ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ján Hollý; jeho preklady, eposy, idyly, elégie a ódy.

Romantika dvadsiatych a tridsiatych rokov, odvracajúca sa od malej, stiesnenej prítomnosti do veľkej zašlej minulosti, našla si i na Slovensku v neskorých výhonkoch Bernolákovej školy znamenitého stúpenca, ktorý i keď sa formou svojich výtvorov hlásil k ideálu klasickej antiky — bol jeho nadšeným a dôsledným stúpencom — predsa národnostným názorom a citom žil vo svete Jungmannovom, Kollárovom, Šafárikovom, Vocelovom. Bol to Ján Hollý.

Príslušnosť Hollého, narodeného dňa 24. marca 1785 v Búrskom Svätom Mikuláši v Prešporskej stolici, do Bernolákovej skupiny predurčil jeho západoslovenský pôvod a škola: gymnaziálne štúdiá v Prešporku, a najmä bohoslovecké roky, strávené v trnavskom seminári, kde okrem iných vyučoval i horlivý bernolákovec Jur Palkovič, vychovali Hollého v tradíciách novej školy katolíckych Slovákov. A Hollého grécko-rímska poetika i estetika mala svoj predpoklad a vzor v nemeckých klasikoch (v Klopstockovi, Goethem, Schillerovi a v ich epigónovi na uhorskej pôde, Pyrkerovi), v maďarských klasicistoch (Baróti, Szabó, Virág, Berzsenyi, Czuczor, Vörösmarty) a v antikizujúcich českých prúdoch (Stach, Jungmann, Palackého a Šafárikove „Počátky“) atď.

Hollý prežil celý ľudský vek v dedine Madunice, na malebnom dolnom Považí, kde v dubovom háji Mlíči, cez rozľahlé roviny pozerajúc k ďalekým modravým horám, deň čo deň rozmnožoval stá a tisíce svojich veršov. Roku 1814 dostal sa na skromnú faru madunickú a až potom, keď pri požiari r. 1843 temer úplne stratil zrak, uchýlil sa k priateľovi do hôr na Dobrú Vodu, kde 14. apríla 1849 zomrel. Bernolákova škola mala gramatiku a veľký slovník, bohatú zásobu kníh nábožensky vzdelávajúcich, množstvo knižiek pre roľníka a gazdinú, ale nemala poéziu. Tú jej dal až Hollý. Začal prekladmi z gréčtiny a latinčiny a skončil pôvodnými eposmi, idylami, ódami a elégiami v prísnom staroklasickom slohu, do ktorých vedome i nevedome vteloval romantické ideály slovanského obrodenia.

Už r. 1808, v poslednom roku svojich seminárnych štúdií, Ján Hollý dokončil preklad starej „Vojny žiab a myší“ i Vergiliových eklog a hneď potom začal prekladať „Eneidu“ a Horatiove satiry; ukážky z Vergiliovho preloženého eposu už r. 1812 s pochvalou odtlačil Palkovičov prešporský „Týdenník“. Ale Hollý až r. 1824 vydal v Trnave svoju prvú knihu: „Rozličné básňe hrdinské, elegiacké a lyrické z Virgilia, Teokrita, Homéra, Ovidia, Tyrtea a Horáca. S predstavenú prozodiú“, a r. 1828 tamže „Virgiliovu Eneidu“. Dlhoročná vytrvalá práca a neúmorné pilovanie nevyšli naplano; v Hollého prekladoch prehovoril opravdivý umelec, pod ktorého rukou západoslovenský ľudový jazyk, v poézii dotiaľ nepestovaný, zaznel s takou vyspelosťou, presnosťou, lahodnosťou a prirodzenosťou zároveň, že básnik si razom dobyl uznanie nielen doma, ale i v literárnej verejnosti českej.

Po prekladoch a popri nich Hollý odvažoval sa už na diela pôvodné. A keď štedrý podporovateľ bernolákovskej literatúry, ostrihomský kanonik Jur Palkovič, znova ochotne ponúkol pomocnú ruku, vyšla r. 1833 v Trnave Hollého prvá hrdinská epopeja: „Svatopluk, víťazská báseň ve dvanásti spevoch“, ktorá vznikla v rokoch 1827 — 1830, dielo, k akému už od začiatkov Puchmajerovej školy smerovalo naše básnictvo. Je to výtvor nevšedného významu.

