ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Buoc, Chrastina, Demian, Szent-Kereszty, Rakšáni. — Jozefinisti: Šramko, Markovič, Baráni, Čerňanský.

Vedomie, že Slováci tvoria s Čechmi, Moravanmi a Slezanmi kultúrny, národný, jazykový a z veľkej čiastky i náboženský celok, udržovali na Slovensku jednak severní exulanti a emigranti, jednak domáci luteránski protestanti. Protireformačný tlak v Uhorsku formálne, z politických príčin, nebol síce taký mocný ako v Čechách a na Morave, ale v praxi bol len o málo slabší. Za kráľa Karola VI. a za prvých tereziánskych čias dosahoval vrchol. Odvtedy sa hlásia úľavy.

Aj Slovákom jozefínske obdobie prinieslo spoločenské a náboženské uvoľnenie, tiež im prinieslo zdroje osvety a nového slovenského života — a tiež oni tými istými cestami a prostriedkami odolávali novovekým odnárodňovacím snahám.

Aj v Uhorsku najdôležitejší obrat spôsobil Jozefov tolerančný patent, ktorým r. 1781 udelil protestantom podmienenú slobodu vyznania a cirkevnú i školskú samosprávu. Ale ak v Čechách a na Morave jozefínska cirkevná politika znamenala na ten čas pre protestantov konečnú vymoženosť, v Uhorsku teoreticky, podľa platných písaných krajinských zákonov, práva evanjelikov zužovala. Emancipáciu uhorských nekatolíkov dokončil až Leopold II., keď mandátom zo dňa 7. novembra 1790 vrátil sa na stanovisko snemov z r. 1608 a 1647 a keď protestantskú cirkev, posiaľ na uhorskom území iba trpenú a súkromnú, vyhlásil za zriadenie celkom slobodné, rovnoprávne a verejné, čo budínsky snem dňa 8. februára 1791 XXVI. článkom štátoprávneho zákona zabezpečil natrvalo.

Odvtedy s novým rozkvetom evanjelických sborov v Uhorsku ožilo znova aj ich samosprávne školstvo. Ešte nariadenie z r. 1756 uhorským protestantom nepripúšťalo iné školy okrem tzv. gramatických, aj tie podriaďovalo pod dozor a správu katolíckeho kňazstva; vláde išlo o to, aby so vzdelaním vyšších škôl nešíril sa aj protestantský duch. Až Leopoldov mandát dal protestantom obojeho vyznania právo, aby podľa potreby zriaďovali si školy nielen počiatočné a gramatické, ale i vyššie, aby slobodne povolávali do nich školských majstrov, profesorov, rektorov a subrektorov, aby si z mužov svojho vyznania volili ich direktorov alebo kurátorov, aby žiakov a študentov vysielali s prosbami o podporu po dobrodincoch i do cudzozemských akadémií na vyššie učenie a — aby nepolemické bohoslovné knihy voľne vydávali tlačou. Za neskoršej reakcie Františkovej vlády sa postavenie protestantov síce znova zhoršilo, ich vzdelancov nepripúšťali do úradov, župné úradníctvo miestami ľud násilím prinucovalo na katolíctvo — ale predsa len zákon z roku 1791 vždy znova sa osvedčil ako uhoľný kameň slobody a samosprávy uhorských evanjelikov.

*

Československí protestantskí spisovatelia v Uhorsku koncom XVIII. storočia majú význačnú spoločnú črtu najmä vo svojich veršovaných prácach; sú blízki prostonárodnej poézii, z ktorej si vypožičiavajú nielen vonkajšiu prostú veršovú techniku, ale najmä látku, napodobujú jej sentimentálnu i zase hravú erotiku, jej veselé žarty, jej podpichujúcu satiru a najmä jej hrubý humor.

K ľudovým výtvorom obracal na Slovensku zreteľ už Pavol Doležal zbierkou prísloví, ktoré pripojil k svojej českej gramatike z r. 1746; staré kalendáre prvých tereziánskych čias, v ktorých ich majitelia zaznamenávajú po odrobinkách i ľudové piesenky, ako napr. kalendár z r. 1747, kde čítame pripísanú známu pesničku:

alebo zberatelia, ak tak smieme povedať, zo záľuby folkloristickej, ako napr. Matej Holko starší (1719 — 1785), evanjelický kňaz v Tisovci, medzi ktorého českými úvahami dejepisnými, literárno-historickými a jazykovými, ktoré napísal po latinsky a ktoré ostali napospol v rukopise, je i obsiahla zbierka starších ľudových spevov, epických i lyrických, z ktorej čerpal hojne Ján Kollár pre svoje „Zpiewanky“.

