ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[53] Nový ruch na sklonku rokov dvadsiatych. Literárne Jednoty slovenské medzi protestantským študentstvom. Vplyv Kollárov. Prešporské „Plody zboru učenců“.

Po sľubnom literárnom rozmachu, ktorý medzi evanjelickými Slovákmi v Uhorsku vyvolalo jozefínske osvietenstvo^[54] a ktorý medzi slovenskými katolíkmi vzbudila Bernolákova škola,^[55] na začiatku tretieho desaťročia je na Slovensku už zase mŕtvo. Staré idey sa vyžili, nové sa ešte nehlásili. Bol potrebný čerstvý myšlienkový náraz zvonku a svieža mladá generácia. A tento nový ruch zasiahol predovšetkým Prešporok a odtiaľ sa rozšíril po severnom Uhorsku na protestantských školách, ktoré si zachovali svoje styky so zahraničným vývojom.

Za živšieho európskeho ideového prúdenia, keď na sklonku rokov dvadsiatych na západe, pri prvých nárazoch proti dusiacej reakcii, ktoré predchádzali rok 1830, stá a stá študentských francúzskych, talianskych, nemeckých, poľských a iných jednôt vstupovalo do služieb pokrokových myšlienok, čo všetko i na českej pôde v literatúre a živote nachádzalo vzdialený ohlas — i študentstvo prešporské a za ním iné domáce strediská uchyľovali sa od strnutej školskej šablóny k svojpomoci. V Kežmarku, Prešove, Levoči, Banskej Štiavnici a inde vznikali študentské združenia, ktoré dopĺňali, čo im neposkytovala škola. A na jeseň r. 1827 i v Prešporku popri iluzórnom vyučovaní českej gramatike zoskupila sa literárna Jednota študentská,^[56] ktorá pri tzv. Ústave zakladala slovanskú knihovňu a organizovala samovzdelávacie kurzy na spôsob praktických seminárov. (Medzi darcami kníh boli z Čiech napr. Jungmann a jeho syn Jozef Jozefovič, Ján Nejedlý, Palacký, Ziegler, Sedláček, Hanka, Šír a iní.)^[57] Študenti si paragrafovali stanovy, zvolili si výbor, zriadili si rečnícky odbor, vysvetľovateľský a spisovateľský, začiatočnícke pokusy čítali a posudzovali súkromne, pokročilejšie práce verejne a veci za najlepšie uznané občas alebo jednotlive v časopisoch, alebo súborne v knižkách vydávali tlačou. Miesto vyučovacej školskej latinčiny úplne zaujal jazyk národný. Pre kontrolu a bezpečnosť študentské samovzdelávacie spoločnosti, z ktorých slovenská mávala až poldruha sta členov,^[58] volili si čestných predsedov z obľúbených profesorov. Maďari, hýčkaní a vyznamenávaní, mali za predsedu filozofa Michala Greguscha, Nemci estetika Schröera, ktorý ako Christian Oeser bol známy vo vtedajšej idealistickej nemeckej filozofii; a Slováci, najpočetnejší, najčinnejší, ale aj úradmi najviac strežení a obmedzovaní, mali za predsedu protestantského teológa Mateja Ševrlaya.

Množstvo mien, neskoršie v domácej literatúre zaslúžilých, možno čítať medzi členmi tejto slovenskej literárnej Jednoty prešporskej. Samo Chalupka, Daniel Lichard, Samuel Godra, Michal Hodža, Karol Štúr starší, Daniel Sloboda, Ctiboh Zoch a iní vyskytujú sa medzi jej zakladateľmi. A roku 1833^[59] medzi poprednými členmi Spoločnosti nachádzame už tvorcu neskoršej novej éry na Slovensku, Ľudovíta Štúra.^[60]

Vtedajšie literárne prostredie, domáce i zahraničné slovanské, mocne pôsobilo na všetky tieto slovenské Jednoty študentské a najmä na najčulejšiu a najpočetnejšiu z nich, prešporskú. Z Čiech boli to predovšetkým Palackého „Časopis musejní“, Jungmannov a Preslov „Krok“ a nová česká beletria, sústredená v časopise „Jindy a Nyní“ a v Tylových „Květoch“, ktoré sa horlivo čítali. Z domácich evanjelikov stal sa každodenným chlebom a takmer modlou Kollár, jeho „Slávy dcera“ z roku 1824 a po roku 1832, okrem jej nového „úpelného“ vydania, tiež i jej „Výklad“, Šafárikove „Dejiny slovanských literatúr“ a prvé jeho spisy o pôvode Slovanstva ako predbežná príprava k „Starožitnostiam“, a prvé Šafárikove i Kolárove spoločné zbierky slovenských ľudových piesní. Z domácich katolíkov, hoci patril k Bernolákovej separatistickej škole, horlivo sa čítal a vysvetľoval Hollý, najmä jeho vtedajší nový epos o Svätoplukovi a jeho elégie. Z Poliakov nad iných často študovali verše Mickiewiczove a novely Czajkowského. A tiež i hnutie ilýrske, ktorého nitky siahali až do prešporskej právnickej akadémie, kde sa zdržovalo niekoľko nadaných stúpencov chorvátskych, na tamojšiu študentskú Spoločnosť nezostávalo bez účinku.

Duch, ktorý zavládol v týchto študentských Jednotách dvadsiatych a tridsiatych rokov, najlepšie sa prejavuje v ich vtedajších vytlačených prácach. Jednota prešporská napr. r. 1834 — 1835 do tlače pripravila a r. 1836 vydala almanach s názvom „Plody zboru učenců řeči česko-slovanské prešporského“. To, o čom a ako spieva sedemnásť účastníkov publikácie, podobá sa navzájom ako vajce vajcu. Smútok z minulých dejinných krívd i z malej prítomnosti a nádeje v lepšiu budúcnosť národa; rumy hradu Devína, stará naša Nitra a nová, odcudzená, epocha veľkomoravského rozkvetu za Rastislava a Svätopluka; odtrhnuté a ponemčené pobaltické Slovanstvo; apostrofy na Tatry ako strážcu netušených duchovných pokladov, ktoré na svetlo vynesie iba sila vzdelanosti; oslava ľubozvučnosti českoslovenčiny; sťažnosti na odrodilstvo a národnú vlažnosť, na hanobenie a slovanský separatizmus; idealizovaná matka Sláva a proroctvo budúcej slovanskej jednoty, atď. — to sú stále motívy. A práve tak forma: znelky, epigramy, elegické distichon a iné časomerné metrá, dôsledná vokalizácia spoluhláskových skupín, atď. atď. Zo všetkého hlási sa Kollár a popri ňom tiež už Hollý.

Niektoré verše, ako v tom čase i v Čechách a na Morave, znejú tu iba ako ohlas zo „Slávy dcery“. Napríklad záver zo zneliek Ľudovíta Štúra:

A ešte niečo veľmi charakteristicky vystupuje z literárneho úsilia prešporskej Spoločnosti, nakoľko sa javí v „Plodoch“: ustavičné horlenie za jednotu spisovného jazyka s Čechmi, Moravanmi a Slezanmi. I to je ideál Kollárov, ktorý uplatňoval proti domácej odluke Bernolákovej všetkými spôsobmi.

Zaujímavá je v tejto súvislosti „Řeč při příležitosti pervého zasednutí, k Údům Společnosti deržána dne 22-ho Září 1833“. V nej mladistvý autor Michal Miloslav Hodža poukazuje na odlišnosť slovanských nárečí, ktorými dejinný vývoj od seba zdanlivo oddialil jednotlivé kmene. Napriek tomu však Slovákom treba písať po česky pretože odchýlky v jazyku uhorských Slovákov od reči českej v kráľovstve a markgrófstve sú iba zdanlivé a terajšia hovorová slovenčina nič iného vraj nie je, než niekdajšia staročeská reč; české nárečie rýchlejším rozvojom a cudzími kultúrnymi vplyvmi sa zmenilo, slovenské nárečie ostalo bližšie k svojmu pôvodnému stavu. „Kdo říká (horlí Hodža): My nepíšeme v řeči slovenské, ale v české, a nejsme Čechové, ale Slováci, ten říci následovně musí, že dva potůčky, z jedné a té studnice tekoucí, rozdílné vody mají, poněvadž jeden potůček zvolnější nežli druhý, tento bystřejší nežli onen… Ó kýžby dali výhost Slované vůbec té myšlence záhubné, že malá rozdílnost řeči rozdílnost jest národu!“ Táto myšlienka to bola, ktorá Slovanov v minulosti vraj navzájom odcudzila, takže veľká časť prišla o samostatnosť, národnosť i jazyk.

Druhý hlavný dôvod, ktorý Slovákov ponúka pridržiavať sa literárnej jednoty s Čechmi, je kultivovanosť českého spisovného jazyka. Vrchol svojho vývoja dosiahol už za posledných Přemyslovcov v XIII. storočí, za Karola v XIV. storočí, za Rudolfa v XVI. storočí; a hoci potom poklesol, veľká minulosť mu predsa zostala. A práve toto české slovesné bohatstvo je i bohatstvom slovenským. „Ba ovšem máme literatúru vlastní,“ volá opäť Hodža; „a my tak, jenž jsme se pod Tatrami zrodili, můžeme říci, že náš jest Hus, z Veleslavína, Komenský, Rosa, Dobrovský, jako ti, kteří Krakonoše po pervýkrát spatřili“.

Oproti tomu, keby si Slováci chceli za spisovný jazyk zvoliť niektoré z domácich nárečí, ktoré si zvolia? Nárečie západné, stredné či východné? Alebo azda niektoré z nesčíselných podrečí týchto nárečí? To bude vždy iba pre oblasť veľmi obmedzenú a ostatným častiam bez úžitku.

Preto jediná spása je v jednote. Čím usilovnejšie budú Slováci pestovať češtinu, tým viacej svojich vlastných živlov do nej uvedú, tým viacej bude ich. V malej vode malé ryby; veľká jednotná československá literatúra, podľa príkladu literárne zjednotených Nemcov, Talianov a iných väčších národov, viacej prospeje vzdelanosti, než malé zlomky, slúžiace potrebám niekoľkých štvorcových míľ.

Ako vidíme, to všetko, čo tu mladý nadšenec r. 1833 uvádza za literárnu a jazykovú jednotu Slovákov s Čechmi, sú vlastne dôvody Kollárove, ktoré autor „Slávy dcery“ do rokov tridsiatych hlásal pri každej vhodnej príležitosti a ku ktorým sa priznával do konca života.

Kuzmányho „Hronka“ a jej spolupracovníci.

S duchom, ktorý vanie z almanachu študentskej Jednoty prešporskej, napodiv sa zhoduje i duch časopisu prešporských odchovancov o niekoľko rokov starších, ktorí v tom čase už prakticky pôsobili v živote i v literatúre. Bola to „Hronka, podtatranská zábavnice“, ktorá ako „časopis krásomilého a užitečného čtení“ pod vedením Karola Kuzmányho, vtedy už ev. kazateľa v Banskej Bystrici, roku 1836 začala tam vychádzať v ročných zväzkoch o troch častiach. Almanach sa udržal tri roky, od r. 1836 do r. 1838.

I v „Hronke“ vládne duch Kollárov a Šafárikov. Verše všetkých tu zastúpených básnikov hlásajú potrebu národnej vzdelanosti a slovenskej vzájomnosti. Cestopisy vyberajú si oblasti, kadiaľ Kollár putoval po stopách slovanských: Taliansko a Balt. Opisy domácich krajov vyberali si dejinné významné miesta, ako bola Nitra alebo Devín. Každý z veršovcov „Hronky“ pokúša sa o znelky, každý skladá ódy alebo elégie v antických metrách. Okrem toho niektorí veršujú i prostonárodným spôsobom (i s dialektickým hláskoslovím a tvaroslovím) a rozoberajú podstatu ľudovej poézie, poukazujúc na jej novovekého apoštola, Herdera.

Nemožno sa teda diviť, že k literárnej skupine, ktorá bola vlastne iba obmenou jeho vlastných ideí, čoskoro sa pripojil sám Kollár. Hneď v prvom ročníku „Hronky“ čítame jeho preslávenú stať „O literarnéj vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slavskými“. A tu sa stretáme so zvláštnym zjavom. Kollár spolu so Šafárikom v tých rokoch šiel čo do formy jazykovej svojou vlastnou cestou. Teória o ľubozvučnosti reči viedla ho k dôslednej, českému i slovenskému sluchu rovnako neznesiteľnej vokalizácii skupín, domnele spoluhláskových: vluk, sardce, mertvý atď. A jeho teória o zachovalosti tvarov a hlások nútila ho skloňovať: vec původnia, všestrannú úvahu, v tomto pojednániu, maj (měj) atď., nehľadiac na mnohé iné dialektické ústupky.

Tieto Kollárove spisovné novoty redaktor „Hronky“ ináč jeho ctiteľ a stúpenec, úplne odmietal: „Následujíci pojednání (vraví) zasláno nám jest do Hronky od velectěného spisovatele, p. Jana Kollára, s tou výslovnou žádostí, bysme to z ohledu na mluvnické a dobropísemné jeho vlastnosti aneb tak, jakž nam zasláno, dali vytlačiti aneb je jemu zpátkem poslali. Chraň však nás Bůh, abychom někoho literou zabíjeli; známeť, že jen duch obživuje. Ač tedy my proměny tyto za naskrz nevčasné a prospěchu vědecko-duchovního života našeho za škodlivé pokládáme, přece jen povolujeme žádosti p. spisovatelově pro důležitou výbornost předmětu a výtečnost samého pojednání. Velice litujeme, že nám nestává naděje, abychom se s p. spisovatelem kdy více srovnati mohli v tomto ohledě; proč? poněvadž rozumování naše různí se již v začátečných základných myšlenkách. Pan spisovateľ má za zásadu a nejvyšší pravidlo rozumování a v tomto ohledě správnost jazyka; my ale jednotu s Čechy a Moravany. Která by z těchto základných myšlenek zrůstu literatury a vědecko-duchovního našeho života prospěšnější byla, jedině čas osvědčiti může. Až potud tedy žijmež svorně a chovejmež se vespolek laskavě; nebo ,láska přikrývá množství hříchů‘.“

Literárny vývoj však zásady a postavenie strán čoskoro úplne premenil: ako Hodža, tak i Kuzmány po desiatich rokoch postúpil ešte omnoho ďalej než r. 1836 Ján Kollár. Roku 1846 obaja prví písali už domácou, živou rečou úplne a bez výhrady, kým vtedy zase Kollár, ktorý práve týmito svojimi pokusmi ukazoval cestu neskoršej jazykovej rozluke, razom zanechal svoje osobné ľubozvučné odchýlky a bez výhrady vrátil sa k formám spoločného spisovného jazyka historického.

A tak, práve ako prešporský almanach z r. 1836, i banskobystrický časopis z toho istého roku za hlavnú vec svojho programu pokladá jazykovú a tým i kultúrnu a národnú jednotu Čiech, Moravy a Slovenska. Redaktorova rázna úvodná stať s nadpisom „Místo předmluvy — tato domluva“ nenecháva o tom nijakých pochybností. Obracajúc sa proti domácim bernolákovským „rozkolníkům“, Kuzmány celkom po kollárovsky prehlasuje, že „mezi všemi pohromami, které se na všeslovanský národ buď křivým osudem, buď zlými sousedy kdy svalily, nepokladá ani jednu za tak neštěstlivou a konečně záhubnou, jako rozpadlost naši ve písemném jazyku. Rozpadání se národu v rozličná náboženstva, řízení jeho rozličnými vládami, bydlení jeho v rozličných vlastích, mluvení jeho rozličnými nářečími neníť ovšem samo v sobě dobré, … ale to jej často může před koneční záhubou a ouplným znivočením zachrániti“. Oproti tomu „rozličnost v písemním jazyku jednoho národu… není k ničemu, než ke konečné zkáze neprostředně literatury a pak prostředně všeliké osvěty a vzdělanosti a tak síly a slávy národu“… Kuzmány ukazuje, čo by bolo bývalo z Nemcov, keby sa dialektický proces v XVI. storočí nebol býval zastavil. Ukazuje, aká výhoda by bola vznikla pre Slovanstvo z toho, keby s cyrilometodejským kresťanstvom bol sa ujal i spoločný cyrilometodejský jazyk. Ukazuje (podobne ako už Michal Miloslav Hodža v almanachu z r. 1836), že „jazyk tento náš písemní není ani pouze český, ani pouze moravský, ani pouze slovenský — jest to plod všech těchto podnářečí a jmění tří těchto rodů“… „než tomu ani nikto neodpírá; jen ať také nikdo, buď si Slovák, buď si Čech, buď Moravan, nechciž tomuto dítěti českoslovanské matky dle svého svévolí a dle své domnělé moudrosti aneb nos, aneb ucho, aneb jazyk uříznouti, aneb vyrvati, a jiné ucho, jiný nos, jiný jazyk mu přilepiti a místo oka brejle mu nadstrčiti.“ Za také nezdarené dieťa Kuzmány pokladal bernoláčtinu, jazyk žijúci vlastne na štyroch štvorcových míľach, ľutuje Hollého, že si ňou zatarasil cestu do spoločnej literatúry, posmieva sa snahám, chcejúcim vyhovieť každému z mnohých domácich podrečí, spojovaných iba autoritou spisovného jazyka, ktorý je nad všetkými, a neskoršie kollárovskými teóriami o jednote bojuje proti samému novotárčiacemu Kollárovi, ktorému je ináč „Hronka“ hneď na prvom liste slávnostne venovaná a ktorý hneď do jej prvého zväzku prispel svojou uvedenou rozpravou o slovanskej vzájomnosti. Kuzmány nijako neverí v úspech samostatnej podtatranskej literatúry. Takú literatúru zakladať znamenalo by dobrovoľne sa vzdávať mnohých znamenitých diel stáročného slovesného bohatstva, množstva výborných terajších spisovateľov, kníhkupcov, tlačiarní, knihovní, univerzity, múzeí, verejnej spoločnosti, časopisov, čoho všetkého doma niet. To by vraj znamenalo „nerozumně pohrdati městem a jeho pohodlnostmi, pak vyjíti na pusté pole a bydliti v chatrčích“.

