ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Náuka o slovanskej vzájomnosti.

Osem rokov po druhom vydaní „Slávy dcery“, vytlačenom v Budíne r. 1824, objavilo sa r. 1832 v Pešti nové „úpelné“ vydanie spolu s podrobným reálnym „Výkladom“ básne, ktorý sám vyplnil objemnú knižku. Tretie „úpelné“ vydanie rozšírilo počet zneliek množstvom nových a počet spevov (názov druhého teraz tiež rozšírený: „Labe, Rén, Vltava“) dvoma ďalšími, štvrtým „Lethe“ a piatym „Acheron“, ktorými Kollár svoje dejisko predĺžil až do podsvetia, upraviac ho podľa Danteho: do slovanského neba a slovanského pekla. „Slávy dcera“ teda rozrástla sa skôr rozsahom. Avšak ani takto nebola úplnosť ešte konečná: týchto 615 zneliek z r. 1832 rozmnožili ešte ďalšie vydania z r. 1845 a z r. 1852 (posledné, ktoré vyšlo z rúk Kollárových) ešte o niekoľko nových, spolu temer na šesťsto päťdesiat.

Čo dnes nazývame „Slávy dcerou“, nadobudlo svoju charakteristickú podobu až „úpelným“ vydaním z roku 1832.

Kollár predovšetkým rozmnožil počet erotických zneliek a okrem nich i počet slovanských sonetov; a — akoby navzdor Čelakovského výstražnému hlasu — opäť v takej úprave, že ľúbostný moment zase národne alegorizuje a oba živly, umelecky nezlučiteľné, ďalej násilne spája.

Kollárovu lásku k Míne, údajne zomrelej, čas neoslabil. Znovu a znovu ožívajú Kollárovi v duši všetky podrobnosti v Jene prežitých šťastných dní a opäť a opäť v novom prvom speve všestranne dokresľuje obraz načatý predtým alebo načrtnutý iba zlomkovite. A aby túto neskorú erotiku ospravedlnil a prirodzene ozrejmil, podáva nám akúsi subjektívnu filozofiu lásky a v súhlase s tým zároveň romanticky prifarbuje základnú črtu svojej povahy.

Ponajprv: čo je láska? Podľa 44. sonetu prvého spevu

Po druhé: odkiaľ prišla láska a kde sa prejavuje? Jej pôvod (podľa sonetu I., 29) je božský a jej svetom je ríša ducha i hmoty, je základným princípom a hybnou silou všetkého od sústav slnečných až po drobný prášok v kalíšku kvetnom. Zmysel pre prírodnú krásu, alebo pre naivnú múdrosť detskej mysle, alebo pre vedomie, že boh prebýva v našom srdci, vyvoláva iba láska (I., 35).

A po tretie: aké sú účinky lásky? Skutočná láska je zároveň matkou mnohých čností: nevinnosti, pravdy, náuky, cti, sily i náboženstva:

Teda na láske pohlavnej zakladá Kollár i lásku k národu, subjektívna erotika je mu nevyhnutnou podmienkou skutočného vlastenectva.

Ako doklad očisťujúcich účinkov lásky Kollár uvádza sám seba. Začiatkom kúsok fingovanej retrospektívy. Nikdy vraj nemal obvyklých vášní a náruživostí; spieva hneď v úvode (I., 3):

I svoju náklonnosť k jarnej prírode Kollár teraz vysvetľuje tým, že mu jar dala lásku (I., 15). A inde (I., 26) vyznáva, že až láska ho urobila vrúcnym, láskavým, veselým a pritom nepoddajným; až ona v ňom zmierila školu a život,

Skutočný obrodný živel človeka je láska.

A teraz už nasleduje dlhá spleť nových žánrových obrázkov erotických zo šťastných jenských čias a popri nich oslavy, hymny a hyperboly dokonalosti Míninej, také idealistické, že i vzor Petrarcov ďaleko predstihujú.

Na lásku Kollár nehľadí ani ako na divoký pôžitok zmyselný, ani vraj zase očami Aristarchovými a Platónovými; láska (I., 34):

A pestrý obraz takýchto „čistých maličkostí“ predvádza nám štyridsaťročný básnik.

Spočiatku je veľmi ostýchavý. V kázni, ktorú počúvala Mína, na tému „Zač máme ochotně klásti život?“, v zmätku a hanblivosti vynecháva on poslednú časť, priateľstvo a lásku, za čo musí od nej zakúsiť storaké výsmešky a dobiedzanie (I., 71 — 2). Ale odvaha znenazdania rastie. Raz na lúke od Míny odháňa včielky, aby mu z jej perí nekradli vonnú mannu (I., 33); druhý raz ju prosí, aby ho počítala medzi „drůbež“, a až bude kŕmiť holuby, dovolila mu cukor brať z jej úst (I., 56) atď. Ale všetko márne, Mína je neprístupná;

Vynaliezavý básnik berie si preto sám skromnú náhradu, bozkávajúc jej kvety a lipu, pod ktorou sedávali, a utešuje sa budúcnosťou:

A budúcnosť nesklamala. Verný Milek upätej kráske vystrieľal do srdca zásobu šípov (I., 57 — 8), na úzkej lávke, kde sa stretli, aby nespadli do vody, sa objímajú (I., 59), a inokedy, keď Mína spí, milenec na jej tvári pol hodiny sa cvičí v pravoslávskych bozkoch (I., 60). Takýmto spôsobom chodil do dvoch škôl: v jednej, mužskej, učil sa pravde, v druhej, ženskej, kráse; a

Najmä však je básnik hrdý na Mínino slovanské povedomie. Spolu chodia do weimarského chrámu na ruskú omšu (I., 62); navzájom sa vzdelávajú: Mína Kollára učí srbskolužicky, on ju českoslovenčinu (I., 96); v spoločnosti Goetheho jej diktuje slovenské spievanky, ktoré Goethe potom prekladá do nemčiny (I., 112); je vo vytržení, keď jedného dňa Mína všetky svoje „laible, bandy, tuchy, viklery“ rozdala chudobným a odela sa srbskou „čelenkou“, staroslovanským „klokem“ a ruskopoľskou „matrinkou“, teda všeslovansky (I., 113), a keď sa zapovedala, že odo dneška bude hovoriť už iba po slovansky a že poslovančí celú Sálu (I., 114) — Mína, ktorá v skutočnosti do smrti sa nenaučila viacej než slabikovať niekoľko českých slov!

