ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzi pastiermi o pastieroch spieval slovenský mních, učený síce, ale koreňom a prostredím syn ľudu, Hugolín Gavlovič. Narodil sa r. 1712 v Czarnom Dunajci, vyrástol v oravskej Trstenej a r. 1733 vstúpil do rehole minoritskej. Roku 1745 však onemocnel prsným neduhom a od tých čias jeho život plynul na predčasnom odpočinku medzi chrástkovskými salašmi pod trenčianskym zámkom Vršatcom, kde si choré pľúca liečil žinčicou a medzi kláštorskými múrmi, kde až v päťasedemdesiatom roku svojho veku zomrel r. 1787.

Dlhé mimovoľné voľno Gavloviča viedlo k rozjímaniu a ovocím jeho úvah bol najrozsiahlejší plod našej veršovanej literatúry XVIII. storočia: „Valaska škola mravuv stodola… Pri ovcach psana v Pruskem vydana r. P. 1755.“ „Vydaná“ znamená tu iba toľko, že dokončená, lebo „Valaska škola“ v rukopise preležala päťasedemdesiat rokov.

Gavlovičova skladba v jedenadvadsiatich spevoch alebo „notách“ opisuje práve tiež toľko rozmanitých príhod zo života biblických pastierov. Ale to je púhy rámec, do ktorého učený a zároveň ľudový františkán vkladal svoju mravouku a životnú filozofiu. Vyše pol sta básničiek plní za každým základným biblickým motívom a za jeho parafrázou každý jednotlivý spev, a tieto básničky, formou celkom rovnaké, sú zase iba množstvom aforizmov vážnych i veselých, naivných i satirických, zväčša ostro pointonovaných, v úprave príjemnej a populárnej. Ako suchotinársky skladateľ, na salaši popíjajúc liečivú žinčicu, spieval si ich, tak si želal, aby si ich spievali aj jeho čitatelia pre potechu, obveselenie a poučenie zároveň. Je to teda skladba didaktická, ako hneď vopred hlási sama:

Na pôvodnosti si Gavlovič nezakladal.

Tak vraví sám. Nejde mu teda o originálnosť, ale o dobrú radu. Jeho sčítanosť je značná. Starí klasici, Seneka, Cicero, Quintilian, Plautus, Ovidius, Livius, Sokrates i Aristoteles a jeho ctiteľ, humanista Erasmus Roterdamský, boli mu vďačnou lektúrou, ktorú doplňoval Tomášom Kempenským a bibliou. Ale aj životnú skúsenosť, hoci iba z mníšskej cely alebo z dediny sledoval, ako svet beží, mal Gavlovič hojnú a úsudok zdravý.

Potláčaj vášne a náruživosti; buď striedmy v jedle, pití aj spaní; pracuj; neodporuj zlu; zabúdaj na krivdy; miluj blížneho; chudobe dávaj prednosť pred bohatstvom; hovor málo a pravdu; never snom; zachovávaj stoickú pokojnosť; nil admirari; de mortuis nil nisi bene — to sú asi hlavné zásady premnohých Gavlovičových veršov. Nadovšetko však z nich vyniká úcta k vede a umeniu, ku knihám, k humanistickej múdrosti a nechuť k ženám.

Veda je strieborná motyka, v zime v lete obohacuje; aj keby si mal múdrosť Šalamúnovu, učiť sa neprestávaj, tak a podobne znejú veršovcove rady. „Nad literné umení vetšího bohatstva není“ volá.

A ako vo vede a umení videl samotársky minorita vrchol dobra, tak v ženách vrchol zla. Svet preto niekedy sa mení v slzavé údolie, lebo vládne hlavne rebro, to znamená: žena mužovi; had po hebrejsky sa nazýva heva, a Eva je pramaterou žien; ani anjeli sa nezjavujú v podobe ženy, a i najspanilejší zjav ženský v životnej praxi sa mení v trápiča a sužovateľa silného pohlavia. A preto skúsený mizogýn radí: