ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Trnavskí jezuiti a Žilina. Český vplyv: Horčický, Pekelný žalář. Domáca produkcia: Tamáši, Smrtník, Abrahámffy, Dubniczay a iní; Máčaj.

V Uhorsku z politických príčin nedosiahla katolícka reformácia nikdy také úplné víťazstvo ako v krajinách českých. Jednako koncom XVII. storočia, najmä úsilím prenikavého ducha a široko založenej agitácie maďarského konvertitu Petra Pázmánya, tiež jej dielo bolo zhruba hotové. Na Slovensku evanjelická cirkev, zbavená samosprávy, kostolov, škôl a imania, už len živorila z kráľovskej milosti. Najmocnejšie podpory domácich protestantov, magnátske rodiny Illésházyovcov, Nádasdyovcov, Batthányiovcov, Forgácsovcov, Révayovcov, Kollonicsovcov a iných, už znova prináležali k cirkvi katolíckej. Na sklonku XVII. storočia, po krutom desaťročnom prenasledovaní nekatolíkov za Leopolda I., tiež na uhorskej pôde dosahuje protireformácia vrchol.

Na Slovensku jej stredom je Trnava. Toto centrum slovenských jezuitov vo východnej oblasti nášho národa počiatkom XVIII. storočia hlása ten istý protireformačný triumf, ktorý ovládol západnú oblasť od Klatov až po Opavu. I v Trnave impozantná stavba jezuitskej baziliky, vyzdobenej poprednými talianskymi majstrami, spoločný to dar Mikuláša Eszterházyho a palatína Nyáriho už z roku 1637, pyšno dovoláva sa priazne uhorských magnátov, oddaných myšlienke katolíckej reformácie. I tam mohutné rozložité kolégium Pázmányovej jezuitskej univerzity, ním r. 1635 založenej a bohato dotovanej, s knižnicou, študentskými divadlami, kníhtlačiarňou, konviktami pre deti zemianske i nezemianske, vyučovaním, výchovou, spoločenskou agitáciou i tlačeným slovom, podujala sa na sústavnú protireformačnú prácu na celom slovenskom západe. I tam bohatí mešťania a majetný ľud na okolí pretekali sa v štedrom mecenášstve na reprezentačné i bojovné cirkevné účely. Do začiatku XVIII. storočia už desať výstavných katolíckych kostolov a práve toľko súkromných kaplniek plnilo neveľké mesto; kláštory, semináre, školy v rehoľníckych rukách, cirkevné združenia, kalvárie, zázračné obrazy obrátili už Trnavu na „malý slovenský Rím“. Obrovské cirkevné a rehoľné majetky ukazovali hmotnú silu nového katolíckeho stredu; neskorá talianska renesancia na priečeliach i povalách mestských sídiel cirkevných hodnostárov i panských domov, letohrádkov, napolo ukrytých v bujnej zeleni, úpravných kúpeľov a iných zátiší hlásala vkus a prepych nositeľov protireformačnej idey; a akademická trnavská tlačiareň, zaplavujúc celý juhozápad československými knižkami a tlačiac aj nemecké, maďarské, áno i cyrilské spisy, prevádzala katolícku reformu literárnou cestou.

Trnavský vplyv na slovenský západ, najmä na Považie, bol prenikavý. Zvlášť poučne sa zračí napríklad na Žiline, ktorá bola v XVI. storočí za palatína Thurzu kvitnúcim stredom hornouhorských evanjelikov a ešte v XVII. storočí ohniskom čulej kníhtlačiarskej československej produkcie v protestantskom duchu. Pázmányova sústavná agitácia čoskoro zasahuje tiež Žilinu, Eszterházyovci, Illésházyovci, Erdödyovci pomáhajú peniazmi aj mocou, biskup Kollonics trnavskými jezuitskými misiami, Tovaryšstvo zaberá r. 1688 mestskú faru, r. 1691 otvára školu, získava šľachtu, meštianstvo i magistrát — a zo Žiliny už koncom XVII. storočia sa prihlasuje prvý svetský konvertita k bojovej protireformačnej literárnej propagande.

Je zaujímavý zjav, ktorý svedčí o nepretrhnutej, hoci zoslabenej kultúrnej jednote s českomoravským západom, že hojná maďarská protireformačná literatúra, teda domáca a fyzicky blízka súčasnej katolíckej produkcii slovenskej, pôsobí na ňu nepatrne; i dielo v Uhorsku také epochálne, ako bola Pázmányho výrečná sústava protireformačnej apologetiky a polemiky — podľa slávneho francúzskeho jezuitu Bellarmina ustrojený „Hodegus, Igazságra vezérlö kalauz“^[10] roku 1615 — ktorý sa dotýka i Husovho sporu s opovržlivou britkosťou, ostáva na Slovákov bez účinku — kým to isté slovenské katolícke literárne hnutie, hoci zemepisne vzdialené a politicky odlúčené, stojí pod silným jezuitským vplyvom českým. Z Čiech si trnavskí jezuiti brali vzory písomnej agitácie, české knihy doma pretláčali, podľa českých písali a vydávali nové spisy pre domácu potrebu. Preto ako husitské a protestantské vplyvy prenikali z Čiech na Slovensko v XV. a XVI. storočí, tak i jezuitské literárne hnutie XVII. a XVIII. storočia v Čechách, na Morave a v Sliezsku má zase svoju odnož tiež medzi Slovákmi v severozápadnom Uhorsku.

*

Potrebám protireformačnej propagandy na Slovensku slúžili predovšetkým doslovné pretlačky jezuitských knižiek českých, iba po stránke jazykovej viac alebo menej prispôsobené domácej reči.

Taká bola napríklad pretlač starého diela „Konfesse katholická, totižto vyznaní pravé víry krestianské všeobecní“ od jezuitu Jakuba Horčického z Tepenca, obľúbeného dvorana Rudolfa II., vydaná v Trnave r. 1677. Touto stručnou encyklopédiou všetkého, čo rímsku cirkev význačne odlišovalo od iných vyznaní, trnavskí jezuiti hneď pre začiatok dali domácemu čitateľstvu do rúk hotovú cirkevnú zbraň, obrannú i útočnú. Vykladala o konciloch a odpustkoch, o omši a očistci, o sviatostiach, kláštoroch a procesiách atď. „Zákonové — poučuje kniha, — v nichžto reholní a duchovní lidé pánu Bohu slúží, nejsú lidští nálezkové, aniž také skrze ne cesta pravdy bývá rúhána… O dobrých a zachovalých se tuto mluví, kteríž v rádu a v profesi své stojí, a ne o tech lehkomyslných, kteríž rozpustlý a nerádný život vedú v mnohých klášterích, a zvlášte krome klášteruv, na nichžto svet velmi se horší, ba i povetrí se jimi kazí“… Procesie sa patrí konať, „abysme víru našu krestianskú židum a odporníkum cirkvi s. známú činili a ju vyznali, a oni aby porozumeti mohli, že srdcem veríme a usty i skutkem vyznáváme, že pán Buh všemohúcí netoliko v kostele a v jednom míste, jakž jsú se pohané domnívali, ale všudy a na každém míste cten, chválen i veleben býti má“. Pocta svätých ani podľa biblie nie je zbytočná. „Ponevadž hle duše svatých prosí Boha v nebi, žádajíce za pomstu na své vražedlníky, kteríž prebývají na zemi, ó čím více máme tomu veriti, že se modlí a primlúvají za spasení svých milých práteluv! Ej tyto tri místa Písem s. stale to potvrzují, že prímluva svatých má býti.“

Taká bola i pretlač spisu, ktorý obľúbenú pomôcku jezuitskej mravouky odieval krikľavou formou, a v Prahe vyšiel od r. 1676 do r. 1701 tri razy ako hľadané čítanie: „Večný pekelný žalář, aneb hrozné pekelné muky, obrazy a příklady v jazyce vlaském po čtyřicetikrát na svetlo vyšlými vypodobnené. A nyní vnove na česko přeložené: ale přidáním jiných mnohých příkladů z rozličných hodnoverných spisovatelů vybraných velmi rozšířené“. Prekladateľom bol známy český jezuita Matej Václav Šteyer, ktorý knižku venoval kanonikovi Tomášovi z Čechorodu; autorom taliansky jezuita Ján Manni („La Prigione eterno dell’ Inferno“, Venetia 1669). Knižka literárne bezcenná, púha karikatúra Danteho „Očistca“ a „Pekla“, ale ako príspevok k psychológii čítajúceho davu veľmi význačná.

