ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z najzanietenejších stúpencov Jozefa Jungmanna bol mladý spolupracovník „Kroka“, Pavel Jozef Šafárik. O čo sa so svojou družinou usiloval v Prahe Jungmann, to, hoci zatiaľ často iba v teórii, bolo cieľom Šafárikovým i na vzdialenej pôde srbskej: česká národná veda.

Po návrate z jenských univerzitných štúdií do Uhorska mladý doktor filozofie zdržoval sa od jesene r. 1817 do jesene r. 1819 v Prešporku ako vychovávateľ syna liptovského podžupana Gašpara Kubínyho. Boli to pre Šafárika roky jedny z najpríjemnejších. Priateľské styky s Palackým, Benediktim a neskoršie i s Kollárom utvrdzovali v Šafárikovi jeho vedecké ideály, ktoré si priniesol z Nemecka; v Prešporčanovi Tobiášovi Schröerovi, učiteľovi na tamojšom evanjelickom lýceu, ktorý pod pseudonymom Christiana Oesera nielen duchaplne estetizoval, ale i statočne obhajoval slobodomyseľné zásady za rastúcej metternichovskej reakcie, Šafárik našiel milú oporu; vo vtedajšej prešporskej vzdelanej aristokratickej spoločnosti, kam ako šľachtický vychovávateľ mal prístup, spoznával život i hodnoty umenia; na panstve szemerédskom neďaleko Pešti, kde so svojím chovancom trávieval prázdniny, okrieval pôvabmi prírodného zátišia; a rozruch i úspechy, ktoré vzbudila knižka „Počátkové českého básnictví“, posilňovali Šafárika v ďalších jeho literárnych zámeroch.

Z tohto prešporského pôsobiska bol Šafárik znenazdania vytrhnutý a prenesený do celkom inej oblasti. Obzerajúc sa po stálom životnom postavení, bol by rád ostal medzi svojimi: pomýšľal na Prahu alebo na niektorý protestantský ústav na slovenskom území. Ale oba tieto zámery sa neuskutočnili. Za rastúcej metternichovskej reakcie boli evanjelici vo verejnom úrade na území uhorskom nemožní, a literárna spoločnosť pražská svojou malosťou a malichernosťou, hašterivosťou a charakterovou slabosťou, politickou i národnou bezmocnosťou a cenzorskou ľubovôľou, ktorou vtedy trpela, Šafárika odpudzovala. A domáce školy v Uhorsku, ako sám vraví, „divokou nekázní“ žiactva a „surovým protislovanským duchem“ svojho učiteľstva sa mu zošklivili. Za takýchto okolností odhodlal sa Šafárik konkurzovať o miesto profesora a zároveň riaditeľa nového pravoslávneho srbského gymnázia v Novom Sade. Osobné styky s mladou srbskou inteligenciou už od čias kežmarských pripravili mu pôdu, takže patronát ústavu medzi všetkými uchádzačmi dal prednosť Šafárikovi a v septembri r. 1819 Šafárik sa presťahoval do Nového Sadu.

Mladý učenec, odhodlaný svoje svieže sily zasvätiť slovanskej vede, usadil sa na novom pôsobisku s veľkými nádejami. Pochvaľuje si ľudnatosť, výstavnosť a vzdelanosť bohatého kupeckého strediska rakúskych Srbov a zároveň pestrej zmesi sedmorakých konfesií, hlavnej obchodnej tepny medzi slovansko-tureckým juhom a európskym západom. Pochvaľuje si mierne podnebie i malebnú polohu mesta na nízkom ľavom dunajskom brehu, chránenom z druhej vysokej strany petrovaradínskou pevnosťou. Pochvaľuje si novú školu s bohatými peňažnými prostriedkami, vľúdny patronát, snaživých kolegov, originálny život neporušeného slovanského ľudu, čulý ruch vznikajúcej novosrbskej literatúry. Pochvaľuje si nepreberné rukopisné bohatstvo starého domáceho písomníctva, driemajúceho doteraz v kláštoroch Fruška Gory a inde, ktoré čakalo na usilovnú objaviteľovu ruku. A Šafárika si zase chváli duchovná i svetská srbská inteligencia, sľubujúc si z neho veľký úžitok i pre osvieženie a organizáciu domácej slovesnej práce. „Doufám, že se za rok docela posrbím,“ píše Šafárik priateľovi Palackému do Prešporka hneď v októbri r. 1819.

Tento nadšený optimizmus však netrval dlho. Už v marci r. 1821 Šafárik sa sťažuje Palackému, že keby niekedy „srbský hlahol ulicami novosadskými neslyšel, ani že ještě kde Slovanů“ by nevedel; tak vraj je „cele v cizím živlu, v tom mechanizmu života pohřížen“. Šafárikovho ducha tiesnil zastaralý spôsob vyučovania, mŕtva školská latinčina, ktorou sa vtedy vyučovali všetky predmety. A tiež i vo vtedajších listoch Kollárovi je plno sťažností na „školské bláto“, „školské jho“ a „školský prach“. Úradná práca, ktorú Šafárik vykonával s najväčšou svedomitosťou, a vedecká práca, ktorej dychtivo venoval každú voľnú chvíľu, v Šafárikovom duchu vyvolávala ustavičný rozpor, ktorý ho stiesňoval a roztrpčoval.

I nové literárne prostredie, z ktorého si Šafárik pre vedeckú svoju korisť pôvodne toľko sľuboval, ho znechucovalo. V popredí srbských slovesných záujmov stál krutý spor domácich staromilcov s novotármi, čiže kňažstva a mníšstva, ktoré sa húževnate pridŕžalo starej zmiešaniny cirkevnoslovanského jazyka s knižnou ruštinou a srbštinou, a mladého dorastu svetského, ktorý s Vukom Stepanovič Karadžičom na čele začal do literatúry zavádzať čistú ľudovú reč a fonetický pravopis. Tento spor do pozadia zatláčal všetku kladnú literárnu činnosť, roznecoval náruživosti, rozdvojoval spoločnosť na dva nezmieriteľné tábory a zvrhoval sa na boj spiatočníctva proti osvetovým snahám vôbec. V auguste r. 1820 Šafárik sa už sťažuje priateľovi Palackému do Prešporka: „Zde jen sváry a svády mezi učenými o starý a nový jazyk. Mniši drží literatúru, vzdělanost a národství na uzdě. Ti pak jsou všichni mrákotorodci.^[39]“

A Šafárikov list v tom zmysle napísaný priateľovi Kollárovi do Pešti vo februári r. 1821 rozpráva už o novosadskom „vyhnanství ducha“: Šafárik sa vracia k túžbam jenských a prešporských rokov. „Mé největší neštěstí jest,“ vraví, „že obětovav nejkrajší část života svého zamyšlení onoho kraššího života národu svého, teď v síle mužství na to hleděti musím, kterak se ten blýskavý, bublinový svět mládenectví bourá, až naposledy nezůstane z něho nic, leč prouh rány, kudy šel blesk a srdce roztrhl… Jedno pohledění na nás, na naše, na to, co bylo a co nyní jest, i nejsmělejšího ducha ochromiti, i nejpevnější péro náděje zlámati musí: tak jest, co počato, nepodařené, co stává, slabé. Nicméně ztracen jest jediné ten, kdo sebe sám ztratil… Zde se Vám osvědčuji, že já z tohoto vyhnanství svého do srdce vlasti navrátiti se hotov jsem, jakmile místo nalezeno bude, o němž by se říci mohlo poutníku: Tu vstrč hul svou do země, tu se rozzelená! Nebo… spojiště naše přece nemůže ani v Abrahamovcech ani v Betlehemovcech býti, nýbrž jediné anebo v Prešpurku, anebo, což i dle Vašeho i mého soudu jediné pravé, v Pešti“… A po roku, v marci r. 1822: „Prosím, nezatracujte mě proto, že na tom poli, na něž jsem kdysi tak mládenecky odvážne vystoupil byl, hlasu mého vždy méně slyšeti… Plamen, nímž kdysi hořely prsy, neuhasl; jen nemilostivý osud, původ odporujících sobě povinností a záležitostí zmátl okolek a zastavil sílu v běhu. Jest to ovšem politováníhodná věc, že národ náš český i slovenský, chovaje tolik lenochů a odpadlců, té hrstky synů svých chovati nemůže“… A neskôr v apríli r. 1822: „Vždyť pak jsem se nikdy nestrhl národu svého — mysl má byla a jest vždycky tam; jen nuceně jsem si obral rolí tuto u příbuzných raději, než u Němců nebo Uhrů. Procež bylo-li kde u Slováků nazich pro mne místa, kde bych, bez ujmy oněch povinností, nimiž každý polehčení svého života a tudy konání a působení zavázan jest, lépe než zde, k zamilovanému onomu oučelu míti se mohl, neomylně bych zdejší vyhnanství s oním Jerusalémem proměnil…“

Šafárik vracia sa k zámerom svojej mladosti, k československej náukovej práci. A prvým plodom tohto návratu bolo kritické vydanie slovenských ľudových piesní, ktoré už od rokov zbiera, ktorých má bohatú zásobu a ktoré spoločne s Kollárom chce pripraviť pre tlač.