Z takýchto rukopisných zbierok je nad iné obsiahly „Zápisník“, ktorý si r. 1770 upravil liptovský zeman Ján Buoc z Boce, vtedy bývajúci v Štiavnici, po desiatich rokoch budínsky vojak a neskôr udomácnený turčiansky obyvateľ.

Vedľa rozličných vzorov blahoželania prózou a mnohých domácich povier a rád zaznamenal Buoc v tom sborníku výplody svojej vlastnej múzy, ktoré skladal na spôsob vagantských ľúbostných veršov („Amor, ó Amor, proč mne tak sužuješ?“; „Nic v svetě stalého není, každú hodinu se mení, a mé nešťastné srdce denně se zmeniť nechce“; „Kdo chce veděť, co jest láska: jest lidské omámení“; atď.). No najväčší počet sú piesne naozaj ľudové, známe zo začiatočných veršov, či už zo starších čias, či podnes spievaných, ako napr.:

ďalej: „Chodí šuhaj po dvore, klopká na dvere“; „Košice, Bystrica, nerovno stojíte, nejednej materi srdce zarmútíte“; „Horela lipka, horela, pod ňou Zuzanka seděla“; „Fašiangy, Turíce, Veľká Noc prijde“ atď. Sú to piesne napospol známe a obľúbené.

*

Najmä dve vrstvy našich spisovateľov priľnuli k tomuto prostonárodnému prostrediu, v ktorom vyrástli: korektori československých kníh v prešporských tlačiarňach, najmä v Landererovom závode, a zemania, usadlí po rozličných severouhorských dedinách a majetkoch, a z nich však najmä vtedy vážený stav asesorov či prísediacich župných správ a súdov, prokurátori a vidiecki pravotári.

Z prvej skupiny, nemenujúc jeho predchodcov a nasledovníkov, uvádzame Jána Chrastinu, pôvodom z Púchova (narodil sa r. 1729), polovičného samouka a písmáka, ktorý od r. 1758 vypomáhal pri evanjelickom prešporskom gymnáziu a ako korektor československých kníh v tamojších kníhtlačiarňach preslávil sa na dlhé roky. „Kalendáre“, ktoré od toho roku vydával po niekoľko rokov, zapĺňal svojimi žartovnými veršami v prostonárodnom tóne. Po rokoch ich pozbieral a v dvoch zväzkoch svojich „Slovenských veršovcov“ (v Uh. Skalici r. 1805 a vo Vacove r. 1809) vydal Bohuslav Tablic.

Sú to napospol veršované anekdoty a veselé kúsky o rozličných vtipkároch domácich i cudzích, ktorými doberali a klamali obmedzených susedov, dôverčivé vrchnosti, pedantských kantorov, neverných manželov, opilcov, skupáňov atď. Vďačnú látku nachádzal Chrastina v cigánskom živote a najmä vo veselých osudoch známeho vtipkára, učenca a latinsko-memeckého veršovca zo XVI. storočia, Fridricha Taubmana, určitý druh nemeckého Palečka, ktorého niektoré anekdotické príhody zveršoval Chrastina spôsobom prostonárodne žartovným, ale i prostonárodne neogabaným. V akej bol obľube, svedčia slová jeho vydavateľa Tablica, ktorý — hoci píše, že „Chrastina není takový veršovec, jenžto by na křídlach své fantazí až k oblakúm vyletoval“ — predsa jeho verše kladie nad spevy Hansa Sachsa, nemeckého „mistrozpěváka“ zo XVI. storočia.

Druhá skupina, prostonárodne veršujúci zemania, je ešte hojnejšia. Slovenský zeman XVIII. storočia líšil sa od poddaného sedliaka vlastne len svojou slobodou a zámožnosťou; inakšie vyrastal v tej istej prírode, mával tie isté zamestnania, podliehal tým istým bájoslovným prežitkom, poverám, zvykom a obyčajam, zúčastňoval sa na tých istých zábavách a radovánkach, ženil sa, krstil, pochovával s tými istými zdedenými obradmi, hovoril tým istým jazykom ako jeho poddaný sedliak. Rozlišovali ich iba šaty, erb a úrad.