Čo kde hojná postilová literatúra toho času podáva o pekelných mukách roztratene, to tu, „k spasitedlné bázni a vejstraze všech bezbožných lidí“ predkladá sa v príšernej sústavnosti a úplnosti. Postupne sa opisuje trápenie zraku, sluchu, čuchu, hmatu, muky duševné i muky telesné, podstata pekelného ohňa, rôzne druhy trápenia opilcov, ľudí zavrhnutých pre neúplnú spoveď, chlipníkov, lakomcov, tyranov a nadovšetko kacírov. Čo mučiarenská stredoveká obraznosť vedela vybrať zo žiaru a mrazu, hladu a žízne, puchu a bolesti, zo spotvorených plazov a zvieracích príšer, všetko táto kniha zlučuje v sústavu pekelnej skutočnosti, dotvrdzuje rôznymi autoritami a znázorňuje drastickými vyobrazeniami, ktoré už samy osebe plnili myseľ čitateľov strašidelným desom.

„Všickni zatraceni budú spolu zavreni v pekelném žalári pro tak veliký počet velmi tesném: odkuž budú se vespolek tlačiti jako vinní hroznové v presu, nebo jako haringy v tone, neb jako rozpálené cihly ve vápenej peci, neb jako polena na hranici horící, neb jako žeravé uhlí na ohništi, neb jako mnoho zrezaných špalkův v kulne, neb zbitých ovec na hromade… Mezi zatracenci a mezi diábly bude večný a to nejukrutnejší hnev a nenávist… kteríž se všickni vespolek více nežli vzteklí psi kúsají“…

Tretia očistcová mučiareň: široké pole s potokom, horiacim smradľavou sírou, nad ním hmla čierna ako smola, po poli nesčíselné množstvo červov „práve prehrozných, potvorných a ze svých úst mrzký plamen vypúštejících, kteríž ty bídné lidi, ješto na to místo odsúzeni byli, s nenasycenú žravostí kúsali, trhali a žrali. Nad to všecko čerti po nich skákali a jako vzteklí preukrutne je trápili: neboť jakýmis rozpálenými železy jednák je na kusy úd po údu rozsekávali, jednák všecko telo až do kosti odškrabovali, jednák je do ohne uvrhše, jako nejakú zvonovinu v ohni rozpúšteli… Ten pak oheň, kterýž tam horí, tak hrozne pálí, že kdyby horel všecken svet, všecken oheň horúcího sveta proti pekelnému ohni mohl by se zdáti vlažný“…

V pekle sú zase iné muky. Pyšní napríklad „vyhazováni byli vysoko, a padajíce dolu, padávali do tlamy velikého medeného a ohnem rozpáleného lva, jenž místo zubův mel plná ústa ostrých britev a nožův; a když se do jeho bricha dostali, diablové, jichž tam bylo plno, v spůsobu ukrutných hadův je preukrutne kúsali: z čehož však ne smrt, ale toliko velmi težká bolest pocházela“… Závistníkom opäť užieral srdce akýsi ukrutný červ; ale keď sa im dohrýzol až k hrdlu, na povel jedného z dvoch diablov, ktorí boli každému zatratencovi prikázaní, prestal a vrátil sa zase k srdcu, „kteréž ač od neho preukrutne rozkúsano a sežráno bývalo, však vždycky zase se obnovovalo. Odkudž se stávalo, že druhý čert jejich srdce juž obnovené ohnivým hákem vytahovával, a když je v smradlavém ohni zmáchal, tedy s ním šeredne pokáleným ústa tech bídných zatracencův pral… Nad to všecko zlí duchové ohnivými háky jejich srdce vytahovali, a do rozedrených jejich prsův vrelý olej lili“…

Také histórie nemajú sa zamietať, bráni sa spisovateľ v poslednej kapitole. „Stokráte lepší činí, kdo takové príklady čítá neb slyší, než ten, ktorý… na to jde, aby se mu všecko patrnými důvody dokázalo, a on všecko svým rozumem vyskúmal“. Samostatne používať božský dar rozumový, to sa vymykalo z rámca jezuitskej výchovy ešte na počiatku XVIII. storočia.

To teda boli doslovné pretlačky pražských vydaní, iba jazykove priklonené trocha k domácemu nárečiu.

*

Ale i to, čo pôvodne vzniklo na slovenskej pôde, ide obsahom i formou verne v šľapajách českého protireformačného písomníctva.

Medzi prvými, čo sa prihlásili československým jazykom k programu katolíckej reformácie, bol svetský laik: zeman Mikuláš Tamáši, alebo, ako sám sa písal, Mikoláš Thamassy, notár v Žiline, ktorý po žilinských misiách trnavských jezuitov prvý z tamojšej mestskej rady prestúpil na katolíctvo. Jeho „Prava katolicka ručny knyžka, kteražto ručny knizce ale levej doktora Matyaša Hoë na odpor vydana jest: že naboženstvy tak nazvanych luteranuv není evangelitske, není katolicke, není opravdive; ale slovu božímu a učeny apoštolskemu odporne“, vytlačená r. 1691 v Trnave temer neliterárnou formou, obšírne obhajuje všetky hlavné vieroučné a obradné zásady rímskej cirkvi, ktoré ju delia od protestantov, hovoriac o Písme a cirkvi, ospravedlnení, vzývaní svätých, sviatostiach Nového zákona, transsubstanciácii, slávnosti Božieho Tela, omši, prijímaní „pod obojí“, očistci, modlitbe za mŕtvych, o kňazskom celibáte a pápežovi i Antikristovi — celkom podľa postupu Hoëovej „Evangelickej Ruční knížky“, ktorej preklad vznikol r. 1650 v Senici a šíril po Slovensku evanjelické náuky. Hodlajúc tedy „pravdu boží proti úštipníkovi zastúpiti lidu sprostému“, a s miernym biblickým heslom na čele spisu: „A na služebníka božího nesluší se vaditi, ale aby byl krotký ke všem, povolný, trpelivý, a kterýžby trestal v stredmosti ty, kterí se protiví pravde“, jednako žilinský konvertita dotiera na svojho protivníka so všetkou bojovnosťou víťaziacej cirkvi, vyberajúc dôvody z vtedajšej hojne zásobenej teologickej zbrojnice. „Jestli nasledujete skutky svatých (horlí napríklad proti náuke o ospravedlnení z púhej viery), nasledujte sv. Jana v rúchu chatrném, v živote tvrdém a samotném a v častých postech… Nasledujte svatých apoštoluv v opuštení všeho pro království boží, nasledujte též rady Kristovej a apoštolskej, a ukažte mi tych panicuv v cirkvích vašich, kterí se dobrovolne oddali do panictví pro království boží? Nasledujte sv. Pavla, který v panictví zustával a mrtvení Ježíšove na tele svém nosil. Nasledujte mnohých jiných reholníkuv a pustevníkuv netoliko víry… ale i skutkuv dobrých a svatých. Ale daleko jest to od vás a od vašeho slobodného života, kterížto regule cirkevné, život tvrdý, puosty, poslušnost, chudobu, sliby a panictví a jiné tela trápení, které se podnes v cirkvích katolických zachovává, za puoverčivost papežskú držíte. Kterých svatých nasledujete? Tých-li, kterí úplným zachováním prikázaní božího, mrtvením tela svého, zkazením tela hrícha, v obnovení na vnitrným človeku svuj život posvetili, čili tých, kterí verením samým Kristovu svatost sobe privlastnovali? Nic tamtých, nebo žáden vedle učení vašeho nemohol ani nemuže úplne zachovati prikázaní božího, nemuže býti bez hríchu, toliko že mu ty hríchové nebývají pripočítané… Tých tedy svatých nasledujete, zavedené duše, kterí verením Kristovu svatost sobe privlastnujú a tak svatí sú. A takýchto svatých mezi vami jest plný každý kút; každý zloděj, rúhač, posmevač nečistý, krivoprísažník, fortilník, lhár svatý jest skrze víru… Kdo má oči k čítaní, čítej.“