*

Zmysel pre ľudovú poéziu v novom storočí prvý prebudil biskup Thomas Percy svojou zbierkou starých anglických a škótskych balád „The reliques of ancient english poetry“,^[40] vydanou v Londýne r. 1765. Ich rozprávačská jadrnosť, ich prirodzený, svieži cit a prostý, životne pravdivý prívet hlboko zasiahli do obvyklých názorov o podstate básnictva a spoločne s inými vplyvmi prenikave menili i umeleckú poetickú prax. Po Percym prišiel Herder so svojou preslávenou knihou, ktorá r. 1779 vyšla v Lipsku pod jednoduchým názvom „Volkslieder“,^[41] neskoršie rozšírená na „Stimmen der Völker in Liedern“.^[42] V šiestich oddieloch podáva spevy z najvzdialenejších oblastí, severných, z juhu, zo severozápadu, zo severu, piesne nemecké a piesne divochov. Niektoré Herder umele prebásnil v ľudovom duchu, ako napr. „Die Fürstentafel“^[43] a „Das Ross aus dem Berge, eine böhmische Sage“,^[44] obe podľa českých povestí o Libuši a Přemyslovi i Horymírovi, ako ich rozpráva Hájkova „Kronika“.

Herderova záľuba a jeho hlboké pochopenie prostonárodnej poézie pramenili najmä z ideí Rousseauových. Rousseauovu náuku o návrate k prírode a prvotnom človekovi ako vrchole samorastlej kultúry, a nie ako o jej úpadku, aplikoval Herder na slovesné výplody tohto prirodzeného človeka a v prostonárodnej poézii videl pôvodný materinský hovor ľudského ducha, zárodok všetkého náboženstva, všetkej filozofie i histórie a vrchol výraznej, farbistej, vrodený svojráz každého národa vyjadrujúcej slovesnej tvorby. Herder skúmal ľudovosť a v nej videl príčinu i podmienky skutočnej poézie v lyrickej i epickej poézii starogréckej, v starozákonnom básnictve hebrejskom, v lyrike kresťanského stredoveku, v Shakespearovi, v starých škótskych baladách.

Ľudová pieseň stala sa po Herderovi zberateľom temer posvätným vtelením a vlastným zjavením podstaty národného ducha a jeho dejinnej minulosti. A k Herderovým tradíciám priamo sa navracia heidelberská odnož nemeckých romantikov; Brentano a Arnim so svojou známou zbierkou „Des Knaben Wunderhorn, alte deutsche Lieder“^[45] z r. 1806 — 1808 a epochálna činnosť bratov Grimmovcov sú toho význačnými dokladmi.

Tiež na slovenskej pôde skoro sa zjavuje a rastie záujem o ľudovú pieseň. Rus Michal Dmitrijevič Čulkov už od sedemdesiatych rokov XVIII. storočia vydáva sborník prostonárodných epických a lyrických skladieb, a po ňom v rokoch deväťdesiatych pokračoval Ivan Prač. Srbské spevy r. 1814 a r. 1815 uviedla do sveta slávna zbierka Vuka Stefanoviča Karadžiča, neskoršie rozšírená na šesť zväzkov (vysoko si ju cenili Jakub Grimm, Viliam Humboldt, Goethe, Bopp a jenská univerzita vyznamenala zberateľov čestným doktorátom). Taktiež v Haliči vznikajú prvé rukopisné sborníky maloruských a poľských piesní začiatkom XIX. storočia. A v Čechách i na Slovensku ľudové popevky zapisovali sa už v druhej polovici XVIII. storočia: konal tak najmä švihovský mlynár Antonín Francl r. 1768, vlastenecký osvietenec, stotník Ján Jeník rytier z Bratříc od r. 1781, už uvedený Matej Holko, evanjelický kazateľ v Tisovci, a jeho rodina od r. 1756, liptovský zeman Ján Buoc r. 1770 a zbieranie domácich ľudových piesní vytýčil za jednu z úloh Slovenskej spoločnosti, ktorú navrhoval založiť r. 1793 priateľ všetkého prostonárodného — Jur Ribay.

*

Prvé uvedomelé slovo o potrebe sústavne zbierať a vytláčať prostonárodné piesne vyriekol však až v auguste r. 1814 v Hromádkových viedenských „Prvotinách pěkných umění“ Václav Hanka, keď sa druhý raz objavilo vydanie Pračovo a vyšiel prvý zväzok Vukov. Srbský a ruský vzor i domáce vyzvanie podnietili k zberateľstvu Rožnayho, Palackého a Benediktiho. A prvý, kto tú povinnosť nielen prikazoval, ale i podrobne a krásne odôvodnil, bol Šafárik. V jeho článku „Promluvení k Slovanům“, uverejnenom v novoročnom čísle „Prvotín“ r. 1817, znateľne preniká Herderovo ponímanie ľudovej poézie a radosť zo zberateľského úsilia, ktoré sa hlási už i v oblasti slovenskej. Šafárik s veľkým potešením víta zprávu, že „dvé mladých Slověnínů, P[alacký] v Moravě a B[enedikti] v Uhřích, příkladem Prače a Stefanoviče povzbuzených, na sebrání národních zpěvů a pěsní pracuje“, podáva v č. 5 — 6 úryvok „Prípisu z listu moravského sbírače [Palackého] na uherského druha [Benediktiho]“ (písaného na Morave v auguste r. 1816 do Prešporka Benediktimu a odtiaľ poslaného Šafárikovi do Jeny), a pripojuje k tomuto „Přípisu“ vlastný dodatok. V „Promluvení“ z estetického stanoviska chváli „přirozenou prostotu a milostnost“ ľudových piesní, odvolávajúc sa na Herdera a Goetheho. Sľubuje si z nich veľký úžitok pre slovanský jazykospyt, najmä dialektológiu, lebo „v nich samých řeč lidu, již v žádných knihách nenalezne, panuje a tkví;… tak u Slováků vlastnímu jejich dialektu odnikud jinud, leč z národních pěsní, se nenaučíš“. Podávajúc zo zbierky Benediktiho i z vlastnej pamäti množstvo slovenských popevkov podľa pôvodnej domácej výslovnosti na ukážku, naznačuje účel, pre ktorý to robí: „Ať nám nikdo o štěbetné lahodnosti polštiny a srdce jímající milostnosti srbštiny nerozpráví; ať nám nikdo drsnatosti našeho dialektu nevytýká a nás od závodu s našimi bratry Rusy a Srby neodstrašuje: my to všecko známe, my s nikým o závod běžeti nechceme, jediné světu ukázati, že drsnatá řeč učených skladatelů není řeč prostého národu.“ Šafárik ľudovou poéziou chce osviežiť, národným duchom omladiť i formu našej umelej literatúry.

Zatiaľ však priateľ Benedikti, zaviaznuc na zobraných príspevkoch, ochladol v ďalšom slovesnom snažení; a tak práce zberateľské a príprava ostali Šafárikovi a Kollárovi, ktorí od r. 1821 sami sa dojednávajú o vydaní slovenských ľudových piesní.

Kollára už ako chlapca zaujímal prostonárodný spev. Zo záľubou načúval ho najmä o žatve na turčianskych poliach a texty piesní si zapisoval do zvláštnej knižky. Jenský vplyv Herderov, Goetheho a romantickej školy v Kollárovi ešte prehĺbil záľubu pre ľudovú pieseň. A keď spoznal bohatú zbierku ruských epických spevov od Kirša Danilova („Drevnija russkija stichotvorenija“ z r. 1804), ktorú mu v Jene daroval priateľ Rus, a prvý zväzok zbierky ľudových piesní od Vuka Stefanoviča Karadžiča („Mala prostonarodna slaveno-srbska pěsmarica“ z r. 1814), rozhodol sa, že zobrané slovenské popevky vydá tlačou.

Vrátiac sa domov našiel Kollár najmä v Šafárikovi po tejto stránke schopného spolupracovníka. Šafárik okrem Kirša Danilova a Vuka poznal ešte starý obsiahly Sborník Čulkova „Novoje i polnoje sobranije rossijskich pěsen“ z r. 1780 a neskoršiu zbierku Pračovu „Sobranije narodnych russkich pěsen“ z r. 1790 a 1806. Kollár neprestáva naliehať, vyvracať námietky a starať sa o nakladateľa, až Šafárikovu zbierku slovenských piesní, ako-tak prezretú a usporiadanú, dostal do rúk a zlúčil so svojimi zásobami. Šafárik rád zveril Kollárovi vydavateľskú prácu a úplne ponechal na neho napísať ku zbierke i dôležitý úvod.

Takto vyšli r. 1823 v Pešti „Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Sebrané a vydané od Pavla Jozefa Šafaříka, Jána Blahoslava a jiných. Svazek první“. Že meno skutočného vydavateľa na titule chybí, vysvetľuje sa odporom vtedajšieho domáceho evanjelického kňazstva oproti svetským „márnostem“ a „pošetilostem“, za aké pokladalo plody prostonárodnej múzy; duchovný, ktorý by také popevky bol vydal tlačou, bol by vzbudil verejné pohoršenie ako sveták a škodca svojej cirkvi.

