán, a „Srdečné napomenutí k vystříhání se papežského a k stálému setrvávaní při lutheranském učení“ (tamtiež r. 1745).

Najmä prvý spis je historická, veľmi dôkladná apológia protestantských zásad. Z biblie, zo starých cirkevných snemov, zo svedectiev starých rímskych biskupov a starých cirkevných učiteľov dokazuje, že v pôvodnej cirkvi pápežstvo nebolo, že je to teda útvar neskorý a úpadkový; ďalej že prví kresťanskí cisári dosadzovali biskupov, zvolávali cirkevné snemy, vykonávali vrchný duchovný dozor; že veľké imanie a svetskú moc pápeži nadobudli iba z milosti a vôle cisárskej, ktorá má plné právo zbaviť ich zase kedykoľvek obojeho; a že teda pápežstvo a celý jeho útvar nie je pôvodu božského, ale len ľudské dielo, s pôvodným kresťanstvom nezrovnateľné, a že pre svetskú moc, ktorou nebezpečne zasahuje do politických práv panovníkov a najmä ubližuje záujmom rakúskeho domu, je zvrchovaný čas odkázať rímsku autoritu opäť do pôvodných hraníc.

Ako vidno, učený nemecký teológ využitkoval veľmi obratne nielen náuku protestantského bohoslovia, ale i učenie katolíckej francúzskej cirkvi, nakoľko sa hlásila k tzv. gallikánskym zásadám: proti pápežskej samovláde stavala zvrchovanosť cirkevných snemov a biskupskú samosprávu ako požiadavku decentralizovaných, samostatných krajinských cirkví. Bolo to staré hnutie, korene ktorého idú až do XIV. storočia; v XVII. a XVIII. storočí, pripojuje sa potom prirodzene k snahám po absolútnej moci svetských panovníkov, i katolíckych, ktorí ich podporovali so zjavnou alebo tajnou ochotou a horlivosťou. Tiež v Rakúsku od Ferdinanda III., či vlastne už od Ferdinanda I., pri všetkej ich príchylnosti ku katolíckemu vyznaniu, až do Jozefa II. možno jasne pozorovať, ako politické úrady svetskú cirkevnú moc vždy viac obmedzujú a ničia.

Popudom k obrane protestantizmu, ktorý pokladá za zhodný s prvotnou kresťanskou cirkvou, bola Cyprianimu útočná literatúra, hlavne jezuitská, ktorá sa pri dvestoročnej pamiatke Lutherovho vystúpenia zjavila na rozličných stranách: v Ríme, Ingolstadte, Heidelbergu, v Prahe a inde. Jeden taký pražský polemik napísal v nemeckom spise, vydanom v Prahe r. 1716, posmešne napr.: „Není chatrné potěšení matce čelední, kdy kráva v jejím chléve osmý, devátý, desátý rok dosáhla: kterak by tedy pobožné duši křesťanské k velikému potěšení nesloužilo, kdy svýma očima spatřuje, že její náboženství již dvě stě let svého věku může počitovati.“

Cypriani vyvracia túto výčitku z minulých dejín cirkvi; nikde neukazuje na dogmatické rozdiely, ale všade vyhľadáva zhodné základné učenie, a na odvetu posilňuje teórie o svetskej panovníckej moci proti moci cirkevnej, majúc z najnovších dejín zbraň, nad iné účinnú. Odmieta totiž výčitku, že protestantizmus a protestantské kniežatá nemôžu byť ani verní katolíckemu domu, poukazujúc na poslednú vojnu o dedičstvo španielske, kde vraj Karolovi VI. práve pápež „příliš chatrně posloužil“ a práve mnohí katolícki panovníci postavili sa proti nemu, kým naopak svojich pomocníkov našiel v protestantských vladároch. Cyprianiho spis je kniha čiste cirkevno-politická.