A ako Kollárove žánrové obrázky pri všetkej nehe, ktorou dýchajú, vyznievajú celkom romantickými nehoráznosťami, tak sa utápajú v nehoráznych hyperbolách i jeho hymnické oslavy a apostrofy na Mínu. Je mu nielen ružou medzi kvetinami a palmou medzi stromami (I., 47), alebo kľačiacim anjelom (I., 7), ale i najkrajšou zo všetkých hviezd na nebeskej oblohe (I., 41). Je mu nielen ozdobou domácnosti,

ale i vrcholom všestrannej ľudskej dokonalosti:

Básnikovi nepostačuje, že Mína na bále zatieňuje krásou všetky družky (I., 23); že

a že každý deň rozvíja nové a nové pôvaby (I., 108) — básnik v Míne vidí viacej. Súhrn všetkých krás, ktorými sa preslávili Lesbia i Aspasia, Laura, Ninon alebo Lotte, nie je ani tieňom jej krásy (I., 107), a keby ju bol poznal slávny kraniológ Gall alebo fyziognom Lavater, určite by ju boli vyhlásili za „novou školu krásy“ (I., 68). Lebo i príroda sa klania Míniným pôvabom (keď básnik dal odniesť môstok cez Sálu, kadiaľ chodievala, „Sály tok se před ní rozdělil, tak že suchem přešla na mou stranu“, I., 31), i duchovia najkrajších slovanských panovníc, od obodritskej Hodiky až po českú Šárku, ju uznávajú za svoju kráľovnú (I., 117). Je to bytosť éterická, ktorej sa divíme s básnikom:

Je to vzdušný útvar z rosy, vánku, snehu, zôr, oblakov a éteru, lebo

je to slnce, ale bez škvŕn (I., 106); ba je to nebo v malom i vo veľkom (I., 103):

To je vrchol romanticko-idealistickej poetickej fikcie. Jednako Kollár svoje pozitívne hyperboly korunoval ešte hyperbolou negatívnou. Uisťuje nás totiž (v znelke I., 110):

Tento živel v treťom vydaní „Slávy dcery“, ako vidno, je iba rozšírená a stupňovaná erotika prvých dvoch predošlých vydaní, stupňovaná podľa poznatku básnikovho, ktorý sám vyslovil (I., 101): „lásku svár a různice, bol a dálka nemdlí, ale rostí.“ V osamelosti a osobnej opustenosti, v unavujúcom úrade a v neustálych tvrdých národnostných bojoch, ktorými v Pešti Ján Kollár vypĺňal roky, jeho zrak sa obracal do vlastnej, intímnej minulosti, ktorú farbil všetkými farbami idealizujúcej romantickej obraznosti.

*

Ale i na druhej časti svojho poňatia, napriek výčitkám Čelakovského a iných, zotrval Kollár s húževnatosťou sebe vlastnou: ideálna Slovanka Mína je mu úplnou náhradou za dejinné krivdy na Slovanstve spáchané. Ako už v druhom vydaní „Slávy dcery“ (sonet 33, v úplnom znení I., 90) prehlásil:

— tak i teraz Kollár v novom tucte zneliek zosilňuje túto myšlienku. Všetky hmotné straty slovanského telesa (ako hovorí napr. sonet I., 91) a státisíce Slovanov, pobitých Nemcami, Maďarmi, Tatármi, Turkami atď. od najdávnejších čias až podnes,

Tou krásou bola Mína. Teda opäť starý vnútorný spor.

Erotická stránka starej i novej „Slávy dcery“, zastúpená najmä prvým spevom, je dôležitá pre rozvoj našej neskoršej ľúbostnej lyriky, ktorá stadiaľ až do roku 1848 a ešte i potom čerpala svoje hlavné motívy; a je dôležitá i pre Kollára básnika, ktorý sa po celý život nezbavil svojich jenských poetických vplyvov, ostávajúc celým cítením i myslením romantikom.

*

Kľúč k rozmnoženým spevom, k druhému a tretiemu, poskytuje Kollárovo životné postavenie v Pešti, kde na jeseň r. 1819 stal sa nástupcom evanjelického kazateľa Molnára.

Už namáhavá pastorálna činnosť medzi členmi sboru, rozptýleného po rozľahlých priestranstvách dvoch miest, Pešti a Budína, vyčerpávala sily jednotlivca. K tomu ešte pristupovala otázka národnostná.

Kollár prišiel do Pešti s úmyslom šíriť medzi svojimi rodákmi národnú vzdelanosť čo najhorlivejšie. Totiž tamojšia slovenská väčšina jeho evanjelického sboru, hoci bremená cirkevné spočívali temer na nej, kultúrne bola vo svojej vlastnej cirkvi popoluškou; československy kázalo sa jej iba raz mesačne, cirkevná administrácia bola rýdzo nemecká a v cirkevnej škole učilo sa tiež iba po nemecky: materinským jazykom dietky nevedeli ani čítať.

Odstrániť túto ujmu a neprirodzenosť — stalo sa hlavnou, dlhoročnou úlohou Kollárovou: cestou k tomu bol zvláštny, samostatný sbor evanjelickej slovenskej cirkvi v Pešti.