Kollár usporiadal piesne do štyroch oddielov; po lyrických nasledujú elegické, po alegorických a satirických rozprávky a balady. Erotická lyrika, rázu žartovného i ťažkomyselného, je zastúpená najhojnejšie; v baladách sa predovšetkým hlásia témy zo života idealizovaných domácich zbojníkov XVIII. storočia, ktorí bohatým brali a chudobným dávali, samovoľne opravujúc sociálnu nerovnosť a pomstiac sa za kruté zákonodarstvo v časoch starej sedliackej poroby. V uverejnených piesňach je mnoho sviežeho, hlbokého citu i zdravého životného názoru, mnoho jazykove originálneho a kmeňove charakteristického.

Jednako Šafárikovi šlo predovšetkým o niečo iné, než o samotné piesne. Dojednávajúc sa o úvode ku knižke, píše vo februári r. 1823 Kollárovi: „Ja myslím, toto vydání písní (které i tak daleko za jihoslovanskými, na př. srbskými, ruskými etc. stojí) má jen příležitost býti k jiným věcem, jichž bychom pohodlně svým Slovákům a Slovanům říci mohli. Čas jest sáhnouti do jadra samé naší literatúry slavenské.“

Kollár priateľovmu stanovisku vyhovel i nevyhovel. Prijal Šafárikovo meradlo estetického výberu a vo vydaní oddelil plevy od zrna („především by se to všecko procíditi musilo, než by se co z toho jiným podalo“), prijal Šafárikovu požiadavku jazykovú i pravopisnú, ktorou by sa položil dôraz na jednotný kmeňový svojráz slovenskej individuality („dle mého domnění by se ohled zvlášť na ty Slováky bráti měl, kteří i Čechů a Moravanů, i Poláků a Rusňáků jednak vzdáleni jsou… Co jen některým krajům, stolicem nebo městečkům přislouchá, zde neměj místa… Zkoumati sluší, co jest u vyslovování všem téměř Slovákům společné“); a prijal i Šafárikovu výstrahu, aby domáce nárečie vytlačených slovenských spevov neuvoľňovalo doterajšiu jazykovú jednotu Slovákov s Čechmi v literatúre („nenaleznou-li se slepí následovníci, kteří to za heslo držeti budou, aby psali jak lid mluví, jako kdysi Bernolák? Což Bůh uchovej! Tímto oddělením jen větší zmatek by na nás uvalen byl“). Kollár v obšírnej „Předmluvě“ k prvému zväzku „Písní“ podrobne rozlišuje sedem nárečí a ďalšie ešte podrečia, žijúce na Slovensku, vymedzuje vlastný stredný dialekt slovenský, veľkú rozdielnosť tu vysvetľuje zo zemepisnej polohy a kultúrnej osamotenosti Slovenska a slovanskú „mnohonářečnost“ pokladá vôbec za jednu z najväčších prekážok pokroku a vzdelanosti. A z tohto hľadiska vysvetľujúc všetky kultúrne výhody starého literárneho spojenectva Slovákov s Čechmi, Kollár brojí proti domácemu úsiliu „některých koutných spisovatelů, ježtoby úzké šaryvary každé dědiny a osady k důstojnosti literaturské povýšiti žádali, oné krásné, proklestěné cesty nešetříce, která z tohoto ohledu již před nimi leží.“ „Národní literatura,“ volá Kollár, „tím i spěšnější i šťastnější býva, čím širší jest její okršlek a čím volněji široko daleko na svých křídlách od břehu k břehům, od hor k horám létati může; tu zajisté i více podpor a podnětů nalezá, i charakter dostane nejednostranný, veliký, vznešený, čistolidský, z kterého se neobrážejí papršleky vesnic, městeček, škol, cechů a besed, anobrž krajin, národů, člověčenstva… Národ slovanský jest již krom toho tak i vnitřně i zevnitřně rozrouchaný, rozdrápaný, rozervaný, rozmikaný a rozmrvený, že to zráda jest tyto mrvy ještě až na prach a neviditedlné atomy roztírati, naproti tomu podstatní zásluha tyto roztrhané částečky v jedno spojovati; tu nám oběť žadného nářečí nemusí býti těžka, kde se malou ztratou veliký prospěch koupiti může.“ To všetko istotne bolo i mienkou Šafárikovou. I s požiadavkou Kollárovou sa zrovnával, aby spisovná česká reč hojnejšie než dotiaľ osviežovala sa prednosťami slovenčiny, ak má oba kmene spájať „jedna literatúra, totiž československá“, lebo „kolik nářečí, tolik pokladníc, z kterých básnictví, mluvnice, slovníky užitek a dokonalost bráti mohou“.

Ale Kollár v úvode k „Písním“ podal ešte viacej: proti Šafárikovmu úmyslu, ktorý mienil, „aby to pojednání ne tak chvály našich národních zpěvu a písní, jako raději stručný historický přehled slovenského života našich Slováků ode starodávných časů až do dneška obsahovalo“, Kollár položil dôraz práve na svoje filozofické ponímanie domáceho ľudového spevu, v ktorom videl skutočnú podstatu a svojráz národnosti vôbec. Podľa Kollárovho názoru „písně obecného lidu zajisté nejen v linguistickém, ale i aesthetickém a ethnologickém ohledu svou vzácnost a užitečnost mají. Ony jsou obrazy, v kterých každý národ svůj charakter nejvěrněji maluje a představuje, jsou historie vnitřního světa a života, jsou klíče od svatyně národnosti, kterými kdo otvírati nezná anebo nechce, ani co jest člověčenství, ježto se v písních pastýřských neméně jako v egyptských pyramidách zjevuje, nikdy nepozná. V čeleděch, pokoleních, kmenech, nářečích poznáváme, co je národ, v národech poznáváme, co je člověčenství. Hledání a sbírání takovýchto zpěvů vtedy aspoň touž cenu a zásluhu má jako sbíraní starobylých zůstatků s jejich mumiami, mincemi, pergamenty, urnami, hroty, meči, kopími a jinými mrtvými památnostmi.“ I pre osvietenského vzdelanca „mnoho vábného má prostonárodní Musa, když v ní jako v zrcadle viděti může, co by on byl, jak by byl myslel a cítil, jak svou žalost i radost, svou toužbu i lásku jevil, kdyby byl zůstal v nižším okolí života a nebyl se oddělil školským učením a cvičením od pospolité hromady národu svého… Časové ustavičně svůj obličej proměňují, oni rozličné národy sbratřují a sjednocují, a právě tím i míchají a sbírají jejich zvláštní mravy a obyčeje. Nezadlouho, a svítající vzdělanost i mezi vše Slovany rovnost přivede jako mezi oudy jedné rodiny a snaže skrze to více neb méně vlastnosti jednotlivých kmenů. Z nynějšího roznárodu stane se národ, strakatá rozmanitost roztopí se ve všeobecnou jednotu, částky se již berou ztotožniti s celostí, jejich rozdíly a znaky hasnou, brzo snad zblednou a zmizejí i poslední jejich šlepěje a s nimi — i písně a zpěvy přítomných národních ratolestí.“ Treba zachrániť, čo sa ešte zachrániť dá. Pravdaže, prepiatej romantiky moderného básnictva niet v slovenských popevkoch, ako v slovanských vôbec. Ale v tom neväzí nedostatok, to je slovanská prednosť. U Slovana všetky duševné mohutnosti sú v rovnováhe, cit, obrazotvornosť a rozum rovnako rozdelené, hlava i srdce v dokonalej harmónii; „Slovan mysle cítí a cítě myslí, v chrámě Slávy políbili se tito dva geniové lidského přirození tak, že se z jejich svorného sňatku bezpochyby celé duchovní budoucnosti nový dokonalejší život narodí, ideál člověčenství v nejmožnější ouplnosti uskutečňující a představující.“ Preto vraj Slovan nie je dobrodružný ako Španiel, nepopúšťa uzdu náruživostiam ako Talian, nevtipkuje a nestráca sa vo zdvorilôstkach ako Francúz, nie je rozčúlený a hneď zase zádumčivý ako Angličan, nerozumuje ako Nemec: „… u Slovanů zdá se básnictví býti plod, na kterém pod praporcem obrazotvornosti všecky duše moci rovný podíl mají“. Príčina toho väzí najmä v podnebí. Cit iných národov mrzne severným ľadom alebo zasa ich mozog stravuje južná horúčava; „… sám národ slovanský všecky europejské pásy obývá a v každom podnebí žije, a tato okolostojičnost osvěcuje všecky kouty jeho duše a rozehrává všecky žilky a nervy jeho života.“ Dokladom toho je slovanský ľudový spev. „Tu všecko čisté, jasné, přirozené, samorastlé a snadné, tu se písně nedělají, ale rostou jako kvítí na loukách, a odtud jich i takové množství, jakovým se žádnému národu honositi nelze.“ Slovenské piesne nech teda nikto neprirovnáva k ruským alebo srbským: tieto kmene majú vlastnú históriu. Slovák ju nemá; preto nespieva o bojištiach, hradoch a trónoch, o hrdinstve alebo vlastenectve, ale iba o poli a lúke, o lese a bielidle, o hospodárstve a láske, o svadbe a smrti.