Nemecký nevďak uvrhol Svätopluka do temnej rezenskej žalárnej kobky. Tam nešťastný veľkomoravský panovník smutne rozjíma o vratkom kráľovskom žezle a vrtkavom ľudskom šťastí, obracajúc sa k nebesiam o pomoc. Boh vyslyší prosebníka, posiela anjela do sídla bavorského kráľa a Karolman za súhlasu snemovníkov prepúšťa Svätopluka na slobodu ako svojho nového priateľa, zaťa a vazala. Zmierenie oboch panovníkov oslavujú okázalé hostiny, hry a radovánky.

Zatiaľ, čo sa nebo a zem takto dohodli, peklo snuje odpor. Knieža podsvetia, Černobog, so svojou družinou márne prehovárajúc slovenský ľud, aby sa vrátil k bývalému pohanskému modlárstvu, pridáva sa k domácemu Svätoplukovmu sokovi Slavimírovi, ktorému sa vo sne zjavuje v podobe Rastislavovej a v jeho záujme rozpaľuje myseľ ľudu. Svätopluk je spojencom cudzincov, Nemcov; ak zvíťazí teda strana Slavimírova, Moravania a Slováci razom sa vrátia k starej viere pohanských predkov, k uctievaniu pekelného kniežaťa Černoboga.

Pod devínskymi hradbami chystá sa krvavé rozhodnutie; mocný nemecký tábor a nedobytný slovenský hrad stoja proti sebe. Vtedy vzniká netušený obrat. Svätopluk opúšťa nemeckých spojencov, stavia sa na čelo svojho domáceho ľudu a boh Černobogovu družinu, ktorá sa, pravdaže, ihneď pridala ku zradeným Bavorom, zaháňa do horúcich pekiel. Teraz na bojišti zostali už iba pozemskí protivníci. A po hroznom krvipreliatí rozľútených zástupcov rozhodnú zápas vodcovia, Svätopluk a Britwald osobným súbojom, v ktorom Nemec podlieha. Veľká Morava je zachránená pre nebo i národ: zvíťazilo v nej cyrilometodejské kresťanstvo a spolu s ním slobodné Slovanstvo.

Ján Hollý je rodený epik veľkého formátu. Pokojne a široko otvára ďaleké rozhľady do minulosti, rozpráva a opisuje s plastickou, malebnou podrobnosťou a s neuhasínajúcim záujmom a pevnou, odmeranou istotou predvádza pohyblivú spleť svojich postáv a križujúcich sa dejov. Hromadné výjavy z krvavej bojovej vravy alebo z dvorských slávností, zo snemov a vojnových porád striedajú sa s výstupmi jednotlivých hrdinov, s ich dôraznými príhovormi, veštbami a snami, nebeské posolstvá anjelov a diabolské záludnosti prepletajú sa s dojemnými rodinnými scénami.

Hollého epos má hlboké historické pozadie. Jednako básnikov Svätopluk nie je Svätoplukom dejín. Hollý si vybral iba jasné stránky podivuhodného panovníka Veľkej Moravy, tôňu ponechal stranou. Vrah svojho veľkého strýca Rastislava, ctižiadostivý politický intrigán, váhavý obhájca slovanského obradu, ustúpil ideálnemu hrdinovi, slávnemu štátnikovi, vyvolencovi božiemu. Obliehanie najpevnejšej moravskej tvrdze, Velehradu, básnik preložil na neďaleký Devín; kusý topografický obraz IX. storočia vyplnil bohato zaľudneným krajom; v tých časoch ešte živý pohanský kult pokryl plášťom úplnej kresťanskej jednoty; spletitý boj politických a náboženských záujmov, ktorý intrigy a násilie tajne i zjavne viedli na dvore veľkomoravskom, nahradil sporom nebeských a pekelných mocností, v ktorom kresťanské nebo háji proti Nemcom národné záujmy Veľkej Moravy, a zvrhnutý pohanský boh zároveň klesá na pomocníka slovanskej politickej poroby.