Niekdajší horlivý slovenský evanjelik dostal podnet k vnútornému obratu z nejednotnosti oboch hlavných protestantských vyznaní. Podal o tom výslovné slávnostné priznanie: „Sám o sebe pred Bohem, jenž zpytuje tajnosti srdce mého, pod ztracením duše mej svedčím: že pokud sem predešlých učiteluv mých poslúchal, potud sem všecko vedel, zdál sem se sám sebe dobrým theologem býti, nad kterého nemuž být lepšího; cirkev katolickú sem tupil, ba radnej bych byl Turka nebo psa v ústrety mel, nežli jedneho z jezuituv neb knezuv katolických. Toliko kdy sem ad conversationem politicam, i težko, mezi ne prišel, odtud sem počal jináč smýšleti. Tak dal sem se do čítání knih; potom myslil sem: „Asnád ovšem toto mé náboženství bludné jest — s kalviny sa nezrovnávajú, a oba spolu povstali, však se zrovnati nemohú“ dal sem se do podezrení o mém zdaní, do horlivých modliteb, aby P. B., jestli sem na dobrej ceste, mne utvrdil… Odtud počínal sem se v svedomí mém búriti, které búrení čítaním mých predešlých spisuv neb doktoruv, kterých sem prve užíval, sic i Písma svatého, chcel sem upokojiti. Ale čím sem víc knihy ty čítal, tím víc sem se búril a v tom búrení takmer za pet let trval, pokud mne samé čítaní Meditate concordiae inter Catholicos et protestantes in una confessione fidei R. P. Jacobi Massenii^[11] neupokojilo, z čehož buď Bohu stvoriteli mému večna chvála. Vade et fac similiter.^[12]“

Tamáši sa zovrubne zaoberal súčasnou protireformačnou literatúrou, a to latinskou aj inorečovou. Poznal i maďarské veľdielo Petra Pázmányho. Pri polemike proti Lutherovmu neuznávaniu pápežskej stolice hovorí totiž: „Jinú poctivost dávají stolici tejto slavní císarové, králové svatí, knížata osvícené a dustojní potentátové, nežli ty jeden darmotlach a otreščený fantasta! Kdo chce o tom zvedeti, nech číta ,Kalauza‘ slavnej pameti Pazmanna, s. r. cirkve kardinála.“ Jednako jeho vplyv v Tamášiho knižke ináč sa nezračí. Naopak, je zrejmé, že Tamáši vzdelával sa na vzoroch českých. Celý jeho spôsob vyjadrovania, sloh i reč, silno premiešaná domácim dialektom a písaná bez formálneho vzdelania, čisto naturalisticky, ukazuje na českú Kralickú bibliu, na obranné spisy českých vysťahovalcov, na české polemické jezuitské knižky. A tak aj prvý pôvodný katolícky spisovateľ na Slovensku, ktorý jednak nechtiac, vedený svojím pôvodom, a z nedostatočnej znalosti starej knižnej reči, jednak náročky, snažiac sa pôsobiť na široké spodné vrstvy domáceho čitateľstva, uchyľoval sa od zdedenej formálnej jazykovej jednoty, predsa bytostne súvisí so západnou kultúrnou oblasťou. A tak i všetci jeho ďalší vrstovníci.

*

Zároveň so svetským odchovancom trnavsko-žilinských jezuitov vystupuje minorita Benignus Smrtník, kazateľ provincie bl. Panny Márie v Uhorsku, s knižkou „Poklad serafinský aneb Arcibratrstva pásku provazního sv. otce Františka vyvýšenost“, vytlačenou r. 1691 v Žiline. Smrtník ako správca v Uhorsku vtedy rozšíreného „Bratrstva pásků provazních sv. otce Františka“ Serafínskeho, ktoré združovalo laikov pod protireformačnou zástavou, písmom „představil a do presu způsobil“ svoju kongregáciu, ku ktorej sa hlásili pápeži, králi, šľachta i prostý ľud, a oslávenú zázrakmi, obštedrenú odpustkami aj darmi. Ako chudobný mních podáva „Poklad“ trvalý, nie poklad „sveta tohoto marný, nestály a pominutedlný, kterýž jak s velikým pečováním a staráním synové sveta shledávají, žádného není kdoby neuhlídal. Na moři rozvor delají, v mnohé nebezpečenství se vydávají, střeva zeme rozštepují, s nevýmluvným hrdlováním všecken svet obcházejí, nemalým krve vylitím proň bojují, ano život svůj daleko milý i duši předrahou krví Krista pána vykoupenou pro nekterý malý zisk časný mnohdykráte marne utrácejí.“ Užitočnosť tejto kongregácie potvrdzuje Smrtník jej dejinami, dvadsatorakými zázrakmi, ktorých sa stali jej členovia účastní, odpustkami, ktorými je obdarovaná a duchovným úžitkom, ktorý z nej plynie. „Umřel v Kristu Pánu tvůj tatík, tvá matka, tvůj bratr, tvá sestra, tvůj manžel, tvá manželka, tvoji přátelé, dobře přející, byť by byli pásek posvátní za živobytí svého nosili, byť ne. Duše jejich snad ješte dosti neučinila za své hříchy, a proto trápí se v očistci. Žádáš jí pomoci, muky její umenšiti, z nich vysvoboditi? Nemáš pak prostředku jiného? Vezmiž provaz pásku posvátního, přepasiž se s ním skrze otce duchovního, tú moc přepasování majícího, vpusť jej do jamy očistce to jest: tvé indulgencí, tvé odpuštení hříchův, tvé modlitby… offeruj za ne, a jiste je napomůžeš, jim muky umenšíš a z toho trápení težkého je vysvobodíš“. Moc Bratrstva je veľká a jeho členstvo výhodné, lebo zásluhy celku pripočítavajú sa každému jednotlivcovi. „Kdokoli páskem posvátním… přepásán býva, skrze pásek tento z všech dobrých skutkův, které se konají v řáde s. Františka po všem svete, jakové jsou mše svaté, modlitby denní i noční, kázání slova božího, čtení a rozjímání pobožné, ostrost a přísnost života, posty, umrtvení tela rozličné, šlahání žíní, bdení prodloužené a jiné podobné částku mívá a účastenství.“ Hlavná výhoda však, že každý člen je bezpečný pred diablom: „nepřítel lidského pokolení ďábel pekelný jed zlořečenství svého do žádného vpustiti a jemu uškoditi nemůže, … protož hledá lidi oddelených od pobožného Tovaryšství a samotných, aby jim zlořečiti a uškoditi mohl.“

Po niekoľkých rokoch prihlasuje sa Smrtník novou obšírnou knihou: „Kunšt dobre umriti, aneb Škola duchovny, v nižto každy vericí krestian učí se od zleho vystrihati a dobre činiti, aby mohl šťastlive život svůj dokonati… z Archimedesa krestianskeho z vetši částky vybraný a vypsaný“, vytlačenou v Trnave r. 1697 podobnou neliterárnou jazykovou miešaninou ako knižka Tamášiho. V žilinskej kníhtlačiarni Jána Dadana, z ktorej vyšiel „Poklad serafinský“, poznali vari ešte z nedávnych čias pred protireformáciou knižný jazyk Kralickej biblie a spisovateľom ich diela opravovali a upravovali; naproti tomu v Trnave, odkázanej hlavne na úpadkovú literatúru českých jezuitov, strácali už preň cit a písali aj tlačili, ako vedeli.