Z týchto Kollárových vývodov jasne sa ozývajú Herderove myšlienky: idea humanity, spravodlivosť ku všetkým poníženým a utláčaným, samorastlosť, ľudovosť a pôvodnosť umenia, ktoré podmieňuje a ktorému určitú farbu dáva a nezmazateľný ráz vtláča jeho sociálne a prírodné prostredie. A z týchto vývodov nemenej jasne hovorí Kollárova túžba po samostatnej slovanskej vzdelanosti a jeho náuka o splývaní kmeňových zlomkov v jednotný veľký národ — a tento budúci útvar vyrastie z čarodejného hesla slovanskej vzájomnosti.

Kollárova anonymná „Předmluva“ mala na ďalší rozvoj našej literatúry prenikavý účinok. V Čechách Kollárovo ponímanie slovanskej prostonárodnej poézie ujalo sa na roky a mladší dorast slovenský vytvoril si z dôsledkov Kollárových vývodov svoje zvláštne cesty, ktoré ho neskôr doviedli k cieľom, od Kollárovho ideálu úplne odlišným.

Šafárik, spoluvydavateľ „Písní“ s Kollárovou teóriou úplne nesúhlasil. O Kollárovej „Předmluvě“ v apríli roku 1823 síce prehlasuje: „Předmluva ta tak jest výborná, tak ze srdce mého a z mysli mé vyňatá, že k ní ani slovíčka doložiti nemohu“ — no obsahu druhého zväzku „Písní“, ktorý Kollár vydal už sám, v januári roku 1828 vzdáva chválu s očividným obmedzením: „Jen za svatý Codex našeho Slovanstva jich držeti nemohu — sunt bona mixta malis.^[46]“

Tento druhý zväzok, vyšlý r. 1827 v Pešti s názvom: „Písně světské lidu slovenského v Uhrách“, nepridáva látke nové črty. Novota jeho spočíva najmä v tom, že Kollár napriek Šafárikovej výstrahe medzi piesne ľudové zaradil i skladby „poloučených“, často iba silené napodobeniny prirodzeného prostonárodného spôsobu. A druhá „Předmluva“ je charakteristická už pre Kollára neskorších rokov: svoje vývody o prednostiach slovanskej povahy (napr. tú o spevnosti Slovákov) podopiera mnohými dokladmi zo spisovateľov cudzích a romanticky, verne v duchu času, mytologizuje, vidiac stopy starého pohanstva a pravlasti ázijskej, kde ich niet.

Kollár však nezastal na pôvodnom úzkom programe. Vyzýva svojich uvedomelých krajanov, aby zbierali už nielen piesne, ale zároveň i príslovia, porekadlá, hádanky, rozprávky, povesti, zvyky a zastaralé slová, všetok celonárodný poklad; „neboť jak písně cit a náruživosti malují, tak porekadla představují stupeň rozumování, pohádky (t. j. hádanky) míru důvtipnosti a povídky obraz života“. Kollár chcel obsiahnuť a preniknúť celú dušu svojho národa podľa vzoru najlepších folkloristov heidelberskej školy.

Jeho veľká úloha ostala v tom čase iba zbožným želaním. Ani k pripravovanému tretiemu zväzku piesní zatiaľ nedošlo. V niekoľkých rokoch však sa podarilo Kollárovej agitačnej vytrvalosti a zberateľskej obratnosti sústrediť všetko, čo aspoň z odboru domácej piesne na ten čas bolo prístupné. A r. 1834 i r. 1835 vyšli v Budíne oba diely obsiahlej zbierky: „Národnié zpievanky čili písně světské Slováků v Uhrách jak pospolitého lidu tak i vyšších stavů, sebrané od mnohých, v pořádek uvedené, vysvětlením opatřené a vydané od Jána Kollára. Vydání hojně rozmnožené, i pervé dva tištěné svazečky v sobě obsahující.“

Súborná zbierka v dvadsiatich oddieloch snaží sa sústrediť všetky prejavy slovenského duchovného života, pokiaľ je vyjadrovaný spevom. Po starých mytologických a historických piesňach nasledujú popevky o spevavosti, mladosti, kráse, láske, šatách, ozdobách, ľúbostných daroch; o nahováračkách, svadbe, manželstve, hospodárstve, pastierstve, remeslách, vojne; skladby baladické a ukážky z ľudových hier a obradných piesní; o hudbe a tanci; skladby pijanské, satirické a alegorické; spevy o národe, domovine a jazyku; piesne študentské, rechtorské, meštianske a zemianske.

Jednako tento súborný súhrn bohatej látky iba rozšíril obraz prostonárodnej slovenskej duše, neprehĺbil ho. Ako už z názvu „Zpievaniek“ vidno, Kollár úmyselne zahrnul do zbierky i piesne „vyšších stavů“. Rýdza, neskalená ľudovosť bola mu príliš úzka. Už v „Předmluve“ k druhému zväzku „Písní“ z r. 1827 hneval sa „z nezdarných a jednostranných obrazů, v nichžto se ku příkladu drotář, z jedné malé chaterné dědiny v Trenčanské stolici pocházející a v jiných krajích nikde se nenalézající, jako vzor a representant všech Slováků, celé slavské, ba europejské veřejnosti velmi neprávě představuje a částečka pod jménem celosti chybně se klade“. A tak ani v „Zpievankách“ Kollárovi, meštianskemu synkovi, nestačil pastier a sedliak, teda púhy ľud, ale zberateľ pribral k nim i písmáka, remeselníka, študenta, kantora, mešťana a zemana, teda skoro všetky vrstvy, z ktorých sa skladal národ. Tým pribudli síce nové črty, ale ubudlo z pôvodnosti a poézie: tie veselé latinsko-maďarsko-nemecko-slovenské veršovanky poukazujú iba na prostredie knižné, školské a spoločenské, ktorým prešli: no z rámca, do ktorého sám Kollár v oboch svojich „Předmluvách“ k „Písním“ umiestil slovenský ľudový spev, úplne sa vymykajú.

A ešte jednu novotu priniesli „Zpievanky“. Ján Kollár, v tom čase už literárna autorita a v životnom postavení svojom od r. 1833 napokon zabezpečený, nielenže sa na zbierku podpísal, ale ostro vyčítal evanjelickému slovenskému kňazstvu, že z nevzdelanosti alebo z pobožnostkárstva urputne brojilo proti Kollárovým zberateľským snahám, pokladajúc ľudové piesne za bezcenné plevy, za nemravnosť, ba bezbožnosť a jed, kým v Nemecku vraj práve vysoký evanjelický cirkevný hodnostár, Herder, preslávil sa svojím sborníkom prostonárodných piesní.

Kollárove „Zpievanky“ prenikave pôsobili nielen na ďalšie domáce folkloristické snahy a na ponímanie ľudovej poézie, ale i na rozvoj a ráz domácej umelej poézie. Teória i prax Štúrovej školy má v „Zpievankách“ svoj hlavný popud a prameň.

Napokon aj z iného stanoviska sú „Zpievanky“ zaujímavým zjavom. Akokoľvek sa totiž nimi na Slovensku Herderovo semeno rozvilo plným kvetom, predsa na umeleckú tvorivosť Kollára samého nemali temer nijaký účinok. Keď sa Kollár domácou ľudovou poéziou začal zaoberať dôkladnejšie, vtedy jeho básnická podstata štúdiom antických klasikov a stredovekých i moderných romantikov bola už ustálená. Zato však i pri tomto zberateľskom a vydavateľskom úsilí hlási sa Kollárov názor o pôvodnej slovanskej vzdelanosti a jeho idea slovanskej vzájomnosti. Romantická viera Kollárova, že mnohé z tých piesní pamätajú ešte ázijskú pravlasť Slovanov, robila ich svedkami dávnej samorastlej kultúry, teraz už porušenej. A nemenej romantická viera, že „z nynějšího roznárodu stane se národ“ a „strakatá rozmanitost roztopí se ve všeobecnou jednotu“, zachraňovaciu zberateľskú prácu zpríjemňovala Kollárovi presvedčením, že tieto piesne sú poslednou stopou rozdrobeného Slovanstva a že ich zánikom vznikne nový kultúrny útvar, Kollárova vidina, zjednotené Slovanstvo.

*

Od folklóru Šafárik sa čoskoro obracia k dejinám slovanskej literatúry — v novosadskej odlúčenosti od potrebných starých prameňov a pomôcok snaha zaiste nadmieru odvážna. Šafárikove listy Kollárovi poskytujú množstvo dokladov, koľko húževnatého úsilia stálo iba zozbierať pomocné knihy a dáta od priateľov, zo vzdialených knihovní a od kníhkupcov.