Hollého básnické poňatie vyplynulo z jeho osobnej i umeleckej individuality, z jeho názoru o veciach ľudských a božských, z jeho lektúry a štúdia. Je to prísne, do najmenších podrobností napodobnené staroklasické umenie, ako ho vytvorili a ustálili Homér a Vergilius, napodobnené v koncepcii i v kompozícii, v technike vnútornej i vonkajšej, verne, dôsledne, s hlbokým poňatím veci i formy. Spôsob, ktorým si Hollý vyhľadal a upravil látku, ktorým narába s hrdinom deja, ktorým ho spája s podriadenými skutočnými osobami i s nadriadenými bytosťami vzdušných svetov, ktorým zosobňuje, alegorizuje, typicky ustaľuje, ktorým spletá významné motívy a snuje svoj hexameter — všetko je takrečeno samá mozaika antických reminiscencií, s veľkým umením a vkusom uvedomele vybraných a zliatych v jednotné nové dielo. Ako „Ilias“ a „Aeneis“, i Hollý vzýva vševediacu Umku a oslavuje hrdinov; ako Homér a Vergilius, i on drobí celkové obrazy bojové na jednotlivé stereotypné súboje; ako oni rozdvojuje bohov podľa osobných záujmov, dáva im zasahovať do snov i deja, dopredu určovať osudy národov a veštiť ich slávu. Hollého boží posol je kresťanský Hermes a Mercurius, Černobogovi stáli ako model Poseidon a Juno, hrdina Svätopluk je slovanský Achilles, ktorý sa zbrojí ako do boja sa chystajúci Agamemnon, nočnú výpravu do tábora nepriateľského podniká ako zved Diomedes a Odyseus alebo Nisus a Euryalus a napokon rozhodný súboj s Britwaldom prevádza celkom ako Hektor s Ajantom alebo Eneas s Turnom. Achillov štít bol vzorom štítu Svätoplukovmu, preslávený katalóg Homéra a Vergilia Hollého vojnovej mobilizácii. Jeho stále obraty, epiteton ornans, epicky rozvedené prirovnania sú celkom homérske a vergiliovské. A bez Miltonovho „Strateného raja“ nebolo by vzniklo niekoľko najpeknejších miest: ako posol boží zletuje z končín nebeských, ako diabli otvárajú brány pekelné, ako padlí duchovia (anachronisticky vyzbrojení dokonca Miltonovými delami) zvádzajú s anjelmi zničujúci boj atď.

Ale ako vzbudzuje obdiv prísny štýl klasickej grécko-rímskej epopeje, v ktorom Hollý poňal a previedol „Svätopluka“, tak na druhej strane z takéhoto poňatia nutne sa dostavuje nevyhnutná mdloba všetkých podobných umelých novovekých napodobnenín. Na dnešného čitateľa dýcha zo „Svatopluka“ chlad. Je tu zmiešaný dvojaký svet, svet bohov so svetom ľudí, celkom prirodzene vyrástol a zrástol v naivnej mysli starovekého svetonázoru a ešte aj za čias Miltonových nepriečil sa všeobecnému ponímaniu. Ale básnik XIX. storočia má iné postavenie. Bujné obdobie grécke a rímske alebo stará biblická tradícia o prvom človeku a historicky jasná doba XIX. storočia — to je podstatný rozdiel. Tam pološero titanských bojov a bájkových výprav i scén, ľudských bohov s božskými ľuďmi spájajúce v jeden organický svet, tu skutočná, chronologicky ostro osvetlená akcia politicko-vojenská, v ktorej hojné nadprirodzené bytosti zostávajú cudzím živlom. A práve tak kresba osôb a vecí v „Svatoplukovi“ vôbec. Pseudoklasické stanovisko nedovoľovalo Hollému, aby postavy realisticky, životne individualizoval; kreslí ich v pokojných, veľkých, všeobecných líniách, bez významných, osobne ostro odlišných čŕt a svoje umele zostrojené, vzdušné schémy rozlišuje iba skúpym epitetom. Okrem nehistorickej perspektívy najmä tieto normalizované, stereotypizované odtlačky prerozličných osôb, súborov, hier, spevov, porád, rečí a obratov vyvolávajú únavu a zoslabujú čitateľov dojem. Touto obeťou, ktorú svojej osobnej záľube priniesol oneskoreným, jednostranným napodobením antiky, Hollý navždy sa pripravil o zamýšľané široké účinky medzi domácim obecenstvom a svoje veľké diela nechtiac obmedzil iba na zaujímavý, umelý knižný pokus.

