ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jedenásť rokov vlády absolutistickej za doby reakcie od r. 1849 do r. 1860 bolo i pre Slovensko ťažkou skúškou.

Zásada rovnoprávnosti národnej, vyhlásená v oktrojovanej ústave zo dňa 4. marca 1849, bola hlavnou zbraňou proti revolúcii maďarskej, založenej na výhradnom panstve maďarského národa v Uhrách; zásadou tou revolúcia bola vlastne premožená, a zásadu tú ústredná vláda sľubovala uplatňovať i po zrušení ústavy a zavedení provizória.

Ale nestalo sa. Nielenže vo Viedni nepochodila slávnostná početná deputácia, ktorá sa domáhala oddelenia územia slovenského od živlu maďarského na spôsob Srbskej Vojvodiny, zriadenej 18. novembra 1849, lež ani nové hranice správnych obvodov župných a okresných neboli určované podľa hraníc národopisných, ačkoľvek by tým administrácia veľmi sa bola zjednodušila. Ba ešte viacej: vplyvom starokonzervatívnej strany aristokracie maďarskej, ktorá vo Viedni i vtedy mala veľké slovo, úrady na Slovensku zväčša boli obsadzované Maďarmi, alebo tiež bývalými revolucionármi, ktorí i proti národnosti slovenskej, ktorej mali slúžiť, i proti samej vláde, ktorej boli orgánmi, robili stálu pasívnu opozíciu. A slovenskí rodáci, z doby povstania zaslúžilí, nakoľko sa im dostalo úradov, rozptýlení boli po krajoch celkom maďarských.

Keď potom r. 1854 pri novom usporiadaní úradov miesto Maďarov dosadli Nemci alebo Česi, vtedy aj prvú inštanciu súdnu, pri ktorej od r. 1849 do r. 1854 na slovenskom území úradnou rečou bola slovenčina, zabrala nemčina. Súdy, úrady finančné, okresní notári atď. úradovali výlučne nemecky, a ak sa nezmiloval kňaz, učiteľ alebo žid krčmár v niektorej cele slovenskej dedine a nepreložil občanovi dôležitú obsielku alebo výmer, vznikali z toho často zmätky a škody, ako napr. v ľudnatej Detve, kde v obci s 8000 obyvateľmi od r. 1855 úradoval notár Nemec, ktorému nerozumela živá duša.

Nie inak bolo so školami. Štátne gymnáziá, podľa mena slovenské, boli v Banskej Bystrici, v Trenčíne, v Nitre a v Levoči, na nich potom polovica, ak nie dve tretiny profesorov českých; ale učilo sa nemecky; kdežto stredné školy na území maďarskom, podliehajúce tomuže zákonu, ako napr. v Pešti, Ostrihome, Jágri, Segedíne a i., mohli si na nižších oddeleniach nacelkom, na vyšších potom z väčšej časti zachovať vyučovaciu reč maďarskú. A keď prebudené gemerské mesto Revúca už roku 1853 rozhodlo sa založiť reálku s vyučovacím jazykom slovenským, úrady najprv fond 24.000 zl. uznávali nedostatočným, potom si vymienili, aby istý počet profesorov na evanjelický ten ústav volil rožňavský katolícky biskup, a napokon žiadali, aby na slovenskej reálke vyučovalo sa — po nemecky.

Pri takýchto okolnostiach blížil sa koniec rokov päťdesiatych a s ním hlásili sa nové nádeje medzi Slovákmi, v otázke rovnoprávnosti národnej sa zakladajúcej na výroku panovníkovom v listine zo dňa 9. septembra 1857, „aby rôzne kmeny národné i ďalej boly zachované pri národnej svojej individualite, a aby čo do pestovania ich jazyka mal sa k nim stály zreteľ“, a najmä na nariadení zo dňa 20. júna 1859, ktoré dopúšťalo, aby na územiach, „kde väčšina obyvateľstva hovorí inak než nemecky“, vyučovací jazyk obyvateľstvo zvolilo si samo podľa prirodzenej väčšiny svojej. Podľa toho výkladu Slováci boli by mali dostať osem gymnázií: nielen v Banskej Bystrici, Trenčíne, Nitre a Levoči, lež i v Skalici, Trnave, Štiavnici a Prešove. Ale nedostali ich ani teraz.

Príčinou toho bola dvojaká hra. Na jednej strane tajná agitácia maďarská sľubovala národom nemaďarským úplnú rovnoprávnosť, ak budú Maďarov podporovať v blížiacich sa ústavných bojoch proti Viedni, ktorá sľubov národnostiam nesplnila; na druhej strane odrodilé zemianstvo a mestské obyvateľstvo, univerzitná mládež i noviny demonštrovali za práva „historického“ národa uhorského, Maďarov, v živote, zákonodarstve i v školách dožadujúc sa všeobecnej náhrady za nemčinu a maďarčinu.

Taký bol stav vecí na Slovensku, keď cisársky diplom zo dňa 20. októbra 1860 povolával národy k účastenstvu vo vláde a ohlasoval nový život konštitučný.

Výklad panovníkov k októbrovému diplomu vo forme prípisu, vlastnou rukou učineného barónovi Vayovi, ustanovuje síce maďarčinu za reč rokovaciu a úradnú všetkých úradov politických i súdnych v Uhrách v službe vnútornej i v dopisovaní; zároveň však nariaďuje, že mestským i vidieckym obciam má sa ponechať voľba úradnej reči obecnej, cirkevnej a školskej; že každému v zhromaždeniach župných, mestských a obecných možno užívať ktoréhokoľvek jazyka v krajine zvyčajného a žiadosti svoje podávať úradom, ktoré ich touže rečou vybavia; a že súdni i politickí úradníci tým jazykom majú vydávať nariadenia obciam, ktorý je vo veciach obecných rokovací. Čo sa týka reči vyučovacej na stredných školách, majú sa vypočuť hodnostári cirkevní, úrady politické a sbory učiteľské; o zmenách rozhodne uhorská dvorská kancelária. Napokon dôrazne sa zakazuje nútiť a činiť nátlak, alebo vyzývať a rozduchovať protiklady národné alebo jazykové tam, kde sa stýkajú záujmy rozličných jazykov a národností.

Národy uhorské sa rozdelili. Maďari, a s nimi skoro celá odrodilá národnostná šľachta, spoliehali sa na prvé časti slov cisárových; Slováci, Srbochorváti, Rusi a Rumuni zas na časti druhé. Nádeje boli veľké.

Najmä časť národovcov slovenských, ktorých zástupcom bol oduševnený demokrat kňaz Janko Palárik, dúfala v dobrý zdar. Tešili sa z toho, že Uhrám sa vracia starodávna ich ústava: uhorská kancelária, kráľovská kúria, stoličná samospráva, krajinský snem. A tešili sa, že k tomu sa pridáva sloboda slova, voľnosť osobného presvedčenia, právo petičné a spolčovacie. Nadovšetko ich tešila zásada opäť hlučno vyslovovaná: zásada národnej rovnoprávnosti. Nehlásali ju síce vládnuci starokonzervatívci, ani maďarsko-národná polovica liberálnej opozície; ale zaručovala ju druhá, miernejšia polovica liberálov, šíriac heslo: „Národnosti uhorské majú právo verejného života a voľnej konkurencie!“ a žiadajúc iba, aby národnosti verne a odhodlane s Maďarmi spolu postavili sa na základ „uhorskej konštitúcie“ a hájili práva ich proti ríšskej rade viedenskej. Národovci slovenskí úfali sa, že Maďari, poučení jedenásťročnou reakciou, národnostiam nemaďarským poctive a úprimne doprajú života.

Mnohé zjavy zdali sa tomu nasvedčovať. Jeden z najvzdelanejších štátnikov maďarských, barón Eötvös, napísal verejný list, v ktorom hovorí, že keby sľuby maďarské ostali iba sľubmi, a nemaďarské národy konštitučnú slobodu mali zaplatiť svojou národnosťou: „vzdajme sa všetkej nádeje a buďme presvedčení, že znova vzniknú nebezpečenstvá, ktoré vlasť našu pred dvanástimi rokmi priviedli na kraj hrobu.“ Sloboda a národnosť nesmú sa vylučovať. „Len do tej miery, do akej všetkým občanom tejto vlasti doprajeme účasti v slobodách ústavných a uspokojíme slušné požiadavky všetkých národností — iba do tej miery zabezpečíme vlastnú svoju národnosť a ústavnú slobodu.“ A takýchto vážnych hlasov verejných zo strany maďarskej bolo niekoľko.

Slovenským heslom stalo sa: „Teraz alebo nikdy! Už iba od našej vlastnej vôle závisí, aby dozrelo v skutok, čo sľubuje maďarská strana liberálna s b. Eötvösom!“ Školstvo, literatúra, verejná správa na Slovensku sľubovali si obrodenia v duchu individuality a samostatnosti národnej. Slovenské pozvania k vyjednávaniu úradnému niekoľkých hlavných županov: gr. Ludvika Károlyiho v Nitre, Szentiványiho v Liptove a Justha v Turci, zvolenie slovenčiny v Skalici, Pukanci, Brezne a i. za reč úradnú a niekoľko podobných zjavov iných radostnou dôverou v budúcnosť naplňovalo slovenskú spoločnosť národnú. Vodcovia jej videli už slovenčinu ako reč úradnú pri sboroch župných, okresných i obecných, pri súdoch i verejných výnosoch a nariadeniach vo všetkých župách cele slovenských: vo Zvolenskej, Liptovskej, Oravskej, Turčianskej, Trenčianskej a Šarišskej, i v župách prevahou slovenských: Nitrianskej, Tekovskej, Hontianskej a Spišskej.

Ale niektoré zjavy iné kalili tú radosť. Po prvé všetci novomenovaní hlavní župani v stoliciach slovenských boli Maďari alebo z odrodilej slovenskej šľachty. Po druhé do župných výborov, ktoré v tomto prechodnom čase viedli správu politickú i administračnú, boli županom a jeho dôverníkmi za kandidátov odporúčané a neuvedomelým ľuďom napospol volené osoby zmýšľania županom blízkeho. Po tretie: župní čiže stoliční úradníci, takto zvolení, viedli voľby zasa v zmysle svojom, čím sa stalo, že v uhorskom sneme, v Budíne začatom, dňa 6. apríla 1861, z 324 poslancov zastupovalo Maďarov 290, Rumunov 18, Srbov 7, Rusov jeden, Slovákov a Nemcov — nikto.

Po takomto výsledku išlo o to, aby sa inou cestou prejavili požiadavky slovenské, a snemu, kým zasadal, predložili na uváženie. To sa stalo tzv. „Memorandom národa slovenského“ v mesiaci júni r. 1861.

Nový politický časopis slovenský, v Budíne od 19. marca 1861 vychodiace „Pešťbudínske Vedomosti“, deň pred otvorením uhorského snemu 5. apríla priniesli od redaktora svojho, Jána Francisciho, programovaný článok politiky slovenskej: „Severoslovania v Uhrách, t. j. Slováci a Rusíni, a krajinský snem uhorský“, kde v šiestich bodoch formulujú sa slovenské požiadavky, ktorých jadro je: zákonom zaručený rozvoj národného života, to jest zákonom uznané znárodnenie všetkých odvetví verejného života na oblasti etnografickej, kde Slováci a Rusi bývajú. Požiadavky tie historicko-právnicky v čísle zo dňa 17. mája odôvodnil Štefan Marko Daxner, a to isté číslo prinieslo vyzvanie meštianstva turčiansko-sv.-martinského, podpísané tiež predstaveným, aby počas zasadnutia snemového všetci národovci slovenskí zišli sa v Turčianskom Sv. Martine na poradu o požiadavkách Slovákov „na základe svornosti všetkých národností v Uhrách a na základe jednoty celého Uhorska“. Vyzvanie rozhlásilo sa novinami a letákmi.

Valné toto zhromaždenie v dňoch 6. a 7. júna 1861 konalo sa pri veľkej účasti zástupcov inteligencie i ľudu slovenského, a značným počtom dostavilo sa i zemianstvo. V celom mestečku nebolo poradnej siene takej priestrannej, aby množstvo v nej sa zmestilo; porady viedli sa teda pod starými lipami pred chrámom evanjelickým.

Priebeh bol pohnutý a zaujímavý. Vystriedal sa dlhý rad rečníkov výrečných, hovoriacich k citu a zasa k rozumu rozohňujúcich zástupy k hlučným pochvalám a opäť bystro a triezvo uvažujúcich a rozoberajúcich: rečnili právnici vzdelaní, na výške doby stojaci, kňazi, ktorí zo zapadlých dedín dumavo a fantasticky pozorujú svet, prefíkaní vysokí úradníci šľachtickí medovými slovami, a tiež rozliční auguri, ktorí opatrne skúmali, kam sa sklonia vážky. Záujmy sa križovali, a prepletali; predsa však veľká väčšina prítomných poctivou vôľou a elementárnou temer silou scelila rokovanie v program, v ktorom od toho času vrcholia požiadavky slovenské.

Francisci, aklamáciou zvolený predseda, pevnou rukou viedol rokovanie, pri ktorom, k veľkému zadosťučineniu účastníkov, boli prítomní i šľachtici: turčiansky parlamentný poslanec Jozef Justh a liptovský i turčiansky župan Martin Szentiványi a barón Šimon Révay, činne zasahujúc v debaty ako Slováci — „drahý národ náš slovenský“ stále znelo z ich úst.

Za základ položený bol návrh Daxnerov z „Pešťbudínskych Vedomostí“, a zásadné rozdiely prejavili sa iba vo dvoch požiadavkách. Prítomná šľachta a značná časť ostatných zástupcov bola proti navrhovanej požiadavke zvláštneho oddeleného územia čiže „dištriktu“ slovenského, a práve tak sa rozdelila mienka pri otázke, či požiadavky treba podať uhorskému snemu, či zároveň i kráľovi. Prvý spor vyrovnal sa názvom Okolie, ktorým sa zamenil dištrikt, a v druhom veľká väčšina postavila sa na stanovisko, že — pretože kráľ uhorský vtedy nebol ešte korunovaný a vyrovnanie s Uhorskom nebolo ešte vykonané — podanie patrí iba pred snem.