Avšak konzervatívnosť čo do formálnej stránky spisovného jazyka v „Hronke“ nie je preto strnulosťou duševnou. Čo Kuzmány pokladá za zastaralé a života neschopné, to bez rozpakov odsudzoval. Tak napr. Hollého neživé, antikizujúce bájoslovie ostro postavil na pranier, pretože v ňom nieto opravdivého citu a teda pravdy, a kde pravdy niet, tam nieto ani krásy. A Palkovičovu „Tatranku“, ktorej prvý ročník, vlečúci sa vlastne šesť rokov (1832 — 1837), vyzeral ako znáška starožitností, prežitých obsahom i formou, privítal Kuzmány invektívou priam rozpustilou.

Medzi spolupracovníkmi „Hronky“ vidíme nielen Slovákov, ale i Moravanov a Čechov. Okrem generácie staršej: Kollára, Jána Chalupku a Gašpara Fejérpatakyho, zo Slovákov písali do „Hronky“ vrstovníci Kuzmányho a Ľudovíta Štúra: Záborský, Lichard, Zoch, Karol Štúr, Karol Braxatoris, Samuel Tomášik, Daniel Sloboda, Hroboň, Škultéty, Nosák, Maróthy, Hurban a iní, ktorí sa potom skôr alebo neskôr všetci pridali k Štúrovej jazykovej odluke. Z Moravy a z Čiech do „Hronky“ posielali príspevky Kampelík, Šembera, Amerling a Sabina.

Je však zaujímavé, že (napriek všetkým jednotiacim snahám) tiene budúceho literárneho rozkolu dopadajú už i na „Hronku“. Medzi oficiálnou slovesnou Prahou a medzi generáciou, ktorá na Slovensku išla za Kollárom, rástli protiklady, ktorých pôvod bol čiastočne osobný, čiastočne ideový. Nasvedčuje tomu najmä Kuzmányho ostré „Slovo k pánu drovi Jos. Chmelenskému a jemu podobným českým recenzentům“ („Hronka“ II., 1., 1937, str. 88 a nasl.), kde berie pod ochranu básnikov Machu, Klácela a Kollára, ktorým Chmelenský v „Časopise musejnom“ r. 1836 vytýkal byronizmus, klopstockovčinu a jazykové novotárstvo. „,Mně se to nelíbí: tedy je to nepravé. My jsme uvykli k tomu a k tomu; toto pak není takové: tedy je to zlé‘, to je způsob rozumování p. dr. Chmelenského a nejvyšší pravidlo jeho kritiky,“ volá Kuzmány. „Neznáme muže, ale nevíme, kterak to bez zardění se kritikou nazvati mohl.“ Odsúdiac „naše nejvýtečnější tři básníře“, zároveň „poškvrňuje vděčnost a uznalost naši naproti těmto třem hvězdám krasomilé literatury naší“. Nelipnime toľko na literách, hľadajme ducha, poprajme individualitám rozvoj, buďme k sebe ohľaduplní a dajme sa viesť pravou vzájomnosťou. „Vzájemnost zajisté jest ten náš literární spasitel, a spis, který duchem vzájemnosti nedýchá, málo co stojí, byť by ani vlas či od Dobrovského či od Komenova slohu se neodchýlil; ba byť by byl učený jako všecky bibliotheky europejské spolu, nic nám neprospěje co národu slovanskému… Vzájemnost má býti, sit venia verbo, modla spisovatelství věku našeho. Ni projati, nebudeme těžce toho nésti, že jeden píše nay, druhý ney, třetí naj, čtvrtý nai, nebo víme, že právě tato vzájemnost jen s tou jest časem všecko to vyrovnati. Naposledy se přece jen udrží, co dobré jest samo v sobě, to pak zahyne, co jen z ohledu na okolnosti dobré bylo. I pravím: bude-li urputně na tom státi, abyste prachnic nepopustili z Vaší češtiny, zahynete i Vy, i potomci Vaši. Rozumím pak zněmčené češtiny, škádlíce se s každým, kdo jináče píše…“

Túto slovanskú vzájomnosť Kuzmány prevádzal vo svojej reflexívnej novelistickej skladbe „Ladislav“ (v poslednom ročníku „Hronky“), kde poľskí a ruskí básnici uvádzajú sa v pôvodnom znení. Ináč z jeho prác, ktoré v svojom časopise vytlačil, zmienku zasluhuje najmä ešte „Běla, vzdělanenka, obrázek měšťanského života v pěti zpěvích“ (v I. ročníku „Hronky“), idyla zložená časomerným hexametrom za zrejmého vplyvu Goetheho „Hermanna a Dorothey“ alebo ešte skôr pod dojmom selankových drobnomalieb Vossových.^[61]

Študentská literárna Jednota v Levoči a jej „Jitřenka“.

Jednôt, ktoré podľa vzoru literárnej Spoločnosti prešporskej vznikali i pri ostatných evanjelických lýceách a školách v severnom Uhorsku, bolo v tom čase niekoľko. V Banskej Štiavnici slovenské študentstvo sa zoskupilo pod vedením profesora Šuhajdu, v Kežmarku ich viedol Šafárikov priateľ Benedikti, zvaný Blahoslav, v Prešove Muňay, a v Levoči, na uhorskom severovýchode, v oblasti Šafárikovho domova, Michal Hlaváček.

Levočský sbor študentských literátov bol po prešporskom najživší. Pôvodne ho založilo roku 1832 dvanásť členov, ktorých počet vzrástol na sedemdesiat. Organizácia mala za vzor zloženie Jednoty prešporskej. Poslaním bolo, ako vraví sama Spoločnost, „zevrubnější známost jazyka a slovesnosti českoslovanské“, aby členovia poznaním materčiny nadobudli si kľúč k samostatnej národnej vzdelanosti a tým vstúpili do myšlienkových služieb človečenstva. Levočskí študenti založili si slovanskú knihovňu, zaobstarali si slovanské gramatiky a slovníky, týždenne sa schádzali na spoločné cvičenia, čítali a deklamovali práce v próze i vo verši, posudzovali ich a opravovali, viedli protokol, čiže „týdenník“, alebo pamätník, kam sa všetko zapisovalo a výber z toho, podľa príkladu prešporských „Plodov“ z r. 1836, vydali tlačou roku 1840 v Levoči ako „Jitřenku čili výbornější práce učenců Česko-Slovenských (augšburského vyznání) Levočských“.

Z mien, ktoré neskoršie v literatúre vynikli, čítame v tejto knižke najmä: Samo Bohdan Hroboň, Ján Maróthy a Bohuslav Nosák. Ináč i v „Jitřenke“ máme tie isté formy, tie isté idey. Temer nikde (okrem v niekoľkých baladách a epických skladbách) nijaká erotika; skoro neustále samé elégie a hymny, ustavičné variácie Kollárových ideí. Chvála domácich prírodných krás, ktoré symbolizujú krásu duše domorodého ľudu, doposiaľ neuvedomele driemajúcu; chvála vlastností tohto ľudu, ktoré národnou osvetou a vzdelanosťou rozvijú sa čoskoro v nádherný kvet a dobyjú si miesto v symfónii človečenstva; snaha vyslobodiť sa z úzkych medzí provincializmu a vo vlastnom národe ako v mikrokozme silnou ideou vzájomnosti objímať makrokozmos celého Slovanstva; a predovšetkým snaha zotrvať v jednote zdedenej spisovnej reči československej — to sú hlavné motívy tohto levočského almanachu. Všetku svoju poetickú frazeológiu čerpal z Kollárovej „Slávy dcery“, všetky predstavy o budúcej spoločnosti slovanskej sú z Kollárovej náuky o slovanskej vzájomnosti: Čech nie je Čechom, ale Slavo-Čechom, Srb nie je Srbom, ale Slavo-Srbom, atď. — a nad tým všetkým na svojom mýtickom prestole tróni kollárovská „drahá Slávie“ vo vysnenej ríši „Všeslavenska“.

Duch almanachu predovšetkým význačnejšie odzrkadľuje „Odbírka od Učenců řeči Českoslavenské“, reč na rozlúčku, ktorú povedal rojčivý idealista Samo Bohodar (neskoršie Bohdan) Hroboň, i v Čechách známy milenec Bohuslavy Rajskej. „Národ náš — volá Hroboň — ta nejrozšířenější a nejpamátnější rodina lidskosti,… nevýslovné lásky svých synů hoden jest. Již to pomyšlení, synem být tak ohromného a slavného národu, nás ku vděčnosti povzbuzuje — a jak hodným lásky naší se nám ukáže, povážíme-li jeho zásluhy o celé člověčenstvo? Sláv již v nejdávnějších časech kupectvím morským a zemským, rolnictvem a řemesly, uměním a hrdinstvem, vřelou láskou k řeči, vlasti a svobodě slovutným byl. Svědkové toho jsou mnozí řečtí a římští a jiní středního věku spisovatelé; svědkové toho jsou Vineta a Arkona, Kiev a Novgorod, slavná kupecká města Staroslovanů; svědkové toho jsou tisícleté boje Vindů za řeč mateřskou a volnost podniknuté; svědkové zásluh Slávie o celou Evropu a náboženstvo Kristovo jsou vděčné přijetí a horlivé rozšiřování křesťanstva u Rusů a Slováků; svědkové toho jsou sv. Vojtěch, Hus, Jaroslav Hvězdohorský, jenž u Olomouce sílu tatarskou rozbořil, a Jan Sobieski, jenž Vídeň a křesťanstvo od tureckého jarma osvobodil, svědkové toho nesmrtelní zůstanou Koperník a Komenský, kterým se nynější evropejská vzdělanost drahnou částku děkovat má… Pravda sice jest, drazí bratři, že za ty nesmrtelné zásluhy náš národ jen tisícvěkou nenávist, nevděčnost a potupu si vyzískal“… „ale nám tím dražší býti má národ náš, čím víc znevážení snáší; tím horlivěji na štěstí jeho pracovati máme, čím jest nešťastnější; tím vroucněji i naši libozvučnou, bohatou, ohebnou a čarokrásnou řeč milovati, hájiti, zvelebovati povinni jsme, čím víc nevděčníků a vrahů proti ní se kácí…“ Preto si urobme pevné predsavzatie, volá Hroboň, „nejprv sebe, pak národ náš vzdělávati, umiňme si zachovati věčnou lásku k řeči mateřské, ku Slávii a člověčenstvu!“

Nebolo ani treba uvádzať „zlatá slova Slávy Dcery“, ktorými svoju reč uzaviera mladý horlivec, aby sme spoznali, že ho úplne prenikli jej idey. A taktiež i jeho vzostupný ideový rebrík: národ — Slovanstvo — ľudstvo, je celkom kollárovský.

Pôsobenie Ľudovíta Štúra v Prešporku do r. 1838.

V čase, keď vyšiel sborník veršov literárnej Jednoty levočskej, t. j. r. 1840, prešporská slovenská Spoločnosť pod svojím pôvodným menom nepôsobila.

Roku 1836 totiž nahrnulo sa do Prešporka nových študentských živlov ešte o veľa viacej, než po roky minulé. Bohatí maďarskí zemianski synkovia mali medzi nimi hlavné slovo, a ich hýrivý, dobrodružný život prešporskú študentskú idylu obracal naruby. Neskôr nočné bitky a pitky, muziky a neplechy, dopalovanie úžerníkov a vytĺkanie okien neobľúbených profesorov stupňovali sa v hromadné násilné demonštrácie proti školskému senátu (ktorý sa skladal z profesorov i z popredných prešporských mešťanov a súdil i trestal disciplinárne priestupky študentstva) — takže sa strhla malá revolúcia, na ktorej potlačenie povolali vojenskú pohotovosť. Keďže sa tým protiklady iba priostrili a keďže za hlavné sídlo nespokojencov sa pokladali vzdelávacie študentské Spoločnosti — vláda začiatkom r. 1838 bujnú Spoločnosť maďarskú a nemeckú zrušila, spolu s nimi však, pre rovnoprávnosť, zakázala i pokojnú Spoločnosť slovenskú, ktorá sa na demonštráciách nijako nezúčastňovala.^[62]

Veci samotnej sa tým, pravda, neuškodilo. Spoločnosť, čiže Jednotu zakázali, ale „Ústav“, t. j. cvičný seminár, spojený s katedrou reči a literatúry československej, trval ďalej. Predseda Spoločnosti sa zmenil na seminárneho riaditeľa, tajomník na zapisovateľa, knihovne sa zlúčili, cvičenia teoretické i praktické zostali, ako boli — slovom: zmenilo sa iba meno. Takýmto spôsobom prešporská družina vzdelávala sa a pôsobila ďalej ešte niekoľko rokov.

Dušou vtedajšieho života mladej slovenskej generácie prešporskej bol Ľudovít Štúr, muž všestranne nadaný, plamenný nacionalista a nevšedný organizačný talent.

Ľudovít Štúr^[63] pochádzal z chudobnej rodiny. Narodil sa 29. októbra 1815 prostému evanjelickému učiteľovi v záhorskej trenčianskej dedinke Zay-Uhrovci, kam otec, Samuel, niekoľko rokov predtým prišiel z mesta Trenčína. V Trenčíne, v jeho dome, ako je známe, za čias tamojšieho svojho školovania býval malý František Palacký, ktorý ho vo svojich pamätiach nazýva „dobrým mužem“.

Otcovský Štúrov dom bol typickým domom vtedajších protestantských učiteľov v Hornom Uhorsku: skromnučké príjmy (desať zlatých šajnových mesačného platu), početná rodina, mnoho hmotných starostí, a preto, ako i pre krušné vtedajšie postavenie evanjelických sborov (napriek všetkým tolerantným zákonom a patentom), málo sebavedomia, najmä malé alebo nijaké národné povedomie; popri tom však prísny život a konzervatívna náboženská tradícia slovenských evanjelických rodín, a chvályhodná snaha, pri vzornej sporivosti a nevšednom sebazapieraní, dať na vyššie štúdiá vzdelať postupne podľa možnosti všetky dietky rodiny. Tak sa dostal na štúdiá z chudobnučkého domu učiteľa Samuela Štúra spomedzi piatich detí i druhý jeho syn Ľudovít.

Uhrovec leží v kraji divo romantickom. Kotlina dovôkola vrchmi ovenčená, zväčša samý čierny les, prerušovaný sviežimi horskými lúkami, na vynikajúcom mieste starý grófsky hrad rodiny Zayovcov, poblíž dediny nový kaštieľ, vieska temer potopená v zeleni sadov a záhrad, ľud neobyčajne srdečný a prostý, samá rozprávka a pieseň — v takom ovzduší chlapec strávil mladé roky. Žil v prírode a s prírodou. Od útlej mladosti miloval osamelé potulky lesom a poľom, romantiku rozprávok a povestí, vyhľadával ľud pri práci, pozoroval spôsoby a zvláštnosti jeho života a načúval jeho originálnej reči. Štúrova priam herderovská záľuba pre ľudové prežitky, pre folkloristické štúdie, ktoré tak zjavne charakterizujú jeho neskoršiu spisovateľskú činnosť a udávajú smer celej jeho škole, tu mala svoje prvé korene.

A ešte niečo si odniesol Ľudovít Štúr z rodného domu. Starý gróf Zay, majiteľ uhrovského panstva, preslávený muž-vodca vtedajšieho verejného života v Uhorsku, bol muž ľudomilný; on, rodina i úradníctvo jeho nehanbili sa často zastavovať na besedu pod strechou rozšafného chudobného učiteľa. A vnímavý, všímavý chlapec už v mladosti si osvojil mrav, ktorým sa vyznačoval pred ostatnými vidieckymi synkami a už na štúdiách a neskoršie vo verejnom pôsobení mu vždy dodával význačnú spoločenskú prevahu medzi stami ostatných vrstovníkov: pri všetkej skromnosti ozdobovala Ľudovíta Štúra istota a noblesa vystupovania, umiernená elegancia a aristokratická zdržanlivosť v osobnom styku, ktorou imponoval všetkým, i starším svojim druhom.

Na ďalší rozvoj Ľudovítovho ducha prenikave pôsobila škola, vlastne jediný z jeho prvých učiteľov. R. 1827 totiž vychystal ho otec na evanjelické gymnázium do Rábu, kde tamojší profesor klasických jazykov a miestny evanjelický farár Leopold Pec či Petz najväčšmi si obľúbil nadaného mladíka. Pec bol zo slovenskej rodiny (jeho otec pochádzal z Uh. Skalice), a súc vychovaný nemecky, neskôr sám sa priučil slovanským jazykom a nadobudol živého národného povedomia. Bol to učiteľ osvietený, ktorý vtedajšiu zastaralú sústavu číro memorovaciu, mechanické latinské drezúry, pod ktorých oloveným tlakom živorilo všetko stredné školstvo v Uhorsku, prelamoval a osviežoval samostatnými odbočkami a výkladmi z jazykov a dejín slovanských, pri latinčine a gréčtine s mladíckou vrúcnosťou rozprávajúc o zásluhách Dobrovského, Šafárikových a Kollárových a rozhrievajúc vysnenými pohľadmi do budúcnosti, keď antický ideál mravný, vedecký i umelecký aj v Slovanstve prebudí nový, skutočne zlatý vek. Ľudovít Štúr po dvoch rokoch vrátil sa z nemecko-maďarského Rábu nielen ako úprimný ctiteľ antiky, ale i ako uvedomelý Slovan.