Smrtníkov „Kunšt“ je veľký príval slov, napomínaní, hrozieb, dejinných príkladov i výstrah, ale precítených a srdečných. V troch častiach dokazujú sa prekážky smrti (zanedbané svedomie, sebeláska, prílišná starostlivosť o telo, márnosť sveta, snaha o bohatstvo atď.), pobádania k šťastnej smrti (krátky život, bolesti umierajúceho, strach zo súdu a prísny sudca, odplata spravodlivým atď.) a pomôcky šťastnej smrti (pobožnosť, láska k Bohu a blížnemu, pamiatka Kristovho utrpenia, mariánska úcta, úcta ku kostolu atď.) — umenie, ktoré kedysi „muž bohumilý Hilarius a Sancto Anastasio rádu karmelitánskeho plným perem latinským jazykem vypsal“. V „Kunštu dobre umríti“ vystupuje ostro základná myšlienka, ktorá apoštolsky chudobnú rehoľu „Menších bratov“ odlúčila od pôvodných františkánov: spiritualistické zamietanie sveta, jeho pôžitkov, umenia a vedy. Proti Kýrovmu palácu, chrámu bohyne Diany, babylonským múrom, egyptským pyramídam, proti knihám, zázrakom sveta, ktoré zmizli „jako stín, jako sen, jako dým“, stavia lásku k Bohu, pokoj duše, čisté svedomie. „Kdokolvek tyto veci čítat budeš“, volá, buď živý „ne svetu, ale Bohu“. Lebo smrť číha všade, a jej zbrane, často malicherné, sú tisícoraké a premáhajú bezpečne. „Skrotitele sveta Alexandra mladého kvitnúcího strilkú svú ranila, … do jamečky schovala; Saladina z lúžka uchváceného v košelce obvinutého do zemi pochovala; Tarquiniuše kostečkú rybací zamordovala; Fabiuše z jedným malým vlasem, který v mléce vypil, zahrdúsila; Aristida z jedným ukúsnutím lasice zabila; Anakreonta, skladatele veršův, s zrnečkem z hrozna života pozbavila; Lucie M. Aureliuše dcere z jedným ubodnutím ihly život odjala; sv. Ludvíka z morovú ranú, Egilluše krále z bykem zuorivým… vzala a zamordovala.“

Smrtník v duchu svojej predlohy, volí so záľubou silné slová, ostré protiklady a krikľavé obrazy protireformačných postíl, aby na zástupy svojich poslucháčov (v niektorú nedeľu ich bolo vyše dvanásť tisíc, ako sám hovorí, „na temto svatém míste svatej Katerine… mučedlnici posveceném, kdežto ja tyto veci spisujem“) pôsobil prenikavo. Kacírstvo, posledný súd, peklo a diabol sú aj jeho obľúbené desivé motívy. „Postav pred seba kacírstva všelijaké a sekty bludné, s kterými nakazené jsau veliké krajiny. (Sama zem vlaská a španielská od tejto pestilencii z milosti boží jest nyní zachována.) Rozjímej o krestianoch zlého života… Premeraj Affriku všecku, která od more Herculesového až do zemi murinskej aneb z bludmi mahometánskymi, aneb z bludy odštepencuv od církvi katolickej plna jest: z techto ze všech žáden spaseny nemuže býti“ bez obrátenia alebo pokánia. A ako smrť, tak aj zlý duch číha všade, ešte aj v poslednej hodine: „V spusobe rozličném a všelijakém drak ten pekelný, ďábel zlostivý, zvykel se jest ukazovat človeku umírajícimu, aby ho sklamal a zatratil“… pyšnému ukáže se jako páv, neporádnému milovníku jako sviňa, bohatému bohatý nadevše, obžernému jako korhel ukazující na posmech misy a poháry plné; závistlivému jako pes z pekla; hnevlivému predstaví se pred oči zbrojný, msty plný a mordu; lenivému k dobrému jako osel“…

Napokon i neúcta k chrámu má v Smrtníkovi neúprosného kárateľa. Ako štvrť storočia pred ním český jezuita Tanner, tiež on hromží: „Jak mnohým tyto svaté oltáre, tyto Bohu posvecené kostoly, kaplne a modlitebnice zdají se byti vystavené k hrešení!… Vcházejí mnozí“; ale „sotva se pokloní Bohu najvyššímu, hned se posadí, aneb ohlídají se na nekterého sebe prítelského, aby mohli s ním rozmlúvati, s kterým tak pevni stojí, že ani na pozdvíhaní Tela božího se neschýla. Jiní vcházejí… ne aby se pánu Bohu modlili, než aby se jeden druhého o noviny a na jiné neslušné veci vyptávali, o svých vecech rozprávali, listy čítali, radili se a svau sentencii vydali, a toto jest všecka modlitba pre celú mši svatú. A kolik jich, Bože můj! vcházejí do kostela, kterí smíchy, marné rozprávky, rehotaní, klevety, žerty, reči nestydlive, lehkomyslne, kričlave provozují“… A nejeden oltáru „ne enem chrbet obracá, ale smeje se, rehoce, klevetce, štebece, ano i oči smilne, plné cizoložstva a nečistoty, sem i tam háže, … neslušne sedí, ruce nohy zvesí, mihaním, pokynutím rozmlúva“…

Ale všetkým tým horlením znova a znova preniká pesimistická základná myšlienka, minoritské opovrhovanie svetom, miestami tak nezmieriteľne, ako v najasketickejších českobratských traktátoch. Počujme jedno z takých miest: „Divil se nekdy prorok královský nad malým počtem vyvolených… Ale můj Davide! Co videl Bůh?… Prohledl z nebe na chrámy svaté, zachopil je plné knezmi; ale divil se, že z nich málo našel delníkův ve žni boží… Prohledl z nebe Pán Bůh na paláci a dvory panské, na súdy a súdne stolice sudcův, na kupectvo, na vrštaty a remeslá remeselníkův, na vojska a zástupy, na more šíffy a plavcův, na trhy a kupcův i prodavačův, na chalúpky a domečky lidu obecného: co pak tu uzrel? co našel? Ve dvorích a v palácích našel nádhernost a pýchu, závist i nenávist, pri súdnych stolicích nepravé súdy, útisky sirotek, vdov, za dary kúpené rozsudky, v kupectví a v jarmarcích lsti, klamaní, prísahy, ve vojsku bitky, lúpeže, zbojstvo, zlorečení, zrady; na mori a na lodích lúpežníkův, na trhu klamatelův, na vrštatích falešné váhy, míry, šalby, v chalupách lidí obecných… neslušné veci ku vyprávení, smrduté ku jmenování. Ó skrýše, ó kútové, ó, tmy, jak mnoho zlého prikrýváte, ačkolvek jednom na čas!… Prohledl z nebe Pán, a uzrel města, mestečka, dědiny, zámky a kaštíle, ale co tu? co tam našel? Ledva našel zo sto jedného člověka, z tisíce deset činícich súd a hledajícich víru; našel všecky místa, všecek svet plný lže, šibalstva, ožralstva, chlipnosti, smilstva, cizoložstva, závisti, reptaní, zlorečenstva, utrhaní, omlúvaní, prisahaní, proklínaní; našel toliko kacírstva, sekty, toliko modlárův, toliko čeredejníkův a čeredejníc, toliko zbojníkův, lúpežníkův, toliko neposlušných dítek, toliko zlodějův a lotrův, toliko nesvorných a svadlivých manželův, toliko tyranův, o útisníkův svých poddaných, toliko skúpych a lakomých boháčův, toliko zlého života cirkevných osob, toliko zlých zákonníkův, toliko chudých bezbožných, toliko lidí pokrytských, ale v kože velikých šibalův, toliko úžerníkův. A tyto věci, aj od techto horší, ne v jednom kútě světa stávají se, ale na každém místě, v každém národě: židé, Rekové, pohané, katolíci, odtrženci, krétští, Turci a mohametští, jestli se sami vinni neuznají, život jejich zlý jich obžaluje“… Ani Chelčického „Síť víry“, ani Komenského „Labyrint“ nezatracujú tak razom všetko ľudstvo s takou mrzútskou všeobecnosťou, ako tento slovenský minorita, horliaci proti skazenému svetu podľa svojej karmelitánskej predlohy.