Druhé dva menšie Hollého eposy, čiže „básňe víťazské“ o šiestich spevoch, „Cyrillo-Metodiáda“, v Budíne r. 1835, a „Sláv“, v almanachu „Zora“ III., r. 1839, vyrástli zo „Svatopluka“. Sú to iba akoby rozvedené širšie epizódy z jeho kmeňa. V epopeji o solúnskych vierozvestoch, o pokrstení Veľkej Moravy, už v „Svatoplukovi“ dokonané, básnik predstavuje v počiatočnom dejinnom vývoji a „Sláv“, ideálny praotec Slovanov, ešte hlbšie nás zavádza do pohanskej minulosti, do polobájnej doby obsadenia podtatranských krajov, ako o nej stručnejšie rozprával už šiesty spev „Svatopluka“.

V poňatí a prevedení látky Hollý i tu zostáva verný svojim zásadám. Neuvažuje, nerozjíma, nezostupuje do hlbín ľudskej duše; stáročnú tradíciu, vášne a náruživosti hladko, temer cez noc, vymieňa ako kulisy, vykoreňuje a zotiera čírym slovom; s naivným pokojom a záľubou staroklasického pozorovateľa všíma si predovšetkým vonkajšie plastické zjavy. Pre tento názor je príznačný napr. spôsob, akým si básnik vytvoril topografický obraz pohanského Slovenska i Moravy, malebne posiaty pohanskými modlami, a ako obratom ruky ich mení v nový, cyrilometodejský kresťanský svet. Takým spôsobom pracoval v „Cyrillo-Metodiáde“, kde si za predlohu zvolil jasný dejinný zjav kultúrneho pôsobenia, a tou cestou išiel i v „Slávovi“, napolo mýtickej idyle zo slovanského praveku a napolo chmúrnej, hlučnej vrave stále sa vracajúcich krvavých útokov, porážok a prenasledovaní.

„Slávom“ dovŕšil Hollý trojicu svojich eposov a zároveň zastal na samej hranici svojej heroickej maniery. Chtiac životom a ruchom vyplniť hmlistú diaľku predhistorických storočí, tichý, ľudomilný kňaz na tichom Považí svoju jasnú, nevýbojnú obrazotvornosť vbičovával do umelej potopy vojnovej krvi. Ale život nie je a nebol iba vojnový lomoz. Ak kde v epopejách Hollého, iste najmä v „Slávovi“ citeľne sa hlási úplný nedostatok zjemňujúcej protiváhy ľúbostného živlu. Tisíce hexametrov napísal náš básnik a všade, i v čírej fantázii, prísne dodržiaval panický celibát. Čo eposom Homérovým a Vergiliovým, čo Dantemu, Tassovi, Miltonovi a iným dodáva citového tepla a vône, toho tu vôbec nieto. A nielen milenka a žena, ale ani matka v Hollého veršoch nenašla miesta. To stlmuje i slnečné živly v jeho hrdinských spevoch; halí ich mníšska šedivosť a vanie z nich kláštorná pleseň.

*

Zato však už v Hollého eposoch často preniká iná význačná črta: tón idylický, malebne popisný, zmysel pre prírodu. Básnik využíva každú príležitosť, aby nivy a pole, rieku i háj a tiché zátišie obostrel bukolickou náladou. A tak i v podrobnostiach. Sledujme len niekoľko rozvedených prirovnaní hneď na začiatku „Svatopluka“. Nepriateľ zo všetkých strán sa hrnie ako po všetkých kvitnúcich lúkach rozlietnuté včely, húfne sa navečer vracajúce s korisťou do úľa; ak rozmýšľa kráľ, úvahy striedajú sa mu v mysli ako naháňajúce sa pruhy jasu a tieňa po nivách a kopcoch, keď po jasnej oblohe rýchlo plávajú ľahké obláčky; tvár je jasná ako nebo bez mrakov; šípy svištia ako jarné bystriny za topiaceho sa snehu; ak sa zjaví vojsko, vodcovia ho prečnievajú, ako jednotlivé pozostalé stromy starého lesa čnejú nad mladým podrastom atď. atď.