Ale nemecká menšina mala za sebou moc úradnú i hmotnú a pre Kollára z toho vzniklo veľké množstvo príkorí. Za farára zvolili Kollárovho protikandidáta: faru, kostol, pokladňu mu zavreli; keď nemeckí členovia zvolili si Kollára za svojho samostatného kazateľa, voľbu nepotvrdili a protesty proti nej podávali až na najvyššie inštancie, atď. Kollár sa však nepoddal. Vynútil si vstup do chrámu, založil slovenskú školu, horlivou agitáciou nazhromaždil slušný kapitál na vydržiavanie samostatného slovenského kazateľa i na samostatný slovenský chrám a na vydávanie učebných knižiek — a napriek tomu, že petície samostatne sa tvoriaceho slovenského sboru všetky cirkevné inštancie dôsledne po roky zamietali, neskoršie dosiahol sa úspech: po trinástich rokoch r. 1833 panovník novú, samosprávnu evanjelickú slovenskú cirkev v Pešti potvrdil.

Za takýchto okolností, so životnou existenciou zo dňa na deň neistejšou, v stálom napätí a ustavičných sporoch — Kollár, človek slabého tela a chatrného zdravia, písal v Pešti druhé a najmä tretie vydanie svojej „Slávy dcery“. Písomné zväzky s priateľom Šafárikom v Novom Sade a s Palackým v Prahe a osobné styky s niekoľkými vzdelanými peštianskymi Slovákmi a Srbmi boli jedinými priaznivými podnetmi v jeho duševnej práci, nad ktorou vzrastajúci maďarský nacionalizmus vznášal sa ako stála hrozba.

Na takejto horúcej pôde Ján Kollár skladal svoje nové znelky, ktorými dokončoval pásmo druhého a tretieho spevu „Slávy dcery“ z roku 1832; na takejto pôde dokresľoval svoje národné krédo a svoje slovanské vidiny.

*

Predovšetkým Kollár dokončuje svoje putovanie po slovanských oblastiach. Všetko ho zaujíma: nielen hrady, bojiská a mohyly, ale i mestá, ich obyvatelia a príroda. Chce zapôsobiť šírkou obrazu, jeho rozmanitosťou, malebnosťou; opisuje, kreslí, vypočítava, upozorňuje, polemizuje, uvažuje, odsudzuje i oslavuje, túži i povzbudzuje; je kazateľom, mravokárcom, poetom, novinárom, vtipkárom, milencom i krajinárom v jednej osobe, striedajúc lásky i nálady, ako mu ich poskytovala spomienka, skúsenosť, čítanie alebo príležitosť. Je to opravdivá mozaika denníkových zápiskov, ktorá je raz na historickom Polabí a slovanskom Balte, hneď zase medzi starými Čechmi, Srbmi, Slovincami a Slovákmi. Oproti druhému vydaniu „Slávy dcery“ po tejto stránke pôsobí Kollár svojimi doplnkami skôr šírkou než hĺbkou: jeho znelky často sa čítajú ako zveršované slovanské dejepisné a zemepisné lekcie.

V úplnom vydaní „Slávy dcery“ zato idú do hĺbky nové doplnky reflexívne. Čo v spracovaní druhom Kollár iba naznačil, tu úplne dopovedáva.

Stále sa s dôrazom vracia k oslavám ideálneho staroslovanského života (napr. II., 41), ako ho bol načrtol „Předzpěv“, a stále s dôrazom žaluje na dejinné krivdy, ktorými sa germánsky svet previňoval na minulom Slovanstve (napr. II., 80 — 83), ako to básnik rovnako vyslovil už v „Předzpěve“ a v mnohých znelkách druhého vydania. Sú to všetky tie silné, často uvádzané slová o storakých historických katastrofách, kde intrigy, násilie, meč, žaláre a otroctvo nielen zo strany nemeckej, ale i maďarskej, tatárskej a tureckej zmenšili slovanské teleso o tretinu — a druhú tretinu, rozkúskovanú, podrobili cudzím záujmom. Pravda, tento rozšírený a zdôraznený žalobný hlas opäť porušil harmóniu básne „Předzpěv“, ktorý sa obmedzuje na vyhynuté Slovanstvo polabské a baltické a z protivníkov Slovanstva obmedzuje sa iba na Nemcov, nie je už ouvertúrou k novému celku, ktorá by vyjadrovala všetky jeho vedúce motívy, ale iba elegickou variáciou na jednu tému.

Popri tejto skôr negatívnej stránke nového druhého a tretieho spevu vystupujú v básni dve pozitívne črty ešte jasnejšie než v znelkách starších: cesta k náprave i obrode a ich forma. Tou cestou je vyššia i hlbšia a širšia vzdelanosť, prenikavejšie sebapoznanie, duchovná vzájomnosť slovanských kmeňov; a jej budúci útvar je Kollárova vidina — Všeslávia, nové osvetové a národné teleso jednotného Slovanstva, ako ho Grotger plasticky znázornil vo svojej soche Slávie.

Sem spadá napr. populárna znelka (II., 88):

ktorá od mladej generácie žiada úctu k minulosti slovanskej:

Sem náleží sonet (II., 126), tešiaci sa, že medzi slovanskými kmeňmi prestali náboženské spory, ktoré ich kedysi rozdeľovali.