Už v januári r. 1823 oznamuje Šafárik Kollárovi, že „pomaličku opět v historii literatury všech slovenských (t. j. slovanských) nářečí pracovati počíná“, a postupne žiada potrebné dáta a spisy. Pre ruskú slovesnosť kniha Grečova, pre poľskú spis Bentkowského bola mu platnou pomôckou; celkový obraz českej literatúry mal iba v knihe Dobrovského; ináč zväčša bol odkázaný na jednotlivé state a na samotné slovesné diela, z ktorých najmä srbské sústavne preberal, oznamujúc Kollárovi: „O srbštině zde čerpám z pramenů; o srbské literatuře více mohu říci, než jinostranní literátoři.“ A zároveň žiada Kollára, aby „vypracování historie literatúry slovenské v Uhřích (u Slováků) na se vzal“. „Literatura naše,“ píše Šafárik v marci 1823, „jest arci jen ratolest literatury české; a všech nás nejvroucnější žádost a nejsnažnější péče býti musí, aby ní vždy zůstala; nicméně však mne, co Slováka, by hodné bylo, aby tato část mé práce dokonalou obsahovala zprávu o spisovatelství našich Slováků od Zalana až do našich časů, a tudy něčeho aspoň nového do světa a na trh nesla“. A v auguste 1823 zase: „Na vás se, co se týče nářečí našeho a spisovatelů československých v Uhřích, cele spoléhám. Přijde mi to vděk co libý čerstvý květ do svadlého věnce.“ Jednako k spolupráci Kollárovej nedošlo; práca zostala na Šafárikovi samom.

Na Šafárikovi ostala i starosť o náklad na knihu, keď sľuby juhoslovanských mecénov zväčša zlyhali. Tak za tlačového dozoru Kollárovho a Hamuljákovho vyšli v Budíne r. 1826 „Geschichte der slavischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten“ po nemecky.

Prečo po nemecky, vysvetľuje Šafárik priateľovi Kollárovi už v januári r. 1824. „To mé nerůdě v německém jazyku,“ vraví, „jest první a dá bůh bude poslední spisovatelský hřích můj… Já jsem spísek tento ponavrhl nejprvé v Jeně, nejvíc podle Dobrovského Slavína a Slovanky, pro svůj užitek, svou potřebu, nezamířeje ještě ničeho jiného. Poněvadž moji vůdcové (Dobrovský, Adelung a Vater) psali německy, vypisoval a pořádal jsem i já za nimi německy. Přede třemi lety, shromáždiv potřebných materiálů, počal jsem ten spis rozšiřovati, pravda již jeho vydání zamýšleje, ale ještě vždycky německy proto, poněvadž jsem učenou všeslovenskou veřejnost Rakouské monarchie před očima měl, domnívaje se, že tato panující v říši naši řeč všem společně známější jest nežli české nářečí. Knížka má měla ode všech slovenských, nejen československých, alebrž i dalmatských, charvatských, vindických, srbských, polských mladých (t. j. učiti se chtějících) literátorů čtena býti. Tytýž jsem i na ty zatvrdilé jinostrance, Němce myslel, kteří by snad do tohoto spisku nahlédnouti, a že ve slovenském (t. j. slovanském) světě již svitlo (ne svitá) přesvědčiti se chtěli… Této marnomyslnosti, seznámiv se s Rakowieckim, Potockim a Grečem, teď velice pykám; ale teď již nadarmo… Pro Čechoslovany by to přepracováno býti muselo. Pročež já jsem si pevně umínil, dá-li bůh života, zdraví a síly, podobné dílo pro Čechoslovany časem svým vypracovati, které po vyslyšení hlasů soudných přátelů a obnoveném bádání jen dokonalejší býti může…“

Ale okolnosti určili ináč. Šafárikove nemecké „Dejiny reči a literatúry slovanskej“ nezostali jeho „posledním spisovatelským hříchem“, ani sa nedožili českého spracovania; novosadské prostredie nebolo pre to priaznivé. Až v Prahe sa Šafárik opäť odhodláva písať vedecké knihy o českých veciach a vydávať po česky, a tým plniť Jungmannov program.

Šafárikova kniha je teda na pohľad vlastne iba znáška, podaná najmä bibliografickou formou. A predsa táto práca je v skutočnosti viacej.

Popri čírej bibliografii Šafárik snaží sa vyhovieť i vyšším požiadavkám, ako im vyhovel vzor a jeho „duševní otec“, Johann Heinrich Wachler, zakladateľ nemeckej literárnej histórie. V mnohých svojich knihách, vydávaných od r. 1793, Wachler sa síce ešte nevzdáva knihopisného základu, ale literatúru už herderovsky odvodzuje z kultúrneho prostredia a z vrodeného svojrázu národa, vysvetľuje skôr než odsudzuje, ponímajúc celkový vývoj zo stanoviska filozofie dejín a odlišujúc priekopníkov a vodcovských duchov od zástupov obyčajných epigónov.

A nielen po stránke metodickej, i vecne a ideove je kniha Šafárikova zaujímavým prejavom. Zárodky všetkých neskorších hlavných Šafárikových prác zračia sa už tu: „Starožitnosti slovanské“, „Slovanský národopis“, štúdie o veku cyrilometodejskom i o jeho jazyku a písme, skúmanie v odbore starej českej literatúry, pramenná znalosť literatúry juhoslovanskej, kmeňový vývoj Slovákov a jeho osobitné slovesné potreby atď. Vo svojich „Dejinách reči a literatúry slovanskej“ Šafárik hovorí už ako porovnávací jazykospytec, dialektológ, zemepisec, národopisec, dejepisec, ako národný buditeľ i ako obhajca Slovanstva proti nepriaznivej cudzine. Slovanov poníma Šafárik ako jeden národ so spoločnými základnými črtami povahovými, ich reč ako jeden jazyk, od vekov rozvetvený v nárečia, ich literatúru ako jeden celok, odlišujúci sa iba podnebím, dejinami, náboženstvom, spôsobom vlády. Táto rozdielnosť má však výhody a pôvaby živého mnohotvárneho organizmu, kde časti sa navzájom pretekajú za spoločným osvetovým cieľom a kde jednostranný rozvoj veľkých celkov je vylúčený. Staré Slovanstvo predstaviť ako živel praeurópsky, kultúrny, nadaný všetkými prednosťami ducha a charakteru, a nové Slovanstvo ukázať vo svetle sympatických osvetových snáh i zdarného, plodného literárneho života — v tom spočíva jadro Šafárikovej knihy. Duch Herderovej humanitnej idey, duch novej nemeckej romantickej vedy i náukových poľských romantikov, duch Jozefa Jungmanna a jeho nacionalistických stúpencov viedol Šafárikovo pero. Nejednu myšlienku prevzal Šafárik i z Kollára, ako zase nejeden vývod Šafárikov bol podnetom Kollárových neskorších teórií.

Popri všetkých nedokonalostiach prvého pokusu Šafárikova kniha dosiahla uznanie i u sudcu tak prísneho, ako bol Jozef Dobrovský. Spoločne s Jungmannovou „Históriou literatúry českej“ podrobne preberajúc Šafárikov spis na tom istom mieste r. 1827, Dobrovský po všetkých námietkach pokladá „Dejiny“ za knihu „vhodně spořádanou a velmi užitečnou“. Učiteľa i žiaka oddeľovalo, pravda, mnoho zásadných názorov. V ponímaní cirkevnoslovanskej reči a literatúry, pomeru hlaholského písma k cyrilskému a iných otázok pripojuje sa Šafárik bez výhrady k Dobrovskému, o ktorého slavistickej práci všade sa hovorí so zvrchovaným uznaním. Ale popri tom Šafárik otvorene sa hlási k náukám školy Jungmannovej, a tým vyvoláva Dobrovského odpor: je uvedomelý, horlivý nacionalista, romanticky idealizuje staroslovanskú vzdelanosť i povahu, „Libušin soud“ pokladá za pravú pamiatku, staročeské biblické preklady príliš hlboko kladie do minulosti, zvelebuje časomieru proti „rusko-germánskemu“ prízvuku — atď. A Šafárikova individualita nemenej jasne sa prejavuje i v nazeraní na celkový vývoj českej literatúry. Šafárik i tu je priateľom ľudovej poézie, má jemný zmysel pre skutočné básnické nadanie, ľutuje rozháranosť a z toho vzniklú skazu starého českého reformačného hnutia, prednosti Veleslavínovho obdobia vidí najmä v bohatej kníhtlačiarenskej a kníhkupeckej činnosti a s uznaním hľadí na svetové a ľudomilné jozefínske snahy a pre svojich slovenských krajanov želá si zvláštny ohľad v rámci spoločného spisovného jazyka.

Ujmu, ktorá Šafárikovým nemeckým spisom vznikla pre mladú českú vedeckú slovesnosť, mnohonásobne nahradil úžitok, ktorý kniha spôsobila medzi cudzojazyčným obecenstvom. Šafárikove „Dejiny“ v pravom slova zmysle získali európsky záujem pre predmet, ktorý bol širšiemu čitateľstvu dotiaľ celkom neznámy, ba záujem svetový, ktorý od tých čias už neutíchol. Dôkazom toho bola nielen pozornosť, ktorú „Dejiny“ vzbudili vo vedeckej i publicistickej verejnosti, ale i dvojaké anglické spracovanie pani Robinsonovou (rod. Jacobsovou), čiže Talvj, ktoré vyšlo r. 1834 a r. 1850 v Amerike a obidva razy bolo preložené do nemčiny, ba bolo treba nového výtlačku Šafárikovej knihy ešte po viac než štyridsiatich rokoch, r. 1869.