Ako už rečeno, priebeh rokovania bol veľmi zaujímavý a poučný. Vecne, rozvážne a predsa vrúcne vykladal a hájil svoj návrh Daxner. Prenikavo a bystro rozoberal ho Palárik, až priveľa dôverujúc uhorskému konštitucionalizmu a, ním súc oduševnený, útočiac proti Viedni: „Čo škodí vlasti našej spoločnej?“, povedal, „to škodí i nášmu národu… Najväčších záruk národnosti našej poskytuje uhorská ústava; lebo kde je sloboda, tam je duch, tam je život, tam sú i prostriedky na dosiahnutie slobôd ostatných.“ Ohnivo a vulkanicky, ako obyčajne, kedykoľvek vo verejnom zhromaždení ujal sa slova, hovoril dr. Hurban, obviňujúc Maďarov, že ich vplyvom a intrigami bola odvolaná ústava zo dňa 4. marca 1849, aby sa nedostalo spravodlivosti aj iným národom; oni že podporovali germanizáciu na Slovensku, vysmievajúc sa Slovákom: Dobre sa vám stalo, prečo ste išli s Nemcami; od politiky potlačovacej že oslobodí iba zásada solidárnosti všetkých národností nemaďarských proti národnému centralizmu maďarskému, a keby i tá zlyhala, že zostáva posledný prostriedok: zákon, ktorý by dovoľoval hromadne sa vysťahovať z krajiny — čo však jednomyseľne bolo odmietnuté Daxnerom i šľachtou: Daxner ani na piaď nechcel ustúpiť zo svojej zdedenej zeme, šľachta ústami Szentiványiho osvedčovala, že Slováci vo svojej vlastnej zemi nesmú sa pokladať za nájomníkov a za národ iba trpený. Vôbec šľachte ústa vtedy pretekali medom. Justh uisťoval, že „národ náš slovenský“ iste sa dočká splnenia svojich spravodlivých žiadostí od zákonodarstva ústavnej krajiny uhorskej. Szentiványi jadrnou, plynnou liptovskou slovenčinou rečnil ako milius, brániac sa proti výčitke, že by županov bol do Martina vyslal snem na zvedy: „Cítil som vždy za vec národa slovenského. Liptáci sú zaiste toho svedkovia. Nás snem nevyslal, ale vec naša svätá. Presvedčený som, že vec naša národná má budúcnosť, lebo slávny Deák je mocným zástupcom tej idey. Ja s Daxnerovným návrhom z väčšej časti usrozumený som, a za šťastného sa pokladám, že to môžem pred národom vysloviť, ktorý mňa svojou politickou zrelosťou úctou naplnil… Atď. atď.“ Pravda, i čertovo kopýtko už vyliezalo miestami. Podľa slov Justhových pragmatická sankcia pozná vraj len jeden politický národ uhorský, hoci zo stanoviska národopisného je ich niekoľko, čo i zas všetky dovedna tvoria celok, ktorý svojím spoločným rázom vraj ich odlišuje od ich súkmeňovcov v iných zemiach. Ako ďaleko je od tohto názoru k neskoršej „jednotnej štátnej myšlienke maďarskej“?

Zvolilo sa trinásťčlenné posolstvo k snemu (traja uvedení šľachtici v jeho čele), zvolil sa stály výbor, navrhla a uznala sa naliehavá potreba slovenského politického denníka, vyvolil sa výbor na založenie spolku hospodárskeho a vydávanie hospodárskych novín a i.

Uznesenie samo rozšírené bolo tlačou pod titulom: „Memorandum národa slovenského k vysokému snemu krajiny uhorskej, obsahujúce žiadosti národa slovenského, cieľom spravodlivého prevedenia a zákonom krajinským zabezpečenia rovnoprávnosti národnej v Uhrách, kroz národnie slovenské shromaždenie v Turč. Sv. Martine dňa 6. a 7. júnia r. 1861 vyslovené.“

„Memorandum“ skladá sa zo štyroch častí.

Úvod kladie dôraz na to, že Slováci dávno pred príchodom Maďarov držali zem podkarpatskú, kvitnúcu životom kultúrnym, ktorého stopy jasne sa zračia v Uhrách neskorších: konfederácie kmeňov slovanských pod Karpatami ustúpili konfederácii novej, Uhrám od sv. Štefana sceleným v mocný štát, ktorého záujmy duševné i hmotné zlúčili všetky jeho plemená v celok. Až zas otázka národnostná celok ten opäť rozlúčila, a to krivdou, ktorú od r. 1791 do r. 1848 páchalo zákonodarstvo uhorské, len národ maďarský uznávajúc za národ historický a reč jeho za jazyk štátny. Preto Slováci žiadajú:

I. Aby osobnosť národa slovenského a vlasteneckosť reči slovenskej bola uznaná pozitívnym zákonom a inaugurálnym diplomom. Ako u jednotlivca, uznanie osobnosti je prvou podmienkou slobody a rovnoprávnosti národnej. Jedenásťročná centralizácia neuznávala národných osobností: preto miesto sľúbenej rovnoprávnosti dala národom rovnobezprávie. Bohdá, snem uhorský centralizáciu neústavnú nenahradí centralizáciou ústavnou.

II. Národná individualita slovenská nech na oblasti, ktorú Slováci obývajú ako masa nepretržite súvislá, je uznaná názvom „Hornouhorského slovenského okolia“, a župy podľa národností nech sú zaokrúhlené. Teoreticky uznávať individualitu národnostnú a nevymedzovať jej hranicami nestačí. Dištrikty Kumánov a Jazygov, mestá hajdúske, 16 miest spišských a 44 stolíc alebo žúp so zvláštnou správou municipálnou po mnohé storočia existovali v Uhrách ako celky vcelku bez všetkého nebezpečenstva jednote krajiny; i teraz Uhry sú rozdelené na štyri okresy: „Okolím“ by miesto hraníc mŕtvych nastúpili hranice živé. Hovorí sa, že by tým menšiny maďarské v župách slovenských boli utiskované: ale tam nie sú Maďari, ale odrodilí, národopisne rýdzi Slováci, naše slovenské zemianstvo, ktoré na výsady národnostné práva nemá. Jednota krajiny nezáleží v snemových artikuloch, kde sa číta: „regnum indivisibile et propriam habens constitutionem“, lež na základe mravnom, prirodzenom, na skutočnom rovnakom práve národností.

III. Z tejto zásady vyplýva, že v slovenskom okolí slovenčina má byť orgánom života verejného, občianskeho, cirkevného a školského. Nech sa založí aspoň po jednom súde apelačnom a zmenkovom s úradným jazykom slovenským, a k najvyššiemu súdu krajinskému i najvyšším správnym dikastériám a k vysokým úradom školským nech v pomere k počtu slovenského obyvateľstva dosadzujú sa referenti zo slovenských národovcov. „Diplomatická“ reč maďarská buď pokladaná iba za spoločný prostriedok dorozumievací, napr. v dopisovaní so župami neslovenskými, vo vnútornom úradovaní a vzájomnom úradnom styku najvyšších správnych a súdnych vrchností zemských i na sneme, kde, pravda, možno užívať tiež ostatných jazykov, v krajine zvyčajných. Snemové uznesenia minulé, nezrovnávajúce sa s rovnoprávnosťou a slobodou národov, ako artikul XVI: z r. 1791, XII: 1792, IV: 1805, III: 1836, VI: 1840, II: 1844, V. § 3: 1848 a XVI. lit. e: 1848, pozitívnym zákonom aby boli zrušené. Ak je Maďar žiarlivý na svoju reč a národnosť, Slovák tiež: „Čo jich bolí, to bolí i nás; čo jim pokladom je, to i nám je pokladom práve tak drahým a neoceniteľným; i nám je naša reč najkrajšia, najľúbozvučnejšia, i nám je ona jediným prostriedkom vzdelávania sa národnieho, i nám je ona obrazom duchovnieho sveta nášho… Reč naša je tak tuho so slobodou našou občianskou a s vlastenectvom naším dovedna spojená, že ju v jej prirodzených medzach a právach len s týmito spolu potlačovať alebo uznávať možno.“ Preto zákony snemové nech sú vydávané i v hodnovernej osnove slovenskej. V príhodnom k tomu meste slovenskom buď založená slovenská právnická akadémia a pri peštianskej univerzite katedra reči a literatúry slovenskej. Spolkom literárnym a mravne vzdelávateľným vôbec, ako i voľnému pestovaniu národnosti a reči slovenských menšín na území zmiešanom v medziach občianskeho života nech sa nekladú prekážky. Keď sa obnoví tabuľa veľmožov (panská snemovňa) podľa záujmov, nech sa to urobí aj podľa záujmov národnostných.

IV. Záujmy Slovákov, keď ide o slobodu občiansku, sú totožné so všetkými ostatnými uhorskými národmi vôbec; keď ide o slobodu národnú, sú totožné so záujmami všetkých dosiaľ zákonmi utláčaných národov uhorských, teda Rusínov, Rumunov, Srbov a Chorvátov, takže v medziach „Okolia“ Slováci to isté žiadajú pre seba, čo Maďari už majú. Len vtedy bude jeden za všetkých a všetci za jedného. „Heslo naše: Jedna slobodná, konštitucionálna vlasť a v nej sloboda, rovnosť a bratstvo národov!“

Tým „Memorandum“ sa končí.

Aké boli jeho osudy?

Ešte nedozneli reči účastníkov, a už všade po Slovensku šírila sa tajná i zjavná protiagitácia. Strana vládna, krajná opozícia i maďarónska spoločnosť svorne si podávali ruky. Hlavní župani umele vyrábali hromadné ľudové protesty proti požiadavkám „Memoranda“ a účastníkom jeho všetkými cestami dávali pociťovať svoju nemilosť; župy a mestá odrodilé, pred všetkými župa Zvolenská, kde odrodilá zemianska rodina Radvanských mala všetku „samosprávnu“ moc v rukách, ozývali sa ako tiežslováci, ktorí vraj nechcú krajinu trhať na zvláštne kusy a so svojím terajším stavom úplne vraj sú spokojní. Podobnú pieseň húdli zväčša i maďarské noviny.

A čo posolstvo a snem? Prední zemani slovenskí: Révay, Szentiványi a Justh, ktorí posolstvo mali predviesť snemu, na všeobecné prekvapenie buď odriekli, nedostavili sa alebo ochoreli, a deputáciu, Franciscim vedenú, v neprítomnosti predsedu poslaneckej snemovne Kolomana Ghyczyho, prijal v súkromnom byte svojom miestopredseda Koloman Tisza; vľúdne vzal i „Memorandum“ a vľúdne menom snemu prisľúbil splniť všetky slušné požiadavky nemaďarských národností uhorských. Rovnako vľúdne prijal deputáciu i barón Eötvös. Jednako o úspechu „Memoranda“ začalo sa pochybovať, keď sa rozchýrilo, že šľachta slovenská sa ho nadobro zriekla, a najmä keď zhoda medzi snemom a panovníkom začala sa kaliť. V mestách, župách, novinách i na sneme zavládlo totiž heslo neuznávať legitímnosť kráľovskú pred úplným vyrovnaním a korunovaním, vyhlasovať za nezákonné všetko, čo sa dialo zo strany vlády v Uhrách pred 20. októbrom 1860, a žiadať splnenie všetkých požiadaviek z roku 1848 v celom ich rozsahu. Opozícia snemová, žurnalistika aj ulica velebili rok 1848, a adresa snemu, podaná panovníkovi do Viedne, znela ako ultimátum. Nebola, pravda, prijatá, a za veliteľov najdôležitejších pevností v Uhrách, do Budína, Komárna a Petrovaradína, boli menovaní noví generáli. Bolo ako pred novou katastrofou.

Ale kríza parlamentná a ústavná sa vliekla, a zatiaľ na Slovensku protesty proti „Memorandu“ sa množili ako huby po daždi. Kdejaký bývalý honvéd z r. 1848 — 1849, teraz premenený v župného úradníka, horlive agitoval a zbieral podpisy, takže i v krajoch a mestách cele slovenských, ako sú Orava, Žilina alebo Skalica, „protestovalo“ sa menom fingovaných tisícov ľudu. Táto nová sekta nazývala sa „slovenskými Maďarmi“, tótmagyarok. „Memorandum“ zatiaľ pokojne odpočívalo v zásuvkách snemovej komisie, vyvolenej pre riešenie otázok národnostných. Už i verejne sa ozývali hlasy, aby Slováci sa obrátili ku kráľovi s adresou, ktorú by on sám dal predložiť snemu.

Kríza konečne dozrela. Dňa 8. augusta snem, všetkými hlasmi prijmúc druhú adresu Deákovu, ktorou obhajuje svoje stanovisko proti korune, vyhlásil, „že niť snemového rokovania je pretrhnutá“; a dňa 9. augusta komisia pre riešenie otázky národnostnej vyhlásila svoju zprávu. Zpráva tá zavrhuje „Memorandum“ sv.-martinské i paralelné požiadavky srbské a rumunské v ich celku. V jednotlivostiach však voči „ľudu“ (= népek) národnostnému v Uhrách plytvá koncesiami v medziach ústavy, uznáva právo národných jazykov v štátnych úradoch, v školách stredných, právo na katedry tých jazykov a literatúr na univerzite atď. — ale všetko to bola už iba púha komédia: snem, ktorého dni podľa vlastného priznania boli sčítané, nemohol už nič riešiť a nikoho uspokojiť. Opakovalo sa tu to isté, čo r. 1849 na sneme debrecínskom: keď sila Uhier bola už zlomená, odvolávali sa zákony z r. 1848 proti národnostiam a vyhlasovali sa nové paragrafy o rovnom práve všetkých národností v Uhrách, ktoré paragrafy nikdy nevošli a nemohli vojsť v platnosť.

Dňa 21. augusta Koloman Tisza, pri všeobecnom súhlase a jednomyseľnom prijatí, navrhol osvedčenie, že snem pokladá za jednu z najdôležitejších prác, aby vyhovel všetkým spravodlivým žiadostiam národností — a deň po tom kráľovským reškriptom bol snem rozpustený, a bolo zavedené nové provizórium.

Tým „Memorandum“ bolo pochované.

Výnimočný stav v krajine podviazal i národnú činnosť slovenskú. Čo ústredná vláda viedenská i priaznivo hľadela na Slovensko, oponujúce peštianskemu snemu, jednako pri administrátoroch žúp a kráľovských komisároch, spravujúcich mestá, ktorými autonómia opäť bola zastavená, ako i pri vláde vojenskej, všetky slobody ústavné práve tak odobraté boli národnostiam, ktoré ničím sa neprevinili, ako vládnúcemu živlu maďarskému. Sloboda slova a tlače, sloboda zhromažďovacia a spolčovacia, všetkým boli obmedzené rovnako.

Pri takýchto okolnostiach snahy po politickej samospráve slovenskej ustúpili do pozadia, a do prvého radu posunula sa organizácia hospodárska, školská a literárno-vzdelávateľná.

Stály národný výbor, vyvolený pri poradách o „Memorandum“, za doby výnimočnej síce sa rozišiel; ale výbor, ním vyvolený, neprestával sa zasadzovať o povolenie spolku, ktorého vznik účastníkom „Memoranda“ predovšetkým ležal na srdci: Matice slovenskej. Malo to byť združenie vo veľkom slohu, duchovne i mravne zjednocujúce všetky vrstvy slovenské, malo smer a podporu dávať literatúre domácej, a na poli kultúrnom nahrádzať v tie časy všetko, čoho Slovákom nedostalo sa na poli politickom a správnom.