S týmito vedomosťami a povedomím Štúr na jeseň r. 1829 prišiel na prešporské lýceum a hneď celou dušou priľnul k tamojšej študentskej literárnej Jednote. Vo svojom staršom bratovi, Karolovi, a Samovi Chalupkovi mal spoľahlivé vzory a vodcov; a duchovný rozruch, ktorý pred rokom 1830 zachvacoval celú mladú európsku generáciu, najmä študentské vrstvy, spisovateľstvo a žurnalistiku, zachvátil i Ľudovíta Štúra. Tieto neurčité túžby sústredil zatiaľ na slovanské štúdie, a ich najhlbší výraz vtedy a ešte dlho potom videl v Kollárovej „Slávy dcere“ z r. 1824.

R. 1833 Karol, starší brat Štúrov a jeho podporovateľ, z Prešporka odišiel a Ľudovít, aby uľavil rodičom a uvoľnil miesto mladším bratom, uviazol na ukončených lyceálnych štúdiách a na otcovu žiadosť vstúpil do hospodárskej kancelárie uhrovského panstva. Ale tam nevydržal. Jeho túžba po ďalších štúdiách bola neuhasiteľná — a po nejakom čase vidíme ho na evanjelickej fakulte v Prešporku znovu; v školskom roku 1835 — 36 zastupuje už profesora Palkoviča a v tom istom čase vedie už i Jednotu literárnu čiže samovzdelávaciu Spoločnosť československú ako jej podpredseda.^[64]

Prvou Štúrovou starosťou bolo, aby do Spoločnosti literárnej začiatkom každého školského roku zoskupil všetko, čo odkiaľkoľvek do Prešporka slovenského prišlo. Druhou Štúrovou starosťou bývalo, aby z myslí prichádzajúcich študentov odstránil obmedzený miestny patriotizmus a domáce predsudky, ktoré Štiavničana stavali proti Kežmarčanovi, rodáka levočského proti liptovskému, Slováka hornouhorského proti dolnozemskému. A keď sa Štúrovi podarilo všetky tieto rôznorodé a často nepoddajné živly zjednotiť pod spoločným heslom národnej práce, začal vyberať mladé talenty a určovať im smer ich slovesnej činnosti.

Organizácia tohto Štúrovho združenia nie je bez zaujímavosti.

Pravidelné cvičenia Spoločnosti bývali týždenne dva razy. Na prvom z nich prednášali sa verše vynikajúcich slovenských básnikov (Kollárova „Slávy dcera“ mávala levský podiel a popri nej Hollý a Mickiewicz, neskoršie i Puškin), posudzoval sa prednes, čítali sa ich rozpravy a posudky a o všetkom sa voľne bez prípravy rokovalo. Druhé cvičenie vypĺňali výklady podpredsedu Spoločnosti najmä z československej gramatiky, zo slovanských literatúr a z dejín slovanských národov, ale i výklady iných slovanských jazykov aj cudzích moderných rečí. To boli cvičenia verejné, prevádzané v školskej budove mimo vyučovacích hodín a skoro úradné.

Ešte zaujímavejšie, živšie a svojimi účinkami prenikavejšie bývali iné schôdze, vo voľnej prírode, ktorá v prešporskom okolí vyznačuje sa nevšednou krásou a malebnosťou: vinice na kopcoch, rozhľad z výšin na Dunaj a za Dunaj, rumy Devínskeho hradu atď. I tieto schôdze bývali dvojaké: všeobecné a dôvernejšie, čiže tzv. symposiá.

Spevácky študentský spolok spieval národné a ľudové piesne, recitovali sa verše cudzie alebo vlastné a potom sa Štúr ujímal slova, rozvádzajúc svoje myšlienky o slovanskej dejinnej minulosti a budúcnosti, o nutnosti cestovaním a osobnými stykmi poznávať slovanské kmene, o povinnostiach k vlastnému nevzdelanému a neuvedomelému národu, o dokonalosti spoločného spisovného jazyka československého, o skrytom bohatstve v živých slovanských nárečiach a podnárečiach, o krásach, ktorými oplýva slovanská prostonárodná poézia a ktoré sú skutočnému básnickému umeniu nedosiahnuteľným vzorom atď. Nie je ťažko spoznať, že všetko to bol najmä okruh tých Kollárových ideí, ktoré šíril a upevňoval svojou rozšírenou „Slávy dcerou“ z r. 1832 a obsiahlym „Výkladom“ k nej, novou bohatou zbierkou slovenskej ľudovej poézie, vytlačenou r. 1834 pod názvom „Zpievanky“ i jazykovými a mytologickými rozpravami, a že popri Kollárových myšlienkach boli to aj idey Šafárikove, ktoré po mnohých predchádzajúcich štúdiách práve vtedy dozrievali v „Slovanských starožitnostiach“.

Na najdôvernejších schôdzkach, symposiách, oznamovali sa nové zprávy zo slovanského sveta podľa súkromných listov sústavnej korešpondencie, ktorá z prešporskej Spoločnosti viedla sa na všetky strany, dojednávala sa organizácia cestovateľská, zberateľská, štatistická, agitátorská doma i za hranicami, a posledné slovo i tu mával Ľudovít Štúr, rozhovoriac sa o zašlej minulosti veľkomoravskej, ku ktorej priraďoval i dávny samostatný kultúrny rozkvet Slovenska, o ľudovej poézii slovenskej, srbskej a ukrajinskej, a vysvetľujúc niektoré obľúbené verše, najmä Mickiewiczovu „Ódu na mladosť“, ktorá mu bývala vďačným popudom k jeho brojeniu proti sebectvu. Štúr od svojich stúpencov žiadal s neúprosnou prísnosťou usilovné odborné štúdium, bezúhonný mravný život, skromnosť a miernosť v jedení a pití, sústavné otužovanie tela dlhými pochodmi, telocvikom, plávaním, korčuľovaním, znášaním mrazu a horúčavy, tríbenie charakteru bezpodmienečnou priamosťou a pravdomluvnosťou i znášanlivosťou k odlišnej mienke, a predovšetkým žiadal až fanatický altruizmus, t. j. oddať sa apoštolovaniu medzi ľudom úplne a celkom natoľko, aby starosti o domáci krb neodvádzali od práce národnej: stúpenci Štúrovi mali sa strániť pohlavnej lásky, mali zostať slobodní po celý život. Keď sa jeho miláčik, ctiteľ Byronovej poézie, znalec jazykov a literatúr románskych, nadaný krásavec Boleslavín Vrchovský napriek všetkým výstrahám zamiloval, Štúr na symposiu vyniesol nad ním verejne ortiel: „Již mu po Všeslávii zazvonili. Mně již docházejí pohřební verše. Vzornou tuto horlivost lichotíci žena zakopala. Pokoj prachu.“ Práva života, pravda, boli silnejšie než abstraktné ideály, a život sám ich uviedol na pravú koľaj. Ale zakiaľ mal svoju družinu okolo seba, Ľudovít Štúr dokázal svoje ideály vsugerovať temer neodolateľne.

Akou, priam čarovnou mocou tento mladý človek, krásny, ideálny osobný zjav, šťastný vždy pohotový rečník a všestranný talent, elektrizoval vtedy každého, kto ho bližšie poznal, svedčia závery a opisy nejedného z jeho vrstovníkov, a to nielen jeho bližších alebo nepochybne ctiteľov, ale i ľudí vzdialených, ktorí občas zavítali do Prešporka, alebo ako vtedy po slovansky ho nazývali, do Břetislavy nad Dunajom, a ktorých sa tam zo slovanských krajín veľa vystriedalo.

Významné je napríklad opísanie prerodu mladého Jozefa Miloslava Hurbana, človeka, ktorý neskoršie znamenite vynikol verejným pôsobením po boku Štúrovom, ktorého vnútorný prerod pod vplyvom Štúrovým udial sa v ňom na prešporských štúdiách roku 1835.^[65]

Mladý Hurban, pôvodom Slovák, ale dotiaľ neuvedomelý, nemálo bol hrdý na filozofické vedomosti, ktoré nadobúdal u obľúbeného profesora Greguscha. Videl zlaté zámky filozofie (vraví sám o svojom vtedajšom zmýšľaní), ale tieto zámky boli vystavené v povetrí… Jeho duch oponoval všetkému, ale oponoval i sebe samému; nemohol sa priznať k nijakému presvedčeniu… Iba posudzoval, dišputoval, smial sa všetkému a nepatril ničomu… O svojom národe nevedel nič, o vyšších povinnostiach nemal ani najmenšieho tušenia, obrazy gréckych a rímskych individualít, veľkých historických osobností stáli pred okom jeho duše iba ako velebné a mŕtve sochy; nevedel ich vzťahovať na život, nevedel spojovať ich skutky so vždy živým dianím ľudstva. Slovom, nemal pôdu pre myšlienku, nebol prebudený k národnosti…

Z tejto vnútornej prázdnoty a negácie vyburcovalo ho niekoľko kratuškých Štúrových otázok, vyslovených v pravej chvíli: „Cvičíte-li se v slovenské řeči? Jste přece Slovan, ne-li? Máte hodného přítele, Jiřího Záborského; zajisté s ním také pracujete.“ Začiatočná ostýchavosť ustúpila horlivým pracovným pokusom, a onedlho mladý Hurban robil už české verše, skladal drámy, písal dejepisné úvahy atď. ako iní. A v novom školskom roku už vstúpil i do vzdelávacej Spoločnosti a ihneď postúpil medzi jej najusilovnejších členov.

Vďačný Štúrov žiak zachycoval celý postup výkladov svojho mladého majstra, úryvky jeho rečí, príbehy z jeho života. Hurban zaznamenával, ako pri výklade „Ódy na mladosť“ Štúr rojčil o altruistických duchovných ideáloch, bez ktorých jednotlivci aj národy sú iba kostlivcami, o povinnosti, aby sme to, čo sme si v mladosti osvojili obrazotvornosťou i citom, v zrelšom veku potom do života uvádzali rozumom a vôľou a tak v organickej súvislosti nepretržite reprodukovali ideály sviežej mladosti, ničiac tým najhoršieho nepriateľa ľudstva: sebectvo, jediný prameň nenávisti, svárov, zrady vlastnej krvi u všetkých národov, najväčšieho odporcu všetkých vyšších snáh a záujmov: umenia, vedy, náboženstva, pojmov národa i domoviny ako etického celku. Mladý Hurban s dobrou pamäťou zapisoval, s akým horúčkovitým napätím a s akým sviatočným nadšením vítavali prešporskí študenti slovanských hosťov, napr. Poliaka Maciejowského, pozdravujúc ho rečami vo všetkých slovanských jazykoch. Hurban zaznamenával, ako Štúrovi stúpenci brojili proti láske k druhému pohlaviu, pretože bráni celkom sa zasvätiť národu; ako odstraňovali volanie „Ať žije!“, zavádzajúc ideálnejšie „Sláva mu!“; ako sa zasľubovali: „My jediné ctností zvítězíme, proto ctnostem se posvětiti musíme; práce, čistota, umění, věda, náboženství, pravda ať jsou hesla života našeho: my budeme umělci, spisovatelé,… (my) národ vysvoboditi chceme z mrákot a temností duchovných a povýšiti na stupeň vysoký vzdělanosti a umění;… s duchem osvěty přijde jeho spasení časné i večné.“ Ako vidno, všetka romantika, všetko citové zanietenie obrodenského obdobia prejavuie sa v týchto zásadách, ktoré sú zasa iba obmenou Kollárovho známeho hesla: „Všecko máme, věřte, moji drazí: svornost jen a osvěta nám schází!“

Popri ideálnych výrokoch, sľuboch a prísahách, nechýbalo ani v Čechách a na Morave obvyklé romantické svetské birmovanie, vykonávané na symposiách pod holým nebom: na devínskych rumoch stúpenci Štúrovi pridávali si slovanské symbolické mená. Ľudovít Štúr ku krstnému menu pripojil si Velislava, iný Pravoslava, zase iný Ctiboha, Bojislava, Dobroslava, Horislava, Jaromíra, Želislava, Slavomila, Krasoslava, Vrahobora, Mečislava, Myslimíra, Miliducha, Domoľuba, ba najnovšie i staročeského Lumíra a Záboja. Tieto mená neskoršie štúrovskí spisovatelia verne si zachovali aj v literatúre, a i Hurban po celý život zachovával vtedy prijatého svojho Miloslava.

A druhý, vzdialenejší svedok týchto prešporských čias a Štúrovho pôsobenia na mládež je Bohuslava Rajská, známa vychovávateľka mladej českej ženskej generácie rokov štyridsiatych a šľachetná, druhá manželka Františka Ladislava Čelakovského. V zápiskoch a vo svojej vtedajšej korešpondencii^[66] vrúcnymi slovami opisuje dojem, ktorý na ňu urobila prešporská návšteva a pobyt medzi Štúrovými stúpencami. Dojem pripravovala už nálada, s akou sa Rajská približovala z Viedne po Dunaji k Prešporku. „Po obou březích různe krajiny, jedna čarokrásnější a divočejší nad druhou, zaujaly naši mysl — a opět po chvíli zmizely v dáli. Zvláště krásne a romantické je položení břehu tam, kde Váh do Dunaje padá, odtud v brzkém čase přijede se k Děvínu, sídlu Rostislava a Svatopluka. Jediné zbořeniště na vrchu upomíná na bývalou nádheru celé stavby. Mají cos velebného a dojemného do sebe tyto trosky dávné slávy, jak by byly věštiteli časův minulých i budoucích — tak vše vezdejší ztrácí se a zaniká…“ Hľa, neúmyselná kollárovská elégia, ktorá v storakých variáciách znela na každej posiedke Štúrovej družiny!

V Prešporku nasledovala návšteva u Štúra. „Jaký to šlechetný, vážny muž!“ nadchýňa sa pisateľka. „Jeho celá postava má do sebe cos imponujícího a přece tolik přátelského a přívětivého… Jeho slova zněla tak mužně, tak hrdinsky, jako dávná pověst…“ A druhého dňa za včasného rána bol výlet Spoločnosti do hôr. Jarý, opravdivý záujem a prebúdzajúci sa život všetkých slovanských kmeňov, všestranná vedomosť o súčasnom ruchu, najmä českom a moravskom, srdečnosť a disciplína celej spoločnosti, preniknutej tými istými ideálmi, krásne rozhľady na šíry kraj, pekné melancholické spevy, ba dokonca i prosté raňajky v horskom salaši, čierny chlieb a mlieko — to všetko na našu krajanku urobilo taký dojem, že jej nadšenie nepoznalo hraníc. Pamätala si piesne, ktoré spevácky sbor spieval a vraví o nich: „Mne tak mocně dojaly ty zvuky, že jsem nemohla se ubrániti slzím… Jediné slze mohou vysloviti tento dojem. Věřím nyní, že na těchto horách může duch lidský povznésti se nad malicherní hříčky světa, státi se lepším a uzráti k vyšším činům. Poznala jsem vzor muže a pravého syna těchto volných Tater v Štúrovi. Na Tatrách mezi přátely jeho musí jej člověk viděti, aby mu porozuměti a jeho ducha oceniti mohl. Jaký to výborný muž a jaký vliv i vážnost si byl získal mezi mladými přátely svými — každé jeho slovo jest jim poručením!“

A práve tak pôsobili literárne cvičenia v budove evanjelického lýcea. Žiar vnútorného presvedčenia, ohnivý prednes, výrečnosť a pohotovosť, s akou sa prednášané práce ihneď na mieste posudzovali, napĺňali pražských hosťov nadšením.

A keď na rozlúčku, pri západe slnka, za veľkým prírodným parkom na pravom dunajskom brehu Bohuslava Rajská vypočula ešte niekoľko zneliek, zapísala si: „Tam jsem teprve jim porozuměla a duch Kollárův se mi objevil v plné své mohutnosti. Na břehu dunajském od Slovákův musí člověk slyšet ty lahodné verše, aby porozuměl kráse té poesie a vniknul v hloubku myšlenek…“

Tak vyzerala prešporská študentská literárna Spoločnosť, vedená Ľudovítom Štúrom.

*

Ľudovít Štúr nepôsobil iba teoretickými výkladmi a prednáškami cudzích vzorov; tiež sám básnil. Jeho verše vychádzali najmä v „Hronke“, v „Tatranke“ i v „Květoch“, a niektoré smelšie rozširovali sa v rukopise.

