ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bajza

V slovenskom vývoji XVIII. storočia ostáva nám ešte posledná zastávka: pohľad na katolíckych Slovákov jozefínskej doby, čiže na školu Bernolákovu.

Táto skupina, hoci sa na pohľad sama vylúčila zo spoločnej československej literatúry, predsa len s ňou tesne súvisí, všade na ňu poukazujúc ako na svoj nutný predpoklad.

Dnes je už dostatočne známe, že tzv. bernolákovské hnutie malo starých predchodcov a že je mylný výklad Josefa Jungmanna, ktorý r. 1825 vznik odstredivých jazykových snáh medzi katolíckymi Slovákmi takto vysvetľoval: „Všichni skoro tito páni študovali v Prešpurce tím časem, když Dobrovský rektorem byl Hradištského seminarium. Mezi učiteli a žáky obojí semináře vzniklo jakési horlení o přednost. Bernolák na tom stál, že nalezl v Prešpurce slovenskou biblí (rkp.), kterou v předmluve k své grammatice slovácké nazývá Codicem slavobohemicum. Dobrovský vydávaje tehdáž svůj Magazin, pravil v 3. částce jeho (1787 str. 67), že má býti codicem bohemicum, a přidal ta slova: Někteří mají ten zlý obyčej, že nerozeznávají slovanských dialektů již nyní určitých a svá jména majících, a těm jest slovansky a česky jedno. To čelilo vlastně proti Zlobickému, který mu… zprávu o té bibli zaslal a ji slavonicum… codicem jmenoval; a to pobodlo seminaristy prešpurské k oddělení se od české literatury a k vydávání knih v sprostém slováckém nářečí od r. 1790 až do dneška k nenabyté obojích škodě.“ Že by literárnu odluku katolíckych Slovákov od spoločného jazyka bola spôsobila náhodilá Dobrovského poznámka z r. 1787, je omyl: príčiny tohto zjavu ležia hlbšie.

Postupne, skoro nevdojak, polouvedomele, vnikajú dialektické živly do jednotného spisovného jazyka od prvého nám známeho trnavského tlačiva z r. 1677 až po tisícky veršov Hugolína Gavloviča z r. 1755. A to sa deje ešte vo väčšej miere od čias Gavlovičových až po Bernoláka. Desať rokov pred Bernolákovou gramatikou, v malej gramatike vydanej r. 1780 v Budíne („Prívod k uměny peknopísebnosty k užitku národních škol v Uherskej a s nú spojených krajinách“), alebo v jozefínskom manželskom patente z r. 1786 je osnova jednotného spisovného jazyka už celkom pretrhnutá. S vnútorným i vonkajším úpadkom literárnej češtiny v Čechách a na Morave, s formálnou anarchiou, roznietenou náukami Pohlovými, s nechuťou katolíckeho kňazstva a rehoľníctva na Slovensku k jazyku Kralickej biblie a s ľudovou propagandou najmä jezuitskej rehole ozýva sa súčasne snaha, zrejmá tiež v iných slovanských literatúrach, najmä u Juhoslovanov a Ukrajincov: privádzať po slovesnej stránke k platnosti národnú kmeňovú individualitu.

Prvým uvedomelým hlásateľom tohto hnutia bol Bajza.

*

Jozef Ignác Bajza (narodený r. 1755 v Predmieri na Považí, zomrel ako kanonik r. 1836 v Prešporku) bol po celý život literárne činný a na vydávanie svojich obšírnych spisov obetoval všetok výťažok výnosných farských príjmov.

Odhliadnuc od najobšírnejšieho Bajzovho spisu, populárno teologickej kompilácie „Kresťánského katolíckého náboženstva, které lidu svému vykládal a pre všeobecný prospech vydal, pjeť díluv“ v Trnave r. 1789 — 96, jeho produkcia je zaujímavá.

Za rozkvetu didaktických a pedagogických románov, keď v nových a nových vydaniach, prekladoch a spracovaniach čítalo európske obecenstvo Fénélonovho „Telemacha“, Montesquieuove satiricky osvietenské úvahy v rúchu „Perzských listov“, Voltairove populárno filozofické rozjímania v románovom rúchu „Candida“, Marmontelove tendenčné opisy z amerického života, Wielandovho „Agathona“ — mladý slovenský spisovateľ tiež sa pokúsil o obšírnu skladbu v rámci a vkuse tendenčného, moralizujúceho románu XVIII. storočia: „René mláďenca príhody a skusenosti“, v dvoch zväzkoch v Prešporku r. 1783 a 1785.

