ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Markovič, Čerňanský, Pavol Doležal, Hruškovič, Bodo.

Evanjelický kazateľ Ján Chalupka, šťastný pozorovateľ stredných slovenských vrstiev, hovorí vo svojich rozmarných obrázkoch „Z Kocourkova“ (Kuzmányho „Hronka“ I., 1, 1836, str. 87): „Co se mně při kocourkovském p. farárovi líbilo, je to, že se on každou neděli jiný Otčenáš modlívá, všelijak přistrojený a vyfintěný, až to roztomile v uších zněje, samé cenky lenky, štrnky brnky atd. Na výročité slavnosti modlívá se jen po sprostě; ale počna od 1. neděle adv. až do 27. po sv. Tr. vždy jiný Otčenáš, všecko ve verších! Má totižto p. farář básnickou žílu, až to z něho kypí. Kamže tedy ty verše podět, aby to na zem nevykypělo? Chtěj nechtěj, on co píše, vyjmouc kázeň, listy a kuchyňské počty, všecko píše vo verších. Krom 40 Otčenášů sepsal tak Včelařské umění; Históriu kávy a čokolády; Zemětřesení v Komárně; Zbojstvo Jánošíka; Regule pro cirkevního inspektora; Nemoci dobytka; Historiu biblickou atd. Psali o vaření piva, o zmatku jazyků při věži babylonské — všecko vo veršich rozličné míry a formy.“

To platí nielen o tridsiatych rokoch XIX., ale už o prvej polovici XVIII. storočia. Základná zásada Scaligerovej poetiky znela: docere cum delectatione. Na poéziu nepozerali ako na umenie; klesla na púhu bezduchú, v latinských školách osvojenú formu, ktorá mala iba jeden cieľ: šíriť užitočné prozaické vedomosti.

Medzi starými slovenskými spisovateľmi, ktorí vnucovali do veršov každú látku, čo sa im náhodou vyskytla, preslávil sa Matej Markovič (1707 — 1762), sarvašský evanjelický kňaz. Učil sa v Štiavnici, Banskej Bystrici i Prešporku a r. 1731 bol tiež v Jene. Biblické príbehy Starého i Nového zákona, dejepis a zemepis Uhorska, chvála sedliackeho stavu, vlastný životopis — to všetko a ešte iné podobné predmety našli miesto v jeho veršoch, či, ako sám ich menuje, „rytmách“.

Pravda, väčšina toho ostala v rukopise. Jedine spis „Historie cirkevní“ r. 1765 vydal vo Vratislavi prietržský rektor Ondrej Škulteti. Veršovaná autobiografia však, asi najzaujímavejšia zo všetkého, sa stratila.

Markovičov rýmovaný uhorský dejepis a zemepis, oboje z r. 1745, majú pedagogický cieľ. „Vdečná památka slavných vůdců a králů uherských“ i „Vypsání stolic království uherského“ sú napísané vlastne „pro školské dítky“. Jednako zmýšľanie i spôsob, akým sa vyjadruje, je pre veršovca príznačný.

Prvá kapitola „Vděčnej památky“ spieva „O spůsobu Pannonie pred príchodem Hunnů“:

O domorodstve a starousadlosti Slovákov v Uhorsku má Markovič, inakšie historicky dosť slabo informovaný, pevné presvedčenie. „Marotus, muž Slovák“ mal „Svatopluga syna, jehožto rozličná v krajně chamovina za krále zvoluje.“ Panuje múdro. Autor charakteristicky vzdychá:

Veršami na Máriu Teréziu sa história končí. Spisovateľ si želá, aby zase tak sa rozšírila „uherská krajina, jak byla za času Matěje Korvína“.

Podobnou poéziou oplýva tiež Markovičov veršovaný zemepis. Jeho tretia časť portrétuje šestnásť žúp „mezi Dunajem a Tisou“. Na ukážku z nich uvádzame tieto zlomky:

*

Prešporská:

*

Trenčianska:

*

Turčianska:

*

K Markovičovi pridružuje sa Ján Čerňanský (1709 — 1766), wittenberský a lipský študent, rodom z Rajca v Trenčianskej, kde v Breitkopfovom závode viedol tlačovú korektúru tam vyhodiacich československých kníh, potom rektor doma pri súľovskej škole, kazateľ vo Veľkej Palúdzi a v Hybiach v Liptove, napokon v malohontskej Hnúšti a Dolnej Strehovej.

Čerňanský zrýmoval dvojaký predmet. Prvým je „Pořádek spasení, do něhož vkročiti musíme, chceme-li život věčný míti“ (bez roku a miesta), sú to hlavné veci z vierouky a mravouky kresťanskej. A druhým je „Žalostné vypsání pádu a vyvrácení předního a nejhlavnějšího v zemi portugalské města Lízabony, skrze neslýchané zemětřesení, které se stalo roku 1755 dne 1. mésíce listopadu aneb Na všech svatých, k probuzemí a k výstraze lidí bezpečných a na strašlivé metly boží nedbajících, ve verše uvedené, a následujícího roku 1756 o témž čase místo roční památky shotovené“… (1757). Najskôr sa prózou dozvedáme o zemetrasení vôbec, potom zvlášť o lisabonskom, a napokon znova veršom o senzačnej prírodnej katastrofe v hlavnom portugalskom meste. I toto „Žalostné vypsáni“ ostalo v rukopise.