A nieto divu. Madunická rovina bola ako stvorená pre idylu: široká pláň, tichá rieka, žírne polia a pastviny, drobné lesíky a mierne návršia, skoro vždy jasná obloha, biele pasúce sa stáda, zdravý, pekne urastený, naivný ľud. To vnuklo Hollému podnety i motívy k množstvu „Selaniek“, z ktorých dvadsať napísal v rokoch 1830 až 1835 (neskoršie pribudla ešte jedna) a ktoré odtlačil v prvých dvoch ročníkoch budínskeho almanachu „Zora“ r. 1835 a 1836.

Ich základný akord znie hneď v druhej z nich slovami pastiera Jaroslava:

Hollého zmysel pre reálnu skutočnosť, pre malosvet, v ktorom žil, pre všetky jeho drobné, na pohľad všedné každodenné výjavy, je neobyčajne bystrý a vnímavý. Naivne všímavým, detsky otvoreným a reflexom neskaleným zrakom ľudového človeka pozoroval prostý a predsa pestrý život považských pastierov a ich stád, spôsob sedliackej reči, kroj, technické výkony, prostonárodné obyčaje a hry, bájoslovné prežitky a povery, rozmanitý šat i náladu krajiny od svitania do noci, od skorej jari až do neskorej jesene a všade so záľubou utkvieval na vonkajšej, plastickej stránke osôb i vecí. Odtiaľ i úzka oblasť, na ktorú obmedzil látku svojich idýl. Hollý nám ukazuje pastiera, čím sa zaoberá na salaši, ako pasie a vystrája na poliach a lúkach, ako prevádza telesné zápasy a preteká sa vo speve, rozpráva bájky o vodníkovi a rusálkach, ako si nahovára a chystá svadbu. Sú v tom storaké drobné črty, odpozorované zo skutočnosti.

Lež i pri týchto živých predlohách básnik ostal dôsledným klasicistom. Nie je ani neprirodzene sladký ako skladané pastierske verše starých parochňových salónov, ani verne realistický ako neskoršia moderná idyla. Hľadel na skutočný malosvet živej prítomnosti a predsa svoje osoby navliekol do kostýmu pohanských Slovákov a prifarboval ich žiarou mýtického „zlatého veku“, ako ho tomu naučili najmä Theokritos, Moschos a Bion. Na Theokrita a Pseudotheokrita, čiastočne i Vergilia ako na priame predlohy poukazuje temer polovica „Selaniek“.

Napriek tomu, že látkou bol tak blízko skutočnému životu, Hollý sa ani v „Selankách“ neznížil k ľudovému poňatiu, nestal sa populárny. Dokonale poznal celú prostonárodnú bytosť, podrobne vedel, ako v ktorej dedine na Slovensku volia richtára, po celé dni, ako vraví Janko Kalinčiak, sedával na brehoch Váhu, „aby sa s pltníkmi o obyčajoch ľudu nášho poshovárať mohol; a predsa v dielach svojich, hods docela z duše slovenskej pochádzali, nedoviedol hovoriť slovensky“.