Sem smerujú význačné slová (II., 140):

Sem patrí apoteóza slovanskej svornosti (II., 141):

iné nebeské poslanie o láske a vzájomnosti (v znelke III., 108); a tiež volanie (III., 62):

Ďalej sa sem hlási znelka (II., 139), už za čias Kollárových vykričaná ako strašiak jeho panslavizmu:

— a nemenej povestný neskorší sonet (III., 7):

Sem napokon sa zaraďujú i pesimistické záchvaty básnikove (ako napr. v znelke III., 61, alebo III., 60 a III., 33), kde básnik pochybuje a slovanskej budúcnosti, ohrozenej celým svetom, ak sa všeobecne neujme idea humanity; a popritom zase optimistické vidiny (ako napr. významný sonet II., 110) o prebudenom slovanskom živote po sto rokoch, o novej slovanskej vede a novom slovanskom umení.

Všetky tieto Kollárove ideály, ako ich hlása nové znenie druhého a tretieho spevu „Slávy dcery“, majú korene ešte v jenských vplyvoch, v jari básnikovho rozvoja; život a štúdiá neskoršie ich iba rozšírili a potvrdili.

Zato posledné dva pridané spevy, slovanské Nebo a slovanské Peklo, sú už iba skutočná „zima“, ako ju Čelakovský rok predtým prorokoval po jari, lete a jeseni prvých troch spevov. Popri veľkých črtách a veľkých osobách, popri zaslúžených oslavách a zaslúžených odsúdeniach je tu toľko malicherného, planého a ničotného, toľko groteskne komického a nevkusného, že tým Kollár, podľa jednomyseľného úsudku vrstovníkov i dojmu potomkov, načisto porušil umeleckú i myšlienkovú harmóniu svojho diela.

Najmä jedna črta sa tu hlási s nepríjemným dôrazom. Kollár, štvaný krutými spormi a národnostnými bojmi v evanjelickej peštianskej cirkvi, zabúda na svoje ideálne humanitné zásady, v mene ktorých v predošlých spevoch čelil odporcom Slovanstva, a jeho nacionalizmus hlási sa formou hurtovnou, zlostnou a vášnive príkrou. Takto na svoj slávny výrok z roku 1821: „A vždy, voláš-li Slovan, nechť se ti ozve: člověk“ Kollár vo vlastnej básnickej praxi zabudol.

Nemenší než tento ideový úpadok je v „úpelnej“ „Slávy dcere“ úpadok poetický a jazykový.

Ak povedal Čelakovský o druhom vydaní básne, že v ňom „ztíží by kdo nalezl prázdny a nazdařbůh stavený epithet, ztíží nepotřebný a jen místo vyplňující příšivek neb záplatu“, o treťom vydaní úsudky zneli už celkom ináč. Už na uvedených erotických znelkách, pomerne nad ostatné sviežich, je vidno, koľko je v nich záplat a príštipkov, násilných a triviálnych obratov, ako starnúcemu básnikovi tuhnú prsty. Vtedy, po treťom vydaní „Slávy dcery“, padlo známe ostré slovo o Kollárovi, že filologicky básni a básnicky filologizuje, a iné, že zakiaľ v druhom vydaní podal samý med, v treťom vysypal celý úľ: kto chce med, nech si vraj najprv zakryje hlavu a hľadá ho na vlastné nebezpečenstvo. Rovnako tak jazyk. S vrodenou rozhodnosťou dal sa Kollár strhnúť svojou vokalizačnou záľubou, konštruujúc si tzv. ľubozvučné formy „selza“, „serdce“, „kruv“, „vluk“, „hardlo“, „zercadlo“, „pervý“ atď. ktoré v celej oblasti československej nevyslovovali nijaké ľudské ústa. Darmo ho zaprisahali Jungmann a Palacký, darmo ho s dôrazom varovali Čelakovský a Chmelenský — Kollár i v tej veci zotrval na svojom a tým pôžitok neskorších vydaní „Slávy dcery“ podstatne zakalil, aspoň v Čechách a na Morave.

***

Treba ešte povedať niekoľko slov o hlavných knižných, kompozičných a ideových vplyvoch na „Slávy dceru“ ako celok — a o jej význame vo vtedajšom kultúrnom živote.

Že predlohu k svojim ľúbostným znelkám už v prvom, zárodkovitom vydaní „Slávy dcery“ našiel si Kollár v Petrarcových sonetoch na Lauru, ktoré ako ideál erotiky vzkriesila nemecká romantická škola, napísal už Čelakovský. Kollár ide za Petrarcom nielen v ustrojení vonkajšom, ale i v maniere vnútornej, svoje slová po taliansky obsypáva kvetom, hromadí obrazy, presladzuje, hyperbolizuje a podľa vzoru mariánskeho kultu stredovekej romantiky svoju milenku idealizuje v nadzemskú sväticu. To sa týka prvých troch spevov „Slávy dcery“.

A tak hneď, len čo vyšlo úplné vydanie, poznalo sa, že oba posledné spevy, hoci vyzneli skôr ako karikatúra, kráčajú v šľapajach Danteho „Božskej komédie“, ku ktorej aj Kollára priviedla novoromantická škola.

Taktiež hneď po treťom vydaní „Slávy dcery“ správne naznačil Palacký, že na vnútorné zloženie Kollárovho diela znateľne pôsobil Byronov vtedy preslávený „Child Harold“.