Cieľ svojho prvého dielu vyslovuje Bajza hneď na začiatku predhovoru: „Dávám mláďenca, kterýho, ponevádž prez mnohé príhody štestlive prejšel, mnoho k vycvičení svému v svém putování i slyšal i viďel a pro toto koněčně jak znovu zrozenýho seba pokladal, Renéem nazval jsem. Neni jest tu samá báseň, ňé samá a čistá pohádka: nalezneš ňé podle vúle vymyslené… mravy; také jsú, které ai ve včilejší vek panujú. Nalezneš potem z mravuv místámi vyňesené… následky, čo asnaď za ňeslušné uznávať buďeš: ale čistý rozpravatel ňechcel jsem byť“, ale chcel vždy hneď priamo poučovať, prosiac len, aby jeho posudzovatelia „neb momi ňebyli, kterí všecko haňá a potupujú, neb pavúci, oníž ai z najmedovejších kvetuv ňé med, než jed toliko zbírajú.“

Formu, najmä jazykovú, to znamená slovenské nárečie dôsledne prevedené písmom, obhajuje Bajza tým, že je zvrchovaný čas, aby tiež Slováci po storočnej duševnej nečinnosti zaoberali sa tým, čím sa človek odlišuje od nemej tváre, a pestovali vedy a umenia svojím rodným jazykom. Jazykový typ, ktorý si Bajza vyvolil, je síce zase umelá konštrukcia, západoslovenské nárečie, premiešané starými spisovnými tvarmi a novotvarmi v duchu Pohlovom — ale Bajza obhajuje svoje nedôsledné počínanie tým, že vraj pre babylonský zmätok prerozličných domácich podrečí nebolo možno pridŕžať sa jedného živého, skutočného dialektu, a starších dokonalých domácich knižných vzorov tiež vraj nieto.

Osnova moralizujúcej Bajzovej skladby vymyká sa však každému rozboru: jeho školácke rozprávanie a uvažovanie svojou rozvláčnosťou, nezáživnosťou a triviálnosťou klesá pod úroveň literárneho výkonu.^[22]

Bajza sa pokúšal tiež o verše. Ako dolnodubovský farár vydal v Trnave r. 1794 „Slovenské dvojnásobné epigramata“ — „dvojnásobné“ preto, lebo prvý zväzok obsahuje rýmované epigramy („jednako-konco-hlasné“), druhý bez rýmu, časomerné („zvuko-mírne“). Svoju prozódiu, zostrojenú podľa náuky Rosovej, Bajza vykladá v zovrubnom predhovore.

I tieto verše súvisia s vkusom a praxou XVIII. storočia. Už po tridsaťročnej vojne hromadia sa zbierky veršovaných žartov, epigramov a anekdot, tzv. apophthegmata ako obecne obľúbené čítanie. Za panovníckeho a cenzúrneho absolutizmu bola to temer jediná forma, ktorou spisovatelia, nemajúc možnosť útočiť na veľké nedostatky a neresti doby, naťahovali sa s malými a povrchnými chybami aj zvrátenosťami. Martial a iní zo starých epigramatikov boli im hojnou studnicou — a krehkosti rozličných stavov, ženské vlastnosti a rozličné individuálne duševné, ba i telesné nedostatky, ostávali stálymi motívmi, prenášanými z pokolenia na pokolenie. V nemeckej literatúre napr. tiahnú sa zbierky epigramov od Logauových „Sinngedichte“ až po Lessinga a odtiaľ ďalej; a u nás Thámove a Puchmajerove almanachy sú zhusta naplnené týmto tovarom.

I Bajza je taký epigramatik, čiže apophthegmatista. Jeho motívy držia sa celkom v koľajach, vyjazdených poldruhým storočím: neohrabaní lekári, ktorí človeka privádzajú spravidla do hrobu a za pokutu nosia stále čierny smútočný odev („Juž pre líky také sa vás my lekáme; a lekárov z léku ne z líku voláme!“); starí typickí lakomci, ktorí by radi všetko pobrali do hrobu; ženská nestálosť alebo nevera („Manželstev v nebesach neni, jest ale tam mnoho lásky; mamželstev mnoho jest na zemi — lásky neni!“); úbohí plešivci a bezzubí, hrbatí i chromí atď.

Podobnú zbierku prózou vydal Bajza o rok neskoršie: „Veselé účinky a rečení… k stráveňu trúchlivých hodín“, v Trnave r. 1795. Je to päťsto anekdot, hlavne zase satiry na ženskú neveru, sedliacke a cigánske fígle a i., vybraných z lektúry i zo života. Rozprávač nevyberal — prostoreká rokoková doba neštítila sa žartov akokoľvek neogabaných, len keď sa podávali „vtipne“.

Najobšírnejšia Bajzova veršovaná práca je protiosvietenská. R. 1815 vydal v Trnave a po siedmich rokoch druhým dielom doplnil „Príklady ze sv. Písma… v štvero rádkoch jednako-konco-zvučných“, akúsi mravoučnú sústavu podľa epických látok Starého i Nového zákona. Vývin doby viedol opäť ku konzervatizmu, a Bajza potieral svojimi neskoršími vývodmi zároveň svoje vlastné názory, vyslovované pred desaťročiami.