Z mnohých týchto urodzených veršovníkov, nakoľko spadajú do tejto doby a vrstvy, uvádzame dvoch.

Ondrej Demian, právny zástupca či fiškál mnohých hornouhorských zemianskych rodín, preslávil sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch XVIII. storočia ako hotový a vtipný príležitostný veršovec. Kdejaký zaujímavý alebo zamotaný spor, ktorý sa vliekol roky a roky, kdejakú panskú svadbu, oslavy mena početných priateľov, príležitosť novoročných gratulácií, návrat známych z ciest, zotavenie z nemoci, kdejakú rozmarnú príhodu v spriatelených rodinách — všetko Demian zveršoval svojím hovorným, vtipným a pritom, pravda, často i prostorekým a trochu hrubým spôsobom. Z jeho veršov vidíme, ako statočne sa hádal a prel, ako rád chodil na poľovačky a obetavo až do svitania sedel pri zelenom stolíku, a najmä ako náruživo a znalecky venoval sa bohato zásobeným komorám a pivniciam svojich priateľských hostiteľov. V týchto jednoduchých Demianových rýmoch odráža sa mnoho z bezstarostného, bonvivantského života drobnej uhorskej šľachty XVIII. storočia, ktorej zlaté časy trvali do r. 1848 a z ktorej dnes zostáva už iba bledá karikatúra.

Okrem tohto rozmarného, bezstarostného „huľánia“ prejavuje sa v nich tiež jurátske sebavedomie. Uhorský jurista býval vedľa rodovej aristokracie v krajine zvrchovaným pánom. On mal v rukách župnú samosprávu, on dominoval — od mestskej jurisdikcie až po septemvirálnu tabuľu — v sudcovskom stave; on spravoval krajinské financie a komunikáciu, on mal hlavné slovo na snemoch, on bol pánom v evanjelickej cirkvi.

Namiesto mnohých príkladov jeden. Z poslednej tretiny XVIII. storočia máme od zemana Jána Szent-Keresztyho (z Hontianskej župy) veršované „Rozmlouvání o gustech“, kde niekoľko dievčeniec uvažuje o žiadúcich ženíchoch. Marča by rada dôstojníka, lebo dôstojníci sa maznajú so svojou ženou, majú prístup do najlepších spoločností, sú najkrajší ľudia, majú najpeknejší odev a najviac peňazí. Kryška si želá župného úradníka; Terča hospodára; Líza lekára; Anča advokáta. A stará skúsená pani, ktorej dajú svoj spor rozhodnúť, dáva prednosť advokátovi. Vojaci nemajú pokoja, sú svetobežníci a ich život neistý; župní úradníci závisia od rozmarov nových volieb, ktoré obratom ruky robia z pánov odstavené veličiny; blahobyt hospodárov podmieňujú rozmary vrtkavého počasia; lekár nemá pokojnej chvíle a je vystavený neustálemu nebezpečenstvu. Zato pravotár, to je najbezpečnejšie živobytie a najušľachtilejšie zamestnanie: to sú najvernejší priatelia, bojovníci za právo a pravdu, obrancovia utlačovaných, chudobných a sirôt, nezištní ochrancovia hmotných záujmov.

Preto žiť s advokátom je pre ženu opravdivou rozkošou. Tak o tom súdil, a jeho hlas bol hlasom verejnej mienky, ľudový zemiansky veršovec XVIII. storočia.

Ďaleko by nás viedlo, keby sme vypočítavali všetky diela týchto zemianskych rukopisných sborníkov. Pripomíname len, že jeden z ich pisateľov, Turčan František Rakšáni (písal sa po domácom zvyku maďarčiacim Raksányi Ferenc), zapísal a azda i zložil „Žalostnú žalobu mnohé trápení znášejícího lanu“, tragikomickú, burlesknú elégiu našej užitočnej rastliny, ktorej biele ženské prsty pripravujú od kolísky až po hrob pekelné muky; ďalej že iní skladali alebo prepisovali vtipné hádky vody s vínom o prednosť, rozhodujúc sa „more patrio“ pre víno; hádky rozličných remesiel a zamestnaní; veselú biedu vagantských študentov, kantorov a kostolníkov; komické, súčasnú spoločnosť parodujúce sobáše zvierat a podobné motívy. Aj makarónske latinsko-české verše sú zastúpené v hojnom počte.