Proti spoznaným paralelám s Petrarcom a Dantem, Kollár nič nenamietal. Ale tretí svoj vzor, Byrona, dôsledne zapieral. V rozprave „O literární vzájemnosti rozličných kmenův národa slovanského“ z roku 1837 Kollár napr. bez, uvažovania odsudzuje byronovský smer modernej poézie. Je mu sentimentálny a precitlivelý, blúznivý, predráždený a horúčkovitý, jedným slovom: neprirodzený a neestetický, vzniklý z presýtenosti a ochablosti ducha i citu. Byronovská irónia je mu rúhaním, silné obrazy ľudskej biedy a nemravnosti satanstvom, mohutné protiklady ohňa a ľadu, smiechu a plaču, lásky a nenávisti, čnosti a neresti, neba a pekla estetickým tyranstvom. Moderné básnictvo je výstrelkom romantiky, je tým istým v umení, čím fanatické blúznenie v náboženstve, je úpadkom vkusu a jeseňou vzdelanosti. A predsa to boli práve tieto vyčítané byronovské živly, ktoré dali v „Slávy dcere“ Kollárovej poézii silu, ba Byron bol Kollárovi dokonca formálnou školou. Nemožno pochybovať, že „Slávy dcera“ sotva by bola uvidela svetlo sveta v terajšej svojej podobe bez denníkovej, úryvkovitej formy cestopisných dojmov, bez dôrazného protestu proti nevraživosti na krvou spriaznených národov a bez elégie nad zašlou dejinnou veľkosťou i bez mocného pátosu slobody, ako to všetko nedosiahnuteľným spôsobom v „Child Haroldovi“ povedal práve odsudzovaný Byron. A naša novšia kritika tu presvedčivo ukázala závislosť nielen ideovú a kompozičnú, ale i vonkajšiu technickú súvislosť. V „Slávy dcere“ i v „Předzpěve“ je tiež množstvo temer doslovných formálnych reminiscencií, trópov a figúr, ktoré Kollár ochotne preberal z nemeckého prekladu Byronovej básne, vydaného r. 1821.

K druhému svojmu ideovému živiteľovi zachoval sa Kollár vďačnejšie. Bol to Herder. Herderove slová o minulosti, prítomnosti a budúcnosti Slovanov boli Kollárovej generácii evanjeliom: podľa nich ideálne a idylicky dokresľovali pravek slovanský, podľa nich veštili naše budúce slávne obrodenie. I keď vo svojom „Denníku“ z jenských čias Kollár z Herdera výpisky nemá, predsa nemožno o tom pochybovať, že ho už vtedy poznal a študoval; jeho učitelia dejepisu a filozofie, najmä Luden a Fries, boli herderovci. A ešte v poslednom roku života, r. 1852, Kollár zaspieval v novej vložke „Slávy dcery“ (I., 64):

Nakoľko bol Kollár svojím ideálom slovanského charakteru a ideálom všeobecne humanitným zaviazaný Herderovi, už na začiatku sa spoznalo. Vtelením tichej kultúrnej práce bola činnosť poľnohospodárska, remeselnícka a kupecká a vtelením tej činnosti bol staroslovanský krotký, pohostinný, spevavý a usilovný človek ľudový. Teraz sa však badá aj úzka formálna závislosť: „Předzpěv“ i „Slávy dcera“ zo slávnej kapitoly Herderovho filozoficko-historického diela zveršovali temer každé slovo.

*

Jednako napriek všetkým týmto tieňom a myšlienkovým i kompozičným krehkostiam; napriek tomu, že „Slávy dcera“ nevyvrela s geniálnou inšpiráciou z ducha svojho skladateľa, ale že ju ako mozaiku najrozmanitejších živlov cudzích i vlastných celé roky usilovne skladal; a napriek tomu, že jej fantastika, často neujasnená, zase iba hmlistými preludmi naplnila myseľ našej čítajúcej a veršujúcej predmarcovej generácie — napriek tomu všetkému Kollárova báseň je skutkom veľkého významu v našom kultúrnom rozvoji. Táto kniha čitateľstvu roztvorila nový reálny myšlienkový svet. S veľkou znalosťou archeologickou, dejepisnou, národopisnou Kollár rozvinul alebo sa aspoň dotkol všetkých významných dejov slovanskej minulosti, slávnej i neslávnej. Všetko, čo ubíjalo i povznášalo, vyslovil silne a vrúcne, všetko, čo ďalej robiť a čoho sa vystríhať, svoje vidiny a sny a túhy vymaľoval dôraznými, ba krikľavými farbami fanatického kazateľa. Až po úplnom vydaní z r. 1832, hoci umelecky zoslabenom, stala sa „Slávy dcera“ onou „biblí Slovanstva“, ako ju typicky nazývali, šíriac nielen svoju ideu, ale i pripojeným „Výkladom“ zároveň takú bohatosť reálnych vedomostí o minulom a prítomnom Slovanstve ako pred Šafárikovými knihami nijaký iný náš spis.

Čím bolo vrstovníkom úplné vydanie „Slávy dcery“, vyjadrujú slová spisovateľa, ktorý vtedy u nás, po smrti Dobrovského, vynikal najväčším svetovým rozhľadom a tiež najväčšou rozvahou a kritickou triezvosťou, slová Františka Palackého. Keď prečítal nové vydanie „Slávy dcery“, Palacký píše Kollárovi v novembri r. 1832: „Neníť zajisté dosti, že jest dílo ve Slovanstvu nevyrovnané, že ve všech věcích a národech skvíti se bude, že déle nežli sám národ náš potrvá — to vše nedostatečné jest k vyznačení zvláštní krásy a jímavosti její. Však já, poznav ji, mnoho dní jako u vytržení jsa, nie jsem mysliti a cítiti neuměl, nežli ji, o ničem mezi dověrnými mluviti, nežli o ní… Jest to zaisté nová idea jednotící, život totiž ušlechtilý, lásce a národu obětovaný, čistě člověčský a tudíž v každém srdci se ozývající. Jest do drahocenný diamant, jenžto sice na mnoha místech, podle pravidel krasochutných, lépe by zbroušen býti mohl, avšak proto vždy diamantem jest…“