Čo do formy, zápasil v ňom ešte strojený, vyumelkovaný antický koturn so živým, prirodzeným spádom prostonárodnej piesne. Je to ten istý zápas, čo u Kollára. A čo sa týka ducha, vlastne tiež iba dvojaká struna znie všetkými tými veršami, zase struna kollárovská. Alebo elégia nad zničenou historickou minulosťou, opäť najmä veľkomoravskou (na nápev obľúbenej znárodnelej piesne „Nitra, milá Nitra“ spievali sa napríklad Štúrove verše „Děvín, milý Děvín, hrade osiralý, povězže nám, kedy tvoje hradby stály?“) — alebo ódy, ospevujúce zorničku novej doby, ako napr. „Óda na Hronku“ z r. 1836, kde básnik plesá:

Okrem týchto dvoch základných nálad vo vtedajších Štúrových lyrických veršoch (epické sú z čias neskorších) stretávame sa ešte s jednou významnou myšlienkou nášho obrodenia: s herderovskou ideou Kollárovej a Šafárikovej humanity. Slovanstvo bolo ničené prelievaním vlastnej i cudzej krvi; spasí ho iba vzdelanosť a kultúrna práca. Proti hmotnej nadvláde, proti otrokárstvu kladie básnik božské právo ľudskosti, voľnosť celého človečenstva. Dejiny budúcnosti všetkých Atilov označia menom ničomníkov. „Pohled s Bíle Hory na Nitranskou“ z r. 1836 vraví:

Zástupcovia Štúrovi: Červenák a Hurban. — „Nitra“.

V roku 1838 Štúr opustil Prešporok, odchádzajúc na dva roky do Halle doplniť svoje vzdelanie univerzitnými štúdiami.^[67] Jednako jeho chovanci preto neosireli úplne. Prvý rok po Štúrovom odchode viedol ich Červenák, druhý rok Hurban.

Prvý z nich, Benjamin Pravoslav Červenák (ktorý potom odišiel za Štúrom do Nemecka a v mladom veku, dvadsaťpäťročný, zomrel), značne sa líšil od Štúra. Nemal Štúrovej kvetnatej výrečnosti, kúzla príťažlivej osobnosti, zmyslu pre poéziu; ako vrstovníci rozprávajú, ustavične prísne pobádal, karhal, vrtkavých alebo vlažných ironizoval.

Ducha a formu Červenákových prešporských výkladov zachoval jediný spis, vytlačený v Pešti r. 1844 po autorovej smrti: „Zrcadlo Slovenska“.^[68] Je to stručný obsah vtedajších dejepisných vedomostí o Slovákoch a ich krajine. Po úvodnom zemepisnom pohľade na Slovensko akosi z vtáčej perspektívy nasledujú úvahy o dobe mýtickej a starom pohanskom náboženstve, obdobie veľkomoravské, osudy Slovákov, pripojených ku kráľovstvu uhorskému, hlavné slovenské kmeňové črty zo stanoviska etnografického, a náčrt odnárodňovacích pokusov v nových časoch, prevádzaných v Uhorsku zo strany panujúceho plemena.

Ako u Štúra, u jeho mladých prešporských i levočských stúpencov atď., tak i u Červenáka hlási sa ten istý duch: idey Kollárove a Šafárikove, idey obrodenského romantizmu, nacionalizmu a panslavizmu v trvalom prispôsobení. Červenák hľadá stopy slovanskej vzájomnosti už v najstarších časoch, velebí starú slovanskú mytológiu, odvodzujúc ju z indickej, podáva ideálny obraz staroslovanskej vzdelanosti, žalostí nad rozorvanosťou slovanských kmeňov, v ríši Veľkomoravskej vidí jediný dejinný politický útvar slovenského kmeňa, sleduje slovanské živly v kultúre domácich víťazov, národa maďarského, a v osvetovej a literárnej jednote československej, ako i v slovanskej vzájomnosti, podľa náuky Kollárovej, vidí jedinú bezpečnú budúcnosť Slovenska. I Červenák je o tom presvedčený, že každé ďalšie samovoľné drobenie, delenie sa slovanských kmeňov je hriechom proti slovanskej idei, a na druhej strane, že každé násilné obmedzovanie vývoja, založeného na národnostnej idei, je hriechom proti humanite a človečenstvu; a oboje nenahraditeľná kultúrna ujma.

Po Červenákovi viedol slovenské prešporské študentstvo Jozef Miloslav Hurban, Štúrom prebudený k národnému povedomiu.^[69] Tento chudobný syn evanjelického kazateľa v Beckove na Považí (narodil sa 19. marca 1817) po svojom prerode od r. 1836 bol z najhorlivejších Štúrových stúpencov. A po odchode svojho vodcu rozvíjal všestrannú činnosť. Okrem pravidelných prác, spojených s vyučovaním mladších členov Ústavu, obšírne viedol kroniku všetkej vzdelávacej činnosti vtedajších prešporských rokov; redigoval písané noviny, t. j. zprávy, ktoré starší, už vo verejnom živote pôsobiaci Štúrovi odchovanci najmenej raz za dva mesiace posielali do Prešporka, takže z toho vznikla podrobná informácia o všetkom, čo sa na Slovensku dialo; a neskoršie, r. 1838, Hurban založil študentský tzv. Spolok cestovateľský, ktorý mal za úlohu z drobných príspevkov skladať istinu a každý rok aspoň jedného zo svojich členov vysielať do slovanských krajov, ktoré sa štúrovci priamo a z vlastného názoru snažili poznávať podľa príkazu Kollárovej náuky o slovanskej vzájomnosti. Prvý cestovateľ, Olík, r. 1838 cez prázdniny precestoval Chorvátsko a Slavonsko; druhý, ktorý mal r. 1839 precestovať Moravu a Čechy, bol sám Hurban.

Po dvoch rokoch, keď už bol kaplánom v nitrianskej evanjelickej obci Brezovej, vydal Hurban svoje skúsenosti tlačou v Pešti r. 1841 ako: „Cestu Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách… 1839“. Je to prvý Hurbanov spis, dnes málo známy; a predsa v ňom odzrkadľujú sa vlastne temer všetky snahy, za ktorými potom jeho autor kráčal po celý život a ktoré slovesne vyjadroval.

Už motto vzbudzuje náladu: Kollárova preslávená znelka „Od Athosa k Trigle, k Pomořanům“, básnická mapa slovanského sveta, ktorú poeta rozvinúc, volá:

Cestovateľove kroky vedie všeslovanská myšlienka.

Prvá kapitola opisuje cestu z Prešporka do Viedne. Hurban takmer nijaký zjav neprepúšťa bez reflexie, a jeho reflexie stále sa obracajú k vlastnému národu a k jeho potrebám. Rázny cestujúci Viedenčan, ktorého preukaz úrady omylom poslali inam a ktorý ich za to verejne pranieroval podľa zásady: „Nikde cizího nežádám, ale svého hájim vždy a všude“ — v Hurbanovi vzbudzuje úvahu: „Kdybychom my Slováci neopouštěli řeči své slovenské, nebyli bychom potupení a opuštěni; nebo národ, který sám sebe neopouští, nebývá opuštěn!“ Z okolnosti, že prvého dňa jeho cesty obloha sa zachmúrila a rozplakala, Hurban smutne vyvodzuje: „Srdce mé plakalo úpěnlivě; nebo jakovési tušení, že i tam, kam se ubírám, národ můj kvílí, mysl mou zaneprazdňovalo.“ Pohľad na lokomotívu, ktorú na hranici dolnorakúskej videl po prvý raz, v Hurbanovi vzbudil myšlienky o malom, zanedbanom národe, ktorý sebe i človečenstvu môže sa stať tým, čím dosiaľ zanedbaná „bídná pára“ novému vynálezu železnice. Všade Hurban hľadí na cudzinu očami Kollárovými, aj jeho dialektika je kollárovská.

Druhá kapitola zaoberá sa Brnom. Tam Hurbana predovšetkým zaujímalo ženské pohlavie, t. j. „značný rozdíl mezi Brňankami a Vídeňkami, Slovankami a Nemkyněmi“. „Tu v Brně sotva jsme některé ulice prošli, a kolik tu krásy a bystroty shledali oči naše!“ Hurban sa nadchýňa, pridávajúc hneď pozmenené Kollárove slová: „Neb tak přehluboce vtlačila znaky Sláva Slavenkám, místo že je vymazat nikde nemůže, ni čas“. „Vyznávam,“ spovedá sa ďalej, „že krásna pleť jest tu opravdu krásná: tváře jsou utěšené odblesky toho jasného slunce přirozené krásy celému Slovanstvu vlastní. Okrouhlost, jarota, zrak bystrý, oči černé, vlasy kaštanové, výraz a důstojenství v celém chování — toto všecko soustředěné… v spanilých dcerách statného kmene moravského činí nás pyšné na ně.“ Ostáva len, aby telesnú peknotu dovŕšili láskou k materinskému jazyku a národnosti.

A prezerajúc si potom mesto, Hurban v Brne oproti nádherymilovnej a pôžitkárskej Viedni pozoroval viacej usadlosti, vážnosti a melanchólie. Chváli a obšírnu úvahu pripojuje o tom, ako stredné vrstvy, najmä živnostnícke a roľnícke, najhúževnatejšie zachovávajú špecifické znaky národnosti: zvyky, obyčaje, jazyk a svojráznu povahu. Tuhá konzervatívnosť, ktorá v týchto vrstvách na jednej strane je prekážkou pokroku, vnikajúceho iba s veľkým úsilím medzi meštiansku a sedliacku triedu, na druhej strane je pre zachovanie prirodzenej národnosti dobrodením. Tak na Morave a v Čechách; ako Hurban ukazuje, tak je tomu i v Uhorsku. Svoje úvahy zhŕňa v presvedčenie, že „soustava přenárodňování je… neuskutečnitelná“.

Ďalej si Hurban povšimol továrenský ráz mesta Brna, hmotné i mravné nevýhody pracujúceho ľudu a moderné otroctvo pracujúcich tried. „Tomuto neduhu by se zpomoci mohlo,“ vraví cestovateľ, „kdyby někteří z lidumilovných pánů fabrikantů k tomu srdce a ducha nabyli. Arci by přenáramná zištnost umlknouti musela, a srdce jednati mělo…“ A najmä slovanským továrnikom odporúča, aby svojich pracujúcich „spolubližných“ pokladali za niečo lepšie, „než jsou stroje a mašiny fabrické“.

Výstavné pamätnosti a pekné brnenské prírodné okolie Hurban uvádza iba všeobecne, kollárovsky zdržujúc sa najmä pri ľuďoch, v živej spoločnosti. A tu vyslovuje s veľkým potešením: „Nejzvláštnější okrasy Brna jsou zdejší páni vlastencové…“ S Klácelom, Ohéralom, Šemberom, Kynským a inými „mnoho radosti zažil; bylyť to radosti nebeské“. Hurbana najmä nadchlo, že — ako sa mu zdalo — slovanská idea prirodzene, živelnou mocou preniká od seba vzdialené vrstvy vo všetkých oblastiach slovanského telesa. „Ani sami začasté nevíme o sobě, a přece hoříme láskou k sobě… neboť vida (idea) naše zraje od mnoho století…“

S profesorom a básnikom Klácelom podrobne uvažoval o charaktere budúcej slovanskej vedy a vzdelanosti, tešiac sa tomu, že jeho hostiteľ, vyhlásený za heglovca, vychádza síce z princípov obľúbenej filozofie zosnulého berlínskeho mysliteľa, ale že jednako smeruje k samostatným ideálom. Formy, v ktorých mysleli a tvorili Shakespearovia, Schillerovia, Goetheovia a Kantovia, formy, v ktorých sa rozvil a dozrel svojráz anglický alebo nemecký, jednoducho prenášať na život slovanský — bola by pochybná cesta. Filozofia germánska vraj špekuluje a teoretizuje; filozofia slovanská musí vychádzať z konkrétneho života, „z rázu, povahy, postati slovanské“. Nemecká filozofia, podľa mienky Hurbanovej, nemecký život neobrodila, splodiac vraj iba „folianty hádek a systémů“; slovanská filozofia preto z abstraktného špekulovania musí zostúpiť do samotného života a tiež po stránke praktickej byť mu vodcom a obroditeľom.

Napokon pri hrobe Dobrovského na starobrnenskom cintoríne Hurban odmieta myšlienku skazy a zničenia ideí, akokoľvek veľkých, so skazou ich nositeľov: „Ja věřím,“ volá, „v život věčně pohyblivý a kvetoucí“, hoci zlomky a atómy jeho zanikajú; „člověk hyne jako částka, ale žije opět ve věčně žijícím celku“. A preto verí, že aj idey a výsledky Dobrovského práce zostanú pre Slovanstvo a tým i pre ľudstvo nezničiteľným majetkom.

Tretiu kapitolu Hurbanovej „Cesty“ vypĺňa výprava na Vranov, Býčiu skalu a Boskov. Na starobylom hrade Boskove živo precitol v Hurbanovi romantický kollárovský historizmus, kde so svojimi dvoma druhmi „vzpomínali sobě na slávu pradědů, rozebírali osudy národ náš potkavší, odhalovali jeho ctnosti, jeho zásluhy, jeho schopnosti, uvažovali křivdy jemu odjakživa činěné“. Ba dokonca v duchu starých snemovníkov oslovovali hluché hradné steny, a vzájomným pobozkaním sľúbili si pracovať zo všetkých síl, aby zašlá minulosť opäť sa stala prítomnosťou. Romantickú túžbu po osviežení slovanského života a umenia vzbudili v Hurbanovi zanikajúce národopisné prežitky: rozprávky, povesti a hry, ako ich pozoroval a počul sa na ne sťažovať cestou. Praje si, aby sa tieto plody zbierali a zachraňovali. A romantický básnický názor prejavuje sa v záľube, s akou sa Hurban pozastavoval na divých prírodných zjavoch Býčej skaly, ktorej jaskyne lúčom osvetľovala stará, strapatá sprievodkyňa ako čarodejnica svoj zakliaty zámok. Všetko ako v rozprávke podnecovalo básnikovu obrazotvornosť, ktorý si pochvaľuje, že to bol výjav priam byronovský, a že vraj „ze tmavých situací skutečného a vymyšleného světa vyluzuje vidina rozjařená nové výsluní duševního života, na němž se duch rozehřívá, duše žíznivá slastí opájí“.

Tu je teda v malom opäť skoro celý obsah poézie Štúrovej školy, Kollárom odkojenej: obrodenie súčasného života kriesením historickej minulosti v zmysle národnostnej myšlienky, hľadanie pôvodnej národnej bytosti v ľudových prežitkoch; a romantika prírodného nazerania ako symbol ducha, podrobujúceho si hmotu.

V štvrtej kapitole Hurban uložil spomienky na Kunštát a Nedvědice, Pernštejn a Jihlavu, na Německý Brod, Čáslav a Kutnú Horu, kde všetko sprevádza úvahami označeného rázu.

Piatu kapitolu vypĺňa najmä výstavná, spoločenská, školská i literárna Praha. „Praha mne okouzlila,“ píše Hurban, a to nielen skamenelá poézia jej dejinnej minulosti, ale i nové národné snahy. „Nikdy věčné toto Slávy město z mysli moji nevyhasne,“ nadchýňa sa slovenský cestovateľ. „Do Prahy bychom měli aspoň jedenkrát za života našeho každý cestovati, abychom pookřáli na památkách skvělé minulosti, nabyli posily k herkulským prácem života našeho.“ Hurban je nadšený spôsobom vyučovania v Budči, osvetovými snahami Amerlingovými, Staňkovými a iných. Pražské dojmy sprevádzajú ho ďalej do Hradca Králové, kde rozjíma o husitských časoch a kam ho vedie najmä túžba zoznámiť sa s rodinou nakladateľa Pospíšila. Tam domáca dcéra Mária, známa ako Angelina Jablonského múzy, ako na Štúra, tak i na Hurbana urobila hlboký dojem, pravdaže, predovšetkým ako „osvícená dcéra Slávy“, ktorá „plamennou duši pojímá všecky vědy, anyž se vznášejí obyčejně jen ve výši vzdělanců a spisovatelů“. Zaujímavý je i vložený Hurbanov rozbor Tylovej „Roziny Ruthardovic“, kde chváli najmä jej umeleckú prirodzenosť, domácu tematiku a národnú tendenciu.

Stručnou šiestou kapitolou, ktorá prináša skúsenosti olomoucké, přerovské a vsetínske a obhajuje neuznávané čnosti hanáckeho kmeňa, Hurban uzaviera svoju „Cestu“.

Hurbanova „Cesta“, ako všetko, čo vtedy píše mladý literárny dorast našej evanjelickej inteligencie na Slovensku, je významná knižka, jasne ukazujúca prenikavé účinky Kollárových ideí. Požiadavka vzájomnosti a národnej i slovesnej jednoty československej má teda v tejto generácii platnosť priam dogmatickú.

*

V tom istom roku, keď Hurban, vtedy už brezovský kaplán, dotláčal v Pešti svoj cestopis, ktorý mu naraz získal staršiu spisovateľskú generáciu na Slovensku s Kollárom v čele, tlačila sa v Prešporku iná Hurbanova kniha: almanach „Nitra“, označený ako „dar dcerám a synům Slovenska, Moravy, Čech a Slezska obětovaný“, a to ako prvý ročník. Starí i mladí, domáci i z okolia, muži a ženy so svojimi príspevkami ochotne sa prihlásili dvadsaťštyriročnému mladému človekovi, ktorý si rýchlo dobyl literárnu autoritu.

Je to tiež jedna zo zapadnutých knižiek; mnohohlasový výkrik kollárovských ideí v štúrovskom zafarbení, výkrik neraz síce nedokonalý a diletantský, ale zaujímavý pre našu predmarcovú dobu a spoločnosť v Uhorsku.