Na záver tejto skupiny ešte aspoň ukážka zo „Žertovného lexika neboli glossáře“, na ktorej látke brúsil svoj vtip ktorýsi učený zberateľ. Najskôr vykladá pojmy a kategórie z logiky: napr. „individuum“ snop, „proprium“ pes na smetisku, „accidens“ záplata na nohaviciach, „quantitas“ sedliacka lyžica, „qualitas“ ulízaná panna, „passio“ holý v tŕní, „relativa“ krava s teľaťom, „privativa“ hrach pri ceste, „subjectum“ podošva, „praedicatum“ zaucho, „copula“ dratva, „conversio“ kožuch naruby, „sophistica“ cigánska večera, „comparatio“ presolená kapusta, „definitio“ hrach s kapustou, „argumentum“ dukát, „quaestio dubia“ pekná žena, „finis logicae“ posledná haluška na mise; potom pojmy gramatické: napr. „conjunctio“ kaša s mliekom, „interjectio“ šafran v polievke, „afflictio“ Nemec v tanci; alebo z poetiky: napr. „trochaeus“ kuľhavý na jednu nohu, „spondaeus“ zdravý na obidve nohy, „hiatus poëticus“ zajakavý slávnostný rečník atď. Ako vidno, i humor našiel svoj kútik v časoch duševných a spoločenských prerodov na sklonku XVIII. storočia.

*

Inakšie v skladbách učených jozefínskych veršovcov, tak ako už od počiatku XVIII. storočia, vládne holý utilitarizmus. Veršovali o všetkom s rovnakou dôležitosťou.

Veľkorevúcky rodák Pavol Šramko (1743 — 1812), napokon evanjelický kňaz v Klenovci, na poéziu napr. sa pozeral ako na šíriteľku praktických vedomostí. Jeho „Běh života slavné paměti Marie Terezie“, v Prešporku r. 1781, zrýmoval alexandrínom všetky domáce tereziánske reformy; ako zakázala mŕtvych pochovávať v kostoloch, aby neškodili živým; ako zmenšila počet sviatkov, lákajúcich k záhaľke; ako obmedzila tortúru a žobrotu, zakázala páliť a topiť bosorky, osadila potulných Cigáňov, zriadila uhorskú dvornú gardu, povzniesla námorné kupectvo, rozmnožila kráľovské mestá, učila racionálne hospodáriť, uľavila chudobe atď. A vo svojej holej próze pripadal Šramko vrstovníkom ako „šťastný veršovec“.

Druhý, podobný jozefínsky slovenský veršovec z protestantskej skupiny bol Matej Markovič (syn skladateľa veršovaného zemepisu a dejepisu Uhorska), najskôr v prešporskej župe, potom od r. 1783 evanjelický kazateľ v Prahe, kde po desaťročnom pôsobení r. 1793 zomrel.

Okrem niekoľkých dogmatických knižiek, ako bol napr. „Dekret snemu Kostnického o přijímání pod jedním způsobem“, v Prahe r. 1783, preložený zo spisu liberálneho katolíckeho profesora cirkevných dejín Gašpara Royku, robil tiež verše, ktoré ostali v rukopise. „Psaní k mému příteli do kraje 1782“ napr. dýcha moralistickým duchom jozefínskej doby. „Bratře!“ hovorí Markovič,

Namiesto všetkých ľudských vymyslenín stačí kresťanovi Kristus a jeho evanjelium.

Ako vidno, Markovič stál v osvietenskom tábore, hovoriac proti ortodoxnému konfesionalizmu.

Tretí z tejto skupiny je Daniel Baráni, zeman z liptovskej Veľkej Paludze, tubinský odchovanec, evanjelický kazateľ naostatok v maďarskom Aszóde, zomrelý r. 1802. „Byl zajisté (hovorí o ňom vrstovník Bohuslav Tablic) veliký češtiny milovník, a šťastný písní skladatel, muž plný vroucí čitedlnosti“, „jazyka svého mateřského nad mnohé jiné výborně povědomý“ a „v teologickém zvláště umění zběhlý“.