Snahy o taký stred na Slovensku mali korene dávne. Za Leopolda II. najmä katolícka inteligencia kňazská zvolávala sa k spolkovej organizácii literárnej, tak výkonnej, ako vydavateľskej, a plodom toho bolo roku 1793 tzv. „Učené slovenské tovarišstvo“ s hlavným sídlom v Trnave, slovenskom „malom Ríme“ — zároveň začiatok hnutia, známeho v dejinách literárnych pod menom snáh Bernolákových. Iné združenie podobné, vyšlé zo strany protestantskej za Palkoviča a Tablica s názvom „Spolku literatury slovenskej“, z roku 1803 v Prešporku pri tamojšom evanjelickom lýceu založilo známu stolicu reči a literatúry československej, na ktorej Ďuro Palkovič sedel pol storočia. Podobne pôsobila i „Slovenská literární společnost báňská“, vzniklá roku 1812, ktorá uviedla českoslovenčinu ako predmet vyučovací i na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. Pešťbudínsky „Spolek milovníkov reči a literatúry slovenskej“, roku 1834 na akcie založený najmä Martinom Hamuljakom pri účasti oboch slovenských vyznaní, v almanachu ,Zora‘, ktorého vyšli štyri ročníky, hlásil sa na verejnosť; vydal i zobrané spisy Jána Hollého v štyroch veľkých zväzkoch a vôbec počínal si s chválitebnou horlivosťou. Široko založený bol tiež spolok „Tatrín“, ktorého riadni členovia, „stálci“, šíriť chceli „literárnu i priemyslovú vzdelanosť národa slovenského v Uhrách“; prvé spolkové zhromaždenie dňa 27. augusta 1844 a počiatky pôsobenia spolku ešte nepotvrdeného ukázali ho v priaznivom svetle ako združenie oduševnelých ľudí, vedených heslami idealistického Ľudovíta Štúra. Rok 1849 náhly koniec urobil všetkým tým sľubným počiatkom, nakoľko nezanikli už prv, a novým žiadostiam o potvrdenie Matice slovenskej, ktoré Kollár, Kuzmány a iní podali roku 1851, vzhľadom na stav obležania v Uhrách sa nevyhovelo.

Obozretným a neúnavným snahám najmä Jána Francisciho, vtedy miestodržiteľského radcu v disponibilite v Budíne a vydavateľa „Pešťbudínskych Vedomostí“, ktorý hojných osobných stykov i priaznivej situácie politickej horlive a rozumne používal v slovenský prospech, podarilo sa po niekoľkorakých pokusoch dosiahnuť schválenia predložených stanov, kým medzitým i šľachetný a naozaj neohrožený národovec, akých z toho stavu Slovensko nemalo mnoho, dr. Štefan Moyses, biskup banskobystrický, zároveň bol intervenoval vo Viedni. Slovenské mesto Brezno síce zahralo komédiu, dva razy totiž ponúklo sa chystanej Matici za sídlo a dva razy, pod nátlakom maďarónskej menšiny, to zamietlo: ale Turčiansky Sv. Martin a hneď potom i Liptovský Sv. Mikuláš prihlásili sa ochotne, a Turčiansky Sv. Martin bol vyvolený.

Dňa 21. augusta 1862 panovník potvrdil opravené stanovy Matice slovenskej a 4. novembra tzv. dočasný výbor matičný s Franciscim v čele národu ohlásil radostnú zvesť. Slová, ktorými to učinil, išli opravdu zo srdca: veď po dlhých, dlhých rokoch, ba vekoch, bol to zas kus úspechu a nádeje. Neznelo to ako fráza, keď hovorilo „Ohlásenie Slovenskej Matice“, že temer už od časov veľkomoravských ľud slovenský „sial a nežal, mozolil a predsa chudobnel, bohatýril a neoslávil sa, mudroval a zmudrieť predsa nemohol“, až „utratil svoje národnie povedomie a s ním vytuchnul i jeho život národní“. A nebola to iba loyálna fráza, keď tože „Ohlásenie“ ďakovalo mocnárovi za „spravedlnosť panovnícku“ a za uznanie, že Slovák „žije, žiť chce a žiť vie“. Ukazuje to i rýchlosť a oduševnenie, s akými prichodili príspevky a prihlášky za členov: ešte do prvého valného zhromaždenia ležalo zobraných a upísaných vyše deväťdesiatštyritisíc zlatých, a bolo zapísaných vyše dvetisíc tristo členov. Spôsob, akým za niekoľko mesiacov zišla sa taká suma na púhe vyzvanie v novinách, je naozaj pohnutlivý. Dávali nielen zámožní po tisícovkách a stovkách dávali i chudobní slovenskí kňazi a učitelia, remeselníci a roľníci svoje pamätné rodinné dukáty a toliare, deti svoje dary od krstu a birmovky, mešťania a úradníci celý svoj výťažok alebo dôchodok ročný. To bol zjav veru neobyčajný.

Účel Matice slovenskej bol ušľachtilý a Slovensku zvrchovane užitočný. Zvala sa „jednotou milovníkov národa a života slovenského“ a chystala sa vzbudzovať a šíriť v ňom mravnú i rozumovú vzdelanosť, pestovať a podporovať slovenskú literatúru i domáce umenie a tým i hmotne zvelebovať ľud. A tak vylučujúc z odboru svojho pôsobenia otázky štátno-politické a bohoslovne-náboženské, Matica chystala sa vydávať a šíriť slovenské knihy a diela umelecké, živým slovom i tlačou rozjímať o otázkach literárnych, vedeckých, umeleckých i mravne vzdelávateľných, zbierať predmety umelecké, vedecké, prírodnícke a starožitnícke, a napokon stále alebo dočasne podporovať národných učencov a umelcov a vypisovať odmeny na diela vedecké alebo umelecké. Všetky zbierky vedecké i umelecké uložia sa vo vlastnom dome, ktorý si zadovážiť bude z prvých cieľov matičných; preto všetky úrady a funkcie pri Matici sú čestné, bez platu.

Program, ako vidno, bol široký: staral sa o vzdelanstvo i ľud; bolo to vlastne oveľa viac než púhe združenie literárne. Najmä za uhorského provizória, keď nijakých verejných snáh a manifestácií sa nedopúšťalo, už len fakt, že organizácia taká rozsiahla bola úradne povolená, a bolo dopustené, aby vošla do života, znamenalo veľmi mnoho. I taký skúsený a triezvo okolie svoje posudzujúci muž, ako predseda dočasného matičného výboru, Francisci, v zahajovacej reči prvého valného zhromaždenia odovzdával potvrdené stanovy so slovami: „To je naša zlatá bula. To je náš priepustný list, snímajúci s nás bremeno a väzby nevôle a dávajúci nám prvý pôžitok svobody. To je náš občiansky diplom, vyhlasujúci nás dosavádných cudzincov vo vlastnej našej otčine za občanov tejže otčiny. To je smluva našej národnej jednoty, pod ktorej ochranou a vplyvom národ slovenský sjednotí, vyvinie a rozmnoží svoje duchovné a hmotné, dosaváď roztratené, alebo v zabudnutej nečinnosti hynúce sily…“ Matica mala tedy vlastne byť náhradou za všetku stratenú dejinnú minulosť, za stáročnú politickú bezvýznamnosť, za sklamané nádeje porevolučné, za stroskotané „Memorandum“. Mala zároveň obrodzovať, reprezentovať, nepoliticky politizovať.

Všetky veľké nádeje, ktoré pútali sa k Matici pre celé Slovensko, plným prúdom prejavili sa pri prvom valnom zhromaždení, konanom dňa 4. augusta 1863 v Turč. Sv. Martine. Do malého mestečka, ani nie o celých dvoch tisícoch obyvateľov, zviezlo a zišlo sa vyše päťtisíc účastníkov zblízka i ďaleka, medzi nimi podžupani (tentoraz ozajstní Slováci), vyšší úradníci, vyššie kňazstvo oboch vyznaní, učiteľstvo, advokáti, lekári, študentstvo vysokých škôl, mešťania, gazdovia, sedliaci z prebudenejších krajov. Cesta banskobystrického biskupa Moysesa zo sídla jeho Sv. Kríža a príchod do Martina v predvečer 4. augusta podobali sa ozajstnému vjazdu triumfálnemu. A celé valné zhromaždenie matičné hlaholilo vlastne jediným jasotom, keď hneď pri otváraní sa oznámilo prípisom, od kr. námestníka práve došlým, že panovník sám sa prihlasuje za člena Matice s príspevkom 1000 zl., že predsedu jej, biskupa Moysesa, menuje svojím skutočným tajným radcom, a že dvornému kancelárovi nakladá, aby oboje rozhodnutie oznámil práve rokujúcemu valnému zhromaždeniu matičnému. Reči všetkých hlavných rečníkov, ďaleko sa rozliehajúce pod veľkým dreveným krovom, ktorý na námestí bol zrúbený pre tú masu obecenstva, vyznievali dôverou, že konečne Slovensku dostane sa všetkého, po čom túži. Iba dva roky uplynuli od porád memorandových, keď púhe slovo „konštitúcia“, „sloboda zeme“ atď. rozpútalo obecné oduševnenie, a po všetkom tom nebolo už ani pamiatky. Na Pešť a Budín, na snem, na konštitúciu, na samosprávu uhorskú nikto už nemyslel — tak dôkladne vytrezveli všetky nádeje. Všetko obracalo sa k Viedni, k panovníkovi samému, ostentatívne ho oslavovalo proti zamĺklym odstaveným stranám maďarským a maďarónskym. „Jednota ríše“, t. j. centralizácia znelo z úst slávnostných rečníkov, a Slováci boli velebení ako najvernejší stúpenci pevnej vlády ústrednej. Na poradných miestnostiach viali zástavy čierno-žlté.

Začiatky boli mnohosľubné. Uznieslo sa vydávať najpotrebnejšie spisy náučné pre vzdelanstvo i prostonárodne poučné pre ľud; rad takýchto spisov hneď sa predložil. Vypísal sa konkurz na veľký pragmatický, celú dobu osvetľujúci životopis buditeľa slovenského Ľudovíta Štúra. Založil sa odbor na zostavenie slovníka slovensko-nemecko-maďarského. Vyvolili sa zberatelia folkloristickí, aby sa zhromaždilo a vydalo, čo v tom odbore možno ešte zobrať. Mala sa vydať vedecká gramatika slovenská, vypracovaná so zreteľom k ostatným podrečiam slovenským, aby sa vyšetrilo, čo dosiaľ v domácom jazyku spisovnom vyžaduje ustálenia. Rozhodlo sa, že každý rok sa budú vydávať „Matičné kalendáre“, vedecký „Letopis matičný“, a že sa majú spísať a vydať učebné knihy slovenské pre gymnáziá s národnou rečou vyučovacou. Vyzvali sa správcovia vzácnych veľkých knižníc, Rešetkovej, Hamuljakovej a Čaplovičovej, aby boli odovzdané Matici. Zobrali sa hneď mnohé dôležité listiny a pamäti z prvých časov slovenského prebudenia atď. O správnej a inej organizácii ani nehovoríme.

Veľkú radosť vzbudila zpráva, že panovník neobyčajne vľúdne prijal posolstvo, ktoré vzdávalo mu vďaku ustavujúceho valného zhromaždenia, vyslovil nádej, že „loyálny slovenský národ činným a horlivým osvedčí sa pri ústavnom užšom pripojení kráľovstva Uhorského k celistvej ríši“ a uistil ho svojou ochranou i naďalej. I Moysesovo významné slovenské ďakovacie oslovenie uhorského kancelára grófa Forgáča a kancelárova tiež slovenská nadmieru vľúdna odpoveď rozradostnili kdekoho.

Nuž, čo z toho všetkého sa vykonalo, a ako prosperovala Matica slovenská? Prvé kroky, kým pôvodný zápal trval, boli dosť plodné. Vystavili, hoci nedostavili, priestranný dom, zobrali hojné pamätihodnosti, vydali rad publikácií. Ale práce neišli ani tak rýchle, ako bolo možno očakávať z pôvodného programu a oduševnenia, s ktorým bol prijímaný, ani dosť premyslene a sústavne: všetko skôr doširoka než do hĺbky, viac na zovňajšiu reprezentáciu než na vnútorný zisk. Akonáhle sa cítilo a pozorovalo, že provizórium sa chýli ku koncu a že neodvratne sa blíži vyrovnanie s Maďarmi, chladlo pôvodné oduševnenie, vzďaľoval sa a odpadal vyšší katolícky klérus; začali strániť sa a ruky v lono skladať všetci, ktorí mali na tom záujem, aby sa zabudlo na ich minulé oduševnenie za silnú vládu ústrednú, a aby sa im uverilo znova, že sú konštitúciou predchnutí „slobodní občania slobodnej vlasti uhorskej“.

V prvom päťročí svojej činnosti do roku 1868 Matica vydala niekoľko dobrých kníh školských, z ktorých najmä prof. Černého čítanka a výber z literatúry slovenskej bola práca záslužná; rokom 1866 začala vydávať svoje kalendáre; tohože roku dala vytlačiť nádherný „Pamätník“ na počesť slávnej pamäti Mikuláša Šubića Zrínskeho; viedla náklad na dva poučné spisy ľudové. A na tom prestala.

Početní prispievatelia, hlásivší sa zostavovať slovník, ostali pri sľuboch. Zbierky folkloristické viedol temer sám ich majster, Dobšinský. Knižky ľudové, ktoré vo všetkých oboroch, akými bolo možno pôsobiť na zanedbané vrstvy roľnícke a remeselnícke, vydávať bolo prednou a najhlavnejšou povinnosťou Matice, nepísali sa, nevydávali sa. Ani prvá čestná povinnosť veľkého spolku, dôkladne vyložiť a vedecky i národne oceniť pôsobenie a zásluhy veľkého buditeľa Ľudovíta Štúra, nebola splnená; iskrenní slávnostní rečníci, literáti vládnúci perom i duchom, najbližší vrstovníci a druhovia Štúrovi vo všetkých jeho podujatiach, dr. Hurban a M. M. Hodža, rúk k dielu nepriložili. Ba ani verejné ročné výkazy matičné, „Letopisy“, nevychodili riadne: prvý síce bol vytlačený vo Viedni r. 1864, druhý však do r. 1870 ostal v rukopise, tretí a štvrtý potom naraz sa tlačil až r. 1867 v Skalici. Ukázalo sa, že malé zapadlé mestečko v kraji, vtedy bez dráhy, telegrafu, pravidelnej pošty, bez tlačiarne, novín, stykov, skrátka bez hmotného i duchovného spojenia na taký zložitý úkol nestačí. To všetko ešte iba bolo treba stvoriť.