*

Ak preniklo „Dejinami reči a literatúry slovanskej“ Šafárikovo meno ďaleko za hranice jeho vlasti, spis po nich vydaný, vzbudil svojou tendenciou ešte väčšiu pozornosť. Bol na veľkú ľútosť našich vlastencov opäť napísaný po nemecky, aby vyvrátil v cudzine rozšírené bludy o Slovanstve.

Jazykové a literárne štúdium slovanského staroveku a nová, zatiaľ málo preskúmaná oblasť juhoslovanská priviedli Šafárika po jeho snahách ľudovedných a filologických k odboru novému: k zemepisnému a národopisnému skúmaniu slovanského juhu (chcel totiž napísať dejiny Srbov a Bulharov), ktoré ho zase čoskoro postavilo pred ďalšiu tvrdú a ťažkú otázku širšieho dosahu nielen odborne-vedeckého, ale všeobecne-kultúrneho a národne-politického, pred otázku o pôvode Slovanov a ich starobylosti v Európe. Šafárik z folkloristu a dejepisca literatúry stáva sa historikom, archeológom.

Šafárikovi prvou podmienkou všetkého bádania o južných Slovanoch bolo, aby presne poznal a určil ich súčasný skutočný počet, hranice, sídla a rozlohu. Preto od r. 1823 zhromažďuje mapy balkánskeho polostrova. Ale so všetkým, čo vydali iní, Šafárik je úplne nespokojný. V marci r. 1826 napr. sťažuje si Kollárovi: mapa „od Noele a Viviera, francúzská, jest púhé šibalství — ještě sem nikdy 45 zl. tak marně nepromrhal… Celá evropejská Turcie sotvy tak veliká jako pěst; a co na ní stojí, to sem já jako chlapec téměř lépe věděl než slovútní královští geografové Noel a Vivier. — Bohužel všecky mapy turecké jako ve snách pracované. Vyjmúc hranice a cestu z Bělehradu do Carihradu, jiné všecko vzato z povětří. Řeky jako Tisa, Labe, ba téměř Dunaj veliké vymyšleny po tuctech, jichž v Turecku naprosto není! Města o padesát míl přeložena do krajóv, kam naprosto nepřináležejí. Jméno jednoho města zpotvořeno stojí sedm i desetkrát sem tam napsáno. Takové sú všecky mapy Turecka, jež sem já viděl — a viděl sem jich v Karlovicech, v Petrovaradíně od nejstarších do najnovějších aspoň sto, i sám mám najhlavnejší.“

Takto postúpil Šafárik od súvekého miestopisu južného Slovanstva k historickej topografii. Bohatá kartografická látka, ktorú pri tom poznášal, zostala, nevydaná; nedozrela však do tlače ani „historie Slovanóv v Turecku v politickém, církevním a literárním ohledu“, o ktorej cez rok 1826 píše Kollárovi, prehlasujúc ju za „nový svět“, ktorý sa mu otvára, a je presvedčený, že má toľko prekvapujúcej, dotiaľ neznámej látky k tejto práci, ako „nikdo v Evropě“. Šafárik zabral ešte hlbšie: k pôvodu všetkého Slovanstva.

Na Silvestra r. 1827 sťažuje si Kollárovi, že ani Rus Karamzin, ani Poliak Lelewel nemajú správne poňatie o Slovanoch pred šiestym storočím; onen o nich pred týmto obdobím vraj vôbec nepovie, tento o nich báji z domyslenia. Ani Jungmannove a Kollárove indické teórie Šafárikovi nestačia. „S tím putováním do Indie pro Sloveny také nic nepořídíme,“ vraví. „Že sú spříbuzněni, vidno; že snad jedné krve, možné, ba k víře podobné; ale i to jisto, že Slované národ praevropejský. Tedy Sloveny naše zde v Evropě před V. — VI. stoletím vynalézti a historii jejich vysvětliti, hic labor, hoc opus est.^[47]“ Šafárik proti mnohým cudzím dejepiscom i domácej skeptickej škole, ktorí pochybovali o starobylosti Slovanov v Európe, je presvedčený, že Slovanstvo tu sídlilo už v dávnych storočiach pred Kristom na rozsiahlej oblasti medzi Baltom a Adriou, Odrou a Donom, že Slovania patrili k Indoeurópanom a že teda neboli ani neskorými votrelcami, ani podradnejším plemenom, ale kultúrne rovnako cennou a významnou časťou európskeho praobyvateľstva. Táto otázka pre Šafárika nemala iba význam vedecky odborný; Šafárik v jej šťastnom rozriešení videl zároveň dôkaz osvetovej, spoločenskej a politickej rovnoprávnosti a svojprávnosti Slovanstva terajšieho.

Podnety k tejto veľkej myšlienke čerpal Šafárik predovšetkým zo spisov novej varšavskej školy poľských historikov. Dostanúc do rúk oba diely práce Ignáca Rakowieckeho „Prawda ruska czyli prawa wielkiego ksiecia Jaroslawa Władymirowicza, … których texta poprzedza Rys historyczny zwyczajów, obyczajów, religii, praw i jezyka dawnych słowiaňskich i słoviaňsko-ruskich narodów“, vydané vo Varšave r. 1820 a 1822, v máji roku 1823 píše Kollárovi: „Vyznati se musím, že co jsem živ, nižádné slovenské (t. j. slovanské) dílo srdce mého tak neoblažilo jako toto. Otvírá se tu cele nový svet slovenský před očima zaraženého čtenáře. Z této bohaté studnice napotom čerpati budu hojne a obrátím to i k našemu užitku.“ Oboznámiac sa s dvojdielnym spisom gr. Stanislava Potockého, „Mówy, pochwały i rozprawy“ (vo Varšave r. 1816), plesá a zároveň túži v auguste roku 1823: „Potockého… převýborné dílo… všecko, co jsem posud v slovanských nářečích četl, duchem, mocí a krásou převyšuje… Jak daleko jsme my za temito bratry našimi!“ A prenikavý účinok na Šafárika mal Vavrinec Surowiecki, ktorý zomrel už r. 1827. Z obsiahleho svojho diela o starých Slovanoch vydal r. 1823 vo Varšave časť „O początkach, zwyczajach, obyczajach i religii dawnych Słowian“ a r. 1824 „Šledzenie początku narodów słowiaňskich“. Táto druhá stať podnietila Šafárika k novému spisu, ktorý r. 1828 vydal v Budíne: „Über die Abkunft der Slawen^[48] nach Lorenz Surowiecki.“

Surowiecki ukazoval, že ako Germáni, Keltovia, Trákovia a iní, tak i Slovania prebývajú v Európe od pradávna, určoval ich rozlohu a kmeňovú príslušnosť a uvádzal o nich zprávy zo starých kronikárov. Šafárik vo svojej knihe, ktorá mala byť „kritikou a doplnením“ Surowieckeho, jeho základnú tézu úplne potvrdil, k starým Slovanom pripočítal ešte i Sarmatov a niektoré kmene polostrova balkánskeho, za prvého zpravodajcu o Slovanoch vyhlásil Herodota a mnohé cudzie miestne názvy pokúšal sa vysvetliť ako mená slovanské.

Šafárik už v októbri r. 1827 hlási Kollárovi, že „co se kritiky týče, ta ovšem nebude vyvracující, ale více potvrzující a rozšiřující“; jednako dodáva: „Nadeji se, že to, co já povím, bude nové a neočekávané.“ Ale nádeje Šafárikove sa zatiaľ ešte celkom nesplnili. Preberajúc základnú myšlienku Surowieckeho a rozširujúc ju jeho metódou, Šafárik výsledky skúmania Surowieckeho nielen potvrdil a prehĺbil, ale často, opúšťajúc reálnu pôdu, v kombináciách svojich zašiel do závozu, ako čoskoro sám spoznal. Sotva vydal svoj spis, už v decembri roku 1828 píše Palackému, že „jest to slabý začátek“ a že mu „pravé světlo vzešlo jen po sepsání tohoto pojednání.“ A zároveň Kollárovi, ktorého jazykospytnej prezieravosti dotiaľ príliš dôveroval, priebehom roku 1829 vyznáva niekoľkokrát, že „přemnohá částka vyložených tam věcí zavržena, jiná stvrzena a lépe vyjasněna býti musí,“ že „všecko, co (Šafárik) posavad o starožitnostech našich psal, už jen za plevy a smeti vyhlásiti musí“, a že by „dnes aspoň polovici etymologických omylů (jichž hromada!)“ zo svojho „pojednání milerád vyhodil, pro svou čest a obecné dobré“. To sa aj stalo. Šafárikov nemecký spis o pôvode Slovanov je iba predchodcom jeho neskoršej veľkej práce z tohto oboru, „Slovanských starožitností“, ktoré dozreli v Prahe. Tým Šafárik vyplnil obe svoje dlhoročné predsavzatia; proti cudzej i domácej skepse celkom potvrdil svoje učenie o starobylosti Slovanstva v Európe a tým osamostatnil kus slovanskej vedy („Byli i jsme duchovní otroci Němců, kteří nás jako mědvědů za nos vodili“, písal r. 1828 Palackému; „Jen kdy tu německou hydru překonáme, i mezi námi… veselejší život zakvitá: přestanou i naši Němcům potákati“, písal v tom istom roku Kollárovi), a svoje životné dielo z odboru historického napísal po česky.