Už názov almanachu je zvolený symbolicky. Na rube vstupného listu je odtlačená známa elégia „Nitra, milá Nitra“, z hrobu volajúca starú slávu zašlej Veľkomoravskej ríše. Prvý z „Hlasů k Nitře“ je významné distichon Kollárovo, ktoré vraví: „Světlo a blesk znamená tvé jméno v sanskritě Indův: tím tam své syny buď, tímto nepřátely děs!“ A posledný „Hlas“, redaktorov, volá:

Teda národné obrodenie historickou ideou minulosti.

Na tejto idei je založená obsiahla Hurbanova dejepisná báseň „Osudové Nitry“, kde sa pevec predstavuje ako vzdychajúci melancholik, ktorému „břemeno časů srdce jeho svírá, neb pod ním slavná minulost umírá“, kde o samom mene Svätoplukovom hovoria už jeho vrstovníci, že „jméno Svatopluk v bouři dodá sil a z hrobu naděje vzkřísí“; a kde v epilógu smutný básnik horekuje:

Na tejto idei je založená Kollárova balada o „Holubici ctihájné“, ktorá dokazuje starú herderovskú tézu, že „Slávové jsou národ holubičí“. Na tejto idei je založená Štúrova lužická povesť „Žrec“, horekujúca:

Podobným tónom veršujú Slovenky v ďalšom oddiele, podobne prostí remeselníci, a v podobnom duchu i básne, napodobňujúce ľudové spevy. Elégia strieda sa s ódou, kollárovsko-štúrovský pesimizmus s kollárovsko-štúrovským optimizmom. Ak čítame na jednej strane v Hurbanovej obľúbenej piesni „U proudů valných Dunaje širého“:

hneď popri tom máme Štúrovu pevnú vieru v hymne na Kriváň, ktorý preráža mraky ako symbol slovanského sveta:

A s tým istým duchom sa stretávame vo väčšine novelistickej prózy, najmä v najrozsiahlejšej skladbe, zase Hurbanom napísanej: „Svadba krále velkomoravského, obrazy ze století devátého“. Opäť žialenie, že „sláva Nitry v hluboké, němé, bezčinné hroby upadla“; žiaľ, že i tá spomienka sa zabúda; a žiaľ, že namiesto vlastného živého historického povedomia pestujeme cudzie modly, vraj „napuchlé, oduté a otrhané Meluzíny, Majoleny, Bruncvíky, Štilfridy a těmto podobné nepřirozené a nepravdivé vymyšlenky“. Preto spisovateľ rozpráva domácu romantickú históriu.

A rozpráva so známymi chudobnými, šablonovitými črtami časového i miestneho zafarbenia (s Nitrou, Reznom atď. veľmi nehistorickým), ako to robil náš dejepisný román predmarcový, zato však s veľkou dávkou obraznosti, lyrizmu a vlasteneckých úvah starých hrdinov, ktorí všetci predstihujú XIX. storočie. Plechový, po hájkovsky mnohovravný rytier, ideálny pevec s lutnou, čierny intrigán a vydierač, dve typické ženské postavy: jedna prudkej krvi, dobyvačná, a ak sa jej nevydaria zálety, na smrť pomstivá, druhá nedokrvná, nevinná a ustavične melancholická — to je obvyklý inventár vtedajšej našej historickej poviedky, a ten sa verne vracia i u Hurbana v „Nitre“ z r. 1842 i v „Květoch“ r. 1844, kde novelisticky zobrazil „Svatoplukovce čili Pád říše velkomoravské“.

Štúr v Nemecku.

Ľudovít Štúr za svojho dvojročného pobytu na univerzite v Halle, čiže v Dobrosoli (1838 — 40), prešiel prenikavými zmenami tela i ducha.

Nepretržitá duševná práca a úplné zanedbávanie tela vážne ohrozovali Štúrovo zdravie. Štúr na lekársku radu dal sa preto na telocvik, šerm, strieľanie do terča, jazdenie na koni, kúpanie, cestovanie pešky atď., a onedlho nastalo úplné obrodenie jeho zoslabnutého tela. Všetko to, vrátiac sa potom do Prešporka, zavádzal Štúr i u svojej družiny; v rokoch 1848 — 1849 za činnej účasti štúrovcov v brannej strane povstania telesná otužilosť a výcvik boli im na nemalý úžitok.

Rovnako tak dokonale zmenilo Štúrovho ducha nové vedecké poznanie. Boli to najmä dejiny, filozofia, jazykospyt a právne vedy, ktoré ho najviacej upútali. S vytrvalosťou a nadšením sledoval slávne filologické prednášky Boppove a Pottove, filozofické výklady Erdmannove a Schallerove i chýrne vtedy kolégiá Heinricha Leona. Leo neskoršie skončil ako najoddanejší a najdôslednejší hlásateľ politickej a myšlienkovej reakcie, spásu ľudstva videl iba v oživení stredovekého spoločenského a cirkevného zriadenia; ale v čase, kedy ho počúval Štúr, nemeckí historik vynikal najmä tým, že sa snažil pochopiť a oceniť každú fázu svetových dejín a každú individualitu, a že svojich poslucháčov a čitateľov uchvacoval veľkolepými pohľadmi na minulý rozvoj ľudstva. To na idealistu Štúra a na jeho neskoršie práce malo trvalý vplyv.

Čo však na Štúra v Halle pôsobilo najhlbšie, bola Heglova filozofia. Berlínsky mysliteľ v tom čase už nežil, ale jeho sústava, sústava skutočného Napoleona v ríši myšlienky, na nemeckej pôde vládla vtedy ešte neobmedzene a šírila sa predovšetkým i do oblastí slovanských. Hallská univerzita sa vyhlásila za priamu dedičku Heglových ideí.

Heglova idealistická filozofia, kedysi s pýchou vyhlasovaná za absolútnu filozofiu, za posledné slovo filozofie vôbec, dávno má už len význam historický. Čo modernému mysleniu robí ju ešte sympatickou, je nanajvýš jej monistický základ, názor o totožnosti ducha a hmoty ako zjavov tej istej vnútornej svetovej podstaty; jej spravodlivosť k minulosti, kde jednotlivé obdobia neodsudzuje ako bludy, ale poníma ako prirodzené a nutné stupne svetového vývoja a vtelenej kozmickej inteligencie; a napokon univerzálnosť tejto sústavy, v ktorej pyšnom, rozsiahlom architektonickom zložení našli miesto všetky snahy ľudského ducha, a najmä v svojom úplnom rozsahu odbor umenia. Ináč však nespoľahlivou robil Heglovu filozofiu jej apriorizmus, ktorý z jedného abstraktného pojmu vypriadal celý svet a všetky jeho zjavy; jej dialektická metóda, ktorá z nesčíselných téz, antitéz, syntéz mechanicky konštruuje všetko ľudské poznanie; jej opovrhovanie vedami exaktnými, experimentom, empíriou, ktorých pomalý a namáhavý postup — a preto nutnú medzerovitosť — predbieha a dopĺňa fantastickým veštením a rojčením; napokon jej násilné, scholasticky temné filozofické názvoslovie.

Heglova filozofia mala však vlastnosti, ktoré Štúra trvalo upútali ako povahu i ako Slovana.

Básnická kontemplatívna, neustále z jedného základu konštruujúca myseľ Štúrova; jeho záľuba vo veľkých retrospektívach, založených na pomerne skromných pozitívnych poznatkoch; jeho sklony rýchle zovšeobecňovať, rečnícky vynášať a idealisticky prorokovať — to všetko v dialektickom útvare Heglovej filozofie našlo mnoho opory.

Rovnako takou oporou Štúrových názorov o určení Slovanstva, čerpaných z teórií Kollárových, bola najmä heglovská filozofia dejín. Syntézou osvety orientálnej i antickej a osvety románskej je germánska kultúra, učil Hegel; tá je vrcholom osvety vôbec. Štúr pásmo snoval ďalej. Podľa Štúra rozvoj svetový od kultúry orientálnej a anticko-románskej postupuje ku kultúre germánskej a od nej ku kultúre slovanskej; tá mu bola budúcim vrcholom svetového rozvoja v dejinnom útvare, vo vede, v umení i v náboženstve — v Slovanovi a v jeho osvete Štúr videl syntézu všetkej predchádzajúcej, prekonanej európskej kultúry.

Názory, ktoré si Ľudovít Štúr vytvoril pod vplyvom Heglovej filozofie, a ktoré po návrate z Nemecka slovom i písmom hlásal, mali mnoho príbuzného s názormi vtedajších i neskorších mysliteľov poľských a ruských; poľskí idealisti Cieszkowski a Trentowski a ruskí slavianofili Aksakov, Katkov alebo Danilevskij rovnako vychádzajú z heglovských predpokladov.

Obidva roky svojho pobytu v Nemecku Štúr využil plnou mierou. Okrem štúdií a osobného styku s profesormi tiež cestoval (po Sasku, Lužici, Prusku a i.), dojmy a skúsenosti svoje ukladal najmä v „Květoch“ a v „Časopise musejnom“. Rovnako so svojou prešporskou družinou udržiaval neustálu obšírnu korešpondenciu, súc tak poučovaný o všetkom, čo sa na Slovensku dialo.

Na jeseň roku 1840 sa Štúr s Nemeckom rozlúčil. Vracal sa opäť do Prešporka ako námestník Palkovičovho profesorátu, odmietnuc všetky ostatné výborné ponuky z iných strán.

*

Štúr cestoval opäť cez Čechy, pobudol v Prahe na priateľských besedách a konal informačné výlety i do kraja. Jeden z takýchto výletov podnikol do Hradce Králové, pôsobiska profesorov Klicperu a Chmela a najmä vlasteneckého kníhkupca a nakladateľa Jana Hostivíta Pospíšila, ktorého podnik neskoršie prebral a do Prahy presťahoval syn Jaroslav.

V Hradci stihli Štúra dve nehody. Pošmykol sa na schodoch a zlomil si ruku. A keď ho v rodine Pospíšilovej starostlivo ošetrovali, zamiloval sa do peknej domácej Pospíšilovej dcéry, Márie, zbožňovanej Angeliny veršov Boleslava Jablonského. Tento obraz nijako sa nezrovnával so životnými zásadami Štúrovými; podľa jeho názoru láska k druhému pohlaviu bola prekážkou alebo aspoň príťažou lásky k národu, rodinný krb prekážkou národnej práce.

Nepozostávalo Štúrovi preto nič iného, než z nebezpečnej blízkosti Márie Pospíšilovej, devy ideálne krásnej, výrazných, zádumčivých očí, mäkkého, melodického hlasu a veľmi rozvinutého zmyslu pre vtedajšie obrodné snahy národné — čo najrýchlejšie zutekať. Iba z diaľky potom v elegických piesňach naznačoval, čo sa dialo v jeho vnútre, prirovnávajúc sa k smutnej holubici, osamele poletujúcej po kraji, alebo svoju násilnú rozluku ospravedlňuje osudom, ktorý mu určil život plný búrok a osobného utrpenia.

Štúrova nová činnosť v Prešporku. Jeho jazyková odluka.

Štúrove prednášky a výklady po návrate z Nemecka pod účinkom Heglovej filozofie mali už očividnú novú črtu. Ak bol Štúr už predtým podľa teórií herderovsko-kollárovských a šafárikovských presvedčený o veľkej budúcnosti Slovanov ako národa, teraz ustálilo sa v ňom presvedčenie o slovanskej veľkosti v odvetví prostonárodnej i umeleckej poézie. V rokoch 1841 — 1844 mával o tom v Prešporku časté prednášky, ktorých hlavná časť potom r. 1853 nákladom Českého Musea pražského vyšla pod názvom: „O národních písních a pověstech plemen slovanských“.

Základná myšlienka týchto Štúrových prešporských výkladov z prvých rokov štyridsiatych je tá, že ako (podľa učenia Heglovho) každý národ indoeurópsky v umení nad iné sa preslávil iba jedným smerom: Indovia a Egypťania svojím staviteľstvom, Gréci sochárstvom, národy románske maliarstvom a germánske hudbou — tak Slovanom je určené predstihnúť všetky ostatné indoeurópske národy vrcholom umenia, to jest poéziou. Kamkoľvek Slovan pohliadne, všade ho sprevádza poézia: pri práci hospodárskej a poľnej, pri remesle a obchode, pri každej udalosti rodinného a občianskeho života, pri každom hnutí ľudskej mysle. „Pohleďte na (slovanský) východ,“ vysvetľoval svojim poslucháčom Ľudovít Štúr: „tam neuzříte ani pyramíd, ani soch, ani čarovné malby a (umělé) hudby, nýbrž pouze píseň, zpěv hlasů lidských; ten zpěv šumí od moře k mořím jako lipa bouřlivými a tichými větry rozkolébaná… my jsme Slované a všecko musíme vyslovit,“ filozofuje Štúr, „vysloviti písní, zpěvem, hlasem, jenž jest nejlidštější a člověka najdůstojnější“.

A ako najväčší nemecký filozof Hegel, odovzdávajúc svoje pero Poliakovi Cieszkowskému, symbolicky tým vraj doterajšie germánske vedecké vodcovstvo odovzdal Slovanom, tak najväčší germánsky poeta Goethe pero, ktorým písal svoju najväčšiu báseň, „Fausta“, významne odovzdal Mickiewiczovi, odovzdávajúc tým poéziu budúcnosti do rúk slovanských. A práve tak podstata budúcej slovanskej poézie bude nová: poézia tá, podľa mienky Štúrovej, prekoná všelijakú rozorvanosť, smútok a túžbu duší a vdýchne do nich harmóniu a mier. Nebude ospevovať lásku, česť, náruživosti jednotlivcove, ale témy a idey vznešené: náboženstvo, národ, ľudstvo. Bude syntézou všetkých poézií minulosti, objatím ducha a prírody, kozmickou harmóniou, poéziou poézie — teda v ríši ducha tým, čo z ríše prírodnej objavil Koperník. Ten bol Slovan; a Slovan má tiež určené, aby stvoril novú poéziu budúcnosti.

A teraz sa v Štúrovi opäť hlási Herder. Vzorom slovanskej poézie budúcnosti je slovanská ľudová pieseň. Vzhľadom na tento vzor, ktorý uznával za jedine platný, Štúr ani Puškina, ani Mickiewicza, ani Kollára nepokladal za básnikov, ktorí sa priblížili k ideálu umelej slovanskej poézie.

Táto dvojaká stránka Štúrových názorov, že Slovan v umení indoeurópskom bude vynikať najmä poéziou a že vzorom tejto umelej poézie budúcnosti je slovanská pieseň ľudová — to je základ, na ktorom je vybudovaný nový Štúrov literárny ideál po stránke ideovej i formálnej.

*

K tomu sa pridružili i vonkajšie popudy, politické, ktoré v tom čase zasiahli do rozvoja udalostí.

Zatiaľ totiž, čo Štúr svoju myšlienkovú sústavu sám i so svojimi stúpencami uvádzal do života, nové nebezpečenstvo hrozilo jeho vzdelávateľským prešporským snahám. R. 1842 zaviedli prvé úradné vyšetrovanie proti Štúrovmu Ústavu pre „politické pletichy“; rok nato, keď prvá inkvizícia ostala bez výsledku, nové vyšetrovanie našlo síce Ústav zase bez viny, jednako však Štúrovi v januári r. 1844 zakázali zastupovať na katedre Palkoviča; a pri tomto zákaze, napriek všetkým prosbám študentstva, protestom evanjelickej cirkvi a inteligencie sa zotrvalo. Táto udalosť bola iba jedným z mnohých násilných činov národnej vášne vládnuceho národa, ktorá v piatom desaťročí XIX. storočia v Uhorsku dosahovala vrchol a celou silou potom prepukla v povstaní r. 1848.^[70]

Už za nacionalistickej reakcie protijozefínskej, za Leopolda II., uhorský snem r. 1792 prehlásil za úradný krajinský jazyk, popri starej latinčine a namiesto jozefínskej nemčiny, maďarčinu. Od toho času, najmä od nastúpenia Ferdinanda Dobrotivého r. 1835, s kultúrnym, ústavným a samosprávnym ideálom maďarským vzrastajú i snahy odnárodňovacie. Krajiny svätoštefanskej koruny mali sa zmeniť nielen v jednotný štát s jednotnou osvetou, ale i v jednotný národ, hovoriaci jednou rečou: jozefínsky ideál centralizačný, iba so zámenou nemčiny za maďarčinu, sa tu opakoval.

Čo to znamenalo pre ostatné, nemaďarské národnosti v Uhorsku, netreba vysvetľovať: Chorvát, Srb, Rusín, Slovák, Rumun, Nemec ako samostatné národné a kultúrne individuality v rámci útvaru takto chápaného, nemali miesta. Nastala krížová cesta utrpenia. Pomaďarčovanie prehlasovalo sa za prvú a zatiaľ jedinú štátnu úlohu, za jediné náboženstvo, za jediný kultúrny cieľ. Tak to vyslovovali množiace sa zákony, tak to žiadala rozkvitajúca a veľmi čulá maďarská publicistika, tak to formulovali i vynikajúci maďarskí myslitelia, s určitosťou a naliehavosťou väčšou a väčšou priebehom piateho desaťročia XIX. storočia.

Za takýchto snáh a takého stavu vecí Štúrove snahy a jeho prešporskej družiny, prirodzene, čoskoro narazili na odpor: nehodili sa do rámca nových centralizačných ideálov maďarskej inteligencie. A preto Štúra, ako vodcu dospievajúceho slovenského dorastu, bolo treba odstrániť.