Ale čo sa umele tvoriť nedalo, bola vytrvalá chuť k práci. Úctyhodný vzlet, krásna obetavosť i chválitebné úmysly prvých rokov sa nevracali. Ešte dňa 3. augusta 1864 druhému valnému zhromaždeniu predsedajúci biskup Moyses vyriekol dôtklivé znamenité slová: „Matica slovenská vedomcom, vzdelancom národu tohoto ovšem nevyhnuteľne potrebná nie je: lebo oni ako takí už inými prostriedky dorazili k účelu tomu, ku ktorému spolok náš smeruje… Lež pospolitosť a obecenstvo ľudu slovenského, jeho pozdvihnutie z mrákot nevedomosti, zošľachtenie jeho mravov, hmotná pomoc v jeho nedostatku, teda uľavenie jeho mnohostrannej núdze a tým povýšenie jeho na hodnosť opravdive ľudskú: toto je hlavný účel, toto bohumilá úloha Matice slovenskej… Núdza úbohého národa je nevýslovná; potreby sú nesčíselné; tu tedy mysle úprimnej a zhodnej, účinkovania všestranného a napnutia nepretrženého vyžaduje sa, aby sa toľkej biede odpomohlo… Čo keby sa stať hrozným osudom nemalo a nedalo, žiadúcejšie by bolo, aby všemohúci Boh biedny náš národ s obličaja zeme vyhladil, než aby sme po tisícročnej duchovnej porobe ešte i budúcne v podobnom otroctve sebe i celému človečenstvu na potupu živorili…“ Tak do duše hovoril Moyses zástupcom pri hlbokom pohnutí a slzení všeobecnom.

A čujme, čo už dňa 7. augusta 1867, tedy po troch rokoch, tomuže valnému zhromaždeniu povedal predsedajúci vtedy Viliam Pauliny-Tóth, konštatujúc, že hmotný stav Matice je ešte uspokojivý, o stave a úkole duchovnom od r. 1863: „Vtedy kamkoľvek ohliadnul sa človek po šírom Slovensku, videl jedno a to isté nadšenie, jednu a tú samú pružnú obetavosť za svätú vec národa… Ruky na srdce, priatelia! Či duše všetkých tých národovcov ešte vždy tou samou vzácnou a obetavou láskou plápolajú za náš opustený národ? Či valne nerozrastá sa na poli národa jakási úžerná zelina, jejžto neplechu by sme najlepšie nevšímavosťou nazvať mohli? Či neochabuje naša literárna činnosť? Či naše časopisectvo neklesá? Kde je rodoľubstvo od r. 1863? Kde tá dušu rodomila potešujúca nadšenosť? Kde srdečná iskrenná zaujatosť za blaho národa? Kde príkladná, sebazapieravá obetivosť? Niet jej, priatelia! Bola — vytuchla…“

Tu je koreň zla, ktorému vnútorne Matica podľahla. Násilné zastavenie činnosti jej r. 1875 bol už len koniec zovňajší.

S osvieženou činnosťou politickou a spolkovou v prvých rokoch šesťdesiatych rozšíril sa i ruch literárny. Rozšíril, vravíme; lebo tu tiež všetko viacej išlo do šírky než do hĺbky, a po mnohosľubných a mnohostranných počiatkoch desaťročia už možno znamenať ochabnutie podobné ako v oboroch vyššie menovaných.

Uvoľnený zákon tlačový, verejné potreby a záujmy uviedli do života predovšetkým žurnalistiku politickú. Centralistické vládne „Slovenské Noviny“ viedenské, ktoré za hlavného spolupracovníctva dr. Hermenegilda Jirečka ešte r. 1860 a 1861 vydával Daniel Lichard, trinástym ročníkom svojím zanikli, a úkol ich prevzali uvedené už „Pešťbudínske Vedomosti“, od 19. marca 1861 počnúc vychodiť dva razy do týždňa. Noviny tie, najmä prvé dva roky, čo ich redigoval Ján Francisci, vedené boli znamenite. Redaktor oddával sa svojej práci s chuťou a celý, mal mnohé skúsenosti a styky politické, stál u prameňa všetkých zmien a podujatí: v hlavnom meste vedel písať jadrne a populárne, spôsobom pre široké slovenské obecenstvo ako stvoreným, držal sa záujmov blízkych, životných, vyhýbajúc veterným mlynom „vysokej“ politiky, mal za sebou dobrú prax právnickú a úradnícku a vedel si získať toľko záujmu pre svoje noviny, že sa k nemu hlásili dobrí spolupracovníci, ako najmä dr. Marko Daxner, pôvodca „Memoranda“, Ján Mallý, profesor teológie na viedenskom Pázmáneu, a iní, a že sa zorganizovala hustá sieť dopisovateľská, ktorá „Vedomosti“ nepretržite zásobovala podrobnými a spoľahlivými zprávami z celého slovenského vidieka. Z tejto výšky časopis za Mikuláša Ferienčíka, ktorý ho po Franciscim viedol rad rokov, poklesol, hoci nie vinou len snaživého redaktora, ale ochabujúcim záujmom obecným.

I časopisectvo cirkevné ožilo. Z časov reakcie udržal sa jediný „Cyrill a Method“, ktorého XI., XII., XIII. a XIV. ročník dr. Andrejom Radlinským v rokoch 1860 — 1864 vydávaný zo Skalice ako „katolícke noviny pre cirkev a dom“, viedol si veľmi živo. Predovšetkým však jeho literárna a pedagogická príloha, tri ročníky „Priateľa školy a literatury“ 1859 — 1861, bol zjav toho času priamo znamenitý, najmä ak ho porovnáme so súčasným „Slovenským národným učiteľom“, ktorý roku 1860 a 1861 katecheta Ďuro Slota vydával v Banskej Bystrici. Redaktor „Cyrilla“, vtedy prekladateľ zemského zákonníka v Budíne, so sviežosťou, horlivosťou a všestrannosťou prekvapujúcou všímal si v ňom všetko, čo malo a mohlo mať vplyv na obnovenie slovenských snáh literárnych, školských a spoločenských, a neušiel mu sebamenší odtieň nových zákonov a nariadení, aby sa nebol snažil vykoristiť ho na prospech národnej individuality slovenskej. Tiež ohnivé články Janka Palárika a spoločenské, spolkové a publicistické organizácie boli ozdobou časopisu. Ale r. 1862 Radlinského poslali na faru na vidiek, a „Priateľ školy a literatury“ zašiel. „Slovesnosť“, ktorú od r. 1863 tri roky náhradou vydával s Víťazoslavom Sasinkom, františkánom skalickým a neskorším profesorom pri seminári banskobystrickom, nenahradila „Priateľa“ najmä preto, že z veľkej väčšiny ju vyplňovali dejepisné skúmania a polemika Sasinkova, povestná nekritičnosťou a nespoľahlivosťou; „Slovesnosť“ napokon klesla na púhy potlačený papier.

Vedľa katolíckeho „Cyrilla a Methoda“ a ľudového „Vojtecha“, od r. 1864 vychodiaceho, slovenskí protestanti mali svoje „Evangelické cirkevní noviny“, ktoré od r. 1860 pri hlavnom spolupracovníctve superintendenta Jána Seberínyiho vydával v Pešti čulý a pohyblivý kazateľ Jozef Podhradský: „Evangelíka“, ktorého v Prešporku od r. 1862 redigoval profesor na tamojšom evanjelickom lýceu Samuel Liška a dr. Jozefa Hurbana „Cirkevní Listy“, tlačené sprvu, roku 1863 — 64, vo Viedni a vydávané z Hlbokého, kde Hurban bol farárom. „Cirkevní Listy“ dočkali sa dlhého radu ročníkov: redaktor ich, autorita medzi vtedajšími evanjelickými bohoslovci slovenskými, v liste svojom i húževnate obhajoval konzervatívne staroluteránske stanovisko proti liberálnym unistickým snahám maďarského reformátstva, i zručne zápasil za nezávislosť samosprávneho zriadenia cirkevného od vplyvov svetskej politiky a proti snahám odnárodňovacím. Všetky protestantské časopisy slovenské vtedy boli písané tzv. bibličtinou, t. j. česky, pravda nepravidelne, zmiešaninou často neliterárnou.

I týždenník „Obzor“, noviny pre hospodárstvo, remeslá a domáci život, od roku 1863 vychádzajúci v Skalici, dospel požehnaného počtu ročníkov. Redaktor jeho, uvedený už Daniel Lichard, kedysi profesor matematiky a prírodopisu v Štiavnici a potom redaktor „Slovenských Novín“, vyslobodiac sa z úradného novinárenia, preukazoval najmä ľudu slovenskému služby neoceniteľné. Tie desiatky ročníkov „Obzoru“ znamenajú ľudský vek poctivej, premyslenej, sústavnej práce naozaj klasicky ľudovej, ktorá s všestrannou znalosťou teoretickou i praktickou spojuje jasnú zrozumiteľnosť, príťažlivosť a lahodu slova. Tiež Lichardov prostonárodný kalendár „Domová pokladnica“ bol vedený výborne.

Beletrii domácej nový život hlásal Pavla Dobšinského „Sokol“, vydávaný v Banskej Štiavnici, kde pri evanjelickom lýceu Dobšinský vtedy bol profesorom. Škoda z jeho skorého zániku, keď redaktora odvolali za kazateľa na vidiek, bola by bývala veľká, keby jej nebol nahradil Viliam Pauliny-Tóth, ktorý hneď roku 1862 v Budíne začal „Sokolov“ sériu novú, trvácejšiu. Pauliny v tých rokoch stal sa časopisectvu beletristickému tým, čím politickému zároveň bol Francisci. Mal obratnosť veršovnícku a ešte z časov Štúrovej školy povesť nadaného básnika romantického; písal pútavé novely zo života i z dejín; vyhľadával pre svoj časopis staré zamĺkle talenty domáce, napr. Sama Chalupku, Janka Kráľa a i., a priťahoval nové; vzbudzoval záujem na vidieku o prúdenie časové, ako javilo sa vo veľkom meste, a zas novým životom literárnym i spoločenským, ktorý rozkvital v kraji, pôsobil na slovenskú osadu pešťbudínsku; vedľa toho bol vzdelaný jazykove, čítal mnoho a najmä mal tiež na mysli stále a plodné styky duchovné so životom českým, ako mu i pri „Sokole“ vzorom bol Mikovcov „Lumír“. Práve tak „Černokňažník“, ktorého Pauliny v Budíne, zo začiatku týždenne, vydával ako obrázkový časopis humoristicko-satirický, pôsobil dobre: vydavateľ mal šťastlivý zmysel pre zdravú karikatúru spoločenskú i politickú. Od polovice rokov šesťdesiatych však, žiaľbohu, i Paulinyho „Sokol“ omdlieval.

Iné literárne stredisko tvorili almanachy budínskeho katolíckeho kňaza Jozefa Viktorina. Odtiaľ už roku 1858 vyšla „Concordia, slovanský letopis“; odtiaľ r. 1860, 1862 a 1864 vychádzala „Lipa, národní zábavník“. Viktorinovou redakciou a jeho nákladom v Budíne r. 1861 boli vytlačené i „Spisy básnické Andreja Sládkoviča“, r. 1863 „Jána Hollého Spisy básnické“, teda zobrané práce najlepšieho básnika školy Štúrovej i Bernolákovej, a roku 1865 vydal i Jonáša Záborského „Básne dramatické“. Všetko, čo Viktorin vydával, už zvonka hlásilo sa peknou úpravou, ozdobou titulných obrazov vkusnými typmi a správnym vyvedením tlačovým — vydanie naozaj literárne.

„Concordia“ snažila sa zaceľovať rany, ktoré na Slovensku i v Čechách spôsobili jazykové roztržky a spory rokov štyridsiatych a ešte i päťdesiatych. Spor medzi češtinou, alebo ako viedenské „Slovenské Noviny“ za príkladom Kollárovým hovorili, staroslovenčinou, ktorú (nakoľko nenemčila) zavádzala centralistická vláda, a medzi ľudovou slovenčinou, ktorou písali Štúr a jeho stúpenci, Viktorin snažil sa odstrániť tým, že v „Concordii“ články české striedal so slovenskými a že slovenský pravopis, ako možno najviac priblížil českému. Či si všimli snáh Viktorinových vtedy v Čechách, neviem; ale v neskorších „Lipách“ vydavateľ od toho kompromisného spôsobu odstúpil, píšuc ich čisto slovensky. Ale opravdivá vzájomnosť duchovná vždy ostávala jeho ideálom. Horlil pre ňu v doslove k vydaniam svojej gramatiky slovenskej, spísanej pre Nemcov, a vyslovoval sa za ňu najmä v predmluve k drámam Záborského roku 1865, kde čítame tieto zaujímavé slová: „Ohľadom na výrazy a slová české, jichž p. pôvodca (Záborský) v prácach svojich tu i tam užíva, niekoľko slov nech k objasneniu slúži. Spisovateľ týchto dramatických prác totiž je tiež, jako vôbec známo, z počtu oných literátov slovenských, ktorí najďalej pri jednote spisovného jazyka československého sotrvali, a len vtedy pridružili sa ku stránke nárečie slovenské do písemnictva zaprevadivšej, keď sa konečne presvedčili, že slovenčina jako jazyk spisovný, aspoň nateraz, jedine u nás k cieľu vedie a Slovákov z hlivenia a hriešnej nečinnosti k novému, rezkejšiemu životu a činnému podielubraniu na pohyboch sociálno-literárnych, zároveň iným súkmenovcom slovanským, povzbudiť a pri započatom diele aj udržať v stave jest. Pritom všetkom ale toho domnenia je i básnik náš, že písemnosť slovenská s literatúrou českou tvorí aj napozatým len jednu literatúru československú, a stojí rozhodne na tom, aby jedna od druhej zbytočne sa neodďaľovala, ale vzájemnou podporou a obmedzením sa na to, čo je pre Čechov a Slovákov, žijúcich v pomeroch odchodných, nevyhnutne potrebné, zase jedna k druhej opatrne sa sbližovala.“ K tomu potom Viktorin pridáva hlas „Kritické přílohy k Národním listům“ zo dňa 5. decembra 1864, kde v úvahe o moravskom „Albu Cyrillo-methodějskom“, ktoré pribralo i články slovenské, hovorí referent gr. (Grégr?): „Těší nás, že redaktoři články tyto přijali. Nepatříme k oněm, a vyslovili jsme to již několikráte v listech těchto, kteří vidí neštěstí Slovanstva aneb alespoň záhubu literatury československé v tom, že Slováci svým nářečím píší, aniž k oněm, jenž s výsosti české literatury s útrpným úsměškem patří na samostatné počínání si Slovákův v literatuře. My nikterak nepochybujeme, proč by Slováci k tomu neměli míti práva tak dobře, jako každý jiný národ na světě. Zdaž jim to bude k prospěchu neb ku škodě, toť jejich péčí, a jsme přesvědčeni, že by tak nečinili, kdyby toho nevyžadovala potřeba. Ostatně nevidíme vskutku takového podstatného rozdílu mezi jazykem českým a slovenským, abychom knihy psané slovenštinou nemohli počítati do literatury československé. Řekové psali též v několika dialektech, a přece měli jen jednu literaturu.“ Viktorin, uvádzajúc mienku tú, tešil sa, že „i pri ostatních redakciach českých, zvlášte kde rozhodne slobodomyseľní jednotlivci a mladšie sily účinkujú, tiež tak naše literárne pomery pojímajú“, dokladajúc, že sa o tom r. 1864 v Prahe presvedčil osobne.