Kruh Hollého poézie v duchu antického umenia uzatvárajú „Žalospevy“ a „Pesňe“, čiže ódy, v almanachu „Zora“ III. r. 1839 a IV. r. 1840. „Žalospevy“ sú vlastne iba lyricky rozvedené epizódy k Hollého historickým eposom, s obsahom, ako neskôr spoznáme, celkom časovým; formálnym modelom bol im poetický mechanizmus Ovidiových elégií. Ódy však, počtom do pol sta, názorom i slovom úzko sa primkýnajú ku škole Horatiovej. Šťastný básnik, pýcha Bernolákovej školy, mal veľa ctiteľov, priaznivcov i priateľov, ktorí so zbožnou dychtivosťou očakávali každý riadok z jeho pera. Z nich biskupi Palugyai a Derčík, kanonik Palkovič, anonymný mecén Hollého, milí druhovia Hamulják, Petrovič, Kochanovský, Ščasný, Štvrtecký, Lackovič, Ottmayer, Zábranský, Rišák, Obermajer a iní stali sa mimovoľnými adresátmi jeho ód a poetických venovaní. Hlbokou rozkošou z prírodnej krásy a spokojnosťou čistej, skromnej duše dýchajú básne „Radostník na jar“, „Na Mlíč“, „Na včelín Edvarda Kochanovského“, v ktorých básnik zachytil svoje okolie. O uspokojení sa s málom, o čnosti ako jedinej trvalej hodnote v pominuteľnosti života, o premáhaní seba ako o najväčšom víťazstve človeka, o šťastí samoty, o skutočnom priateľstve, o cieľoch pravého básnika sú obľúbené novohoratiovské témy Hollého ód, často nadpísaných iba menom poetovi známych osôb, ale myšlienkou povznesených nad zanikajúci príležitostný záujem. I jasné dejinné spomienky, ako na Zrínskeho alebo Sobieskeho, i satirické švihy na zlého básnika, alebo prečo je málo dobrých slovenských spisovateľov, z ktorých výkvet zbierajú cudzinci, našli si miesto v Hollého dumách. A nezabudol v nich ani na svoj malý národ, ani na veľký svet slovanský.

Jednako anachronizmus Jána Hollého je iba v jeho umeleckom stanovisku. Ani vo svojej dedinskej odlúčenosti a samote neubránil sa básnik duchovnému prúdeniu XIX. storočia: hlava i srdce jeho žili myšlienkami a citmi vrstovníkov. Tieto časové idey vyvažujú oneskorenú umeleckú stránku Hollého skladieb a robia ich organickou súčiastkou nášho novovekého obrodenia.

V tom čase, keď Hollý prechádzal k samostatnej tvorbe, na poľskej a českej pôde všeobecne sa už ujímali novoromantické Herderove teórie o holubičej povahe starých Slovanov a výpočet krívd, ktoré na slovanskej minulosti spáchala germánska výbojnosť i nemecké dejiny; novoromantické porovnávacie štúdie Schlegelove, Görresove a iných o príbuzenstve indoslovanskom v pravlasti ázijskej; Surowieckeho, Rakowieckeho, Maciejowského, Šafárikovo, Kollárovo a iných vysvetľovanie slovanského praveku ideou herderovskej humanity a náukou o samobytnosti pôvodnej slovanskej kultúry. V druhom a treťom desaťročí XIX. storočia už znela elégia nad veľkou zemepisnou rozlohou Slovanov a ich malosťou v skutočnej prítomnosti, ktorá ich nachádzala rozdrobených a nesvorných, nepoznajúcich sa a navzájom na seba nevražiacich, a preto nevládnych a porobených; už sa hľadal i liek proti tomu a nachádzal sa v osvietení a vzdelanosti, vo zvýšenom národnom povedomí a v rýdzej ľudskosti, v bratskej láske a v slovanskej vzájomnosti. Od druhého desaťročia veľké množstvo spisovateľov hlása tieto nové názory: M. Majewski: „O Slawianach i ich pobratymcach“ (1816); Ant. Jungmann: „O sanskritu“ (1821) a Jozef Jungmann v štúdiách o indickej prozódii; Kollár: „Dobré vlastnosti národu slovanského“ (1822), „Slávy dcera“ (1824), a najmä r. 1832 i s „Výkladom“, „Rozpravy o jmenách, počátkách i starožitnostech národu slavského a jeho kmenů“ (1830), vysvetlivky k „Zpievankám“ (1834 a 1835) a iné mytologické práce, ako i jeho teórie o literárnej slovanskej vzájomnosti (1836); Šafárikove: „Dejiny slovanskej reči a literatúry“ (1826), jeho úvahy o pôvode Slovanov podľa Surowieckeho (1828) a „Slovanské starožitnosti“ (1837), a iní a iní.

Tieto názory prenikli i na madunické Považie. Hollý, ako je zrejmé i z jeho statí v próze, dôkladne sa zapodieval slovanským bájoslovím, dejinami, kultúrnou históriou. A ako ho najmä duch Kollárov a Šafárikov prenikol, predovšetkým charakteristicky dokazujú „Svatopluk“, „Žalospevy“ a „Ódy“.