*

V tom istom čase a za tým istým účelom ako minorita Benignus Smrtník v svojom kláštore „na poušti sv. Kateřiny“ písal svoje knižky, minorita Johannes Abrahamffy skladal spisy „v komůrce kláštera košického“, lenže polemickejšie a bojovnejšie. Po dvoch prvých — „Knižke modliteb nábožných“, vydanej r. 1693 v Trnave, a „Žaltáři“, vytlačenom 1697 v Brne, nasledovala „Fakule hořící o pravé církvi Kristově, jejich správnych pastýřích, tolikéž vrchnosti duchovní, antikristu, křesťanském náboženství, očistci, přímluvě svatých, zpovědi a způsobu přijímaní vel. svátosti oltářní, světlem svým hloupý i sprostý rozum osvěcující … zažžetá“, v Brne r. 1700. Rozžal ju hlavne pre blúdiacich ľudí, „kteří sprostým srdcem vyhledávají pravdu, a poněvadž tu sami od sebe najíti a poznati nemohou, od jinších naučeni býti žádají“, nie však pre zatvrdilých a namyslených, „nebo s takovýma chtíc pracovati jest osla stříhati a mouřenína umývati,… takových ani moje prostá a papírová fakule neosvítí“, dodáva košický „paupertýn“. O čom rozpráva, hovorí už názov Abrahámffyho „Fakule“, rozdelenej na desatero „září“. Spisovateľ hlása hlavne samospasiteľnosť svojej cirkvi, lebo jedine ona „zůstává bez přetržení sama, a žádná jinší“; lebo židovská sa odtrhla Kristovou smrťou, „turecká aneb machometská“ je neskorá a protestantská, menovaná obnovenou, ešte neskoršia, „z nevážneho kalvínskeho a luteránskeho vejcete vysezená: samá papežská římská pozůstala,… a trvati bude až do skonání světa“. K tejto viere hlásili sa všetci mučeníci, všetci cirkevní učitelia, vyznavači, biskupi, kňazi, pustovníci, rehoľníci, panny a panici, z ktorých „mnozí velikými divy a prorockým duchem se stkvěli.“ Teda všetci nekatolíci sú zatratení naveky. Preto, ako ukázal už Scherer, nekatolícki kňazi nie sú pastieri, ale vlci hltaví, nemajúc ani pravého svätenia („když jeden predikant druhého posvěcuje a posílá, tak vlastně činí, jako kdyby sedláci sebe mezi sebou zemanův aneb pánův činili, … takové zemanství marné a k smíchu podobné by bylo, … nebo kterakž může dáti, čeho sám nemá?“); skladajúc svoj úrad, kedy sa im zapáči, takže často „z predikantův bývají dvořané, hostinský, kupci, mejtníci“ atď.; a hlavne, keďže sa nemôžu preukázať žiadnymi divmi a zázrakmi, ako je zrejmé zo života Lutherovho („patříc na lotra, či pravím na Luthera“) a Kalvínovho, áno, aj z posmeškov Erasma Roterdamského, že medzi protestantmi „žádny se dosavad nenalezl, jenžtoby kulhavého koně zahojiti mohl“.

*

Protireformačným účelom slúžilo i Vyložení o užitku a potrebe katechismusa, to jest o vyučovaní mladeže… ponajprve od jednoho ctíhodného kněze z Tovaristva Ježíšového na vlasky jazyk zložene a potom na německy vyložene, včil pak vnove skrze… Jana Robíka… kapitule ostrihomskej kanoníka na slovenský jazyk vyprávene“, v Trnave r. 1702, s pridaným „Appendixem aneb podučením jednoho luterána aneb kalvína, aneb jináč blúdícího křestiana“. Objemná knižka kanonického literáta, zmätkom vonkajšej jazykovej úpravy a smiešnymi dôslednými nepravidelnosťami priam nezáživná, kára kresťanov, v svetských, odborných, živnostenských veciach síce vzdelaných, výborne vediacich rozličné „masterštuky učiniti, naučiti všelijaké vyřečení, pozdravení, vinše a jinší ozdobné slová, … kteří však mnohorázy nevědia kříž dobře urobit ani Otčenáš modlit, nevědia, co jest svátost, co svatá mša, co půst atď.“ Z toho vyplýva, že ľudia nemyslia na posledné veci človeka, „že se málo aneb ani nemodlá, … že nešeredně zlorečá, … že otupný a nestydlivý život vedú, že s přílišným jedením a pitím dne i noci trovia, že chlipné slová, řeči, znaky a mravy od seba vypúštějí“. Tomu najlepšie možno odpomôcť „v katechismoch“, všetkým prístupne vysvetľujúcich kresťanské pravdy.

Spôsob, akým si Robík počína, je celkom v duchu českých jezuitských postíl. Ošklivenie si hriechu vzbudzuje opisovaním strašidelných diabolských videní na zemi, obrazmi sústavného, večného trápenia v pekle alebo rozličnými symbolickými výkladmi, napríklad o tom, „proč se maluje smrt bez očú“, „proč nemá smrt uši“, „proč se maluje smrt s dlúhýma nohami“, že „podobna jest vyvádzaniu jednoho vezně z vezenia“ atď. Neklamný znak pravého kresťanského vyznania vidí Robíkov spis tiež „v zázrakoch spravedlivej cirkvi Krista Pána“.

*

A predchádzajúc alebo sledujúc tieto knižky, vychádza zase hlavne v Trnave rad drobných apologetických a polemických tlačív, ktorými tamojší jezuiti spolu s prešporskými šírili po Slovensku protireformačného ducha. Všetky vychádzajú z jedného stanoviska a smerujú k jednému cieľu, dôvody všetkých sú rovnaké: katolícka cirkev je najstaršia, teda jedine pravá; protestantské konfesie nezrovnávajú sa medzi sebou, teda neposkytujú rozumu istotu a srdcu pokoj; jednota viery vrátila by rozoštvaným národom tiež spoločenský a politický mier a jednotlivcom i krajinám hmotný blahobyt.

„Čtyri a dvacet pochybování na dar Nového lěta tisícího sedmi stého, pastírum augustánskeho a helvetského vyznání dauffánlivě obětovaná, … které mezi tak rozličným náboženstvím a vyznáním v Uherské zemi povolěným prijati a vyvolati má“, v Trnave r. 1700, prichádzajú k úsudku, že spravodlivá viera je iba jedna. „Povedí asnad pastíri augustánskeho vyznání, že helvetští neprave vykladajú Písma svatého texty: ale to podobným spusobem pastíri helvetští povídají o augustánských… Povídají mi augustánští, že oni opravdivého svého vykladaní majú jistotu od svého vlastního a domáciho ducha, kterého jmenujú kritirion: ale tu jistú odpověď i helvetští o svém vykladaní dajú“… Avšak posledným dôvodom, hovoriacim za samospasiteľnosť rímskeho vyznania, je to, že sa naň obrátili mnohé národy, pôvodne pohanské: „Uhré, Poláci, Nemci“ a i., „co i včil se stáva, … na vyznání pak luteránské a kalvinské nikdy jsem nečítal ani neslýchal, aby se byl nekterý pohanský národ obrátil. Tehda znamení tato spravedlivej cirkvi jim neslúží.“

„Instructio Acatholici, to jest: Vynaučení nekatolika, aneb Prátelské rozmlúvaní mezi nekatolíkem a katolíkem o jednéj pravéj víre k večnému spasení veducéj“, v Trnave r. 1708, spôsobom besedovania, poväčšine priateľského, usiluje sa tým istým postupom vyvodiť z nezhôd protestantských konfesií ich nespoľahlivosť. „Mezi temi, jenž se evangelici jmenujú, jsú nekterí luteráni, nekterí kalvíni, nekterí cwingliáni, jako i mistra Husa nasledovníci. Tito všickni za pravých evangelikův držáni býti chcejú, avšak v učení víry tak dalece od sebe vzdálení jsú, jako katoličtí od luteránův. Podruhé: luteráni nekterí jsú konfessionistové, ktorí se konfessí aušpurskéj pridržajú, nekterí sakramentári, a ti také mezi sebú velmi rozdělení jsú. Potretí: nekterí luteráni mši svatú za dobrú držá, jiní ju zavrhujú; nekterí toliko dve svátosti, jiní tri majú; na nekterých místech predikanti to chtějú, že hríchy zejména každý obzvláště spovedati se má, jiní učá, že na tom dosti jest, když se lidé jen vobec za hríšniky pokladajú.“ A podobných nezhôd je dosť tiež u samotného zakladateľa protestantizmu. „Martin Luther mnohé veci učil, které potom zavrhoval a zapíral. V jednéj knize… dokládá, že človek má vúli slobodnú, že dobré skutky, pústy, modlení, spoveď, mše slyšení atd. dobré a spasitedlné veci jsú, a proklína ty, jenž takové veci opovrhujú. Naproti pak tomu na mnohých jiných místech proklíná všecké ty veci“ opäť on sám, takže „Jirí kníže sasské o nestálosti luterských učitelův napísal… této slová: že on dobre sice ví, co jeho wirtenberští učitelové tento rok verá, ale co na budúci rok veriti budú, toho že veděti nemuže“. A na námietku, že Lutherovo učenie rozmohlo sa podivuhodne rýchlo, priamo zázračne, odpovedá trnavský protireformátor: „Jest podobně takový div, jakoby nějaký kamen veliký z vysokéj hory dolu spadel a mnoho jiných kamenův za sebú strhel. A coť má to za div býti, že mnozí toho učení pochytili, které spověd, puosty a všeliké těla tryznění zamítá, a všem hrichúm a nepravostem dvere otvírá“. Jeho rozširovatelia sú iba „lahodní ucholektači“, ktorí „lid sprostý na to naváďajú“, že samotná viera spasí človeka.