Rovnako politicky sa správa tiež slovenský prekladateľ v svojich predhovoroch. Kárajúc jednak vlažnosť, slabosť a odpadlíctvo mnohých spoluveriacich medzi svojimi krajanmi, jednak opisujúc útlak protestantov v Uhorsku, proti ktorým sú vraj i Gréci a Židia slobodnejší, obracia sa vždy len proti výkonnej cirkevnej moci, ktorá vraj koná proti kráľovským rozkazom a sľubom, a nikdy sa nedotýka samotnej panovníckej moci. Najmä jezuitským radám pričituje všetko príkorie, pod ktorým uhorské protestantstvo hynie, hovoriac napr.: „Co se naší vlasti dotýče, ačkoli ukrutnost španělské inquisici aneb kacířů vyhledávání a mordování neokušujeme; máme však to nepokojné španělské plémě, kteréž kdekoli se nalézá, tam sobě evangelici žádného pokoje slibovati nemohou. A tito jsou větším dílem příčina, původcové a spolu i nástrojové toho subtilnějšího sice, nežli se v české aneb v jiných krajinách dálo, ale však nebezpečnějšího přenásledování“. A teraz už nasleduje dlhý register protievanjelických prechmatov a útlakov v Uhorsku.

Jednako rozličnosť vonkajšej a vnútornej panovníckej politiky bola nad pomyslenie veľká. Kým pôvodného skladateľa spisu, ríšskeho občana Cyprianiho, odmenil Karol VI. za jeho knihu cisárskym darom, československý prekladateľ, uhorský občan, odpykal si svoj preklad žalárom, z ktorého unikol iba šťastnou náhodou; zomrel v sliezskej cudzine ako emigrantský vyhnanec. Latinský spis, vydaný v Brehu r. 1747, zovrubne opisuje jeho utrpenie.

*

Celkom iným smerom ide pôsobenie piateho a ostatného vedúceho spisovateľa evanjelických Slovákov z prvej polovice XVIII. storočia, a preto i jeho životné osudy utvárali sa celkom inakšie. Myslíme svojho času slávneho polyhistora Mateja Béla, narodeného roku 1684 v Očovej na Pohroní a zomrelého r. 1749 v Prešporku.

Jeho mierna, nevýbojná, vnútorným kresťanstvom srdca uspokojujúca sa náboženská povaha, za ktorú iste ďakoval hallskému pietizmu, (jeho školou prešiel za svojich tamojších univerzitných štúdií) a myseľ, úplne obrátená na zlepšenie vyučovacej metódy a na zhromažďovanie užitočných vedomostí, čoskoro naklonila mu i pri jeho nekatolíckom vyznaní vysokých cirkevných hodnostárov, domácich katolíckych učencov, cudzie učené spoločenstvo a napokon i panovníka.

Bél, rektor evanjelického gymnázia a zároveň kazateľ, najskôr v Banskej Bystrici, potom vyše tridsať rokov v Prešporku, okrem svojej pedagogickej a didaktickej reformnej činnosti (napísal školskú gramatiku latinskú, nemeckú, maďarskú a početné iné učebné knihy), mal na mysli najmä jeden cieľ: zozbierať celú dostupnú látku k dejepisnému a zemepisnému poznaniu Uhorska a vybudovať v rozsiahlych rozmeroch pokiaľ možno úplnú vlastivedu. To bol dozaista, keď prihliadame k Bélovej osobe a ku stiesnenému postaveniu uhorských protestantov, vtedy cieľ veľmi smelý. Preto Bél hľadal pomoc na všetkých stranách: nadväzoval styky s bohatou katolíckou šľachtou, s vysokými úradníkmi, biskupmi a arcibiskupmi, vedel si vymôcť protektorát cisára Karola nad svojimi učeneckými snahami, zo svojho bytu urobil zhromaždište učencov, precestoval Uhorsko od Prešporka krížom až po Sedmohradsko, prezerajúc mestá, skúmajúc archívy, zbierajúc dáta, mapujúc okolie atď. Je to naozaj pohľad na tie časy nezvyklý: na kráľovský rozkaz podávajú všetky uhorské župy potrebné dáta a dávajú prezerať a doplňovať hotový už rukopis — prostého evanjelického kazateľa a rektora!