Svoj nanútený voľný čas neprežíval nečinne. Organizoval slovanské deputácie vynikajúcich osôb s prosbami k panovníkovi do Viedne; menom slovenského obecenstva podával petície na uhorský snem; a článkami i listami v popredných zahraničných žurnáloch i zvláštnymi brožúrami agitoval vo svetovej verejnej mienke v prospech svojich krajanov.

A v takýchto ťažkých chvíľach, na rozhraní r. 1843 a 1844, zrodila sa a za súhlasu priateľov dozrela v Štúrovi myšlienka, ktorá našej literatúre na Slovensku vytýčila nové ciele, vtlačila jej nový charakter, a najmä po stránke formálnej, jazykovej, previedla prevrat od základu.^[71] Aby získal oporu pre ľahšiu politickú sebaobranu, aby pripravil podmienky rýchlejšieho národného prebudenia širokých ľudových vrstiev, aby evanjelictvo slovenské zjednotil s katolíckou vrstvou, odlúčenou Bernolákom, aby sa priblížil všeslovanskému ideálu a aby vybudoval samorastlý život pod Tatrami — Štúr sa rozhodol vzdať sa stáročného spisovného jazyka, spoločného s Čechmi, a za literárnu reč pozdvihnúť ľudový, živý jazyk strednej, najzachovalejšej a zároveň najrázovitejšej oblasti podkarpatskej.

Slovenčinou, uvedenou do literatúry, chcel Štúr čeliť námietkam maďarskej politiky, že Slováci svoje osvetové ťažisko hľadajú v spolku s niečím umele prijatým, nedomácim, spoza hraníc krajiny, dúfajúc, že domorodou jazykovou formou získa najmä tú spoločenskú vrstvu, ktorá v rodine a v obci tento jazyk dokonale ovládala, pretože v ňom a s ním rástla — vrstvu, ktorá do r. 1848 mala výhradne v rukách správu politickú, súdnu, cirkevnú i školskú: odrodilé slovenské zemianstvo, čiže hornouhorskú, najmä drobnú, šľachtu.

Literárnou slovenčinou chcel ďalej Štúr nižším vrstvám vtlačiť vedomie, že reč, ktorou ľud rozpráva doma i na poli, ktorou spieva piesne a rozpráva rozprávky, ktorou sa dohovára na trhu, v obci, v každodennom styku, o nič nie je horšia, než ktorýkoľvek iný vypestovaný a povýšený jazyk: maďarčina, nemčina, latinčina atď., a že je schopný vyššieho kultúrneho života svojou formou i obsahom. Od tohto prebudeného povedomia Štúr si veľa sľuboval i pre národné uvedomenie v slovenskom sedliackom ľude a v meštianstve, i pre zvýšenie jeho osvetovej a mravnej úrovne, lebo keď idey, ktoré dosiaľ iba pomaly a ťažko pomocou akademického spisovného jazyka kliesnili si cestu medzi nižšie vrstvy, teraz formou rodného nárečia bez ťažkostí, hravo a priaznivo sa rozšíria medzi domácim obecenstvom.

Novou literárnou slovenčinou Štúr sa usiloval zaceliť starú trhlinu, ktorá od čias Bernolákových, teda vyše polstoročia, otvárala sa medzi Slovákmi katolíckymi (ktorých je viacej než dve tretiny) a evanjelickými. Katolíci písali domácim nárečím čo možno najľudovejším, najprostejším, evanjelici spisovnou češtinou čo najakademickejšou a najknižnejšou. Každá z oboch strán mala iné tlačiarenské a vydavateľské strediská, iné spolky a časopisy, iný svet myšlienkový a iné snahy životné — hoci ináč obe politicky aj sociálne žili vedľa seba od stáročí. Štúr za cenu slovesnej odluky od Čechov chcel vykúpiť zlúčenie oboch rozpadnutých literárnych strán domácich.

Štúr a jeho stúpenci literárnou slovenčinou chceli vyhovieť novému ponímaniu slovanskej myšlienky. Kollár, ako vieme, z obavy, aby slovanské teleso jazykové sa ďalej nedrobilo, určil u Slovanov iba štyri prípustné literárne typy jazykové: češtinu, poľštinu, ruštinu a ilýrčinu. Štúrovcom táto rozdielna štvorica zdala sa byť umelou prekážkou a hrádzou budúcej slovanskej jazykovej jednoty, štyri určené celky príliš silné a samostatné, aby kedy v budúcnosti chceli a mohli sa vzdať svojej individuálnosti v prospech jedného spoločného jazyka. Štúr úspech slovanskej myšlienky videl v slovanskej kmeňovitosti, t. j. čo možno v najvoľnejšom rozvoji každého kmeňa osobitne, prirodzeným životom a samorastlou formou, slovanské teleso predstavuje si ako rozložitý strom, kde každá vetva rozvíja sa podľa svojho, neobmedzovaná vo voľnom raste, umele neformovaná, a kde predsa všetky sa skladajú v krásny a zdravý celok. „Opravdové Slovanstvo,“ vraví Štúr, „je dobré, plné lásky, hlásíc se ke všem dětem svým, velkým i malým, nádherným i chatrným, bohatým i chudým, a to je jeho požehnání, to je jeho poslání světové.“ Štúrovi sa zdalo, že obmedzovať počet slovanských literatúr je práve hriechom proti pravej slovanskej vzájomnosti, ba hriechom proti samej prírode. Čo nikým nie je vyrobené umele, vraví Štúr, ale čo samé vyrástlo v živej, organickej rozmanitosti z ľudového telesa, to sa vraj nepatrí zmenšovať, obsekávať a ničiť v zárodku. Všetkým individuálnym silám treba dopriať možnosti, aby sa plne vyžili. Obava, že slovanské kmene, pestujúc každý vlastné nárečie, sa rozpadnú a navzájom odcudzia, je vraj nemiestna: práve pri svojej kmeňovitosti zostanú za všetkých okolností Slovanmi. „V kmeni svém buďme Slovany, v národě (slovanském) lidmi: to je naše určení!“ volá Štúr.

Spisovnou slovenčinou chcel Štúr literatúre zachovať zaujímavý typ jazykový, ktorý hláskoslovne napr. zostáva ešte na stanovisku starej češtiny, zo stanoviska národopisného je však stredom celej jazykovej slovanskej oblasti, všetkým kmeňom rovnako blízky a už sám osebe prirodzený Slovan v malom. Štúr so zanietením rozoberal všetky prednosti podkarpatského jazykového útvaru, jeho prednosti estetické i logické, plnozvučnosť, malebnosť, sviežu neošúchanosť, ráznu určitosť, bohatstvo odtieňov atď. ako verný odtlačok živej a malebnej obraznosti slovenského ľudu. Štúr a jeho škola boli presvedčení, že touto formou napr. Kollárovo poetické umenie nesmierne by bolo získalo, a že „báseň tá, ktorá vyletí ako orol nad Kriváň a ztadiaľ dolu po zemi pozerať bude, musí si pripnúť kriela mysli našej a na týchto krielach do výsosti sa vychytiť“.

Napokon Štúrova literárna slovenčina mala pod Karpatmi vybudovať i zvláštny, samorastlý duchovný život, nový kultúrny typ, ktorý by Slováka ako individualitu uplatnil v spoločnej slovanskej osvete i v celom ľudstve. „A co ty Tatrám, my světu budeme!“ volal Štúr v hymne na Kriváň už roku 1842. A čo majster napovedal, stúpenci horlivo dopovedali. Hurban r. 1846, začínajúc vydávať svoju novú revue, uviedol ju metafyzickými úvahami o najvyšších otázkach ľudského myslenia, vymedzujúc tak základ pôvodnej domácej filozofii. A podobne viacero iných štúrovcov, z ktorých za všetkých nech hovoria vývody Petra Záboja Kellnera-Hostinského, ktorý ešte po rokoch rojčil:^[72] „Slovo upřimné letí k vám, umělci slovenští! Sháníte se po ideálech, ale nenalézáte jich. I nenajdete jich nikde, než ve chrámě názorů dědů svých. Krásné vzory vytvořil si Hellen, krásnější vyčaroval si Germán: ale nejkrásnějšími zalesknou se Tatry i Dunaj — umem Slovákovým. Chlubí se svět umělosti svou. Ale vejděte do musea pohádek našich, a spatříte pravzory, jakých oko lidské ještě nevídalo. Tyto názory všekrásy stvořili dědové vaši. — Slovo upřimně zní i k tobě, lide slovenský! Svět tě haní, že v dolech kopeš, na poli mozolíš, na dvoře dobytek chováš, že s holuby bydlíš. Ale dvůr rodiny tvé je ta třináctá světnice, do níž Ozrut zabránil nahlédnouti čeledi. Ty jsi ten, který po sedmi letech otevřeš dveře čarovné jizby. Tehdy potoky věčného slova vylejí se zeměmi lidstva, oživnou zakleté národy a víra tvá bude jim zvěstovati věky svatožití!“ Podstatné momenty skutočnej vedy, podľa Kellnera-Hostinského, sú cit, duch a vôľa, krása, pravda a dobro; a to všetko zjaví sa v náukovom útvare, ktorý vyrastie pod Tatrami. Ako Popelvár v rozprávke, najopovrhovanejší a naoko najslabší, tak náuka slovenská vyslobodí tri kňažné: najstaršiu kňažnú z drápov draka na medenom zámku vedy románskej, druhú z moci čarodejnice na striebornom zámku vedy germánskej a napokon dostane najmladšiu a najkrajšiu kňažnú na zlatom zámku vedy slovenskej. Veda, ktorá vyjde z lona opovrhnutých Slovákov, bude Tatrou na pohorí „vševedy“ ľudstva; tá stvorí nielen pravé poznanie ale i pravé dobro: kráľovstvo božie na zemi…

Dôvody, ktoré Štúra priviedli k spisovnej slovenčine, objasnil vo dvoch spisoch, a oba vyšli v Prešporku r. 1846.

Prvý z nich je „Narečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí“, kde Štúr nový svoj filetnický ideál vysvetľuje a obhajuje s mladíckym nadšením a srdečnou vrúcnosťou, bez vášne a polemického ostria.

Druhý spis Štúrov, „Nauka reči slovenskej“, vybudoval spisovnú sústavu toho jazykového typu, ktorý už r. 1823 Kollár v úvode k prvému zväzku „Písní světských lidu slovenského v Uhřích“ (a po ňom r. 1826 Šafárik v „Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten“) charakterizuje ako „vlastně slovenské, aneb, jak cizozemci chtějí, slovácke nářečí“, ktoré žije „v oněch vysokými Tatrami ohrazených dolinách a rovinách, kam cizí jazykové snadného přístupu neměli, a tak tedy v celé Turčanské a Liptovské, a z částky v Oravské, Trenčanské, Nitranské a Zvolenské stolici“, a ktoré „i formou i materiou blíží se více k staroslovanské kyrilici, nežli kterékoli jiné nářečí v Uhřích“.

Ani tu Štúr neútočí polemicky, ale preniknutý svojím všeslovanským ideálom, každému slovanskému jazyku láskavo a ochotne priznáva jeho prednosti, žiadajúc iba, aby sa priznali i podkarpatskej slovenčine ako typu, schopnému slovesného života. Stará cirkevná slovančina vyniká plnosťou a určitosťou jazyka staroindického; veľkoruština šírkou a prísnosťou starorímskou; poľština ľahkosťou a malebnosťou francúzskou; čeština bohatou tvorivosťou abstraktných myšlienok, v čom sa preteká s nemčinou; juhoslovanské jazyky spevavosťou a sladkosťou talianskou, a slovenčina, spolu so susednou ukrajinčinou, svojou rozmanitosťou, pružnosťou a lahodnosťou pripomína dialekty grécke.

V tomto novom slovanskom spisovnom jazyku začal teda Ľudovít Štúr už rok pred vydaním svojej gramatiky, r. 1845, vydávať dva časopisy, ako už rok predtým, r. 1844, Hurban začal tlačiť svoju „Nitru“ štúrovskou slovenčinou, ktorú nový literárny spolok Tatrín, založený v tom istom roku 1844, vyhlásil za svoj orgán, a ktorú spolu s Tatrínom prijala celá štúrovská generácia, zo starších domácich spisovateľov popri Hodžovi najmä Kuzmány a Lichard, a z rodených Čechov, usadlých v Uhorsku, Ján Kadavý.

V Čechách i na Morave však túto novú jazykovú odluku znášali ťažko, pokladajúc ju za osudnú pohromu osvetovú a národnú, ba i za politické oslabenie československého celku. A keď prudký odpor proti štúrovcom ozval sa i zo Slovenska samého, zo staršej protestantskej generácie, vedenej v Pešti Kollárom, vznikla všeobecná polemika, ktorá nadlho zaplavila všetku literatúru.

Kollárove muzejné „Hlasové“ a ich účastníci a stúpenci v Čechách i na Slovensku; Šafárik, Palkovič, Lanštják a Launer. Štúrovci Hurban a Hodža.

Ján Kollár, ktorého slovanský, národný i osvetový ideál obával sa každého prostriedku, čo by ešte v ďalšie zlomky rozdroboval nezjednotené slovanské teleso, príkro sa postavil proti Štúrovi, ktorý vlastne previedol iba dôsledky herderovského filetnizmu, čo po štvrťstoročie na Slovensku sústavne prevádzal predovšetkým sám Kollár. Autor „Slávy dcery“ zozbieral v Pešti varovné a polemické dôvody staršie i novšie, svoje i cudzie, odborné i laické, verejné i súkromné, a v máji r. 1846 „Sbor musejní pro řeč a literatúru českou“ v Prahe vydal objemný spis „ku poučení pobloudilých, k rozhodlání vrtkavých, k utvrzení stálých a k upokojení rozhořčených myslí“. Boli to „Hlasové o potřebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky“.

Z tohto veľkého množstva triatridsiatich spisovateľov, živých a mŕtvych, nehľadiac na staršie hlasy Jungmannove a Palackého z r. 1832, ktoré vtedy boli namierené proti bernolákovcom a moravskému Trnkovi, majú závažnú platnosť najmä hlasy oboch popredných slovenských rodákov, vývody Kollárove a Šafárikove.

Ján Kollár, vidiac ohrozenú svoju štvoricu oprávnených slovanských spisovných jazykov a literatúr, ako si ich bol vytvoril, rýchlo vytriezvel zo svojho dlhoročného ľudového slovenčenia a naraz bez výhrady sa postavil na pôdu jednotného historického spisovného jazyka, proti ktorému prednášaval toľko rozumových i citových námietok. Početnú silu Slovákov v Uhorsku Kollár pokladal za nedostatočnú, aby sami udržali svoju literatúru; v novej jazykovej odluke Kollár videl hriech proti vzdelanosti a vyčítal Štúrovi, že „jest odpůrce a vrah Slováků, ponevadž je do ouzkých tatranských mezí a žalářův co vězně zavříti, anebo pod vysokookrouhlý klobouk Křiváně co vrabce pod sklennou vývěvu vecpati, ode všech sousedů odřezati a osamotiti chce, aby se zde pro nedostatek prostranství a povětří udusili, potuchli a shnili“; a napokon ľudovú slovenčinu, ktorej ušľachtilý ráz sám podrobne vymedzil, Kollár teraz, len čo vstúpila do literatúry, považoval už iba za jazyk „bačů“, „valachů“, „drotárů“, „kopaničárů“, „miškárů“, „kočišů“; „sprostákův“ a „luzy“, za reč, ktorá vzdelancovi sa oškliví „neokrouchanou nemotorností, nesčíslnými strakatými varianty v pohlaví, ve skloňování a v časování, huňatými výrazy a přízvuky, slovem: celou neumytou, neučesanou, opápeřenou a zašpiněnou postavou“, a od ktorej „hrubých, surovozvukých slov uši boleti začínají, anobrž sám čich na jakousi nepříjemnou vůni upomínán býva, jaková ze stájí, z krčem a jiných peleší nízkeho života zapácha a nos uráží…“

Prameňom týchto vášnivých námietok Kollárových, v ktorého spisovateľskej podstate vášeň je významná črta, bol jeho základný názor, že „literatúra nemá se do bahna pospolitosti a černilidu pohrúžiti, nýbrž má raději úbohý lid povyšovati k výšinám vzdělanosti“. Preto Kollár svoje vývody v „Hlasoch“ uzatvára príhovorom k Štúrovi, vydavateľovi „Slovenských Národných Novín“: „Zanechejte ten cynický sud Diogenův, ve kterém ste se, na odivu národa našeho, již téměř za jeden celý rok semotamo zde po trpackých kopanicích a krekačských salaších, onde po krčmách, smetištěch a kalužech najnižších nářečí kotálel. Vráťte se zpátkem do onoho starootcovského, i pohodlnějšího i ušlechtilejšího, v opravdivém řeckém slohu a vkusu stavaného chrámu českoslovanského, v němž a z něhož naši Libušino-Soudní a Kralodvorští Homeridové a Anakreonové básnili a zpívali; naši Demosthenové a Isokratové zde ode tří set let řečňovali; naši Sokratové a Platonové o bohu, mravnosti a nesmrtelnosti ke mládeži, lidu tak pronikavě mluvívali; naši Solonové a Lykurgové zákony královstvím, obcem, městům, ouřadům, cechům a jiným spolkům dávali; naši Herodotové a Thukydidové národní dějiny a starožitnosti psali; naši Herkulesové, Leonidasové, Themistoklesové tam ty najdražší poklady člověčenstva proti Mongolům, Tatarům a Turkům bránili, zde aspoň pochybujícím cizincům patrný důkaz toho dali, že náš lid neni toliko k rolnictví a hudebnictví, ku drotárství a olejkárství, nýbrž i k hrdinskému udatenství a vítězství stvořen… Naše (t. j. Kollárove a jeho prívržencov) myšlenky a žádosti, soudy o rady, žaloby a výstrahy jsou hlas lidu se všech stran se samochtě ozývajíci a do nebe volající. Již pak znáte, že: Vox populi, Vox Dei!…“

Práve tak o slovenskej jazykovej a literárnej odluke zmýšľal Pavel Jozef Šafárik. I on v nej videl zastavenie prirodzeného osvetového národného rozvoja a oslabenie nášho národa ako celku. Ale stať Šafárikova, vlastne jediný zo všetkých príspevkov v „Hlasoch“, ktorý bol napísaný zvlášť pre tento účel a neopakoval iba staršie, už vytlačené alebo súkromne prednesené prejavy, má celkom iný ráz: z hĺbky duše, srdečne a vecne, a práve preto tým závažnejšie a prenikavejšie, vyslovuje dôsledky svojho premýšľania; nepoučuje povýšene, nediktuje a nezatracuje, ale sporné stanoviská presne osvetľuje a naznačuje cesty k novej spravodlivej zhode.