„Prátelské rozmluvání katolíka z nekatolíkem o slavnej processii, kterú obyčej jest vésti v církve svatej katolickej na den Božího těla. K užitku všem vydané od Bibliotheky polemico-catecheckej Tovaryšstva Ježišového v Prešporku u sv. Salvátora“, v Prešporku r. 1716, je dialogická oslava najokázalejšej katolíckej slávnosti ako „vítězného znamení, že církev katolická všeliké bludarské učení, proti tejto svátosti vydané, prevýšila, zhubila a utlačila… To hlásá všem zelené ratolestí, kvítenné věnce; to vyhlasujú trúby a bubny, a všeliká hudba, a muzikantský zvuk; to vyhlasujú zástavy vojanský, šik a strelba, spěv, pobožnost a veselost lidu.“ Nekatolíkovou námietkou: „Ale pověz mi, můj dobrý příteli, co osoží, jeden kúsek chleba s takým spěvem obnášati a jemu se klaněti“, keď predsa „Kristus není proto v oltární svátosti, aby se po ulicách obnášal a na processiách nosíval“, prechádza spor na dogmatické výklady o eucharistii, ktoré však nekatolíka nepresvedčujú, keďže menom svojich spoluvercov končí hádku výrokom: „Mnozí z vašej pobožnosti smíchy dělajú… a za modlárův vás uznávajú“, začo mu odporca hrozí večným zatratením.

„Články nejhlavnejší víry katolické mezi nekatolikem a katolikem a cirkevním zákoníkem vespolek se hádajícími, pred sudce sv. Augustína k pravému rozsudění predstavené“, v Trnave r. 1717, vedú do boja všetky už uvedené dôvody z učenia i obradov rímskej cirkvi, ktorými sa odchyľuje od iných konfesií, dovolávajúc sa autority sv. Augustína, „kteréhožto učení nejenom katolíci, ale také nábožnejší a učenejší nekatolíci za pravé a verné uznávají“. Nemenovaný trnavský jezuita začína výkladom „o potrebnosti krstu“ a končí „nepochybitedlností“, to znamená neomylnosťou cirkvi, predkladajúc všetky vtedy obvyklé dôkazy od starobylosti katolíckej cirkvi a vnútorných nezhôd protestantizmu až po „dar zázrakuv cirkve pravej“ i s Erasmovým často uvádzaným vtipom, že „obnovitelé patnáctého (vraj) věku ani jednoho chromého kone nemohli zázračně uzdraviti“.

A napokon i rýmy sa dali do služby protireformačnej polemiky. „Luteránské vymyšlené verše, Duchovní pokoj svědomí nazvané… Katolické naproti verše o spravedlivém uspokojení svědomí a odpovedi na jeden každý luteránský smysl a falešné domnění, … ve Vídni 1. P. 1713 v jazyku německém skrze P. Šimona Majer z Tovaryšstva Ježíšového vydané, nyní znovu v jazyku slovenském vytištěné“, v Trnave, r. 1715, rýmujú suchopárnym spôsobom dogmatickú polemiku, ktorá vtedy plnila kazateľne, univerzitné siene i bohoslovné knihy. Luterán veršuje napríklad o mariánskej úcte a úcte svätých, obracajúc sa ku Kristovi:

Nato katolícka odpoveď: Pannu Máriu uctil sám Boh;

P. Máriu prosil sv. Augustín, prosil Anzelm, prosil Bernard;

Tomu istému cieľu, lenže praktickou formou kostolného spevníčka slúžila „Pobožnost krestianska, kteru pri apoštolskej a skrz knězuv s Tovarystva Ježíšového ustanovenej missije shromáždění krestiane spivaju“, v Trnave r. 1734, skladaná za zrejmého účinku českej Koniášovej „Cytary“. „Co osoží“, spieva neznámy trnavský skladateľ napríklad v „Písni o věčnosti“, „že čas krátky v kratochvíli včil tráviš“, keď ťa čaká večné zavrhnutie?

Týmito strašnými obrazmi kajá sa hriešnik a volá:

Hrôza z pekelného žiaru vznietla v ňom nebeskú milosť.

*

Protireformačnú slovenskú skupinu v prvej tretine XVIII. storočia zakľučujú dvaja horlivci, z ktorých každý inou cestou šiel za tým istým cieľom.

Prvý, Štefan Dubniczay, farár v Teplej pri Trenčíne, neskoršie vyznamenaný vicearchidiakonstvom, mal hlavný podiel na hromadných prestupovaniach, ktoré sa diali v meste Trenčíne i na okolí, podobne ako v Žiline, najmä pôsobením jezuitskej rehole, uvedenej do mesta r. 1644 ostrihomským arcibiskupom. Dubniczay osvojil si dosť obratný polemický spôsob, jeho priatelia z Tovarišstva zahrňovali ho ponukami, pomôckami i pochvalami, a katolícka fara v Teplej na niekoľko desaťročí stala sa podobným protireformačným literárnym ohniskom, ako bola na čas Žilina, alebo, pravda, väčšou mierou a dlho, Trnava i Prešporok. Polemických, bojovných Dubniczayových knižiek je malá knižnica.

Hlavný úspech pri svojich ústnych protireformačných misiách dosiahol Dubniczay (ktorý od r. 1700 do r. 1715 obrátil tisíc protestantov) rozborom a odsudzovaním evanjelického učenia o večeri Pána, uznávajúceho Kristovu prítomnosť vo sviatostnom chlebe a víne iba potiaľ, pokiaľ ich prijímajúci skutočne požíva. Z toho potom vyplynuli prirodzene rozličné názory oboch vyznaní, či sa sluší klaňať sa chlebu a vínu, či sa má svätiť sviatok Božieho Tela atď. Tento predmet zostával hlavnou témou Dubniczayho polemických knižiek.

„Prvotiny Bohu a Beránkovi (Apocal. cap. 14), to jest: Pravdivé vyloženy zretedelným dokázaním, že svátostní Beránek, to jest pravé a oslavené tělo a krev Páně nelen v samém užívání, ale i pred a ponímo ustného požívání pod posvátnými spusoby pravé zustáva, naproti novotným evangelikum“, v Trnave r. 1716, dokazuje, čo už názov hovorí: „permanentii, to jest: skutečné a stále zustavání těla a krve Ježíše Krista ve velebnej svátosti oltárnej“; čo do spracovania je to „práca… jako nejaké prvotné ovoce a obilí ne sice z role chatrného rozumu mého, ale z velmi úrodného pole obšírných písem vysoce osvícených církve svatej učiteluv summovně vyvedená“. Dubniczay chváli protireformačné úspechy trenčianskych jezuitov, nitrianskeho kanonika opáta Adama Györyho, aj horlivosť trenčianskeho magistrátu, ktorých spojeným úsilím v meste „zlobivým kúkolem z Čech a z Moravy vykoreněných svátostnej velebnosti nenávistníkuv zanečištěném, príliš škodného semena toho vyplenění sčaslivý začátek učiněn byl“ a „počet podvodných prorokuv a učiteluv, a rovně i mládež pod stínem literného umění s jedem sffalšovaného učení nakazujících jest umenšený“. Pravosť svojej náuky Dubniczay dokazuje tiež zázrakmi, ako napríklad zo života sv. Antona Paduánskeho, ktorý vraj istému úhlavnému kacírovi dal predviesť „mulicu hovádko, za tri dni hladem, smadem zmorené, na tretí den tak lačné“, ktoré však opovrhnúc predloženým senom a ovsom, „k nohám svatého otce prindúc a hlavu svú až k zemi skloníc, na své kolena padlo a prevelebnej svátosti se klanělo“. Preukazovanú úctu k sviatostiam dokladá už Starým zákonom, hovoriac: „Jestli právě a chvalitebně činil Jozue, tak i král David, s takovými ceremoniami a s úctivostí obnášejíc, pronášejíc a uvádzejíc arku Páně: i pročby zle činiti a hrešiti měla s. cirkev rimská, když prevelebnú svátost oltární, kterejžto pravdivú figuru taže arka Páně prednášela, s velikú uctivostí, pobožností a svým duchovním plesáním sprovádzí a v nej skrytému Kristu Pánu poklonu činí?“