*

A veršovníkom druhu Markovičovho a Čerňanského bol i Pavol Doležal, inakšie zaslúžilý gramatik, ktorého „Grammatica slavico-bohemica“ vyšla v Prešporku r. 1746 s uvedeným už predhovorom Bélovým. Keď Skaličan Doležal, zanechajúc súkenníctvo, ktorému sa bol vyučil, v Nemecku univerzitnými štúdiami doplnil svoje vzdelanie, vychovával potom niekoľko rokov v urodzenej lužickej rodine, v r. 1738 — 1743 učil v Prešporku na dievčenskej škole a v Zemianskom Podhradí na statkoch Alexandra Príleského vykonáva úrad duchovného, v r. 1746 — 1760 bol v Necpaloch, a keď ho úrady odtiaľ vypovedali, na Boci, v stratenom nevľúdnom kraji, dokonal vo svojom povolaní život.

Takou, do veršov násilne vpravenou látkou bola Doležalova „Biblí svatá rytmovními sumovníky představená“, bez udania miesta r. 1745. Pre lepšie zapamätanie chcel tresť myšlienkových biblických pokladov zhustiť rýmovaným slovom. Ale v jeho znení sotva by ich kto poznal. Napr. z knihy „Kazateľ“:

Alebo:

Podobne Doležal upravil učebnú knižku pre deti: „Sama učící abeceda“, druhý raz vyšlú r. 1756. Vedený zdravými zásadami Komenského, znázorňuje oproti druhým učebniciam tej doby veci a pojmy, o ktorých hovorí, súčasne aj s ich vyobrazeniami. Ale zase, keďže to pokladá „za užitečnější a příjemnější“, sprevádza všetko veršíkmi práve tak málo poetickými ako pedagogickými. Pri litere I čítame napr.:

Pri T:

Pri X:

A napokon i otec nemeckej reformácie musel sa podrobiť nevyhnutnému zrýmovaniu. Doležal totiž zanechal v rukopise „Život Dra Martina Lutera, podle Masnýciusovej knihy ,Vyvolená boží vinnice‘, v verše uvedený“…

*

Z množstva týchto a podobných rýmovníkov a prozaických veršovníkov odlišujú sa ich dvaja vrstovníci: Hruškovič a Bodo.

Samuel Hruškovič, krupinský rodák, odchovanec wittenberskej univerzity, kde bol od r. 1717, evanjelický kazateľ v Banskej Bystrici a na konci života superintendent banského okolia (zomrel r. 1748), v Nemecku poznal a obľúbil si evanjelickú cirkevnú pieseň v jej najlepších predstaviteľoch a do svojho vydania veľkého Tranovského kancionála „Cytara Sanctorum“, ktoré usporiadal v Lubne r. 1745, pojal tiež osemdesiatosem vlastných skladieb. Z nich je iba osem pôvodných, ostatné sú preložené.

Ale Hruškovič mal dobré predlohy. V dobe neprirodzeného bombastu a suchopárnych vymyslenín vyberal si práve spisovateľov, v ktorých duchovných veršoch ozýva sa hlboký a prirodzený cit a ktorých forma približuje sa starej prostote a lahode ľudovej piesne. Prekladal jadrné verše Lutherove; vzletné skladby Pavla Fleminga a najmä hlboko precítené spevy obnoviteľa evanjelickej chrámovej poézie v Nemecku, Pavla Gerhardta a jeho školy, Jána Franckeho a iných. A tiež forma Hruškovičových piesní odchyľuje sa od obvyklého remeselného rýmovania; išiel za Benediktim a Krmanom, obľúbiac si časomieru, a svojou snahou o zušľachtenie evanjelickej cirkevnej piesne medzi uhorskými Slovákmi vydobyl si názov „slovenského Gellerta“.

Druhý skladateľ cirkevných spevov, zeman Matej Bodo, asesor gemerskej župy, bydliskom v Štítniku, svojho času na slovo vzatý prokurátor (vydal uhorské hrdelné právo v latinskom znení r. 1757), ktorý — ako nekatolík — mal v úrade i v živote asi podobné výnimočné postavenie ako súčasne Matej Bél, nepatrí sem ani tak svojou zbierkou pol treťa sta piesní „Zvuk evangelium věčného, a pravdy nebeské hlasité zvěstovaní… to jest: Písničky nábožné, jak na evangelia a epištole nedělní a evangelia sváteční potřebám obecným i zvláštním přináležející“ z r. 1743, ako skôr zaujímavým pokusom podať vo forme Komenského „Labyrintu“ filozoficko-satirický obraz všetkých ľudských stavov a ich zvráteného života. Bohužiaľ, Bodove diela, najmä však toto posledné, pomenované „Poutník“, ostali v rukopise a stratili sa u jeho dedičov. Preto len zo suchých, nepriamych zpráv vieme o tom, že súčasne s Bélovým nemeckým pietizmom na najkrajnejšom slovenskom západe — tiež vo východnej podkarpatskej oblasti obnovujú sa a šíria ohlasy českého myšlienkového sveta Jednoty bratrskej.