Šafárik vzdáva „čest a chválu obecné mluvě lidu slovenského“; uznáva, že rýchlejší kultúrny rozvoj oddialil terajšiu spisovnú češtinu od charakteru staršieho spoločného spisovného jazyka Kralickej biblie i od horských slovenských nárečí, tak, „že jmenovitě spisovatelům na Slovensku žijícím bylo vždy krušněji a pracněji držeti se z ohledu gramatické správnosti a vytřelosti slohu na rovni se spisovateli v Moravě a v Čechách žijícími, a že čtení novějších knih českých, zvláště z oboru vyšších nauk a umění, nebylo za našich dnův Slovákům již tak lehké, snadné a přístupné, jako za dnův našich otcův a praotcův“, už i pre nedostatok domácich škôl, kde by sa bolo vyučovalo národnému spisovnému jazyku trvalo a sústavne; ochotne tiež pripúšťa „žeby spisovatelé slovenští, bez ujmy jednoty literární… mohli dále pokračovati zvláštní, poněkud od Čechův rozdílnou cestou, tak aby… v lexikálním a v jistém smyslu i syntaktickém ohledu čili v látce jazyka více na krajany své Slováky nežli na Čechy ohled měli, užívajíce slov a mluvení způsobův domácich, tam kde Čech své zvláštní, jim neznáme anebo méně srozumitelné má; a mohlo by se, zvláště ve spisech výhradně pro obecný lid slovenský určených, snad o krok nebo dva i dále jíti, vždy až potud, pokud by se tím žádoucí jednota nerušila… Tím způsobem by literatúra slovenská v Uhřích působila zvláštní oddíl v celku, nejsoucí z něho vyňata, nýbrž v něm, co duha v duze, co kruh ve kruhu, obsažena… Toť by byla blahodějná obnova a jistý zisk, nikoli odvážny, násilný převrat a jistá škoda“.

A Štúrov krok Šafárik nepokladá za takúto obnovu, ale práve za prevrat. Nárečie, ktorým Štúr píše, nie je syntézou všetkých slovenských dialektov, ale iba jeden z nich; táto nová spisovná reč nezaberá bohatý súhrn stáročného jazykového vývoja, ale spolieha sa iba na svoje vlastné zásoby. Pravopis Štúrov nie je upravený podľa pravopisu vzdelaných jazykov slovanských, ale je prevedený bez všetkého zreteľu na etymológiu a dejinné súvislosti. Duch a smer Štúrovej literatúry nepostupuje dôsledne v doterajších prirodzených tradíciách, ale neraz búra celé staré spoločné stavanie, „tak aby kamen na kameni nezůstal, a nová budova, nový chrám osvěty pro Slováky v původním samorostlém slohu… bez ohledu na najbližší příbuzné, Čechy a Moravany, vystaven býti mohl“.

Pre odluku takéhoto typu, ako ju previedla Štúrova škola, Šafárik nevidí platných dôvodov ani v minulosti, ani v národnej prítomnosti. Naopak: od českého Rudohoria až k Bardejovu a od Krkonôš až po Komárno, podľa Šafárikovho presvedčenia, rozprestiera sa ten istý jednotný slovanský kmeň, a na tejto oblasti navzdor všetkým odchyľkám žije ten istý jazykový typ; Čechov, Moravanov, Slovákov zlučujú v organický celok spoločné vrodené črty národopisné, spoločné tradície cyrilometodejské, husitsko-bratrské a protestantské, spoločné národné ideály z obdobia obrodenia; stáročná česká osveta a slovesnosť nie je plodom iba jednej ratolesti, ale od XV. storočia pracovali na nej najlepší duchovia celého národa v Čechách, Morave i na Slovensku, i „onen uměle vybroušený, ohebný, přeušlechtilý, zvučný, bohatý, milý a milostný jazyk“ český, „jemuž ten, kdo jej blíže a ouplněji poznal, nikdy dosti obdivovati se a v něm se nakochati nemůže“, „není povrhel: jest on faktickou mocností, jest reálním světem“, ktorý v zlých časoch vzdelával a sýtil a pri národnom vedomí udržiaval i Slovensko. Ďalšia spoločná slovesná práca všetkých troch ratolestí nášho kmeňa má podstatnú nádej na úspech — slovenská ratolesť sama osebe, pre nepriaznivé podmienky kultúrne, politické i spoločenské, je na to slabá. Spoločný súhrn stáročnej osvetovej národnej práce bol doteraz spoločným majetkom celého národa: teraz sa Slovák tohto svojho majetku dobrovoľne vzdáva, vracajúc sa — „od Iliady k abecede“.

Stanovisko pražských „Hlasov“ staršia, predštúrovská generácia na Slovensku priaznivo prijala. Bohužiaľ, títo zástancovia, najmä starý Jiří Palkovič („Obrana vzdělané slovenčiny“ v „Tatranke“ r. 1847, III., 4., str. 45 a n.), evanjelický kazateľ O. H. Lanštják („Štúrovčina a posouzení knihy Nárečja slovenskuo“, v Budíne r. 1847) a Štefan Launer, „na lyceum ev. šťávnickém čestný profesor“, („Slovo k národu svému“, v B. Štiavnici r. 1847; „Povaha Slovanstva se zvláštním ohledem na spisovní řeč Čechů, Moravanů, Slezáků a Slováků“, v Lipsku r. 1847; „Všelicos pro obveselení mysli“, v B. Štiavnici r. 1848 a iné), nekráčali v šľapajach Šafárikových, ale dali sa strhnúť Kollárovou vášňou a zabŕdli v kale osobných polemík a bohapustého nadávania nevinnému ľudovému jazyku.^[73]

Preto u Štúrovej školy „Hlasy“ narazili na prudký odpor. Z mnohonásobnej ozveny v tomto tábore uvedieme iba dvoch hlavných obhajcov Štúrových ideí.

Jozef Miloslav Hurban hneď v prvom zväzku prvého dielu svojich „Slovenských pohľadov“, r. 1846 založených, rozobral najmä state Palackého a Kollárove, Jungmannovu a Šafárikovu, u prvých dvoch s hlučným nesúhlasom, druhé dve s úctou a opatrným uznaním.

Hurbanove dôvody sú pozmenené názory Ľudovíta Štúra. Hurban uznáva kultúrny význam a váhu spoločnej literatúry a spoločného jazyka, a tiež i ďalšieho prospechu, vyplývajúceho z ich plodov, sa nezrieka. Ale československý ideál pokladá za priveľmi abstraktný. Jeho stúpenci a nositelia medzi Slovákmi vraj svoje spisovateľstvo prevádzali kastovnícky, iba pre seba, ľud ostával nevzdelaný, kmeňové povedomie jeho neprebudené; účasť Slovákov na spoločnej literatúre bola prevažne teologická, politický a sociálny význam životný nemala; spisovná čeština odpudzovala domácich katolíkov, slovenčina celé Slovensko spojí; privábi k národu, bohdá, i domácu odrodilú šľachtu a ako skutočný domorodý živel nadobudne uznanie politické, národné a kultúrne i v rámci uhorského štátu; potom prebudí nový spoločenský život a stvorí novú, skutočne národnú a ľudovú literatúru, ako na to dáva nádej nevídaný ruch na všetkých stranách a veľké množstvo nadaných mladých spisovateľov, ktorí sa k slovenčine hlásia.

Okrem Hurbana najzovrubnejšie prehovoril o spornej veci Michal Miloslav Hodža, s ktorého menom sme sa stretli už niekoľkokrát.

Hodža sa narodil r. 1811 v turčanskej vieske Rakši, neďaleko Mošoviec, Kollárovho rodiska. V Prešporku a vo Viedni vyštudoval evanjelickú teológiu a nadobudol národné uvedomenie. Od roku 1837 bol prvým evanjelickým farárom v Liptovskom Svätom Mikuláši.^[74]

Keďže bol starší ako Štúr a Hurban, vývoj jeho mladých rokov prešiel teda bez ich vplyvu. Jednako pridal sa k obidvom a cez roky predmarcové i v povstaní tvorí s nimi nerozlučnú trojicu. Nie je taký útočný ako Hurban, ani taký mladícky energický ako Štúr; je skôr kontemplatívny rojko, hlboko cítiaci melancholik, jeho spôsob uvažovania a písania, najmä vo veršoch reflexívnych, má v sebe čosi mystické.

Do r. 1843 i Hodža, ako sme videli, bol prívržencom absolútnej jazykovej jednoty s Čechmi a obhajoval ju slovom i písmom. V tom roku však i on vstúpil medzi prvých zástancov a obrancov novej ľudovej spisovnej slovenčiny. S Hodžom a Hurbanom Štúr vlastne dohovoril plán, podstatu a postup odluky; s ním nový literárny jazyk upravil na základe nárečia liptovského, ktoré pokladal za najrázovitejšie. Na Hodžovej fare pod Vysokými Tatrami r. 1844 vznikol tiež už spomenutý spolok Tatrín, ktorý podľa vzoru českých „Stálcov“ zbieral hmotné príspevky na novú štúrovskú literatúrnu organizáciu — a to náukovú i prostonárodnú, pripravujúc sa vydávať knihy a v štúdiách i v samotnom rozvoji podporovať nadaných jednotlivcov. Hoci Tatrín úradne ani nedosiahol potvrdenie, predsa horlivo pôsobil až do revolúcie.

Hodža vzal na seba úlohu takrečeno psychologicky odôvodniť podstatu novej jazykovej odluky slovenskej.

Prvý jeho pokus v týchto súvislostiach, „Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo“, vydaný v Levoči r. 1847, hovorí srdečným a živým prostonárodným spôsobom, v čom bol Hodža majster, o každodenných, naliehavých potrebách ľudu, k vystihnutiu ktorých najlepšie sa hodí ľudová reč, o Slovákovom vrodenom všeslovanstve, ktoré prostredníctvom jeho dialektu dáva mu kľúč ku všetkým slovanským jazykom a literatúram, lebo prostý ľudový slovenský človek všetkých Slovanov pokladá vlastne za Slovákov, a ďalej dokazuje, že literárna starostlivosť o ľudový jazyk je zároveň príkazom osvety, demokratičnosti, humanity. Bola to nepriama odpoveď „Hlasom“.

Druhý Hodžov pokus z tých rokov je „Větín o slovenčině“, vydaný taktiež v Levoči r. 1848. Je to ten istý predmet, lenže poňatý sústavne a osvetlený historicky a filologicky. Hodža snaží sa dokázať, že slovenské nárečie i povaha Slovákov ako kmeňa majú svoj osobitný ráz a preto i právo na zvláštny literárny typ. A v pestovaní tohto typu opäť vidí príkaz ľudovosti a čistého demokratizmu, vyčítajúc európskym literatúram „aristokraciu ducha“, pre ktoré veľké neliterárne obecenstvo nižších vrstiev je iba mŕtvy materiál, ak o ňom vôbec vie. Zvláštny dôraz však kladie Hodža, ktorý za otca literárnej slovenčiny prehlasuje vlastne Kollára, i na ďalšiu duševnú a kultúrnu spojitosť domáceho vzdelanstva s Čechmi, ktorú pokladá za samozrejmú podmienku ďalšieho zdravého rozvoja. A zaujímavá je i forma tejto knižky: Hodža zamieta fonetický Štúrov pravopis, označuje ho za nemožný pred súdom slovanskej filologickej kritiky a vracia sa k etymologickému, v češtine obvyklému spôsobu písania, ktorý sa potom od r. 1852 všeobecne na Slovensku prijal.

Takýmto spôsobom na sklonku štyridsiatych rokov XIX. storočia stáli proti sebe, alebo aspoň vedľa seba, oba literárne tábory: slovenský a československý.

Ale prudké vášne prvého rozmachu čoskoro sa vybúrili a vracala sa rozvaha. Revolučné a porevolučné roky priniesli nejednu skúsenosť: mnohé obavy českých vlastencov ukázali sa plané a mnohé nádeje slovenských národovcov prehnané — nastalo vytriezvenie a vzájomné zbližovanie sa.

Nesplnila sa Šafárikova obava, že slovenská inteligencia sa odcudzí spoločnej osvete a spoločným národným záujmom, že zbytočne vyplytvá svoje sily na „stvoření nového světa, neodvislé národní tatranské vzdělanosti a literatúry“, a že „o vzájemnosti v literatuře, jakáž posud byla, bez jednoty spisovného jazyka napotom ani řeči býti nemůže“. Duševná jednota a zhoda, spoločné ciele, vrodená reč krvi aj po roku 1844 prejavili sa vždy, kedykoľvek, ako napr. po obrate marcovom roku 1848, išlo o životné záujmy národa. Všetok ďalší vývoj na Slovensku, ktorý sa dodnes úzko primkýňa k národnému rozvoju v Čechách a na Morave, je dôkazom toho. Spisovná slovenčina od r. 1852 vonkajšou úpravou a tiež i svojou vnútornou organizáciou opäť sa značne priblížila k spoločnému spisovnému jazyku, ktorý usilovne pestovať prehlasovali práve Štúr a jeho poprední vrstovníci za nevyhnutný príkaz národnej vzdelanosti. Nezakladáme zvláštnu veľkú literatúru, prehlásil už r. 1851 Jozef M. Hurban; nám ide jedine o zachovanie slovenského života.

A rovnako sa nesplnili všetky nádeje štúrovcov, najmä po stránke národnej, politickej a spoločenskej. Literárna slovenčina neprebudila a neobrodila ľud naraz, ale dodnes iba pomaly a s veľkým úsilím koná svoju nesnadnú úlohu;^[75] nepripútala natrvalo k národu odrodilú šľachtu, ktorá nakoniec celkom odpadla; nedobyla si politické a kultúrne uznanie v Uhorskom štáte, naopak — uvedomelého štúrovského Slováka už r. 1848 rovnako pokladali za „panslavistického buriča a zradcu“, ako predtým uvedomelého kollárovského Čechoslovana: práve osudy Štúrove, Hurbanove a Hodžove za povstania i neskoršie sú jasným dokladom toho.

Pozitívne výsledky Štúrovej školy po r. 1844 prejavovali sa teda v tom, že napokon previedla literárne zjednotenie s domácimi katolíkmi; že na Slovensku zriadila základy uvedomelej národnej organizácie; a že rozpútanou sviežou tvorivosťou vyvolala množstvo slovesných plodov, ktoré umelecky zachytili slovenský typ i slovenskú dušu, a tým našu literatúru obohatili o nové, pôvodné a svojrázne črty.

Štúrove „Slovenskje Národnie Noviny“ a „Orol Tatránski“.

Zároveň s prvým úsilím o nový spisovný jazyk Ľudovít Štúr začal rozvíjať horlivú politickú činnosť. Skladal petície, organizoval deputácie k vláde i snemu, písal obranné politické brožúry a články do zahraničných časopisov („Klagen und Beschwerden der Slowaken wider die Übergriffe der Magyaren“, v Lipsku r. 1844; „Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus“, tamže r. 1845; listy do augsburských „Allgemeine Zeitung“ atď.), a najmä vymáhal úradné povolenie pre slovenský politický časopis.

To sa Štúrovi napokon aj podarilo, a dňom 1. augusta, čiže „klasna“, r. 1845 začali v Prešporku dva razy týždenne vychádzať „Slovenskje Národnie Novini“ s beletristickou týždennou prílohou „Orol Tatránski“. Oba sa udržali do jari r. 1848, keď v povstaní zanikli.

V troch ročníkoch oboch týchto časopisov, vedených najmä Štúrom, „Mladé Slovensko“ uložilo veľkú časť svojej obrovskej práce programovej i tvorivej. Všetci mladí spisovatelia, ktorých ďalej uvádzame, a popri nich ešte množstvo iných, v „Orle Tatránskom“ položili základy svojho mena. Okrem toho Štúrove noviny, podobne ako súčasné časopisy Havlíčkove v Čechách, horlivo začali organizovať i spoločnosť. Ich pôsobením vznikali stá protialkoholických „spolkov striedmosti“, hospodárskych jednôt, čitateľských spolkov, obecných knihovní, nedeľných škôl atď. Sústavné zpravodajstvo zo všetkých slovenských oblastí bolo stálym živým podnetom i kontrolou. Posudky beletristických i náukových spisov opúšťali blahovoľné starovlastenecké stanovisko a neostýchali sa voľne prejavovať svoju mienku o všetkých domácich zjavoch.