„Manna absconditum (Apocal. c. 2), Manna skrýta, to jest: Predivne a nepochopitedlne tajemství manny Zakona noveho, potravy putujicich duší do života večneho, v nejž prave Bůh skrytý jest, neb sam Kristus živym chlebem v nej jest… a užitečne se prijima (ač mnozí kričí: Mannhu! čo jest to, kterak může být to?), však v pravdě evangelicke učeny jestit to a dokazuje se“, v Trnave r. 1718, opäť sa zaoberá tou istou otázkou historicky. Podľa Eneáša Silvia a iných sú mu pôvodcami eucharistických sporov „Jana Husa nasledovníci Lechové“ či husiti, ktorí šírili bludné kališnícke názory „skrz nejakého Petra Dresdanského a Jacobella Misnenského“; ich bludy vyšli najavo s neskorším protestantským učením, a mýlne evanjelikov náuky prejavujú sa ešte dnes napríklad takými udalosťami: „Minister luteránsky… pri konci Rákóczkých búrlivostí, roku totiž 1710 práve pred slavnosťú Velkej noci, v slavnej stolici tejto trenčanskej okolo pasu Vlára se nacházejících osadách ponočním učinivši se missionárem, mezi Srním a Závadú v nejakej stodole domnívalú zpoved a večeru Páne tak posluhoval, že kdy nekolik sto lidu sprostého k nemu se zhrčilo, a jak hostií t. j. oplateček, tak i vína (které se v ten nebezpečný čas v okršku tomto krom mesta Trenčína dostat nemohlo) k tomu miti nemohel, kde i dva-triročné oplatky vánočné, které lidé sprostý zachovávat v obyčeji mejú, po týchže zblíznených osadách nazhledávat dal, a ty na kúštičky polámané z velikej jednej, každodenne jedenýma pokrmy zamastenej misy tomuže lidu podával, místo pak vína z velkého jednoho džbána pivem je napájel“…

Po štvrté opusculum polemikum, označené „Congruum colloquium (2. Machab. 14), Pryslušné rozmlauvání faráre katolického z troma novo-evangelický farníký svými, totiž: z politikem, z měštěnínem a ze sedlákem… v kterémžto na vše uhlavné proti církve rímskej uvedené ponosuvání podlé pravého s. evangelium… se dosti činí“, v Trnave r. 1719, dokazuje samospasiteľnosť katolíckej vierouky vtedy obľúbenou dialogickou formou na spôsob Pflaumerovej nemeckej jezuitskej knižky, počeštenej r. 1654 Smolíkom a neskoršie obnovenej Koniášom. Ako hlavná zbraň zase tu prospievala prísne jednotnej katolíckej sústave protestantská rozmanitosť. „Tak rozdílné a sobe odporné (poučuje „farár“) i sami Luthera nasledovníci majú mezi sebú učení, že ješte živ jsa Luther, více než triceť sobe odporných sekt a rozličné roztržení mezi svými spatril, a nazatým dosti po nedlúhém čase dve sto jich byti sami lutheránští spisovatelové počitují. Zde pak v Uhrích kolko temer jest jejich praedikantuv, toliko jest rozličného jejich vyznaní“… O nevážnosti, s ktorou sa preto u svojich vlastných stretávajú, Dubniczay sa vraj presvedčil „ne tak dávno z jistú panského stavu novo-evangelickú osobú v prítomnosti praedikátora trenčanského v učineném stran náboženství rozmlúvaní, kterážto … jistú“ od neho „na svetlo vydatú knížečku) (totiž naproti pseudo-synodu Rožmberskému spusobenú roku 1717) raz poraz juž peťkrát by prečítala“ a s teplanským farárom sa celkom zrovnávala hlavne preto, lebo vo „všech místách artikulárských tre luteránští učitelé (s) svými následovníky se nacházejí v slavnej stolici trenčanskej, kdy mezitým rozličné a sobe odporné vyznání majú“. Naproti tomu jednotné ustrojenie rímskej cirkvi je prastaré. „Strany pod jedným spusobem prijímání utvrzujú nás katolíkuv nekdejšej cirkvi prvotních kresťanuv príklady, zvlášte v prvých čtyrech sto letech žijících, kterížto buď na dalekú cestu se vypravujíce, buď po mori se plavíce, neb do jeskýň a pustých huor pred pohany utíkajíce a se skrývajíce, v čistých šatečkách tuže velebnú svátost pod samým spusobem chleba odnášeli.“ Protestantskí kazatelia nemajú vraj vlastne ani duchovnú oprávnenosť a moc. „Kterak pak prednesení miništrové (posmieva sa Dubniczay), zvlášte predešlými búrlivými roky namnožení, kterých mnohé i my sami dobre jsme znali i v našem slavném meste obydlejících — tento k. p. jsa pres mnoho let obecným šenkýrem a dobre vycvičeným popijákem jako i v kartárství chýrečným mistrem; jiný gombárem aneb kumštu malírského nehodným učnem; masárem jiný, neb k cechu pripojeným čižmárem; hlúpým jiný na dedine školníkem a gorelkárem atď. — od náležitej moci cirkevnej na to nepovolaní, od pravého biskupa neposvecení, lidé svetští, hlúpi, chatrní atď. mohli by nám opravdivú svátost tela a krve Páne podávať?“ A napokon akí pastieri, také ovečky: slovenské katolícke osady sú mravne vzorné, kým v novoevanjelických vraj „obecne veliká rozpustilost, prevrhlost a nepobožnost (a odtud v korhelství, v krádežství, v lúpežství, v nečistoteoh atď. obírání)… prebývá“, a to hlavne preto, „že kazatelé jejich to učá a začasto v káznách svých vyhlasujú, … žeby pro žádný jiný hrích, ale pro samú toliko nevěrnost človek na zatracení prišel: dobré skutky žeby nebyly potrebné“…

Všetky svoje dôvody však rozpriadol Štefan Dubniczay doširoka ešte raz, keď s podráždenosťou neuznaného víťaza zopakoval celý storočný eucharistický spor v obšírnej odpovedi nemenej bojovnému evanjelickému superintendentovi Danielovi Krmanovi pod krikľavým názvom: „Eductus coluber tortuosus. Vyvedený točlivý had (Job c. 26), totiž: Z jeskyně kacirskeho pokryctvi a ošemetne činěneho naproti učení katolickému pomluváni podvodny prorok z ruchem ovčim pod vymyšlenym jmenem Anti-Dubniczay okrytý, vnitrně pak vlk hltavý a had priliž jedovatý, v nepravém učení svém sem i tam se točíci luteránsky predikant, kterýžto zohyzdíc sobe predrahu, prechutnu atd. nebesku mannu strany svátostě oltárnej učení katolického, na spusob tvrdošijných synův izrahelskych stal se její ruhavičným reptačem, víc sobe važic egyptske okarky, por, smradlavu cibuli a česnek kacirského vyznaní sveho, skrze co hodně se tresce“, v Trnave r. 1723 („Opus suum polemicum“ n. 6.)