Pravda, všetky hlavné spisy Bélove sú latinské, písané starou kozmopolitickou rečou učencov. Menujeme z nich aspoň dva najpoprednejšie: „Notitia Hungariae novae historico-geographica“^[17] a „Adparatus ad historiam Hungariae^[18]“. Prvý mal byť úplným dejepisno-zemepisným a národopisným obrazom Uhorska, druhý mal obsahovať všetky dejepisné pramene k uhorskej histórii a ich dejespytné ocenenie.

Ale pri všetkej priazni mecénov, úradov a učeného obecenstva nestačili sily a roky jednotlivca dovŕšiť tak rozsiahle založené dielo. R. 1723 vyšiel v Norimberku iba „Prodromus“, akási ukážka a program prvého spisu. Len priebehom rokov 1735 — 1742 dal Bél v Amsterdame vytlačiť v neobyčajne peknej úprave štyri zväzky samotného diela; ostatné prekazila smrť. A nie inakšie druhý spis, dejespytný. Z neho vyšli v rokoch 1735 — 1746 v Prešporku tiež len dva zväzky; všetko ostatné zostalo v rukopise.

Okrem tejto latinskej polyhistorskej činnosti, ktorá spisovateľovu zberateľskú usilovnosť a knižnú učenosť rozniesla po Európe a doma vydobyla mu názov „magnum Hungariae decus“, pestoval Matej Bél svoj jazyk otcovský len vlažne. Učenec, ktorý v latinskom predhovore k Doležalovej gramatike reči československej r. 1746 hovorí s obšírnou znalosťou veci o dejinnej minulosti českého národa a o jeho kultúrnych snahách; pisateľ, ktorý československý jazyk s výrečnou okázalosťou porovnáva k vážnosti španielčiny, k pôvabu a hladkosti francúzštiny, k sile angličtiny, k bohatstvu a dôrazu nemčiny, k mäkkosti a ľubozvuku taliančiny, k veliteľskej prísnosti maďarčiny: tento chválorečník staval prakticky rodný jazyk do posledného radu. Vybrúsene a elegantne písal po latinsky, správne po nemecky i maďarsky, naproti tomu forma jeho československých tlačených spisov je chatrná. Hlavnú prácu pri českej biblii z r. 1722, ktorej bol spoluvydavateľom, vykonal Krman. A preklady oboch obľúbených diel nemeckého pietistu Jána Arndta, „Patery knihy o pravém křesťanství“ a „Záhrádka rajská“ (1720 a často ešte), hoci mal Bél pri nich niekoľko pomocníkov, sú vypracované bez všetkého citu pre vnútorný lad a vonkajšiu správnosť jazyka, v teórii toľko vychvaľovaného. Uisťovanie v predhovoroch, že išlo o to „polepšiti“ reč „na nesčíslných místech“, ba i samotný pseudonym Mateja Béla: Milovník Bedlivý, ktorým podpisoval svoje české vydania, pôsobí temer ako satira. Bél nielen v konfesijných otázkach, ale i v spisovateľskom zamestnaní je opatrný diplomat: dokonalú starostlivosť venuje iba tomu, čo mu získava medzinárodnú slávu a priazeň veľkých a mocných. Československé knižky boli určené len chudobným, utlačovaným alebo rozptýleným spodným vrstvám; tieto vrstvy nepridávali kritikami na sláve, nevyznamenávali titulmi a erbami, neobohacovali peniazmi — tým bolo všetko dobré. Preto popri všetkých učených zásluhách o domácu vlastivedu vanie z literárnej fyziognómie Mateja Béla chlad opatrného povýšenca a kozmopolitická samoľúbosť mŕtveho polyhistorstva, ktoré nevychodilo zo života a pre život ostalo stratené.^[19]