Z mien, ktoré Viktorin „Concordiou“ i „Lipami“ buď znova alebo novo uviedol do literatúry, vedľa Záborského, mená Sládkoviča, Kalinčiaka, Kráľa, Žellu, Bottu, Palárika a Kubányho sú najdôležitejšie. „Lipy“ to boli, ktoré čitateľstvu priniesli „Milicu“ a drobné básne Sládkovičove, Kalinčiakovu najlepšiu novelu „Reštavráciu“, Kráľove spevy, Žellov epos „Pád Miliducha“, Bottovu znamenitú „Smrť Jánošíka“, Palárikove obľúbené drámy „Incognito“, „Drotára“ a „Obžinky“, Kubányho epickú oslavu Memoranda a rad drám Záborského — čo všetko, vedľa niekoľkých knižiek, vydaných osve alebo inde (Sládkovičova „Svätomartiniada“ r. 1861, Hurbanov „Gottšalk“ r. 1864 a i.), je na Slovensku hlavnou korisťou poetickou rokov šesťdesiatych. I beletria tá z veľkej časti súvisí s politickým i spoločenským hnutím doby a i ona koncom desaťročia omdlieva.

Z prác vedeckých tohto obdobia, okrem Záborského štúdií z najstarších dejín uhorsko-slovenských, odtláčaných v „Letopisoch matičných“, a Hattalovej „Mluvnice slovenskej“ z r. 1885, sotva čo iného zasluhuje zmienky. Sasinkove historické články a spisy, ktoré vtedy doma autorovi získali meno veľkého bádateľa, neodstránili ani jednej záhady, naopak všeličo jasného iba ak zatemnili, nemožnými výkladmi vecnými i slovnými, najmä v starých dejinách slovenských, narobiac veľa neudržateľných konjektúr.

Jedna vec v období tom je potešiteľná dnešnému pozorovateľovi: ušľachtilá náboženská znášanlivosť oboch vyznaní slovenských, katolíckeho i evanjelického. Vtedy nebolo slovenských katolíkov a evanjelikov: boli kresťania a Slováci. Vo výbore Matice slovenskej, v hodnostiach národných, v literatúre, v živote nebolo nehodnej revnivosti, malicherného odvažovania vzájomných „zásluh“ strany tej alebo onej, a najmä nebolo žravej, nezmieriteľnej, čínskym múrom nekresťanskej nenávisti oddeľujúcej polemiky skrytej i zjavnej, ktorú dnes na Slovensku vedie mladšie katolícke duchovenstvo slovom i tlačou proti protestantskej číselnej menšine.^[92] Na valných zhromaždeniach matičných katolícky biskup a kanonik a farár svorne a úprimne zasadal so superintendentom a kazateľom evanjelickým; pri otváraní vždy celé zhromaždenie z kostola katolíckeho pravidelne chodilo do chrámu evanjelického; boli trváce a priateľské styky, jednomyseľná práca politická, spoločenská, literárna. Katolícky redaktor Radlinský medzi najlepších spolupracovníkov svojho literárneho časopisu rátal profesorov, kazateľov a učiteľov protestantských; katolícky kňaz Viktorin vydal zobrané plody pastora Braxatorisa-Sládkoviča a almanachy svoje zo dvoch tretín plnil prácami prispievateľov evanjelických; Hurban, Hodža a iní kazatelia evanjelickí boli najúprimnejšími priateľmi biskupa Moysesa a ostatných vynikajúcich národovcov katolíckych.

A ak nie tá istá, aspoň približná znášanlivosť vládla i v názoroch politických. Keď Palárik v rokovaní o „Memorandum“ svojím spôsobom priamo a ostro vyslovil niektoré demokratické zásady samosprávne, s ktorými ostal v menšine, nebol preto prenasledovaný roky a roky, ako iným dialo sa neskoršie a deje sa podnes; a naopak, keď tenže Palárik niekoľko ostrými výrokmi dotkol sa i pôsobenia alebo vlastne nepôsobenia Francisciho za Bachovej reakcie, nebol za to stíhaný nezmieriteľnou nenávisťou, ale dotknutý vyrovnal sa s útočníkom slovom otvoreným, mužným, ozaj slovanským, a zas bolo dobre: priateľstvo obidvoch spájalo do smrti. Úvodný článok Francisciho: „Brat môj, Janko Palárik!“ v „Pešťbudínskych Vedomostiach“ je veru čítania hoden posiaľ; má platnosť dokumentárnu.

Zaujímavá v tej veci nad iné je stať Janka Palárika „O vzájemnosti slovanskej, úvahy politicko-literárne“ v „Lipe“ z r. 1864, III., 277 — 297, napísané ešte počiatkom roku 1862 do „Sokola“, kde však bola pretrhnutá redakčnou poznámkou, že ju „pre okolnosti, ktorých odstránenie od nás nezávisí“, dokončiť nemožno. Palárik u všetkých slovanských kmeňov vidí smer odstredivý, snahu individualizačnú, túžbu po zvláštnej kmeňovej literatúre, po samostatnej obci, po samostatnom živote svojráznom. Kmene slovanské, oddelené štátne a literou, bolo by mohlo spojiť kresťanstvo, ale to ich práve dokonale rozlíšilo na katolíkov a pravoslávnych, zjednotených a nezjednotených a neskoršie na protestantov rozličného vyznania. „Keď slovanské kmeny, kým ešte v mrákote pohanskej pohrúžené boly, aspoň jedna viera v bohov pohanských a jeden obrad modloslužobníctva jako-tak spojoval: kresťanstvo jich aj tohoto jediného duchovného spojiva na večné veky pripravilo, zástavu náboženskej neznášanlivosti a fanatickej nenávisti medzi nich vystrčivši.“ Čo vidíme ďalej, je iba strakatina azbuky, latinského písma a švabachu, babylonská veža abecied a typov, nárečí a záujmov duchovných i politických. Jedine cele nezávislý národ slovanský, Rusi, naproti tomu v absolutizme živoril ešte do časov posledných. Až nový vek Slovanom priniesol vedecké poznanie vlastnej minulosti, stvoril slovanskú vzájomnosť: Slovania sa počítali, a zhliadli, že sú najpočetnejším národom európskym, hľadali sa na mape, a spoznali, že sú najscelenejšia a fyzicky najmohutnejšia masa v Európe, — ale mravne a duchovne najslabšia a najchatrnejšia. Z toho vznikla túžba po vzájomnom poznaní, po dôvere, zblížení aspoň citovom a myšlienkovom. Vzájomnosti tej najhlasnejší výraz dal najmenší kmeň slovanský, bez veľkosti dejinnej, s najchudobnejšou prítomnosťou, ale pravý národopisný stred Slovanstva: Slováci. Ju hlásali Kollár, Šafárik, Hollý, Štúr… Po nich iba prišli Rusi, Česi, Chorváto-Srbi a Slovinci. Odtiaľ miesto doterajšej odstredivej začína sa snaha sústredivá, z katedier, z kníh, časopisov, spoločností: iba Poliaci sa jej stránia. Prečo? Kollár dopúšťa vzájomnosť iba literárnu a obmedzuje ju jedine na štyri nárečia hlavné: ruské, poľské, české a ilýrske. A v tom je podstatná príčina nedorozumenia. Že vzájomnosť slovanská nie je len onou „tichou ovečkou“ výhradne literárnou, tomu nasvedčujú vlastné Kollárove znelky v „Slávy dcere“, nadovšetky znelka o veľkej všeslovanskej soche; živým dôkazom toho je tiež slovanský sjazd pražský z r. 1848 a rozličné úkazy politické u Slovanov uhorských a inde, od ktorýchžto časov myšlienka tá ozýva sa v národných zhromaždeniach a snemovniach. Slovanská vzájomnosť je otázka eminentne politická. Keď to uznávame otvorene, tým vyvrátime panujúce strašiaky o „panslavizme“, o poslednej vôli Petra Veľkého, o ruskej kančuke, ktorá všetkých Slovanov má sceliť v jednu ohromnú dŕžavu. Preto správne určenie vzájomnosti slovanskej znelo podľa pochopov Palárikových asi takto: vzájomnosť tá je spoločné účastenstvo všetkých kmeňov slovanských v ich ozajstných záujmoch a snahách národných, záležajúce vo vzájomnom podporovaní všetkého, čo vedie k národnému rozvoju a k duchovnému i hmotnému blahu každého jednotlivého kmeňa. Ako opravdivá láska neobmedzuje sa na predmety a spôsoby, tak ani vzájomnosť slovanská nemôže sa obmedzovať iba na nárečia, knihy a literatúru, lež všetkými cestami možnými a mravne dobrými snaží sa pôsobiť na národný rozvoj a blahobyt slovanských kmeňov a tým i Slovanstva celého. Je to teda tiež „tichá ovečka“, ako Kollárova, lenže reálnejšia: lebo vzájomne si žičiť všetkého dobrého a pomáhať si k tomu, toho nemožno zakazovať ani jednotlivcom, ani rodinám, ani národom. Vzájomnosť takto pojatá nežiada si cudzieho, žiada si iba svojho; neruší práva vlád cudzích, lež požaduje len, aby každá panujúca moc zaručila voľný rozvoj a blahobyt svojim kmeňom slovanským národnou samostatnosťou, samosprávou a slobodou. Konečným cieľom snaženia toho nie je teda nijaký jednotný štát, lež duchovný zväzok rovnako samostatných a rovnako slobodných obcí slovanských, spojených len a jedine zväzkom vzájomnej lásky. Ani jeden kmeň slovanský nechce sa vzdať svojej kmeňovitosti a individuálnej zvláštnosti v záujme kmeňov iných, t. j. nechce z lásky k nim umrieť, lež žiť s nimi rovnako, nie ako otrok, ale ako brat: žiada lásku za lásku, podporu za podporu, život za život, slobodu za slobodu. Preto Slovan skôr nesie panstvo cudzie než nadvládu kmeňa príbuzného alebo snahy niektorého kmeňa slovanského po násilnom panstve ústrednom. Stadiaľ dejinná slovanská „nesvornosť“, stadiaľ individualistické snahy literárne a jazykové, stadiaľ nechuť Poliakov k Rusom. Len vtedy, až zásadu centralizačnú zatlačí zásada slobodomyseľnej a rovnoprávnej spolkovitosti, iba vtedy i Poliaci budú získaní slovanskej vzájomnosti. Lebo dejiny učia, že veľký sústredený štát možno ovládať len absolutisticky (ústavné formy u Francúzov, Talianov a Nemcov sú práve len formy!): povaha slovanská však sa nesie nie k centralizácii, lež k federácii, a čím viac ktorý slovanský kmeň sa osamostatňuje, tým živšie to cíti a prejavuje. Preto Palárik karhá, keď sa stráni Rusom v spore rusko-poľskom, pretože stránenie to Poliakov vháňa do náručia Francúzom, Maďarom a Turkom, v Rusoch upevňuje myšlienku nadvlády nad všetkými slovanskými kmeňmi ako oprávnenú, mienku európsku potom utvrdzuje v domnienke, že Slovania túžia po absolutizme: kdežto pravý Slovan ľúbi, pravda, ruský národ, ako všetky kmene príbuzné, národ práve tak stvorený k slobode a po nej dychtiaci; nenávidí však absolútnej vládnej sústavy jeho, ktorá vzájomnosti slovanskej naprosto odporuje. Doprajte kmeňom slovanským vzdelanosti, národného života a duchovnej slobody, a strašidlo panslavistické zmizne samo sebou.

Svedčí o peknej, mužnej povahe Viktorinovej, že roku 1864, za čerstvých dojmov sporu rusko-poľského, neostýchal sa uverejniť hlas, ktorý vtedy sa protivil skoro celej verejnej mienke slovenskej a s ktorým ani on vo všetkom nezrovnával sa celkom.

Uvoľnená sloboda tlačová r. 1860 uvoľnila i zamĺklu slovenskú beletriu. Nepribudlo síce mnoho mien nových, ale starší literáti ozvali sa skoro všetci. Hlavných z nich sme už menovali. I smer vcelku ostal tenže, ktorý v literatúre slovenskej vládol pred r. 1848: idealistická romantika školy Štúrovej. Jednako však v skupine najmä Viktorinovej, ktorá priamo nepodliehala ideám štúrovským, preniká smer reálnejší, z hmlistej minulosti a ešte hmlistejšej budúcnosti ťažisko prenášajúci do živej prítomnosti.

Medzi prvými, ktorých verše opäť čítame v časopisoch a almanachoch tej doby, bol najnadanejší básnik školy Štúrovej Andrej Sládkovič, pravým menom Braxatoris, evanjelický farár v Radvani pri Banskej Bystrici (1820 — 1872). A podivné: hoci celá bytnosť jeho klonila sa ku kontemplatívnej lyrike, teraz pokúšal sa hlavne v epických skladbách väčšieho rozmeru. Hľadí sem menovite byronská rozprávka veršom „Milica“ („Concordia“ roku 1858), „Svätomartiniada, národný epos“ (v Budíne r. 1861) a „Gróf Mikuláš Šubić Zríňsky na Sihoti, pejma epická“ (v B. Bystrici r. 1866). Predmety, ako vidno, alebo veľmi ďaleké, neprežité, alebo zas príliš blízke, ktoré ťažko sa poddávajú epike veľkého slohu. Z prvej básne naozaj tiež nič neostalo krem staručkej matky srbskej dievčiny Milice, ale iba preto, že je kreslená podľa mamičky slovenskej. I oslavný epos o hrdinskej smrti Zríňskeho, ktorým na vyzvanie Matice slovenskej Sládkovič menom Slovákov zúčastnil sa na národnom jubileu chorvátskom, hoci je komponovaný veľmi pilne a po solídnych štúdiách, drží najviac lyrický vzlet myšlienky a srdečná vrúcnosť básnického výrazu. A práve tak nesnadný úkol vložili na lyrika Sládkoviča, keď ho vyzvali, aby epickým veršom zvečnil pamätné svätomartinské rokovanie memorandové. Predných politikov, rečníkov, národovcov mal za čerstva na trvalú pamäť zachytiť prvý národný básnik. Urobil, čo bolo možno. Význam mestečka turčianskeho rozšíril a prehĺbil svätým Martinom na bielom koni, prinášajúcom časy plodnej práce, a martinskou husou, ktorá sýti zástupy duchovne hladných, a pásmo i myšlienky porád memorandových veľmi markantne znázornil jednotlivými vynikajúcimi rečníkmi. Bolo k tomu treba ozajstnej umeleckej sily, aby hlavné momenty debaty politickej bez všednosti, prehĺbene podal verš. Sládkovič bol nielen dobrý pozorovateľ, neobyčajne nadaný lyrik, ale i jasná hlava a majster rodného slova: len tak podarilo sa životne charakterizovať prchavý hlahol rozličných vyslovených názorov. Jednako básne Sládkovičove vôbec majú ťažisko vlastne pred rokom 1848. Najmä v „Detvane“ (odtlačenom až v almanachu „Nitre“ V., 1853) podarilo sa mu stvoriť typ ľudového Slováka pri všetkej romantike taký dokonalý, a v hojných častiach reflexívnych toľko hlbokého a tak pekne povedať o názore na život slovenský, že táto lyricko-epická skladba navždy ostane význačným poetickým dokumentom myšlienkového prúdenia slovenského pred r. 1848.