Na odporcovo vyhlásenie, „že Manna ta teplanská velice se mu zošklivila“, pretože jej učenie, chtiac iba masy „obluzovati a přeluzovati“, je „ne na skále, ale na písku založené“, spustil Dubniczay na zakladateľa nemeckej reformácie i jej prívržencov hrubú střelbu asi na ten spôsob, ako sa vzájomne ozývala cez celé XVII. storočie. Luther je „pyšný“, „svárlivý“, „krvežíznivý“, „chlipný turecký tyran“, zlý krkavec, z zlého vajce vyláhnuté kure“, „klášterský uskok“ atď. A svojmu literárnemu odporcovi hovorí: „Vzteklí psi v obyčeji majú, že kdy tomu, který na ně kamen uhodil, ublížit nemužú, ten samý kamen uchopený hryzú; tak i ty s predneseným slovíčkem činíš“… Ináč zaujímajú v tejto polemickej záplave iba niektoré historické fakty: že Melanchtonovo učenie o všadeprítomnosti nielen božstva, ale i človečenstva Kristovho, luterovskou „Formulou Concordiae“ zamietané, držia „již sami temer zde v Uhrech se nacházející praedikanti“; že oficiálne učenie „Concordie“ o Kristovej prítomnosti v posvätnom chlebe a víne iba podľa Spasiteľovej „všudybudnosti“ (ubiquity), budilo odpor u šľachtických slovenských evanjelikov, že protireformácia docielila len v samotnom archidiakonstve trenčianskom „od onekdajších Rákóckých búrlivostí do 1. P. 1722 inclusive“ značný úspech: 28.684 prestúpivších, medzi ktorými sú aj bývalí pastori, urodzení páni a zemani; a napokon, že Dubniczay dodatkom sa priznáva k hlavnému svojmu prameňu, ktorý protivník Krman bol odhalil („Manuale controv. P. Martini Becani S. J.,^[13] mistra contraversí“), utešujúc sa iba tým, že ho nevyvrátil („však těží se psum orat, cigánum žat, kauklírum tvrde mlátit, a predikantum naproti duvodum z katolických autorův s pravdú chodit“), a dodávajúc radšej sám, že i „knižečka Prvotiny“ pochádza z iných „mnohých vysoce učených katolických autorův“.

*

Druhý katolícky horlivec bol Alexander Máčaj, (sám sa podpisoval Maczaj i Maczay, a predstavení ho písali Mácsay), „řádu sv. Pavla prvního pústevník“ a kazateľ v mariatálskom kláštore pri Prešporku. Jeho objemná kniha, najobjemnejšia z domácej československej vzdelávacej katolíckej literatúry: „Panes primitiarum aneb Chleby prvotín, lačnějícím slova božího dušem predložené; to jest: Kazne na neďele celeho roku, výbornými concepty z rozličných kníh vytaženými… k snadnější výmlůvnosti na pomoc novotných kazatelův, také i k duchovnímu užitku a poťešení lidu sprostějšiho, obširnějšim rozmluváním v slovenském jazyku ponajprv na svetlo vydané“, v Trnave r. 1718, je upravená celkom v duchu a spôsobe vtedajších českých jezuitských postíl, hoci skladateľ nehorlí a nekára tak drasticky, a proti kacírom vôbec neútočí.

I Máčaj sa sťažuje na skazenosť sveta, na neúctivosť k chrámu, na satana, kupujúceho duše za ľudské neresti a zvádzajúceho čarodejníctvom zaostalých smrteľníkov.

I Máčaj sa ponosuje na mnohých, ktorí nedele a sviatky „zanedbávajú, po kupectví, po prácach svých chodíce, do hor na huby, na plánky, na žalud“ atď; ktorí „včil na jarmark, do mlýna fúry, kopy, lajtry, seno vozijú, zvěr, ryby lovijú, prodávajú, nošky nosá, jednako v nedělu svatú jako v deň všední a robotní“…

Sťažuje si na mamonárstvo a úžerníctvo, volajúc: „Kolký se nacháza z vás, kterýžby… peníze své ubohým rozdal a Kristu pánu požčal?… Volá, kričí nebohý žebrák, až ho hrdlo bolí, pýtá jeden penízek, bocheněk chleba, požčaj peněz tvých Kristu. Prijde který reholník na žebrotu, prosí za s. almužnu, slibuje jménem Kristovým vynahraditi stokráte tolko, a mezitím i jeden i druhý celú dědinu prejde a sotvy co dostati može; všeci jednak slepýma očima a hluchýma ušima nechávajú jich pominúti. Prijde pak některý sused a pýtá peníze požčati, slibuje od sta šest zlatých: a hle, milerádi mu požčáváte, a to na jedno slovo, na jeden malý revers, nežádajíce ani svědka, kterýžby se pro ubezpečení podpísal.“

Vystríha pred domácim nemravom oslavovať všetko nemiernym pitím: piť na víťazstvo vojska, na zdravie kniežat, na šťastie novej nevesty atď. „Neb kdož slýchal, aby aspoň jedno vítězství se obdržalo, že se pro šťastí a silu vojska bezkoristně pilo? kdož slýchal, aby nekdo z nemoci svéj ozdravěl, že pro zdraví jeho se druhý ožral? Ó jistě nemúdrí takoví lidé! pijú, pijú mnozí za zdraví jiných, dokud jim hrdlo stačí, ale místo zdraví i sami nemoc vypíjajú, když juž do hlavy bolení, do podagry, do suchéj nemoci a jiných neduživostí upadajú a v krátkém časi sami život svuj propíjajú“…

Predvádza rozličné videnia o hrôzach posledného súdu a o počte zatratencov. Jeden z pustovníkov uzrel v mdlobách, ako „priveden byl k bráně věčného pekla, do kterého viděl tak veliké množství duší zatracených pršati, jakoby nejhustější sněh pršal, do očistce pak jako nejridší, a do nebe toliko tri duše, totižto biskupa lemovicenského, priora kartúzskéno a jednéj vdovy ubohéj viděl vjíti“… Iná svedkyňa, zdanlivo mŕtva, vzkriesená oznamovala, „že toho času k súdu božímu privedeno bylo šedesáte tisícův lidských duší, z nichžto jediná duše některého františkána do nebe, tri do očistce se dostaly, ostatní pak všecky do pekla k neskonalým mukám odsúzené byly“…

A napokon i Máčaj opisuje veľkosť Kristovho utrpenia veľkými číslami, ktoré zovrubne udávajú jeho rozličné muky. „Kdož neuzná hrozné umučení jeho býti (volá), když samé hlavy s trním korunování tisíc ran na hlavě skrz a skrz mu učinilo, když bičován byvši, podlé počtu Adulffa patnácte tisíc tri sto a sedmdesátkrát ušlažen byl, až všecko tělo rozšlahané do kostí bylo, z kteréhožto bičování dvě sto tricet tisíc kropějí krvi vyprštěnéj počítá se“. Inde tieto čísla uvádza znova „podlé smyslu Adolpha a Alphonsa“ i „podlé zjevení s. Brigity“, ako „píše Lanspergus“.

Kniha Alexandra Máčaja zaujíma ešte svojím latinským predhovorom. Slovenský paulínsky rehoľník vysvetľuje v ňom okrem iného, prečo knihu vydal. Druhé národy vraj, Maďari, Nemci, Chorváti, Česi, Poliaci, Moravania atď., majú v svojom jazyku veľa postíl; jedine Slováci nevydali doteraz nijaké podobné dielo vo vlastnej domácej reči, hoci je vraj zvrchovane potrebné. Preto takúto knihu vydáva Máčaj; a keďže je v svojom obore prvá, vydaná v slovenskej reči, menuje ju „Chleby prvotin“.

Teda za prvú slovenskú postilu, nie za prvú knihu po slovensky vôbec vydanú, vyhlasuje skladateľ svoje dielo. Rovnako ako Máčaj, často aj viac a dôslednejšie, prikláňa sa k domácemu nárečiu bezmála všetka protireformačná československá literatúra, tlačená vtedy na Slovensku a najmä v Trnave. Predsa však tieto knihy ostávajú české, nevylučujú sa zo spoločného písomníctva, nezakladajú svoju odchylnú literatúru, hoci sa menovali slovenskými. Vedomky a sústavne, teoreticky i prakticky podniká taký pokus len sedemdesiat rokov po Máčajovi Anton Bernolák.