Šafárikova kniha „Über die Abkunft der Slawen“ znova obrátila pozornosť na mladého slovanského učenca v cudzine i v Čechách. Nemeckí dejepisci takého významu, ako Heeren žiadali Šafárika o spoluprácu a česká literárna obec začala uvažovať o zisku, ktorý by vznikol mladej domácej vede, keby taká sľubná sila mohla pôsobiť medzi svojimi, v Čechách.

Kým sa toto prianie stalo skutkom; Šafárik svoje novosadské práce dovŕšil ešte súhrnom nového skúmania o slovesnosti a jazykoch južných Slovanov, ktorého časť r. 1833 vydal tlačou v Pešti ako „Serbische Lesekörner oder historisch-kritische Beleuchtung der serbischen Mundart“.^[49] V tejto práci dokonale vyvrátil starú mienku o cirkevnej slovančine ako predpokladanej matke slovanských jazykov a dokázal, že je iba ich sestrou, lebo i najstaršie pamiatky srbské majú už svoj samostatný, odlišný ráz.

*

Neustále mnohostranné vedecké práce Šafárika úplne odviedli od niekdajších jeho básnických zámerov. S pôžitkom a porozumením síce čítal poetické plody iných: Kollárove „Básne“, ktoré vyšli r. 1821, Gunduličovho r. 1826 novovydaného „Osmana“ a verše Minčetičove i Milutinovičove, Woronyczovu „Sibyllu“, nové české pokusy časomerné atď. — sám sa však k básneniu už nedostal. V marci r. 1822 ospravedlňuje sa Kollárovi: „Prosím, nezatracujte me proto, že na tom poli, na než jsem kdysi tak mládenecky odvážene vystoupil byl, hlasu mého vždy méne slyšeti… Plamen, nímž kdysi hořely prsy, neuhasl; jen nemilostivý osud, původ odporujících sobe povinností a záležitostí zmátl okolek a zastavil sílu v behu.“ Ešte v marci r. 1825 oznamuje priateľovi: „Já hotuji sbírku svých básní; ale nepříznivé okoličnosti mi všelijak překážejí. Snad dozreje toho leta.“ Ale nedozrela. Ba ani už hotové básnické preklady nemôžu sa dostať na verejnosť. Ani pražská ani viedenská cenzúra neprepustila český preklad Schillerovej „Márie Stuartovej“, predložený už r. 1820, pretože tragédia (ako sa Jungmann dozvedá) „prý bohužel dosti již rozšířena jest v nemčine, ačkoli v ní královna umírá!“ A po desiatich rokoch, vo februári r. 1830, Šafárik dúfa, že nové spracovanie, ktoré zhotovil, výjde, iba „jestli je opet censura česká nesežere; nebo Čech censor horší nežli turecký Mufti.“ „Šillerova Marie Stuartka“, ktorú „svobodne z nemeckého přeložil Pavel Josef Šaffařík“, síce vyšla roku 1831 v Prahe (v prízvučných trochejoch namiesto pôvodného jambu a opravená Jozefom Jungmannom, ktorý však, ako si sťažuje prekladateľ, „přitom i příliš češtil, slovenčinu všude smazal, tak že se nových českých drsnatostí dosti nahrnulo“). Zato však Šafárikov preklad Aristofanových „Oblakov“, okrem niekoľkých ukážok v „Časopise musejnom“ r. 1830 a r. 1831, ostal ležať nevytlačený.

Preto vlastná poézia nestala sa Šafárikovou utešiteľkou v ťažkých chvíľach a sklamaniach, ktorých mnoho zakúsil v pôvodnom novosadskom raji; ten sa mu čoskoro zmenil vo vyhnanstvo tela i ducha.

Predovšetkým on i jeho rodina v nepriaznivom podnebí podstupovali ťažkú ujmu na zdraví. Po ťažkej chorobe koncom r. 1823 Šafárik sťažuje sa Kollárovi: „Nemoc má je největší neštěstí, které mě v životě mém potkalo. Zbaven jsem všeho toho, co život vábneho a sladkého pro mne měl: nervový stroj zrušen, duchovní moci klesly, obraznost a paměť prchly docela — ja zbořen jsem v květě věku, v květě mužství svého“… Deti jedno po druhom mu mreli; a o svojej žene Júlii, rodenej slovenskej zemianky Ambrózyovej, žene vzácnej povahy a vzdelania, ktorá mala hlboké pochopenie pre Šafárikove náukové snahy, píše koncom r. 1828 Palackému: „Byl jsem několikrát i na smrt nemocen, a manželka má, již jste Vy v květě uviděli — juž téměř jen stín. V takové škole bídy vyrostl můj stoicizmus…“ Preto Šafárik už na začiatku r. 1824 túži niekam inam z Nového Sadu, „z tohoto věčnými kalužemi, močály a bahny otočeného města, jemuž se jedva Mantua a Philadelphia vyrovnati mohou, z této bohopusté planiny, která tělo i ducha umrtvuje.“

Šafárikovu nespokojnosť zvyšovalo zlé a drahé kníhkupecké spojenie a nedostatok nutných literárnych stykov. Ustavične dychtivé, často rozčúlené a mrzuté dopisovanie spojovalo Šafárika s Lipskom, Viedňou, Varšavou, Krakovom, Petrohradom, Prahou, Pešťou a Prešporkom, odkiaľ po mesiacoch, ba často až po rokoch dostával žiadané a veľmi často neupotrebiteľné pomôcky za nekresťanský peniaz. Nemenej ťažkostí spôsobovali mu ľahostajní literárni priatelia, na ktorých márne doliehal žiadosťami a dopytmi pri ťažkých otázkach.

Čím ďalej zamračenejšie pozerá Šafárik i na novosadské spoločenské prostredie. V jadre národa, medzi srbskými kupcami, zistil miesto vzdelanosti a túžby po nej iba ziskuchtivosť a nízke vášne. Podobne súdil o panovníkoch. „Ta valašská, moldavská, srbská knížata,“ píše r. 1827 priateľovi, „jsú daleko horší sultána a jeho pašóv, sú vyměsek člověčenstva. Nejde jim o blaho lidu, osvícení. Oni dobře vědí, že jen ve tmě katany svých poddaných býti mohú. Ja… ničeho opravdu chvalného, prospěšného od těch sviňáróv se nenaději.“ Rovnako Šafárik posudzoval duchovenstvo, vyššie i nižšie. Pravoslávny arcibiskup vraj zakazuje profesorom písať, aby znemožnil samostatný rozvoj literatúry, „nebo mnišstvo by rádo potlačilo a udusilo každú i tu nejskrytější jiskru národního osvícení; jim je slepota a poddanost vhod — při té jim vesele brada roste.“ A nie ináč Šafárik hľadel i na väčšinu vtedajších srbských spisovateľov, o ktorých r. 1831 písal Palackému, že nad nich „nic není na světě bídnejšího“, „ti lidé naprosto a docela z rozumu vyšli… já zajisté každé okamžení za ztracené držím, které bych v učeném sváru s těmito nedouky promrhal“.

