Kapitoly zo slovenskej literatúry
Autor: Jaroslav Vlček
Digitalizátori: Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Mária Kunecová, Dorota Feketeová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Hodošiová, Ivana Černecká, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Radmila Pekárová, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Ľubica Pšenková
Medzi pastiermi o pastieroch spieval slovenský mních, učený síce, ale koreňom a prostredím syn ľudu, Hugolín Gavlovič. Narodil sa r. 1712 v Czarnom Dunajci, vyrástol v oravskej Trstenej a r. 1733 vstúpil do rehole minoritskej. Roku 1745 však onemocnel prsným neduhom a od tých čias jeho život plynul na predčasnom odpočinku medzi chrástkovskými salašmi pod trenčianskym zámkom Vršatcom, kde si choré pľúca liečil žinčicou a medzi kláštorskými múrmi, kde až v päťasedemdesiatom roku svojho veku zomrel r. 1787.
Dlhé mimovoľné voľno Gavloviča viedlo k rozjímaniu a ovocím jeho úvah bol najrozsiahlejší plod našej veršovanej literatúry XVIII. storočia: „Valaska škola mravuv stodola… Pri ovcach psana v Pruskem vydana r. P. 1755.“ „Vydaná“ znamená tu iba toľko, že dokončená, lebo „Valaska škola“ v rukopise preležala päťasedemdesiat rokov.
Gavlovičova skladba v jedenadvadsiatich spevoch alebo „notách“ opisuje práve tiež toľko rozmanitých príhod zo života biblických pastierov. Ale to je púhy rámec, do ktorého učený a zároveň ľudový františkán vkladal svoju mravouku a životnú filozofiu. Vyše pol sta básničiek plní za každým základným biblickým motívom a za jeho parafrázou každý jednotlivý spev, a tieto básničky, formou celkom rovnaké, sú zase iba množstvom aforizmov vážnych i veselých, naivných i satirických, zväčša ostro pointonovaných, v úprave príjemnej a populárnej. Ako suchotinársky skladateľ, na salaši popíjajúc liečivú žinčicu, spieval si ich, tak si želal, aby si ich spievali aj jeho čitatelia pre potechu, obveselenie a poučenie zároveň. Je to teda skladba didaktická, ako hneď vopred hlási sama:
Teto verše k dobrým mravom zkrátka vyučujú, navyklé k samopašnosti srdca ukrocujú… Mužeš se z nich naučiti, jak život ščaslivý vesti mužeš neomylně, dokud budeš živý.
Na pôvodnosti si Gavlovič nezakladal.
Toto schválně z učiteluv mnohých je vybrané, a tuto jako do snopkuv veršemi zvázané… Tu noviny nenalezneš, ale starších řeči, od čeho se máš zdržovat, a čo činit svedčí.
Tak vraví sám. Nejde mu teda o originálnosť, ale o dobrú radu. Jeho sčítanosť je značná. Starí klasici, Seneka, Cicero, Quintilian, Plautus, Ovidius, Livius, Sokrates i Aristoteles a jeho ctiteľ, humanista Erasmus Roterdamský, boli mu vďačnou lektúrou, ktorú doplňoval Tomášom Kempenským a bibliou. Ale aj životnú skúsenosť, hoci iba z mníšskej cely alebo z dediny sledoval, ako svet beží, mal Gavlovič hojnú a úsudok zdravý.
Potláčaj vášne a náruživosti; buď striedmy v jedle, pití aj spaní; pracuj; neodporuj zlu; zabúdaj na krivdy; miluj blížneho; chudobe dávaj prednosť pred bohatstvom; hovor málo a pravdu; never snom; zachovávaj stoickú pokojnosť; nil admirari; de mortuis nil nisi bene — to sú asi hlavné zásady premnohých Gavlovičových veršov. Nadovšetko však z nich vyniká úcta k vede a umeniu, ku knihám, k humanistickej múdrosti a nechuť k ženám.
Veda je strieborná motyka, v zime v lete obohacuje; aj keby si mal múdrosť Šalamúnovu, učiť sa neprestávaj, tak a podobne znejú veršovcove rady. „Nad literné umení vetšího bohatstva není“ volá.
Nejvetší poklad nalezneš v literném umení; ačkoliv je pracovité, mej v nem oblíbení… Diogenes podobnuje takého mŕtvemu, kdo umení nerozumí v svetě liternému. Čož za osoh ku životu z matky se zroditi, a bez všeckého umení jak hovádko žiti…
A ako vo vede a umení videl samotársky minorita vrchol dobra, tak v ženách vrchol zla. Svet preto niekedy sa mení v slzavé údolie, lebo vládne hlavne rebro, to znamená: žena mužovi; had po hebrejsky sa nazýva heva, a Eva je pramaterou žien; ani anjeli sa nezjavujú v podobe ženy, a i najspanilejší zjav ženský v životnej praxi sa mení v trápiča a sužovateľa silného pohlavia. A preto skúsený mizogýn radí:
Krátka rozkoš, krátka rozkoš, ale dlúhá psota, tato pri každém veselí má se spívat nota. Kto se žení, bere jarmo v spusobe sladkosti, po veselí v nem okusí všeliké trpkosti. Potrebná temu muzika, kdokoliv se žení, nebo svú zlatú slobodu s služenosťú mení. A jak ženu si privede mezi prázdne kúty, teprva zví, že má v dome z jednej dve pokuty. Nemluvím ja, že je zlá vec ženu sobe vziti, nebo bez množení lidu nemuže svet byti. Ale lepšej jest jeden kríž, nežli dva nositi, vím, že v tej veci mi musiš i ty svedkem byti.