A idea „Slávy dcery“ pôsobila svojou smelosťou a novosťou nemenej než okolnosťami, ktoré ju vtedy sprevádzali. Aký bol skutočný stav verejných vecí v Čechách, na Morave i na Slovensku začiatkom rokov tridsiatych? Masy ľudu neuvedomelé, inteligencia z väčšej časti odcudzená; národ ako svojprávny celok vlastne ani neexistuje; jeho prirodzená reč v škole, v úrade, vo verejnosti podružná; v literatúre iba hŕstka vlastenecky horliacich hláv, platne zasahujúcich do verejného života skôr ako súkromná spoločnosť než ako činiteľ. Ideový život tejto hŕstky však zvierajú a sťažujú politické opatrenia, cenzúra a čierny kabinet natoľko, že o „Slávy dcere“ temer po celé storočie neodváži sa verejne alebo tlačou ani hovoriť. A proti týmto úzkym, matným, krušným okolnostiam Kollárova vidina: ideálna vlasť, v ktorej slnce nikdy nezapadá, šťastná, mocná, náhrada za všetko, o čo kedy Slovania prišli a čoho teraz nemajú… Koľkým čitateľom bola „Slávy dcera“ poéziou, kazateľňou i žurnálom zároveň! Slovanská vzájomnosť, hlásaná Kollárom v „Slávy dcere“, znela cez roky tridsiate a štyridsiate tisícorakým ohlasom po celom západnom Slovanstve.

Naša literatúra nesie jasné stopy myšlienkového i formálneho pôsobenia „Slávy dcery“. Nehľadiac na tuctové zjavy, ako boli Godrova „Muzy dcera“ (už Čelakovský povedal o ňom, že je to „trochu potvorný Musy ctiteľ“) alebo Vackove „Lilie a růže“ — z nej dostal podnet pre svoju myšlienku Vocelov „Labyrint slávy“, verš Sušilov a Furchov i poézia staršieho Kollárovho krajana — Hollého a najmä celá „škola Štúrova“ na Slovensku, t. j. celá obrodenská slovenská generácia rokov tridsiatych a štyridsiatych.

A stopy Kollárových ideí možno sledovať i za hranice nášho jazyka, u Slovincov a Chorvátov, kde sú veľmi podstatným činiteľom tzv. ilýrskeho hnutia, a u Poliakov, Ukrajincov, ba i Rusov, kde všade sú zjavné účinky.

***

Kollárova slovanská myšlienka, ktorú vtelil do „Slávy dcery“, dozrievala v tom čase i v jeho prozaických dielach.

Už pred úplným vydaním básne Kollár rozviedol svoju ideu v „Rozprávkach o jmenách, počátkách i starožitnostech národu slavského a jeho kmenů“, v Budíne r. 1830. Národná slovanská literatúra a národná slovanská vzdelanosť je Kollárovým ideálom: osamelosť a sebectvo slovanských kmeňov a jazykov je jej najväčšou prekážkou, no literárna vzájomnosť medzi štyrmi hlavnými slovanskými kmeňmi, t. j. češtinou, poľštinou, ruštinou a srbštinou, bezpečná cesta k nej. Každý vzdelaný Slovan a spisovateľ, ktorý sa pridŕža svojho jazyka, je povinný poznať literatúru i reč týchto štyroch kmeňov — a tým kliesniť cestu slovanskej kultúrnej jednote. „Političně“ — vraví Kollár — „mohou a musejí být Slavové (tak jako nekdy Řekové a nyní Němci) rozdělení, než literaturu mají a musejí míti jednu, chtějí-li duchovně nejen jako dosavad hlivěti, ale kvésti a ovoce pro člověčenstvo přinášeti takové, jakové pro tak veliký národ povinnost jest.“ A navrhovateľ nielen kultúrny, ale i estetický zisk si sľubuje zo vzájomnosti: hrubé slová jedného nárečia sa zušľachtia zjemnelými slovami nárečia druhého, „a přece bude všecko naše, t. j. slavské“.

*

Z tohto teoretického zárodku z r. 1830 po šiestich rokoch vyrástla sústavná náuka o vzájomnosti, ktorú Kollár sparagrafoval v preslávenej stati „O literarnéj vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slavskými“ v Kuzmányho časopise „Hronka“ r. 1836. Stručný obsah jedenástich paragrafov tohto pojednania, ktoré i prakticky do krajných dôsledkov prevádza Kollárove zásady o ľubozvučnosti spisovného jazyka, je celkove tento.