Svojim tradíciám predmarcovým i v rokoch šesťdesiatych verným ostal hornolehotský evanjelický farár Samo Chalupka (1812 — 1883). Zberateľská a skúmateľská záľuba viedla ho k archeológii a folklóru. Božena Němcová, v rokoch päťdesiatych návštevou zdržujúc sa v jeho dome, priniesla si odtiaľ hojnú korisť k svojim slovenským rozprávkam a novelám. Zvolenské Pohronie, na ktorom Chalupka strávil život, je veľmi bohaté skazkami z doby tureckej poroby a inou tradíciou a prežitkami ľudovými. Chalupka tedy mal látky dosť. Jednako dlhé roky dozrievajú v ňom motívy, kým ich zveruje tlači. Zato napr. balady „Starý väzeň“, „Turčín Poničan“, „Boj pri Jelšave“ alebo „Junák“ a i., uverejňované v rokoch šesťdesiatych a r. 1868 v B. Bystrici vydané vedno, sú z najlepšieho, čo druh ten u nás má vôbec; prenikli už, napriek svojej slovenskej reči, i do škôl českých. Celkom tendenčným básnikom politickým Chalupka stal sa v povestnom efektnom kuse „Mor ho!“, ozajstnom parádnom kúsku najmä deklamačnom. Zo starých spisovateľov vyčítal zprávu o zástupe slovenských Lemákov (Limigantes), ktorí svojou slobodomilovnosťou a demokratičnosťou popudil rímskeho cisára Konstantia, a keď ich vojsko r. 359 zaskočil, pri Petrovaradíne do jedného hrdinsky vykrvácali. Z týchže starých zpravodajov Mauritia, Procopia a iných Chalupka vyčítal a po svojom spôsobe, sfarbenom názorom Herdrovým a Šafárikovým utvoril si vidinu pravého Slovana. Jeho junáci slovenskí volajú napr.:

A báseň vyznieva odkazom:

Chalupka baladu svoju venoval „hodnej mládeži“ rodnej, aby si vážila svojich predkov (ako hovorí v „Sokole“ III., 1864, 72); a nielen mládež, i odrodilá šľachta slovenská, nakoľko mala zmysel pre silu slova, Chalupku ocenila ako znamenitého básnika. Ale keď prirovnáme ideál tohoto Slováka z „Mor ho!“ k postavám u Štúra a Sládkoviča, alebo u Janka Kráľa, alebo v Bottovom „Jánošíkovi“, u Kalinčiaka, alebo kdekoľvek inde sa vyskytujú: všade pravý jeho opak — človek dumavý, pasívny, slovom ľahko vznetlivý, skutkom fatalisticky nehybný. Dejiny ozajstného Slováka historického nie sú vlastne nič iného než variácia „kradmej ruky, siahajúcej na jeho slobodu“, a Chalupkova pointa je púhou vidinou. Výsledok slovenských kultúrnych snáh práve za jeho času smutne to potvrdzoval.

Neustálym rozporom medzi skutočnosťou a vidinou, medzi všedným životom okolným a svetom, ktorý básnik nosil v sebe, znejú i spevy Janka Kráľa (1822 — 1876), advokáta v Zlatých Moravciach. Boli to už len zbytky z niekdajších jeho improvizácií, ktorými kedysi elektrizoval mladých vrstovníkov, od pohnutého r. 1848 sľubujúcich sebe i národu všetkého, čo mu vzali, alebo nedali storočia. Tiež niekoľko balád a piesní ani zďaleka nepodáva Janka Kráľa predmarcového, ako žil v pamäti vrstovníkov vtedajšími svojimi snahami za vymanenie ľudu z panštiny telesnej i duchovnej a vtedajšími skladbami, ktoré ľud rozchvátal ako piesne svoje.

povedal vlastne o sebe — a clivosť tá dobre vystihovala i obecné rozpoloženie myslí toľko ráz vzpružených a toľko ráz zasa ochablých.

Tiež iný baladista slovenský, inžinier banskobystrický Ján Botto (1829 — 1881), len negatívne osvetľuje epochu memorandovú. „Žltá ľalija“, „Povesť bez konca“ a iné drobnejšie kusy sú výborné balady; lež tých sa tu nedotýkame. Zaujíma nás hlavne obšírna skladba „Smrť Jánošíka“ („Lipa“ II., 1862, 251), akýsi druh lyricko-epickej dumy o ľudovom hrdinovi domácom, ktorý v dobe roboty a panského utláčania predtereziánskeho bohatým bral a chudobným dával, s družinou svojich nepremožených dvanástich odolával plukom vojska, až zradou bol lapený a r. 1713 potupne obesený. „História a zákon ho ako zbojníka odsúdili; ale povesť ľudu, v ktorej až posiaľ žije, zmyla ho od vín… predstavujúc ho ako hrdinu národného“, vysvetľuje básnik. I táto postava však zmenila sa pod rukami v trpného, dumajúceho elegika, ktorého zásady s ním spolu umierajú a na ktorého smrť ľud tupo pozerá ako na púhe divadlo. Báseň, hlasno upomínajúca na Máchov „Máj“, od Štúrovej školy po „Slávy dcere“ z celej českej poézie cenený najviac, s veľkým zdarom užila prostonárodných motívov a piesní na charakteristiku svojich hrdinov. Avšak význam jej je v myšlienke a tá úzko sa stýka s predchádzajúcimi emancipačnými snahami Kráľovými. Jánošík pred popravou v žalári rozjíma:

Ešte štyria literáti rokov šesťdesiatych látkou zasiahli do minulosti, každý rozličným spôsobom a s nerovnakým zdarom. Ľudovít Žello (1809 — 1873), učiteľ medzi dolnozemskými Slovákmi v Malom Kéreši, všetku svoju snahu vtelil v epos „Pád Miliducha“ („Lipa“ II., 1862), romantickým spôsobom ospevujúc pád Slovanstva pobaltického. „Slávy dcera“ dala podnet, „Slovanské starožitnosti“ látku — chýbala len imaginácia a sila básnická; tej však nebolo a vychvaľovaná skladba Žellova ostala veličinou iba akademickou. Ani hojné drámy z dejín domácich, ktoré obecenstvu predkladal Jonáš Záborský (1812 — 1876), katolícky farár v Župčanoch, neprenikli v širšie vrstvy; ostali v knihách. V jednom ich cykle („Lipa“ III., r. 1864 a „Básne dramatické“ v Pešti r. 1865) snažil sa dejiny uhorské od Arpáda po XIV. storočie, opraviť v zmysle nazerania národného a najmä zistením starého samostatného „údelného kniežatstva“ slovenského dostatočne odôvodniť snahy po novom „Okolí“, ktorého žiadalo „Memorandum“; ale zo všetkého hovorí iba učený historik, nie básnik. Tenže cieľ mala i Viliama Paulinyho-Tótha (1826 — 1877) obšírna historická novela „Trenčiansky Matúš“ („Besiedky“ v Skalici III., 1868), o ktorej vyznáva sám, že neveriacich má presvedčiť o dejinnej oprávnenosti „Okolia“, požadovaného „Memorandom“. Nepresvedčila síce, a „Okolie“ ostávalo len zbožnou túžbou; ale radi ju čítali i bez historických citátov, ktoré v neskoršom vydaní ľudovom zmizli. Najvďačnejšie obecenstvo však a právom, našiel si bývalý direktor evanjelického gymnázia tešínskeho, Ján Kalinčiak (1812 — 1871), hoci vo svojich novelách nehľadal vzťahy k prítomnosti a kreslil iba podľa tradícií rodinných starozemiansku gentry slovenskú. Jeho „Reštavrácia“ („Lipa“ I., 1860), galéria takých postáv, je naozaj kabinetný kúsok realistického líčenia. Kalinčiak zachytil ešte dozvuky toho zapadlého teraz sveta: matka jeho bola z Vrútok, starej zemianskej dediny v Turci, znala rodokmene celého širokého príbuzenstva, vedela latinsky, a chlapec zblízka stopoval hlučné kortešovanie a „reštavrácie“ (nové voľby) so všetkým zaujímavým príslušenstvom. Kto chce poznať, aký bol starý predmarcový drobný zeman slovenský, na ktorom šľachtické bolo iba meno, v Kalinčiakových lepších novelách ho nájde zachyteného životne a plasticky.

Napokon dvaja čulí beletristi usilovali sa zobrazovaním súčasného života snahy jeho uvedomovať, opravovať a šíriť. Prvý z nich, známy nám už katolícky kňaz Ján Palárik (1822 — 1870), z publicistu stal sa dramatikom, aby aj touto cestou šíril svoje reformné idey. Vo veselohrách „Incognito“ („Concordia“ 1858), „Drotár“ („Lipa“ 1860) a „Obžinky“ (tamže 1862) vystupoval najmä proti odrodilstvu a meril uhorské národnosti v zmysle svojich rečí svätomartinských; v tragédii „Dmitrij“ (vzniklej 1863 — 1864) vyrovnával spor rusko-poľský v zmysle svojich úvah „O vzájemnosti slovanskej“ („Lipa“ 1864). Veselohry jeho, hoci málo v nich pôvodného, svojou časovosťou dlho sa udržali na domácich javiskách a skladateľovi získali meno znamenitého dramatika, ktorej cti však on sám, a plným právom, vždy sa zriekal: chcel len budiť a učiť, nie básniť. Druhý, mladší literát bol Ľudovít Kubány (1830 — 1869), úradník pri stoličnej správe. Pozornosť vzbudila jeho básnická oslava „Memoranda“ „Deň 6. a 7. júnia roku 1861“ („Lipa“ 1862, 131), zaujímave konkurujúca so Sládkovičovou „Svätomartiniadou“. Je v nej menej vzletu a viacej snahy ponímať život ako je.

— a podobné apostrofy idú verne v zmysle rečí memorandových, a verne za nádejami vtedajších rečníkov idú i nádeje básnikove. Ale už redaktor „Lipy“ pridáva: „Tak bolo dňa 6. a 7. júnia 1861. — A teraz?…“

Dôraz tej otázky stupňoval sa každým ďalším rokom. Po roku 1867 už vôbec podobné otázky umĺkli: všetko bolo až príliš jasné. V tých časoch potom i beletria slovenská napospol sa premieňa na obžalobu a smútok, v ktorom nádej na prirodzený priaznivý obrat domáci temer celkom mizne.

Že spravodlivé rozriešenie otázky národnostnej bolo základnou podmienkou pokojného rozvoja súštátia rakúskeho, dobre vedelo sa v rokoch šesťdesiatych za Litavou i pred ňou. Osvietený maďarský literát a politik barón Eötvös r. 1865, teda ešte za provizória, nemaďarským národnostiam v Uhrách ponúkal mieru samostatného vývoja tak slušnú, ako predtým ani jeden publicistický predchodca, všetko budúce blaho zeme uhorskej zakladajúc na uznaní tejto prirodzenej požiadavky. A po Hradci Kráľovej nemenovaný hlásateľ „štyroch miliónov Slovanov hornouhorských“ („Eine Stimme der Nordslaven Ungarns über Österreich nach der Schlacht bei Königgrätz“, Wien 1866) vo federalizovanom Rakúsku, t. j. v organickom celku rovnoprávnych údov živých (nie mechanicky scelených častí mŕtvych) videl základ veľmocenského postavenia ríše. Vrúcne hovorí o rovnakom vzdelaní všetkých národov, nielen vyvolených, o rovnakom podporovaní vied a umení u všetkých kmeňov, a rozkvete obchodu, priemyslu, národného hospodárstva všetkých krajín, o slobode osobnej všetkých vrstiev spoločenských. Čoho dopriava sa Nemcom, Maďarom, Talianom, toho žiada si Rumun, i Slovan v ríši; čo na právach má aristokrat, peňažník a úradník, toho nech sa dostane i všetkým ostatným. Rakúsko silné duchovne a mravne bude silné i fyzicky. Slovanské sily súštátie to stvorili, ony ho udržali a zachránili; ony ho obrodia v opravdovú veľmoc. Len nie deliť moc verejnú medzi Nemcov tu a Maďarov tam, neriešiť otázku dualizmom!

Ale zlá predtucha Slovanov uhorských sa naplnila. Vyrovnanie s Uhrami zo dňa 18. februára 1867 týkalo sa iba „dejinného reprezentanta zeme“; národa maďarského, ktorý hneď z toho vyvodil si dôsledky, ktoré zneli: v Uhrách je len jeden „národ politický“, ostatné celky etnografické sú iba „národnosti“; jedna reč diplomatická čiže štátna; jedna kultúra — „Kárpátoktól Adriáig“, od Karpatov až po Adriatické more; inými slovami: v zemiach koruny sv. Štefana štátotvorný princíp vyhlásený bol panmaďarizmus, a všetky iné snahy národnostné, pravda, odsúdené boli ako dakoromanizmus, veľkosrbstvo, panslavizmus.

Dôsledkov tohoto obratu predovšetkým Slováci zakúsili citeľne. Od rokov tridsiatych severouhorská spoločnosť maďarónska (maďarskej vlastne nebolo) a slovenská v snahách svojich celkom sa rozchádzali. Slovákom r. 1867, po vyrovnaní, viac než inokedy pripisovali sa staré hriechy proti samostatnému, sústredenému štátu maďarskému, v ktorý konečne teraz bývalé Uhorsko mohlo sa prerodiť. Pred r. 1848 bránili sa mu ako mohli; v povstaní chceli ho roztrhať; za provizória jedinú spásu videli v ústrednej vláde z Viedne, v protidualistickej „Gesammtmonarchii“. Teraz boli vydaní na milosť a nemilosť osamostatnelej — Pešti!

Skoro po vyrovnaní ozývali sa slovenské hlasy po riešení otázky národnostnej. A nový snem uhorský, v ktorom Slováci a Rusíni mali dovedna — jedného zástupcu, Adolfa Dobrianskeho, na sklonku r. 1868 povestným XLIV. článkom o národnostnej rovnoprávnosti ťažkú otázku konečne rozriešil. Zákonom tým „občanom uhorským nemaďarského jazyka“ uznané bolo právo v správe obecnej, mestskej a župnej, v prvých inštanciách súdnych a vo veciach cirkevných užívať reči materinskej; potom jednotlivcom, obciam a cirkvám prisúdené bolo právo zakladať si stredné a vyššie školy s vyučovacím jazykom vlastného kraja; a ministrovi vyučovania udelená bola povinnosť, všade v krajoch národných i na ústavoch štátnych poskytovať možnosť vzdelať sa v jazyku materinskom až po štúdium akademické a na univerzite založiť stolice reči a literatúry všetkých nemaďarských národností. Ako vidno, z „Memoranda“ tu neostalo temer nič o celistvých národných individualitách atď. nebolo ani reči; a i to málo, čo nový zákon podával, hojné klauzuly („podľa možnosti“, „môže“, „dopúšťa sa“ v neprospech rečí národnostných, a naproti tomu určité „musí“, „má sa“, „je výlučne“ atď. v prospech reči štátnej) v praxi činili veľmi pochybným.