V tábore pod Devínom^[52] nepriateľské vojsko načúva hrdinské spevy o pôvode Bavorov. I vyzve Karolman Svätopluka, aby povedal, čo vie o minulosti svojho národa. A Svätopluk rozpráva obšírne. Bohatá, úrodou oplývajúca India je pravlasťou Slovanov, tichých, krotkých, pohostinných, pracovitých a umenie milujúcich. Tam by boli žili a zomierali dodnes, keby ich sám Boh nebol živelnými pohromami vyhnal do Európy, aby sa vo svete preslávili:

Premohli kruté prekážky dlhej púte, oželeli stá a tisíce bratov, povraždených divokými pranárodmi, usadili sa pod Tatrami a rozložili sa medzi Dunajom a Tisou, po troch storočiach pod vedením vodcu Sláva odrazili čudský útok a od neho všetci prijali jeho slávne meno, až sa neskôr od Čierneho mora po Anglicko, od Adrie po Balt rozšírili ich sídla, všade rovnako usporiadané:

A tak, nelúpiac, nevraždiac a nedobývajúc, pokojne obrábali svoje polia, pestovali stromy, pásli stáda a spievali svoje piesne. Vznikali bohaté mestá, kvitol obchod, kupectvo, priemysel…

Hollého praveká slovanská idyla je plodom súčasných poľsko-českých indických štúdií, a z toho všetkého hlasne hovorí Herderova idea humanity v poňatí Hollého veľkých krajanov — Kollára a Šafárika. A podobne ohnivé snemové reči Slavimírove proti Svätoplukovej nemeckej politike znejú úplne v duchu ideálov národnej samobytnosti prvých desaťročí XIX. storočia, v duchu Jungmannovej básnickej školy, v duchu RKZ.

Čo nepovedal „Svatopluk“, to dopovedali „Žalospevy“ a „Ódy“. Najmä druhý a piaty „Plač matky Slávy“ a „Plač matky Slávy nad odrodilými synami“, „Zora“ III., roku 1839, a „Pohled na Slovákov“ i „Na slovenský národ“, tamže IV., r. 1840, sú celkom v područí Kollárových ideí.

Matka Sláva žiaľne sa rozhliada po niekdajšom priestrannom slovanskom svete. Slovania z úzkej kolísky svojej tatranskej

Tak bývalo kedysi. Dnes však národ, ktorý v minulosti získal si názov Slávov „z dobyté právem slávy“, želie stratu mnohých svojich vetiev:

A to, čo im privodilo skazu, bola ich vlastná dobrota:

A hľa, práve tieto čnosti uvrhli ich do poroby. Človek rozumu zbavený je horší ako tiger; za krásne a hrdinské činy pokladal lúpiť, krv prelievať, zotročovať, páliť, rúcať a pustošiť:

Ostávala jediná nádej: šíriaca sa osveta, ktorá premôže „nemravnú hlúposť a odstráni na národoch páchané krivdy“. Ale, bohužiaľ,

Napriek tomu i na slovanské víťazstvo raz dôjde. Dosiaľ ostalo „veľké méno Slávy“, ostala rozsiahla oblasť obývaná Slovanmi, ostala bohatá slovanská pieseň.

To znie ako výpisok z Kollárovho „Předzpěvu“ k „Slávy dcere“, alebo ako veršovaný výstrižok z dejinnej filozofie Šafárikových „Slovanských starožitností“.

Tá istá kollárovská hrdosť a útecha z obrovskej rozlohy spevného slovanského slova, tie isté hrdé rozhľady po národe, nad ktorého krajinami slnce nezapadá, navracajú sa i v piatom „Žalospeve“, kde matka Sláva utešuje:

Ba počúvajú ich i oblasti cudzie: Berlín, Londýn, Paríž, Carihrad, Teheran a Peking. Taký národ ľahko oželie zástupy odpadlíkov; budúcnosť je jeho.

A nie ináč obe spomínané ódy.