Literárna vzájomnosť — podľa Kollára — je „společné všech stran a kmenov učastenstvo na duchovních plodech svého národu, jest odměnné (vzájomné) kupovanie a čítanie kníh ve všech slavských nářečích vycházejících… Ona nezáleží v politickém všech Slávov sjednoceniu, ani v búřlivých demagogických podnikáních proti zemským vládám a řízením, odkud jen zmatek a neštěstie vyplývá. Literarná vzájemnost může pěkně obstati a nalezati sa i tam, kde jeden národ pod více berlami stojí, na mnohá královstva, knížatstva a panstva rozdělen jest. Vzájemnost možná jest i tam, kde se v národu rozličtnost náboženství a věr, písma a liter, podnebí a krajin, zvykov a obyčajov nacházá. Ona není nebezpečná světským vrchnostem a zemským mocnářům: anť hranice krajin, odvislost poddanstva od toho neb jiného panovníka a těmto podobné okoličnosti v pokoji nechává, na přítomném stavu věcí přestává, do všech způsobov a forem občanského řízenia sa hodí, jinokrajinských práv a zákonov sa netýká, slovem, s každým svým pánem v míru, s každým súsedem v prátelstvu žije. Ona jest tichá nevinná ovečka, k jednomu sice velikému stádu přináležejícá, avšak ve svéj obzvlášňéj třídě a dolině sa pasúcá… Tato vzájemnost nezáleží v nějakém básnivém universalizovániu aneb násilném smíchaniu všech nářečí slavských v jednu hlavniú řeč a spisovnú mluvu, jako sa některým o tom snívati počalo. Slavská nářečia jsú už dílem gramatičně příliš dalece od sebe vzdálena, než aby sa přirozeným způsobem v jednu řeč slíti a skovati dala: dílem filologičně už tak některá z nich vzdělána a znamenitými knihami obohacena, že od slabosti a samolásky a marnomyselnosti lidskéj to téměř očekávati nelze, aby který kmen svoju jakú takú samostatnost obětoval a na svoje posavad nadobudlé poklady jakoby zapomenul a jich sa odžehnal.“ Každý vzdelaný Slovan má poznať štyri hlavné nárečia slovanské, a učení nech vniknú i do všetkých ďalších, živých i mŕtvych, malých i veľkých. Netreba hovoriť všetkými týmito dialektami, ale patrí sa rozumieť každému Slovanovi a každej slovanskej knihe. Na otázku, kde sa najsamprv zrodila myšlienka vzájomnosti, Kollár odpovedá: „Kdo už něco má, ten obyčejně přestává na tom, co má, a nemyslí na rozšířenie sa: kdo ještě nic nemá, ten chce mnoho, chce všecko máti. Slováci tatranští posavad téměř nic vlastního v literatuře nemali, proto oni perví rozestřeli náručie svoje k objatiu všech Slavov. Jejich nářečie stojí i z gramatického i z geografického ohledu ve středku všech slavských nářečí; nebo Tatry jsú hnízdo a kolébka všech Slavov. Proto mezi Slováky v Uhrách idea vzájemnosti, jestli nevznikla ponajpervé, aspoň najrychleji a najhluběji sa rozkořenila.“ Po Slovákoch nasledujú Česi, potom Rusi, Chorváti, naposledy Srbi a Poliaci. To sa týka prítomnosti. Minulosť nepoznala vraj túto vzájomnosť. „Čítajme jen díla spisovatelov slavských předešlých století: Veleslavína, Komenského, Lomonosova, Kochanowského, Krasického, Obradoviča a. t. d. — jak studené, jednostranné, nevzájemnoslávské všecko u nich! Jestli kdy i něco běžně zmínili o jiných Slavobratřích: to více odsterkuje než přitahuje.“ A úžitok, ktorý si Kollár sľubuje zo vzájomnosti, bude veľký. Obzor slovanských literatúr sa rozšíri, vzdelanie čitateľstva sa prehĺbi, spisovatelia vytvoria si širšie obecenstvo; nárečia nadobudnú slovanskejšieho vzhľadu, zhostia sa cudzích živlov, neľubozvučnosti, chýb; slovanské národy nebudú sa búriť proti neslovanským panovníkom, „nebo při vzájemnosti přestane aneb aspoň oslabne tužba po spojeniu a sjednoceniu sa s jinými Slavy; nebudú máti příčinu od nich sa odterhovati: každý doma zůstane, anť i doma to máti může, čoby u súseda dostal“; Slovania sa spoznajú, budú si navzájom vážiť svoje prednosti, prestanú sa vypínať jedni nad druhých, nastúpi všeobecné bratstvo…

A teraz praktické cesty k tomu. Aby nastala takáto vzájomnosť, treba organizovať slovanské kníhkupectvá po všetkých mestách slovanských, zakladať verejné i súkromné knižnice, zriaďovať slavistické učiteľské stolice, cestovať po bratských krajinách, vymieňať si so spisovateľmi všetkých slovanských kmeňov knihy, vydávať porovnávacie gramatiky a slovníky, ľudové spevy a príslovia, literárne noviny, venované všetkým nárečiam, a naposledy očisťovať reč od cudzích slov a foriem. Len takýmto spôsobom zrodí sa skutočná, opravdivá národná literatúra. „Malé potoky ledva břevna a plytě (plte) nesú na svých vlunách: Dunaj nese celé veliké koráby, kde jeho vody v jeden prúd shromážděny jsú. Touto vzájemnosťou ani žádné nářečie ukřivděno nebude, anť každý kmen svú individualnost zachová, při svém nářečiu a svéj literatuře zůstane, ale plody jiných kmenov znáti, kupovati a čítati bude. Polák buď nejen Polákem, ale Slavopolákem (genus et species), znaj nejen knihy svého, ale i českého, ruského, serbského nářečia; Rus buď nejen Rusem, ale Slavorusem, znaj a čítaj spisy nejen svého, než i polského, českého, serbského nářečia; Čech buď netoliko Čechem, ale Slavočechem, uč se nejen českému, ale i polskému, ruskému, serbskému nářečiu; Serb čili Illyr buď netoliko Serbem, ale Slavoserbem, čítaj netoliko serbská, ale i polská, ruská a česká díla. Jen kdo této hlavniá nářečia umí, jen ten by péro do ruky bráti a slavským spisovatelem býti mal… Ne kdo je mezi Slávy najpřednějším, najvětším, najsilnějším, ale kdo je najvzájemnějším a najspojenějším s jinými, kdo život a samostatnost i menších a slabších najvíce šetří: ten zasluhuje v našich časech chválu a krásné jméno Slava.“ Básnik uzatvára svoj pamätný článok veršami zo svojej básne „Slavian“, ktorú zložil podľa state Antonína Marka:

Túto stať, ktorá vlastne iba rozvádza myšlienky, vyslovené v „Rozpravách“, sám Kollár rozposlal po všetkých hlavných slovanských literatúrach hneď, ako ju v „Hronke“ vytlačil. Ale opravdivé rozšírenie jeho ideí uskutočnilo sa až knižkou, vydanou rok nato v Pešti r. 1837 po nemecky: „Über die literarische Wechselseitigkeit zwischen den verschiedenen Stämmen und Mundarten der slawischen Nation.“ Je to čiastočne doslovne preložený, čiastočne rozšírený československý text z „Hronky“. Podstata i podrobnosti ostali; hlavný rozdiel je iba v tom, že tu Kollár viacej vysvetľuje a prirovnáva, pretože píše cudziemu obecenstvu.