Bývalej rozhodnej väčšiny memorandovej zmocnilo sa obecné sklamanie a hlboká nespokojnosť. Menovite Štefan Marko Daxner dával jej rázny výraz právnický v „Pešťbudínskych Vedomostiach“. A Jozef Hurban náruživým slovom žurnalistickým v tomže časopise hneď koncom r. 1868 a počiatkom r. 1869 rozpísal sa o tom, „Čomu nás učia dejiny“; poučenie znelo, že Slovensko „oslobodiť sa musí toho zubadla, ktoré naň vrhli nevďační vovandrovavší Maďari, donesúc zákon, dľa ktorého len ich želiarmi a otrokmi majú byť potomci drievneho Slovenstva.“ Ale nové pomery hneď dali mu pocítiť svoju moc, a 21. októbra 1869 peštianska porota Hurbana „pre búrenie proti verejnému poriadku“ odsúdila na pol roka do väzenia a zároveň k trestu peňažitému. Liberálnosť novej éry ostala na papieri.

Zato menšina niekdajších účastníkov „Memoranda“, ozvavšia sa vtedy menovite ústami Palárikovými, vždy ešte dúfala v slobodomyseľnosť, demokratičnosť a spravodlivosť obrodzujúceho sa štátu uhorského a posiaľ nádej svoju vytrvale hlásala vo svojom politickom časopise „Slovenských Novinách“, od r. 1863 v Pešti Jánom Bobulom vydávaných ako orgán „Mladoslovákov“.

Lež nový zákon národnostný skoro našiel svoj neklamný skúšobný kameň v praxi. Pravá podstata jeho ukázala sa v tom, ako sa zachoval k slovenskému školstvu.

Štátne katolícke gymnázium v Banskej Bystrici pričinením najmä biskupa Moysesa v r. 1862 až 1867 bolo rovnoprávne, t. j. Slováci na ňom sa učili slovensky, Maďari maďarsky a Nemci nemecky. Škola mala dobrú povesť, ktorú už za Bacha založili českí profesori r. 1860 odtiaľ odišlí. Končinský, Hajnovský, Franta, Mejsnar, Zenger a iní. R. 1861 vystriedali ich zväčša Slováci, znalí maďarčiny, tiež napospol dobrí učitelia, nado všetkých riaditeľ kňaz Martin Čulen, ozajstný otec ústavu. A čo sa stalo r. 1867? Ten b. Eötvös, ktorý r. 1865 a ešte i r. 1868 v návrhoch školských odporúčal čo najväčšiu decentralizáciu, v praxi „egyöntetűség kedvéért“, pre jednotnosť t. j. centralizáciu, jedinú štátnu strednú školu, ktorá k materinskému jazyku veľkej väčšiny slovenského žiactva mala zreteľ, jednoducho pomaďarčil, sbor učiteľský i s riaditeľom rozptýliac po celej krajine a slovenčinu odkážuc medzi predmety nezáväzné. Vecného dôvodu k tomu nebolo, lebo výsledky v jazyku maďarskom za roky 1862 — 67 ukázali sa ako veľmi slušné. Bola to prvá obeť želanej jednotnej kultúre nového jednotného štátu.

Ďalšie obete nasledovali. Protestantom v Uhrách XXVI. článok zákona z r. 1791 priznával úplnú cirkevnú samosprávu a teda i právo zakladať si konfesijné školy stredné. Nákladom jednotlivých cirkevných sborov, miest a osôb, slovenskí evanjelici a v. r. 1862 otvorili vyššie gymnázium, spojené s ústavom učiteľským, vo Veľkej Revúcej, na slovenskom východe, a r. 1866 nižšie gymnázium v Turčianskom Sv. Martine, v strede Slovenska. Obidva ústavy pôsobili zdarne. Riaditeľ revúcky, August Horislav Škultéty, šťastlivým nadaním pedagogickým a otcovsky pečlivým vedením ústavu bol známy široko-ďaleko. Ale od r. 1867 obidva ústavy boli striehnuté nenávistným zrakom. A keď ani pri častých inšpekciách nič vecného proti nim nemohlo sa nájsť, naopak kázeň ukázala sa byť dobrou, prospech lepší než kdekoľvek inde a znalosť maďarčiny taká uspokojivá, že až vzbudzovala podivenie: poslúžili prostriedky iné. Župný výbor stolice Zvolenskej 15. apríla 1874 pri porade vopred už dohovorenej odhlasoval dôraznú žiadosť ministerstvu, aby slovenské gymnáziá boli zavreté pre „panslavistického ducha“, ktorý vraj na nich panuje. Hoci dôkazov nepodal nikto, jednako vyzvania ochotne ujala sa žurnalistika a rovnakými snahami nesené župné výbory žúp iných, a po novom vyšetrovaní ústavy vládou boli odsúdené. Nad veľkorevúckou školou svojou vyniesla súd sama väčšina generálneho konventu cirkvi evanjelickej, konaného v Pešti 2. septembra 1874, a to, ako sa vyslovila, v záujme zásady — protestantskej.

Zaujímavým zjavom v tom cirkevnom zhromaždení bola reč superintendenta Gedulyho, úprimného Maďara, ktorý odmietol úlohu ministerstvom naňho vloženú, aby vykonal inkvizíciu gymnázia martinského, či sa tam nepestuje „duch protivlastenecký“. Kládol dôraz na to, že evanjelická cirkev v Uhrách je z dvoch tretín slovenská a má teda povinnosť Slovákov vzdelávať ich jazykom. Konštatoval, že nikde v zákonníku uhorskom nenašiel zákona, ktorý by právo dozorné a žalobné nad protestantskými školami v Uhrách dával — župným výborom. Uisťoval, že strednú školu sv.-martinskú z hojných inšpekcií zná ako ústav dobrý, prospech žiactva v maďarčine, že je dokonalý, patronát gymnazijný že ochotne privolil, aby dejinám uhorským učilo sa po maďarsky, a po nejakom „panslavistickom duchu“ že tam nenašiel ani stopy. Napomínal konvent, aby z cirkvi, hlásateľky pokoja a lásky, nerobili slúžku zámerov neduchovných, politických, lebo vraj „justitia regnorum fundamentum, a táto pravda sv.-martinskou školou nebola urazená“. Ale kázal ušiam hluchým. Nová vyšetrujúca komisia vládna v novembri 1874 síce opäť konštatovala bezúhonnosť ústavu, ale v januári 1875 jednako bol zavrený, a chudobné žiactvo v najkrutejšej zime bolo rozpustené. Ani jeden, ani druhý ústav nehodil sa do rámca ideálnej budúcnosti: maďarského štátu jedného jazyka.

A nehodilo sa ta ani nižšie gymnázium v Kláštore pod Znievom, ktoré tam r. 1869 v náhradu za zmaďarčený ústav banskobystrický tiež z vlastných prostriedkov založili Slováci katolícki. Penzionovaný štátom Martin Čulen ujal sa vedenia slovenského gymnázia s mladíckou horlivosťou, a škola kvitla. Štátny školský dozorca bratislavský Barton, banskobystrický nový biskup, povestný maďarizačnou horlivosťou Ipolyi-Stummer po všestranných inkvizíciách svorne a verejne chválili prospech a bezúhonnosť ústavu zo všetkých stránok (od tretej triedy dejepisu a zemepisu učilo sa maďarsky) — všetko márne. Keď patronát gymnazijný na vládne vyzvanie, vlastne nátlak, aby školu odovzdal do správy štátnej, vyhradzoval si isté záruky, že nebude pomaďarčená, minister vyučovania Trefort, nevyčkajúc konca vyjednávania, gymnázium 21. septembra 1874 dal jednoducho zatvoriť — pre vlhké miestnosti. Dvesto zapísaných už žiakov muselo sa rozísť inde.

Taký koniec vzali stredné školy slovenské, ťažko založené a ešte ťažšie udržiavané grošom chudobného ľudu. A ako tieto obete obecenstvo prinášalo rado, lebo ich prinášalo rozumnému sebavzdelaniu, tak i chatrne platení učitelia a riaditelia biedili ochotne a vytrvale, lebo ich k obeti tej viedla láska k svojej krvi. Pôsobenie a výsledky slovenských škôl stredných za tých niekoľko rokov boli veľmi patrné. Riaditeľ Čulen, dr. Ivan Zoch, profesori Emil Černý, Mráz, Ormis a ešte iní v niekoľkých rokoch vydali rad potrebných učebníc slovenských. Jazyk sa obohacoval vedeckým názvoslovím. A nová, zo škôl vychádzajúca generácia i do vzdialených zapadlých vrchov roznášala túžbu po vzdelanosti a vedomostiach a, čo snáď, vážilo ešte viac, povedomie ľudskej dôstojnosti. Obecný Slovák prestával sa hanbiť za svoju hrubú halenu a prosté kapce, v ktorých synka privádzal na štúdie, lebo videl, že „páni“ hovoria tou rečou, čo on, že syn učí sa tiež tým jazykom, ktorým hovorí sa u nich doma, a že pomocou toho jazyka, „čo učila matka“, tak ako oni, synček jeho sa stane tiež „pánom“. Slovom: slovenskými školami znenáhla preklenovala sa priepasť, ktorú aristokratické zásady uhorského vzdelanstva pred rokom 1848 roztvorili medzi pánom a nepánom. Slovák pospolitý počal sa cítiť zas človekom. Túto emancipáciu ducha a mravnej podstaty ľudskej r. 1874 zrušenie ústavov slovenských znova nadlho zastavilo.

Staré školy zrušili a nových nepostavili. Článok XLIV. národnostného zákona ostal tiež iba na papieri.

A po školách nasledovali kasácie ešte iné.

#K2#8. Agitácia spoločenská. Pád Matice slovenskej.#-K#

Kým novej štátnej myšlienke uhorskej postupne za obeť padali slovenské stredné školy, horlivá, nedočkavá časť maďarónskej spoločnosti, ktorej postup vládny nebol ešte ani dosť rýchly ani dosť široký, organizovala sa v samostatnú všestrannú akciu proti nemaďarským národnostiam.

Prvým hlásateľom tejto akcie bol tzv. „Magyar szövetség“ (Maďarské združenie), v januári 1873 v Budapešti zakladaný, ktorý v svojej programovej brožúre „Jelszavunk“ („Naše heslo“) (v niekoľkých mesiacoch tri razy vyšlej) odporúča národnostiam v Uhrách, aby sa pomaďarčili dobrovoľne, ináč že budú prenárodnené „arte aut Marte“ podľa starej zásady: „Quod ferrum non sanat, ignis sanat.“ Lebo v Uhrách nemožno vraj vlastne ani hovoriť o národnostiach, najviac ak o „obyvateľoch cudzieho jazyka“; ktorí nechcú patriť k národnosti „štátnej“, tým brány zo zeme uhorskej sú otvorené; národnostná otázka v Uhrách musí sa rozotnúť razom, ako gordický uzol, a všetci členovia „Szövetségu“ sa zaväzujú všetkými verejnými i súkromnými prostriedkami pracovať k tomu koncu, aby národnostný zákon z r. 1868 bol zrušený, a aby v Uhrách nesmel byť ani pastierom, kto nevie maďarsky.

Slovenská inteligencia chopila sa síce sebaobrany. Preložila totiž prosto stanovy maďarského združenia a zadala ich na potvrdenie „Jednoty slovenskej“, ktorá mala za účel chrániť národné záujmy a šíriť národné vzdelanie, vymáhajúc slovenčine platnosť v živote verejnom i súkromnom, zakladajúc školy v duchu národnom a prístupné knižnice ľudové po celej krajine, i pestujúc literatúru, najmä populárnu a budiac v ľude zásady pracovitosti, gazdovlivosti a mravnosti. Vláda, aby zachovala zdanie nestrannosti, obidvom Jednotám, maďarskej i slovenskej, odoprela potvrdenie. Ale to bolo iba navonok. V skutočnosti spoločnosť maďarská i bez stanov všetkými prostriedkami pracovala k postavenému cieľu.

Osvedčenou pomôckou boli jej noviny. Z maďarských opozičných ochotne a sústavne zásady „Szövetségu“ hlásali najmä Lónyayova a Kaasova peštianska „Reforma“ a „Ellenőr“, z vládnych sám veľký orgán strany „Hon“. Z nemaďarských novín najhlučnejšie a najbezočivejšie si viedla banskobystrická, biednou, neliterárnou slovenčinou písaná „Svornosť“ od Kvetnej nedele 1873 za desať rokov vydávaná z dispozičného fondu pri dozore povestného Bélu Grünwalda, zvolenského podžupana a neskoršie poslanca, ktorého chatrné mravné zásady, spojené s všestrannou vzdelanosťou, prenikavosťou a energiou, učinili z neho slovenským snahám protivníka najnebezpečnejšieho. Sám povedal o sebe, že životným úkolom jeho je „hájiť záujmy uhorského národa a uhorského štátu a z koreňa vyhladiť prostriedky horno-uhorského panslavizmu“, lebo je presvedčený, že „ohromná väčšina Slovákov je verná uhorskej štátnej myšlienke a so svojím stavom spokojná“. A jeho časopis „Svornosť“ v programovom článku hlásal, že terajšie slovenské časopisy sa nekryjú so záujmami Uhier ani Slovákov, čitateľstvo že opájajú politickými nezmyslami, živia v ňom túžby nesplniteľné, poburujú mysle, budia nenávisť proti „štátnemu uhorskému národu“ a ohrozujú celistvosť krajiny. V tom zmysle „Svornosť“ vedením Grünwaldovým dôsledne a prostriedkami naprosto nevyberanými rozširovala náuky „Magyar szövetségu“; stala sa akosi slovenským časopisom ex offo, obce boli nútené ju predplácať. Ona prvá vydala heslo proti slovenským stredným školám, z nej vychodila celá protislovenská akcia ďalšia.

Vedľa novín dobrovoľne zastupovalo záujmy „Szövetségu“, vládou zjavne neuznaného a jednako zjavne podporovaného, tiež úradníctvo. Krikľavým dokladom toho bolo tzv. zaopatrovanie slovenských „sirôt“ na Dolnej zemi medzi Maďarmi. R. 1873 po cholere totiž veľa detí v hornej župe Trenčianskej osirelo. Hlavný župan Kubicza, miesto aby o siroty bol sa postaral doma, dal ich hromadne, po stách, odvážať na maďarský juh, priberajúc medzi nich i mnoho nesirôt, ktoré chudobným rodičom rozličnými skvelými sľubmi boli vymámené. Márne vzpierali sa úbožiaci, keď im deti z jari roku 1874 odvážali do cudziny; a pozde dozvedali sa o smutnom zväčša ich osude. Pôvodcovi však tohoto „moderného otrokárstva pod plášťom dobročinnosti“ dostalo sa zaň ministerskej pochvaly — „nemzetiségi szempontból is“, t. j. „i zo stanoviska národnostného“.