Prvá z nich rozhliada sa po historických troskách slovanských kmeňov vo východnej Európe i Ázii, prenikajúc až do šerých končín za Perziou, do bohatej a rozkošnej pravlasti indickej,

Stadiaľ básnik Balkánom prechádza na západ, až k Rýnu, po „trúchlé u Kostnice místo, kde kladená Husa pálila vatra“, a ďalej až k Britským ostrovom, a severným Nemeckom cez Lužicu k Čechom a Poliakom. Všade zväčša „veľohojnú z dávno vymizlých uhléda krv toľko Slovákov“ alebo miešancov, ktorí stratili i pôvodné meno. Až Rusko potešuje básnika:

Druhá óda tým istým postupom, len úsečnejším slovom roztvára pohľad na suché už i dosiaľ svieže ratolesti slovanského duba. Tu Slováci sú ešte „nezmoženi“, Česi „udatní“, Poliaci húževnate si držia rodnú pôdu, Srbochorváti a Bulhari vzdorujú cudziemu príboju a rozľahlé Rusko „veľkú kvitne mocú“ a „dává pólsvetu rozkazy“:

Takým spôsobom prenikajú Jána Hollého idey „Slávy dcery“ a jej prostredia.

Jednako Hollý si Kollárovo slovanstvo upravil po svojom a v istom zmysle vlastne proti Kollárovi. Hollý je nadšený a dôsledný slovenský individualista, filetnický kmeňovec. Mojmír, Rastislav, Svätopluk, Svätoboj, pôsobenie bratov solúnskych, stará Nitra, bujný rozkvet a tragický rozklad ríše Veľkomoravskej — to všetko v mysli Hollého vyvoláva šťastné a zase elegické spomienky na zašlé „kráľovstvo Slovákov“. Ale nielen bývalá Veľká Morava — podľa názoru Jána Hollého — bola slovenská, oblasť podtatranská bola kolískou všetkého terajšieho Slovanstva a posvätná cirkevná reč, takzvaná staroslovienska, je vlastnou matkou dnešnej ľudovej slovenčiny, z ktorej až vznikol český spisovný jazyk. Čech, Poliak, Rus, Srb atď. u Kollára mali zmysel iba ako Slovania; naproti tomu Hollý všetkých Slovanov (ako hlása piaty a šiesty spev „Svatopluka“ a ódy „Pohled na Slovákóv“ i „Na slovenský národ“) pôvodom pokladá za Slovákov. Preto Hollý v Antonovi Bernolákovi vidí priamy nástroj boží, ktorý opovrhnutému a zanedbanému ľudovému jazyku ukázal zo všedného života cestu k slovesnej vzdelanosti.

Iróniou osudu práve vyvolená forma, jazyková i umelecká, zahradila Jánovi Hollému cestu k ľudovej duši. Západoslovenské nárečie i na Slovensku samom zostalo útvarom prechodným, ktoré čoskoro potom vystriedala literárna slovenčina, vyrastlá z nárečia stredného, pôvodnejšieho a pôvabnejšieho; a forma antická, oživená iba akademicky, ľudovým domácim vrstvám ostala cudzia. Len mladý vzdelaný dorast čerpal z Hollého podnety v ďalšom svojom rozvoji národného uvedomenia. A v Čechách, za rozkvetu romantických a ľudových foriem a za jazykových snáh literárne jednotiacich, bohatý obsah poézie Hollého zapadol bez prenikavých účinkov.

Predsa však ani tu nevyznel celkom zbytočne. Odchovancom staroklasických ideálov lahodil práve protiklad medzi silnou novodobou národnou myšlienkou, unášanou cítením rýdzo romantickým, a medzi akademickým pokojom antickej formy. Za týchto Hollého ctiteľov prehovoril jeho tlmočník do spisovnej češtiny, Karel Vinařický, ktorý r. 1836 napísal Jozefovi Chmelenskému: „Vím sice, že Hollého ,Svatopluk‘ odsouzen jest a zahozen u nás: než věru my nemáme básníka českého takového, jako Hollý jest. Já jej kladu nad Kollára. Tento nepojal idey člověčenstva tak čistě a jasně, jak ji Hollý postihnul. Onen jest vášnivý a často nespravedlivý, tento vždy tichý a nestranný v úsudcích svých. Hollý pojal dokonale nestrannost nevyrovnaného Homéra…“