Zaiste popudom aj týchto Kollárových teórií boli pôvodné jenské študentské vplyvy. Dôraz na očistenú, samobytnú, národnú vedu, umenie a vzdelanosť je tá istá požiadavka, ktorú sme počuli u Jungmanna i mladého Jána Nejedlého, u Šafárika i Palackého, u Antonína Marka a iných: je to požiadavka romantickej školy. Ak však potláčal Kollár predsudok, že by vzájomnosť slovanská mala tendencie politické, do určitej miery potláčal dôsledky svojich vlastných výrokov. Znelka II., 139 („Od Athosa k Trigle, k Pomořanům“), zvelebujúca novú básnikovu vidinu, „Všesláviu“, mohla sa bez veľkého namáhania vysvetľovať čisto politicky. A už celkom politicky znel i sonet III., 7 („Ó by, dím, když duch můj tak se chúlil“), rojčiaci o všeslovanskej modle, pred ktorou by pokľakla Európa.

A napokon: hneď v úvodnom paragrafe Kollárovej „Wechselseitigkeit“ čítame, že vraj po mnohých storočiach zase sa slovanské národy pokladajú za jednotný celok, rozličné svoje nárečia považujú za jedinú reč, vzbudzujú v sebe cit národný a túžia sa užšie primknúť k sebe. To bol Kollárov do istej miery samoľúby omyl. Nehľadiac ani na to, že formu svojej rozpravy, vytlačenej v „Hronke“, Kollár — snažiac sa vychádzať v ústrety všetkým Slovanom — vlastne tak silne slovenčí, t. j. dialektizuje a provincializuje, že bližším svojim rodákom samovoľne ukazoval opačnú cestu, než na akú radil, cestu k odlišnej, osobitnej literatúre slovenskej, teda zo svojho stanoviska k novému rozdrobeniu namiesto k potrebnej všeslovanskej jednote — nehľadiac na túto formu, idea Kollárova medzi pokusmi o kultúrne a literárne slovanské zjednotenie bola nová iba čiastočne. Od chorvátskeho kňaza Džura Križaniča v XVII. storočí až k Slovákovi Herklovi a Slovincovi Majarovi často sa premýšľalo o kultúrnej a literárnej jednote slovanskej, najmä o spoločnom spisovnom jazyku. Alebo nový umelý výtvor zo všetkých slovanských nárečí, alebo najmocnejší zo živých slovanských jazykov, alebo rovnoprávna federácia všetkých slovanských rečí — to bola oddávna navrhovaná trojaká cesta.

Tretia cesta, ktorú naznačoval i Kollár, bola za daných dejinných okolností najprirodzenejšia. Jej hlásateľ chcel vzájomnosťou dosiahnuť národnú vedu a národné umenie; vzájomnosťou chcel povzniesť Slovanstvo na európsku vzdelanostnú úroveň; vzájomnosťou chcel uskutočniť herderovskú humanitnú myšlienku, ktorú vyjadril slovami: „Innerhalb seiner vier Wände kann der Mensch, innerhalb der Landesgrenzen kann der Stamm seine Erziehung nicht vollenden: Menschen und Völker, im schönsten Sinne des Wortes, werden erst durch die Anschauung des Ganzen der Menschheit, ohne welche die einzelnen Menschen nur Kinder, die Völker und Stämme nur Barbaren bleiben.“^[38]

*

Bohužiaľ, Kollárova náuka o slovanskej vzájomnosti dodnes je vzdialeným ideálom, vzdialenejším vlastne, než bola za čias navrhovateľových. Vnútorné i vonkajšie protiklady rusko-poľské, veľkorusko-maloruské, srbo-chorvátske a iné sú základnou prekážkou; organizované slovanské kníhkupectvá dodnes zbožným želaním; slavistické učiteľské stolice doposiaľ v nedostatočnom počte; účelné cestovanie po slovanských krajinách iba náhodné; slovanské bibliotéky, výmena kníh, porovnávacie gramatiky, diferenciálne slovníky, všeslovanské časopisy atď. iba v začiatkoch. Dodnes západnému i východnému Slovanovi duchovne a literárne bližší je Berlín, Paríž a Londýn než ostatné slovanské kmene.

A tiež sám tvorca sústavy o vzájomnosti často ostával pri svojich teóriách. Ako pre modernú európsku poéziu, tak ani pre novú slovanskú poéziu nemal zmyslu, miesto k slovanským originálom obracal sa k prekladom a v reči najväčšieho slovanského národa zostal pri celkom povrchnej znalosti.

A iróniou osudu jazykový rozvoj slovanských literatúr uberal sa práve opačnou cestou, než akú mu vymeral Kollár: nesústredil sa kultúrne, ale nastúpil cestu kmeňového separatizmu. Namiesto požadovanej spoločnej illýrskej literatúry vyrástol literárny jazyk chorvátsky, srbský, slovinský a bulharský; namiesto jednotnej reči ruskej vytvorili sa literárne jazyky dva alebo vlastne tri; literárne sa odlišuje lužičtina horná a dolná; a tiež Kollárovi rodáci dovŕšili formálnu odluku od spisovnej češtiny a založili si svoj spisovný jazyk. Namiesto štyroch literatúr, na ktoré chcel Kollár obmedziť slovanské písomníctvo a ktoré túžil sústrediť v jeden osvetový zväzok, dnes máme desať literárnych slovanských stredísk, ktorých záujmy sú si často úplne cudzie.

A tak životný ideál Kollárov doteraz ostáva nesplnený.