Neposlednou oporou „Szövetségu“ boli i záujmy obchodné a zárobkové, v Uhrách temer výlučne zastupované židovstvom. Popri systematickom maďarčení pre slovenský ľud ešte veľká skaza bola: pálenka. Neraz od rokov štyridsiatych bol proti moru pálenčenému zavedený boj, menovite od dobročinných kňazov; ale nikdy s plným úspechom. Ešte r. 1875 čítame bolestný vzdych vynikajúceho vlastenca: „Každý slovenský starec musí sa zarmútiť, keď sa rozpamätá na obrovské postavy svojich predkov, vidiac potomkov zakrpatených. Kdeže sa podeli tí pekní šuhajci zpod Kriváňa? Kdeže sú tí prekrásni a smelí valasi z lesov slovenských? Zahynuli v krčme, pálenka ich znivočila!“ A túto rakovinu smutne ilustruje vtedajšia drobná zpráva z Liptovskej Sielnice: „Ako je v samom meste našom ľud tým smradľavým pálenčiskom nivočený, to ukazuje okolnosť, že sa u nás na ,pohrebnom‘ chudobného pastierskeho syna 50, na krštení 150, na svadbe trirazy toľko, pri staväní malého domca 500 holbí pálenčiska minie.“ V rokoch sedemdesiatych znova sa organizovala snaha, aby slovenskému sedliakovi sa pomáhalo z tejto fyzickej i mravnej skazy. Spolky striedmosti, Ružencové misie a iné združenia počali pôsobiť s veľkým zdarom. Len napr. v samom Trenčiansku onedlho 30.000 ľudí prestalo piť pálenku. Ale prázdne krčmy padali, arendátori nechceli platiť nájomné, protipálenková akcia rozkričala sa ako — panslavizmus, a r. 1874, v novembri, ministerstvo všetky spolky striedmosti zakázalo. Mravný a teda uvedomelý ľud by snahám „Szövetségu“ nebol býval materiálom dosť povoľným.

A práve tak je zjavné, že ani samostatne organizované kultúrne snahy slovenského vzdelanstva nijako sa nezrovnávali s ideálom „Szövetségu“. Vedľa padajúcich škôl stredných stála ešte Matica slovenská. Proti nej od konca r. 1872 v žurnalistike, v parlamente i vo verejnosti vedie sa kombinovaný útok, takže matičný výbor 15. januára 1873 zvláštnym pamätným spisom obrátil sa na ministerského predsedu Jozefa Szlávyho.

Činnosť kultúrno-literárneho ústavu toho — hovorí „Promemoria“ matičná — je jasná, valné zhromaždenia verejné, protokoly tlačené, letopisy a knihy každému prístupné, vedenie úradne kontrolované. Jednako obviňujú ho však z „panslavizmu“, t. j. z pôsobenia politického, namiereného vraj proti maďarskému národu a „uhorskej ríši“. A veď výbor i členovia Matice sú mužovia lojálni, prešli školou života, priatelia osvety a pokojného rozvoja svojho ľudu. Snahy ich nenesú sa za politickou jednotou slovanských národov ako u Talianov a Nemcov; lebo Taliani a Nemci v minulosti boli celok, kdežto dejiny plemená slovanské našli už rozdelené v samotné kusy, ktoré, nezjednotené jazykom literárnym ani náboženstvom, často bojovali proti sebe. Dnes Slovania nemajú dejinných rozpomienok na spoločnú skvelú dobu alebo spoločné veľké nešťastie národné; jedni majú Kosovo, druhí Moravské pole, tretí Ostrolenku, štvrtí Kalku, Chorvát, Čech, Slovák atď. predovšetkým chce ostať Chorvátom, Čechom, Slovákom v svojej plemennej zvláštnosti, nie ako Lombarďan alebo Badeňan, ktorý predovšetkým je Talianom a Nemcom. Dnes Srbov a Čechov, Poliakov a Bulharov, Slovákov a Rusov spojuje iba skutočnosť ich spoločného pôvodu a väčšia alebo menšia príbuznosť ich reči. Strach z panslavizmu je zbytočný, a ak bude podporovaný samosvojský rozvoj jednotlivých slovanských plemien, zmizne celkom. Ženeva, rýdzo francúzska, odoprela pripojiť sa k Francii, lebo doma jej politická i národná sloboda bola zabezpečená. Tak pamätný spis Matice slovenskej uspokojoval vládu i „maďarských bratov“.

Ministerský prezident Szlávy 1. marca 1873 osvedčenie to „s plným potešením“ vzal na vedomie, „ochotne dávajúc vzájomné uistenie, že spolok v užívaní práv, stanovami mu zaručených, vždy rád bude podporovať“.

Lež „verejná mienka“ novinárska, pracujúca v službách „Szövetségu“ nebola s tým spokojná. Látka proti Matici zbierala sa ďalej a žaloby sa hromadili. V ráznom ministrovi vnútra, Kolomanovi Tiszovi (po 20. októbri 1875 predsedovi ministerstva), národne radikálna strana maďarská dostala mocného spojenca, ktorý v dosahu svojej kompetencie počínal si s touže energiou, ako v svojom odbore minister kultu Trefort.

V júli 1873 Matica slovenská ako literárny spolok dala sa zastupovať na slávnosti Jungmannovej v Prahe. Miestopredseda Viliam Pauliny-Tóth ako člen posolstva v reči svojej dňa 13. júla kládol dôraz na povinnosť Slovákov zúčastňovať sa na významných aktoch českého národa a na osvieženie ducha, ktoré z toho plynie, najmä v dobe domácich krívd a ústrkov. V októbri 1874 potom podobná deputácia matičná pozdravila Chorvátov, keď slávnostne otvárali záhrebskú univerzitu. Martin Čulen sa vyslovil: „Univerzita vaša je nielen pre vás, je i pre nás. Ona bude synov vzdelávať sladkou rečou materinskou, vedľa vedy bude ich učiť ctiť a ľúbiť národ.“ A Franko V. Sasinek končil slovami Písma: „Date nobis de oleo vestro, quia lampades nostrae exstinguuntur“. Obidva tie skutky priateľskej zdvorilosti a prirodzenej sympatie osvetnej vzbudili nové žaloby v „Reforme“, „Ellenőre“, „Svornosti“ a inde. Paulinyho a Čulenovu reč prekrútili a z pozdravu spravili agitáciu „panslavistickú“. Matica vraj naoko síce pestuje literatúru a vedu, ale v skutočnosti ničím z toho oboru nemôže sa preukázať; vždy a všade slovom, písmom i peniazmi iba agituje proti maďarskej štátnej myšlienke: preto buď zatvorená.

Látka k žalobám rástla aj iným smerom. Ktorúsi noc medzi 9. a 12. marcom 1874 z múzea matičného v Turčianskom Sv. Martine odcudzili všetky zlaté mince (95 na počet, medzi nimi niektoré veľmi vzácne), značnú časť väčších strieborných (do 300) a veľa drobných. Vyšetrovanie trestné už bolo na stope zlodejovi, keď neočakávane zastavili ho a vyšetrujúceho sudcu preložili… Na Matici potom ostala škvrna, že poklady svoje zle striehne, ak nie škvrna ešte horšia, a protivníci ukovali si nový dôkaz o jej nespoľahlivosti i v obore administratívnom.

Rozličné znamenia veštili blížiacu sa katastrofu. „Slovenské Noviny“ v Pešti, orgán „Novej školy slovenskej“, vedené dr. Mallým v duchu Palárikovom, v januári 1875 prestali vychodiť. Programom ich bolo — ako písali — utvrdzovať maďarsko-slovenskú zhodu. Po udalostiach r. 1874 však snaha ich ukázala sa márnou, a preto zvinuli bielu vlajku, sústreďujúc, ako hovorili, pozostalé národné sily v tábor jeden. V ten čas, v januári 1875, vládny škôldozorca Ján Mennyey obvinil slovenské cirkevné školy dedinské, že sú nečisté, neporiadne, nedostatočné a „špatného, protivlasteneckého ducha“, a učitelia ich že sú „nespôsobilí, okrem katechizmu a nejakých pesničiek nevediac učiť ničomu“. Senioráty síce výčitku rozhorčene odmietali, ale odium ostalo, a vedľa konfesijných samosprávnych začali sa hromadne zakladať obecné školy štátne, pravda, výlučne maďarské. Riadna januárová schôdzka výboru Matice slovenskej bola zakázaná. Hurbanove „Církevní listy“ pre článok „Tým miernym“ 22. mája 1875 boli zastavené a redaktor odsúdený na tri mesiace do väzenia a 100 zl. pokuty. Redaktor beletristického mesačníka „Orla“, kaplán Andrej Trúchly, ktorý vytlačiac Žellovu poslednú báseň „Päsť oproti pästi, poslanie Slovákožrútom“, t. j. veršovaný protest proti snahám „Szövetségu“, „pre smrteľnú nenávisť k maďarskému živlu a poburovanie proti základným podmienkam existencie uhorského štátu“ (ako znel dôvod obžaloby) dňa 9. júna 1875 stál pred prešporskou porotou a len horko-ťažko, siedmimi proti piatim hlasom, bol oslobodený.

Medzitým výnos zo dňa 6. apríla 1875 ministra vnútra Kolomana Tiszu nakladal podžupanovi turčianskemu, Jozefovi Justhovi, aby vykonal podrobné vyšetrovanie Matice slovenskej, ktorej činnosť sa zároveň zastavuje pre rozličné priestupky, — od dvoch rokov v časopisoch „Szövetségu“ neúnavne hlásané.

Vyšetrovanie trvalo vyše pol roka. Napokon 12. novembra 1875 Matica slovenská ako spolok bola rozpustená a imanie jej, nerátajúc v to zbierky muzejné, vcelku vyše 100.000 zl., vzaté bolo v správu štátnu. Dôvody rozpúšťacej listiny boli veľmi zaujímavé. Z preskúmaných protokolov valných zhromaždení i schôdzok výborových, zo všetkých spisov i účtov vraj sa dokázalo, že Matica úlohe vyznačenej hneď v I. § svojich stanov, pestovať totiž slovenskú literatúru a pekné umenia, nedostála, ba vôbec ani dostáť sa neusilovala; že hoci hneď 2. § jej stanov vylučoval všetku politiku, jednako Matica pôsobila vždy a všade výlučne „politicky v záujme protivlasteneckej slovanskej propagandy“; a že imanie sebe zverené spravovala nespoľahlivo a márnotratne. Nemenej zaujímavý bol i ďalší osud toho imania. Aby vraj totiž práva darcov a členov Matice boli chránené, všetko jej pohnuteľné i nepohnuteľné imanie v riadnu správu prejíma štát a bude ho spravovať do tých čias, kým nevznikne spolok nový, ktorý lepšie vyhovie intenciám členov a poskytne dostatočnej záruky, že „nebude pôsobiť proti štátnej idei. Je pravda, 35. § matičných stanov určuje“, hovorí ďalej výnos doslova, „že keby spolok sa rozišiel, imanie jeho ostáva majetkom ,slovenského národa‘; pretože však v Uhrách ,slovenského národa‘ niet, a teda nikto pod firmou ,slovenského národa‘ zákonného nároku na majiteľské právo imania toho nemá, stanovám vyhovieť nemožno…“ Márne Srb dr. Svetozár Miletič v sneme uhorskom 4. decembra t. r. interpeloval Tiszu, márne zadávali sa niekoľkoraké hromadné petície členov bývalej Matice v rozličné časy na rozličné fóra: v parlamente dôrazne a sarkasticky Tisza opakoval to isté, čo bol napísal a petície ostali bez výsledku. Iróniou osudu fondy Matice, podľa I. § „spolku milovníkov národa slovenského“, obrátili sa na podporu slovensky písaných časopisov vládnych a nového vzdelávacieho spolku vládneho…

A práve tak márne písal svoju mužnú obranu Matice i jej prvý miestopredseda, Viliam Pauliny-Tóth, i hneď po rozpustení spolku v otvorenom liste i v marci 1876 v predmluve k svojmu „Slovenskému bájesloviu“. Dokazoval, že Matica priebehom dvanástich rokov vydala 42 rozličných spisov; že v „Letopisoch“ svojich pestovala všetky obory vedecké, vedľa toho, že vydávala a zakupovala plody básnické, podporovala hudbu, maľbu, umenia výtvarné. Ukazoval, že domnelý „protištátny duch“ ani nemôže byť v spisoch, ako sú slovenská gramatika alebo aritmetika, „Myšlienky o záhradníctve“, „Včelár“, „Ovocinár“, „Hospodár“, „Sborník slovenských národních piesní, povestí“ atď. Vysvetľoval zmysel deputácií matičných pri slávnostiach Mikuláša Zrínskeho r. 1866, Jungmannovej r. 1873, záhrebskej univerzity r. 1874. Dokázal finančnú manipuláciu spolku ako správnu a bezúhonnú atď. Obecenstvo slovenské dôkazov tých nepotrebovalo, a vláda ich nepočula. Jej nešlo o nápravu reálnych nedostatkov ústavu (bez ktorých, pravda, nebol), ona prosto v zásade bola proti všetkému, čo nehodilo sa do rámca novotného ideálu z r. 1867. Vedľa osudu slovenských škôl a Matice ukazovali to i také význačné drobnosti, ako napr. Tiszovo nariadenie z mája r. 1875, že v Uhrách „národnostný spolok smie sa založiť len ako spolok literárny a vzdelávací“ a „nesmie užívať názvu národný“; alebo výrok časopisu vládnej strany, „Honu“, z októbra r. 1875, ktorým vzpiera sa adrese Miletičovej na odstránenie biedy ľudu týmto pamätným spôsobom: „Keby sme i bezpečne vedeli, že hmotnú biedu v Uhrách možno odstrániť iba onými prostriedkami, i vtedy museli by sme ich zamietnuť. Radšej storáz zahynúť než dopustiť, aby Uhry neboli maďarské.“

„Szövetség“ v hlavných kusoch, aspoň navonok, dosiahol, čo chcel. Rok 1875 je medzníkom v novších osudoch Slovenska. Po ňom obidve strany znova sa rozhliadajú a zbierajú nové sily. Hornouhorské odrodilstvo, podporované radikálne národnou časťou maďarskej verejnosti, organizuje širokú akciu spoločenskú, a národovci slovenskí činia pokusy, aby sa zachránilo inými cestami, čo ešte zachrániť možno.

V rozpaľujúce roky juhoslovanského povstania a vojny rusko-tureckej i Slovenskom prechvieva nová horúčka obrodná.