Jeho verše ostali tiež v rukopise; nevynikajú ničím nad obvyklú prostrednosť. Zato zmienku zasluhuje jeho prudká polemická odveta na tzv. „Paskvil“, ktorý istého dňa r. 1783 bol pribitý na dvere evanjelického chrámu vo Viedni a v ktorom Jozefovi II., „doktora M. Luthera věrnému následovníku a náměstku“, sa vyčítalo, že vraj je „potupník svatých Kanonú církve, nenasycený peněz a mrzkého zisku žádostí zažžený, příznivcem jsa všech kacírů pod zámyslem snášenlivosti, on pak sám beze všeho náboženství“.

Barániho „Replika“ odpovedá tomu neznámemu horliteľovi, alebo, ako hovorí, „hesláři“, pokladajúc ho zrejme za príslušníka zrušenej rehole Tovarišstva Ježišovho. Lebo hovorí okrem iného: „Myslili sme, žeby památka vaše, jížto se svět vždycky hroziti bude, již vyhlazena byla. Ale hle, tenť jest zpúsob štírú, aby i po vyplenění svém ožívali… Z diplomatické historie zrejmé, žeby váš zlořečený řád, tá holota lidu odsouzena byla, kterýžto se nikdy nestyděl, zpronevěřilým srdcem králům o život hráti; prachovitým spiknutím vyzrazovati parlamenty; posvěcené oplatky, zrouhavše samu svátost oltární, jedem napouštěti a připíjeti císaři; vraždění králů schvalovati bullami; meče vražedlného posvěcovati, jednati vrahů, a takové vraždy rozhříšovati; spasitedlná nařízení otců vlasti haniti; nezamezenou drzostí úplnou moc zákonní knížat nohama pošlapovati, tisícero krivd proti vrchnostem vyžvati; poštvávati lid obecný; svolávati zber; rebelie tropiti; poddaných k svržení jha popuzovati; koukol a símě nesváru mezi křesťany rozsívati; rozkazy knížat země podkopávati; obecný pokoj kormoutiti, a v tovaryšstvu lidském roztržky a nesnáze vzbuzovati. Vy ste byli tí smíchotní dědičové církevní, jenž ste pracně nadobytých statků, co sršňové zažívati zvykli; vy ty kobylky, jenž ovoce země zžírávali; vy pijavice lidského pokolení, jenž ste míru a krev obyvatelú vypíjeli, a vedle slibu chudoby nesmírné poklady shromažďovali; vy vlci hltaví, kteríž ste statky krajanů skrz rozličné praktyky, slušné-li čili neslušné, pod pláštěm chudoby vydírali. Vy pokrytci, kteríž ste království Krystovo, ježto ono není z tohoto světa, v Parakvají vyzdvihli“… A potom nasleduje obrana Jozefa II. a jeho oslava.

Štvrtý, ktorého posledného uvádzame z tejto skupiny, bol Samuel Čerňanský (syn ospevovateľa „Žalostného vypsání pádu a vyvrácení města Lízabony“). Narodil sa r. 1759, z Jeny priniesol si racionalistický smer teologický, v ktorom zotrval až do smrti, súc evanjelickým kazateľom v meste Pukanci do r. 1809.

Čerňanský je pamätihodný muž. Hoci temer stále trpel chrlením krvi, predsa zaoberal sa zemepisom a fyzikou, prečítal azda všetky staré i nové cestopisy, dômyselne zostavoval elektrické stroje, glóbusy, rysoval mapy, veľmi usilovne zbieral staršie české spisy, viedol tlačovú korektúru všetkých československých kníh, vychádzajúcich v Prešporku, zložil českú gramatiku, preložil časový román o grófovi Beňovskom a počeštil Gellertove „Nábožné písně“ (v Prešporku r. 1787). Dvadsiata pieseň, „Láska k blížním“, napr. znie:

V pamäti svojich vrstovníkov zachoval sa však Čerňanský ako racionalistický bohoslovec, vždy a všade vystupujúc proti hašterivému konfesionalizmu a sektárstvu, a ako sa zaoberá úmyslom predložiť, ako druhý malý Leibniz, vyznanie svojho rozumového kresťanstva všetkým európskym panovníkom. Preto tiež nenávidel vojny a dobyvačné krviprelievanie a priamo fanatickou nenávisťou horel proti vtedy zbožňovanému Napoleonovi. Ale túto stránku pôsobenia Čerňanského poznáme iba z tradície.