Ťažko doliehal na Šafárikovho ducha i nezdar jeho snáh, aby spoločne s Kollárom domácej usínajúcej literatúre na Slovensku vdýchli nový život. Súc presvedčený, že „zde, aspoň nyní, ne tak vysokých ideálů, jako raději hlubokého života našich zanedbaných bratří Slováků šetřiti třeba“, Šafárik v „Dejinách literatúry slovanskej“ i v súkromných listoch odporúčal, aby slovenskí spisovatelia, zachovávajúc literárnu jednotu s Čechmi, zároveň dbali na individualitu svojho kmeňa a v knihách, určených ľudu mali ohľad na slovenský slovník i hláskoslovie. Do akej miery Šafárik týmto obsahovým i formovým úchylkám prial, ukazujú jeho listy, počnúc rokom 1825; tieto úchylky rád by bol ustálil a zaviedol prostonárodnú gramatiku, dohovorenú s Kollárom. „Nynější pospolitý sloh českých spisovatelóv,“ horlí Šafárik r. 1827, „nemóže nikdy národným slohem našich Slovákov býti. Jest to, aspoň dle mého citu, jakási potvora, naposledy ani ne česká, ani ne slovenská. Pokud si naši Slováci jakýsi svému nářečí přiměřený spisovný sloh, nech třeba na základech české gramatiky, nezarazejí: až potud nebude u nás národné literatury, nebude u lidu chuti ku čtení. My spisovatelé budeme jen braminové mezi lidem naším, jako sme posavad byli, a sloh náš a jazyk to co sankrit a cirkevná slovenčina.“ Šafárika zarmucuje, že táto jeho snaha nenachádza porozumenie ani medzi domácimi katolíkmi, ktorí sa stále pridŕžajú odlišného stanoviska Bernolákovho, ani medzi evanjelikmi, ktorých vodcovské vrstvy, najmä kňazi a učitelia, živoria v hriešnej nečinnosti. Ako r. 1823 Šafárik písal Kollárovi: „Ó by bylo jen dvanácte Vám rovných mezi otrlými našimi, naše by bylo vítězství!“, tak r. 1828 smutne sa mu žaluje: „Věřte, příteli, že, odejdete-li Vy jinam, literatura slovenská v Uhřích s Vámi usne na věky. Už ji jen Váš oheň oživuje — tak všecko všudy ničemno, mrtvo, nehodno, ducha a boha prázdno!“ Táto protiosvetová nehybnosť vtedajších domácich školských vrstiev Šafárika roztrpčovala už po jeho odchode z Prešporka, strpčujúc a neskôr znechucujúc mu všetku prácu pre jeho rodnú zem. Už v marci r. 1824 roztrpčene vyznáva Kollárovi: „Nemám příčiny, abych se tajil před věrnými a úpřimnými přátely svými,… že já naprosto nemám náděje nižádné, aby mezi našimi uherskými Slováky kdy lépe bylo. Jest to arci přebolestné srdci mému, že toto přesvědčení žádným rozumováním vyvrátiti nemohu: cožkoli si na mysl přivodím proti němu — to vše se v potvrzení jeho obrací… Co odtud vzhledem mého literárního snažení pochodí, již snadno sami uhodnete. Nechybuje lásce k národu podnětu — kdoby, člověk jsa, nedím-li vlastenec, nelitoval a nemiloval i nešťastného — ale národnímu spisovatelství mému chybuje ovšem všakého podnětu. Tímto duchem národního (národem zde rozumím Slováky naše uherské) spisovatelství mne napotom nadchnouti chtíti, bylo by slepému o barvách rozprávěti. To pro mne na věky ztraceno… Nemám-li myslí a duchem věčně pohřben býti, nezbývá ničeho, nežli toulati se buďto po těch povšedních Všeslovanstva stezkách bez domu a vlasti, nebo utýkati se pohostinu k těm pobratranců polím, nad nimiž dobročinnější slunce svítí, a stírati slzu oka potěšitedlným na ne pohleděním.“

Napokon Šafárikovu nespokojnosť v Novom Sade jatrilo jeho zhoršené úradné postavenie. Keď totiž reformovaný Maďar Magda, riaditeľ pravoslávneho gymnázia v neďalekom Karlovci, po maďarsky a neskôr po nemecky vydal zemepis Uhorska, v ktorom napísal, že prírodné bohatstvo tejto krajiny úplne by jej stačilo, aby sa spravovala sama, pozbavili ho úradu a ešte toho istého roku 1825 všetkým pravoslávnym srbským školám sa zakázalo mať protestantských riaditeľov alebo profesorov, a v Chorvátsku ich zákon vylúčil z úradov vôbec. Rana zasiahla i nevinného Šafárika: odobrali mu vedenie ústavu a s menším platom zatiaľ ho ponechali ako výnimku v učiteľskom postavení. Odvtedy ústav, nedostatočne vedený členmi patronátu, stále upadal, žiakov, neporiadkom viac a viac divejúcich, ubúdalo, príjmy za nesmierne stúpajúce drahoty sa tenčili, takže škola zdala sa byť stratená.

Šafárik sa teda začal obzerať po náhrade. V marci roku 1825 oznamuje Kollárovi: „Všecky mé starosti k tomu směřovati musejí, abych se co nejdříve z tohoto vyhnanství vyhostil.“ Ale všetky vyjednávania stroskotali. Ľutoval hneď r. 1825, že pred časom odmietol pozvanie do Kežmarku a že stolica literatúry československej pri prešporskom evanjelickom lýceu bola tak zbedačená. Pomýšľal na Cinkotu pri Pešti, kde sa chcel usadiť s Kollárom, ktorý vo svojom postavení taktiež nemal ustlané na ružiach. V auguste r. 1827, keď ho opäť volali do Prešporka, ale za profesora teológie, ťažko sa rozpakuje, až potom zase neprijíma z dôvodov vnútorných: „Já jsem se theologie docela spustil… já nyní hebrejsky ani jen čísti neumím, a hebrejsky učiti mám! Pravda: labor vincit omnia^[50] — ale jen tam, kde: animus propendet.^[51] Co se mne týče, já nikdy horlivým theologem nebudu a nemohu býti.“ Stroskotalo vyjednávanie s pruskou vládou, ktorá zamýšľala vo Vratislavi r. 1830 zriadiť stolicu jazykov slovanských, i s vládou ruskou, ktorá Šafárika, Hanku a Čelakovského pozývala za členov petrohradskej akadémie, aby zostavili etymologický slovník všetkých slovanských jazykov a pri akadémii založili slovanskú knihovňu. V prvom prípade vláda zatiaľ r. 1832 odstúpila od svojho úmyslu, v druhom prípade toho istého roku, r. 1832, Hanka i Čelakovský odmietli, a tým celý zámer padol.

*

Za takéhoto stavu vecí Šafárik sa odhodlal odísť do krajiny a mesta, na ktoré pre úbohosť literárnych i spoločenských pomerov, ako ich tu bol poznal r. 1817, dotiaľ spomínal s trpkosťou a pred ktorým iných vystríhal: do Prahy. Šľachetný priateľ František Palacký s Jozefom Jungmannom a siedmimi inými spisovateľmi a českými šľachticmi, ktorých mená pre obdarovaného zostali tajomstvom, Šafárikovi na viacej rokov zaručili ročnú podporu štyristoosemdesiat zlatých, ak sa presťahuje do Prahy a ak bude potom písať výhradne po česky. Šafárik s ideálnou odhodlanosťou a s nezištnosťou a priam apoštolskou skromnosťou, ako sám píše, „novou vlast vyhledal u nejbližších soukmenovcův a v té zemi, k nížto duch jeho v tiché literární činnosti odjakživa se obracel“, „aniž se které práce, třebás nejmozolnější lekal a štítil“, len keď mal nádej „pro národ náš pracovati moci“.

Jednako vnútro Šafárikovo bolo ranené. V akom rozpoložení ducha a srdca prechádzal do svojej novej a poslednej domoviny, ukazujú dve miesta z listu poľskému učencovi Maciejowskému, písaného vo februári roku 1832, kde Šafárik oznamuje: „Koncem příštího měsíce opustím Nový Sad a přestěhuji se prozatím do Prahy. Pozbyv vší radosti na zdejším svém úřadě, pozbyl jsem též náděje, že bych mohl prospěti i Srbům. Usadím se v Praze jako soukromý učenec (s malou podporou z nějakého soukromého fondu). Tento poslední krok chci totiž ještě zkusiti, než prodám svou úbohou duši německému Michlovi a snad potáhnu na některou německou universitu. Dopadá to, můj drahý příteli, mizerně, ba zoufale s naší slovanskou věcí! Obětoval jsem se, slepý nadšenec, této věci na šestnáct let, a zničil jsem sebe při tom“… „Tázal Jste se mne, proč píši německy a ne slovansky? Mohu Vás však, milý příteli, ujistiti, že jsem vydal čtyri až pět českoslovanských spisův, a stále jsem měl při tom značnou ztrátu. Naproti tomu psal-li jsem německy, nikdy nenamočil jsem péra do inkoustu zadarmo, beze značného zisku… Což máme jen my spisovatelé povinnosti k našemu národu, a ne též národ k nám? Není-li povinnost sebezachovaní důležitá, posvátná, nutná, naléhavá? — Co nám pomůže, vychvalujeme-li se a vynášíme-li se svým obrovským národem sedmdesátimillionovým, když nikde nenalézáme nic jiného než zvířeckou otupělost a chřestící řetězy otrocké! Veškeré naše spisovatelovaní a literatura je dilettantizmus: v každém kraji je několik dilettantů-spisovatelů, kteří jsou zároveň nakladateli, tiskaři, knihkupci, ano namnoze i knihaři zároveň: neboť slovanský knihkupecký obchod je nejbídnější kšeft celého světa. — Národ nezná nás a nevyhledává nás. Dejž Bůh, aby se to změnilo, zlepšilo; já však nemám žádné naděje… Vy zajisté mé nářky nevyložíte ve zlé: trvám, že jsem k nim oprávněn, neboť obětoval jsem ztracené desperátní věci dost a více než dost. Přišel jsem před čtrnácti lety k Srbům, chtěje u nich pracovati k národní kultuře, a odcházím s vědomím marné práce…“

Dňa 4. mája r. 1833 Šafárik i s rodinou, pobudnúc niekoľko týždňov u príbuzných v Uhorsku, prišiel do Prahy, kde sa začína posledná, najobsažnejšia, ale i najtvrdšia a najtragickejšia kapitola jeho života i práce. Stal sa tu apoštolom českej vedy národnej, ale zároveň jej mučeníkom.