A najmä jeden zjav v Štúrových politických novinách je zaujímavý. Hoci celá maďarská verejnosť vo svojich štátoprávnych, samosprávnych a národnostných snahách bola jednotná, líšila sa v otázke stavovskej. Dovtedajšia samovláda aristokracie mala v uhorskom magnátstve mocných stúpencov a zástancov. Ale vyskytol sa publicista nevšedného nadania, ktorého časopis „Pesti Hirlap“ od r. 1841, plnou mierou koristiac z trocha uvoľnenej tlače, sústavne hlásal francúzsky liberalizmus a konštitucionalizmus, demokratickú rovnosť a sebaurčenie národov. Bol to neskorší maďarský revolučný diktátor Lajos Kossuth, ktorý proti šľachtickej konzervatívnej strane strhol všetku verejnú mienku za sebou.

Tu Štúr zapustil radlo. Kossuthov liberalizmus a demokratizmus bol iba pre vyvolených: feudálny útlak privilegovanej kasty, proti ktorému bojoval, nahrádzal štátnym útlakom privilegovanej národnosti; zemianstvo za stratené samopanstvo nad sedliakom malo sa hojiť samopanstvom nad všetkými nemaďarskými národnosťami. Preto Ľudovít Štúr v „Slovenských Národných Novinách“ r. 1847 široko rozvíjal celú otázku, ukazujúc, čo je skutočná konštitúcia, liberalizmus a ľudovosť, a na sklonku toho istého roku ako poslanec mesta Zvolena na sneme prešporskom s veľkým úspechom obhajoval svoje zásady, oznamujúc už skoro všeobecný obrat.

Štúr v množstve článkov, nazvaných „Naradi ku zlepšeňú stavu našej krajini“ (vo februári a marci r. 1847 v „Slovenských Národných Novinách“), rozvinul hlavné svoje politické požiadavky. Žiadal, aby sa zrušila sedliacka robota pre pánov a tým sa milióny poľnohospodárskeho ľudu povzniesli na slobodných občanov; aby šľachta platila dane ako všetci ostatní, z čoho ihneď nastane dostatok prostriedkov na zveľadenie obchodu, priemyslu a školstva a prestane nehumánne kastovníctvo; aby mestám a ľudu doprialo sa dostatočné snemovné zastúpenie, čím až vznikne skutočná občianska rovnosť; aby sa zdemokratizovalo prisluhovanie spravodlivosti pri súdoch, ktorých povinnosťou je rovnako zaobchádzať s urodzenými a neurodzenými, privilegovanými a neprivilegovanými. Iba takto sa rozvinie opravdivá príchylnosť ku krajine a skutočná, prirodzená jednota obyvateľstva, ktorá sa doteraz nahrádzala umelou jednotou, t. j. násilným zavádzaním jednej reči a národnosti. („Sl. N. Noviny“, str. 678).

V týchto Štúrových návrhoch počujeme jasný ohlas toho, čo z Francúzska, Belgicka a Nemecka ozývalo sa po Európe, pravda, prispôsobený domácim okolnostiam. V Čechách v tom čase — za dokonávajúceho Metternichovho panstva, za zvieraného života stavovských snemov a za cenzúrneho útlaku — nebolo ešte možné verejne vyslovovať takéto požiadavky.

Ešte prenikavejšie a účinnejšie prehovoril Štúr živým slovom, keď ako poslanec kráľovského mesta Zvolena ocitol sa na prešporskom sneme. „My chceme slobodu; to je náš cieľ a svätá naša túžba“, volal v snemovni 17. novembra 1847. Žiadal pre mestá, ktoré cez stredovek boli hradbami slobody, politické práva. Slobody v Uhorsku je dosť, ale iba slobody aristokratickej; ľudskej slobody je tam veľmi málo. Utláčaním miest bol utláčaný i dedinský ľud. Novou slobodou pre všetkých oslobodí sa i súdnictvo od feudálnej nerovnosti.

Je príznačné, že veľký demokrat Kossuth so Štúrom sa vtedy zrovnával iba v zásade, vytýkajúc mestám, že sa pachtia za výsadami a tým zároveň zaviňujú nerovnosť, a neprihovárajúc sa zatiaľ ešte za rozmnoženie mestských hlasov v zastúpení snemovne. Politická poroba ľudu je vraj jeho prirodzeným osudom. („Slov. N. Noviny“, str. 950.)

A tak Štúr postupoval i ďalej. Dňa 21. decembra ohnivou rečou žiadal, aby bolo zrušené ľudové poddanstvo a 15. januára 1848 hovoril za obnovu škôl, základom ktorých má byť materinský vyučovací jazyk. A keď pre rastúci terorizmus väčšiny Štúr 13. marca opustil zasa snem, preniesol boj na publicistické pole do svojich novín.

Z hĺbky duše oslavoval Štúr novú dobu, keď 15. marec 1848 i Uhorsku ohlásil novú konštituciu, zrušil sedliacke poddanstvo i tlačovú cenzúru a zaviedol právo slobodného spolčovania. Ako pravý demokrat, Štúr jasá dňa 31. marca, že už prestalo tyranstvo panských korbáčov a vláda palice, mozolenie ľudu na cudzích poliach a jeho týranie na vrchnostenských súdoch; „ľud náš je už slobodní, už buďe raz obivateľ krajini (t. j. občan zeme) a človek!“

Vtedy však už rýchly rozvoj udalostí r. 1848 volal Ľudovíta Štúra a jeho literárnu družinu od redakčných a spisovateľských stolov priamo do verejného života, k politickej agitácii v najširších vrstvách, a na tejto pôde získal množstvo vynikajúcich pomocníkov, ako o tom rozprávajú občianske dejiny revolučných rokov.

Hurbanove „Slovenskje Pohľadi“ a jeho „Nitra“ II. — V.

Zatiaľ čo iní skladajú a vydávajú dobré spisy ľudové, školské, náboženské, reprodukujú rozprávky, píšu verše a novely, novinárčia atď. — Jozef M. Hurban (rokom 1843 počínajúc do konca života prostý evanjelický farár v Hlbokom) od roku 1846 tlačí v Skalici široko založený revuálny časopis: „Slovenskje Pohľadi na vedi, umeňja a literatúru“, podnik v tom čase a za vtedajších domácich okolností neobyčajne odvážny, ktorého stĺpce do roku 1848 Hurban z najväčšej časti vypĺňa sám.

Hurbanove „Pohľadi“ sú síce stavba predčasná, začatá od strechy; jednako im nemožno upierať samostatný myšlienkový rozmach a časovú i agitátorskú silu a prenikavosť.

Hneď prvá programová stať je zaujímavá. Hurban, ktorý síce nikdy nebol na zahraničnej vysokej škole, predsa však doma sa usilovne zapodieval štúdiom novej filozofie, úplne podľahol vplyvu idealistickej špekulácie nemeckého smeru Heglovho a Schellingovho, asi podobným postupom, ako tomu smeru podľahla špekulatívna stránka ruského slavianofilstva, alebo ako filozofovali poľskí mystici a v Čechách Amerling, Klácel a iní.

Hurbanovi ide o jednotu celého vnútorného človeka; jemu myslieť a byť, myslieť a konať, vedieť a veriť je jedno a to isté. Na dejinný vývoj ľudstva hľadí ako na zrejmé vtelovanie svetového ducha, na jednotlivé vynikajúce osobnosti ako na samovoľné nástroje a rečníkov tohto ducha vo vývoji pokroku. Lenže Hurban tento pokrok nevidí v opatrnom, kritickom rozbore rozumovom; sám rozum naopak pokladá za mohutnosť rúcajúcu, rozkladnú, pravdu iba zatemňujúcu. Preto vo svojich proroctvách o povahe budúcej slovanskej vedy Hurban vraví: „Ona ňebuďe bez velikej puovodnosťi… ňebuďe obmezená úzkimi medzámi sistémou storakích… Najpredňejší ťah vedi slovanskej buďe… viďeňja duchovnuo pravdi celej“. Preto slovanská veda zamietne všetku tzv. systémovosť, zamietne racionalizmus, skepsu, bezduché hromadenie látky a mechanické zbieranie faktov, pretože ona bude pravdu priamo vidieť. Podľa toho skutočnosť slovanská v budúcnosti zjaví sa ako „úmyslo-čin“, „slávo-skutek“, „svato-život“, „obrano-boj“, „výbojo-pokoj“, „slávo-človek“, „světo-duch“ a „světo-životo-duch“. Zatiaľ sa to zdá dogmou; ale budúcnosť zdanlivej dogme vdýchne opravdivý život.

Toto aprioristické, romanticko-mystické nazeranie príznačne charakterizuje Hurbana z r. 1846 oproti Hurbanovi z r. 1839, a v ňom vlastne i školu, ktorej bol tlmočníkom. Svoju apriornú ideu hľadal v prírode, v dejinách i vo svete duchovnom, a čo sa jej priečilo, to razom a príkro zamietal.

V svojej obsažnej, dôležitej štúdii „Slovensko a jeho život literárni“ (vychádza v niekoľkých ročníkoch „Pohľadov“), nad ktorú sa nenapísalo vrúcnejšej oslavy slovenskej kmeňovitosti, protestant Hurban prvý raz sa stretol so starou domácou katolíckou literatúrou, na Slovensku tlačenou v XVII. a XVIII. storočí. Nevidí v nej však prejav sústavného vyhladzovacieho boja proti mysleniu a cíteniu reformačnému, ktorý v tom čase viedol sa i v Čechách a všade na európskom západe, ale v dialektických odchýlkách trnavských jezuitov, ktorí ľudu písali, ako vedeli, znamená mu už vedomie slovenskej kmeňovej odlišnosti a samostatnosti v novovekom národnom zmysle.

Preto Hurban znemožňoval napr. snahy liberalizujúcich protestantov v Uhorsku, ktorí sa usilovali zjednotiť obe evanjelické vierovyznania, cirkev Lutherovu i Kalvínovu, na spoločnom základe; videl v tom ohrozenú pozitívnosť konfesie, božské základy dogmy, znešvárené ľudským racionalizmom. Preto v ustavičných polemikách o spisovnú slovenčinu so zástupcami jednotného jazyka spravidla zamietal vecný rozumový rozbor, zavrhujúc ich dôvody búrlivými apostrofami na národnú minulosť i budúcnosť. A preto Hurban hneď v prvom zväzku „Pohľadov“ zaujal nezmieriteľné stanovisko proti Karlovi Havlíčkovi pre jeho triezvy kriticizmus, ktorému podroboval náš život i literatúru, príbuzných Slovanov i naše vlastné slovanstvo.

Na všetko, čo vyhovovalo Hurbanovej apriornej idei, hromadil, aby sme tak povedali, sviatočné farby, tam bol prorokom, básnikom v próze. Kde však jeho idea narazila na odpor, tam zavrhoval s neznášanlivosťou a prudkosťou teologických polemík XVII. storočia.

Filozofia, história, umenie a literatúra mali byť hlavnými časťami programu Hurbanových „Pohľadov“. Jednako náhly sklon k premenám r. 1848 nedoprial vydavateľovi času, aby zatiaľ celkom vykonal svoje predsavzatie. Pred revolúciou vyšli iba dva zväzky prvého dielu tohto almanachu, v ktorých najživšiu pozornosť vzbudzovala podrobná hliadka nových slovenských i českých spisov a časopisov, do toho času u nás nevídanú čo do smelosti a útočnosti na všetky strany, ak nehľadíme na Havlíčka.

Ale Hurban mieril aj inam a vyššie. On popudil proti sebe i maďarskú a maďarónsku verejnú mienku, nakoľko sa javila v snemovej i cirkevnej aristokracii, v liberálnej teológii a v publicistike. Týmto vplyvom podarilo sa úradnou cestou r. 1847 zastaviť „Pohľady“. Hurban si potom vo Viedni síce vymohol nové povolenie, ale zatiaľ nastal marec roku 1848 a s ním čas činnej politiky, do ktorej sa Hurban vrhol so všetkou svojou energiou, postaviac sa na čelo národnostného hnutia na Slovensku.

*

Ešte pred „Slovenskými Pohľadmi“ Hurban vyvolal všeobecný ruch druhým ročníkom svojho almanachu „Ňitra“, ktorá r. 1844 vyšla v Prešporku ako „dar drahím krajanom slovenskím obetuvaní“; bola to prvá kniha vytlačená štúrovskou slovenčinou.

Čo vyznačuje tento ročník i ďalšie, tretí (1846), štvrtý (1847) a piaty (1853), je silný sklon k ľudovosti, ktorý sa prejavuje v nadaných Štúrových odchovancoch, v Kráľovi a Kalinčiakovi; Hurbanova realistická satira na malomeštiacke živorenie súčasnej domácej spoločnosti; a romantická oslava kmeňového slovenského povedomia, prenášaného až do dávnej minulosti, ako sa prejavuje zase najmä v Hurbanovej novele z čias Matúša Čáka „Olejkár“ (1846). V Hurbanových „Nitrách“ (1844 — 1853), tak ako v „Orle Tatránskom“ (1845 — 1848), Štúrova škola uložila najvýznamnejšie ukážky svojho slovesného tvorenia.^[76]

Andrej Sládkovič.

Čechy a Morava v rokoch konštitučného obratu nemali skutočnej poézie; všetka životná energia v tom čase stravovala sa tu v činnosti verejnej.

Slovensko pri všetkej svojej vtedajšej zúboženosti politickej i sociálnej malo poéziu. Táto poézia vo veľkej miere vytryskovala z bohatých ľudových prameňov a v umeleckom spracovaní odzrkadľovala i všetky časové ideály.

Nejeden z mladých básnikov vtedajšej Štúrovej družiny bol známy i v Čechách. Tak najmä originálny talent, ktorý ešte po rokoch Bohumil Janda^[77] podroboval nadšenému rozboru, ba ktorého podstatu neskoršie Vítězslav Houdek^[78] určoval s vrúcnym uznaním. Je to Andrej Sládkovič, pravým menom Braxatoris, narodený r. 1820 v Krupine ako ôsmy syn zo sedemnástich detí evanjelického učiteľa.

Mladý Sládkovič študoval v Banskej Štiavnici, kam už tiež v rokoch tridsiatych doliehalo nacionalistické hnutie. Čítal „Musejník“ a „Květy“, sonety „Slávy dcery“ i hexametre Jána Hollého.

Usporiac si niečo peňazí z namáhavých kondícií, Sládkovič r. 1840 rozhodol sa odísť do Prešporka na evanjelickú teológiu. Skromný, mysliaci mladík bol tam z najobľúbenejších Štúrových žiakov.

Dosiahnuc tento stupeň, túžil ešte vyššie. S novou neveľkou zásobou peňazí r. 1843 vydal sa na univerzitu do Nemecka, do Halle. I tam pri chudobnom hmotnom stole kynuli mu duševné hody: idealistická filozofia a Puškinove verše, ktoré mu všetky podaroval priateľ Rus, študujúci v Halle.

Od r. 1844 nachádzame Sládkoviča v malej dedinke Rybároch, blízko sliačskych kúpeľov na zvolenskom Pohroní, ako vychovávateľa v zemianskom dome. A tam dozrela jeho poézia. Čo Sládkovič dotiaľ tu a tam roztratene odtlačil, nijako nevynikalo nad vtedajšie naše priemerné veršovanie. Zato Sládkovičove verše hneď v prvých číslach „Orla Tatránskeho“ obrátili na básnika pozornosť. Bol to rodený kontemplatívny lyrik veľkej sily a malebného slova, bohatej, vždy zanietenej obraznosti a hlbokého citu. Všetky jeho názory sú, pravdaže, vtedy a tiež neskoršie, romantické; ale všade prejavuje i reálny, plastický zmysel pre skutočné zjavy života a jemné porozumenie pre všetky prírodné zjavy.

To sa ukázalo najmä v prvej väčšej Sládkovičovej skladbe, vydanej v samostatnej knižke v Pešti r. 1846 s názvom „Marína“.

Čo do rozlohy i poňatia predmetu je to zjavná imitácia „Slávy dcery“, ako mnoho iného v našej predmarcovej poézii. I popud k básni bol podobný ako u Kollára. Za čias jeho informátorstva v B. Štiavnici r. 1839 vznikla totiž u Sládkoviča úprimná náklonnosť k dcére rodiny, kde vyučoval, a po skončených štúdiách chcel sa s ňou oženiť. Ale za Sládkovičovho hallského pobytu naskytla sa jeho neveste výhodnejšia partia, a chudobný teológ dostal košom. Jeho duša bola ranená. A vo vidieckom zátiší, vrátiac sa na Slovensko, vyspieval svoj žiaľ v rozsiahlej lyricko-epickej básni.

„Marína“ chcela byť slovenská byronovská veršovaná poviedka, ktorej typ Sládkovič našiel v Puškinovom „Oneginovi“. Ale pre tento ráz nedostávalo sa skromnej osobnosti nášho básnika dostatok svetáckej pózy, znalosti spoločenského života, dostatok skepsy a pesimizmu. Zostal melancholikom a idealistom a pridŕžal sa ustrojenia „Slávy dcery“.

Ako Kollár zo svojej Nemky Míny urobil ideál slovanskej devy, a potom božskú bytosť, i Sládkovič z obyčajného meštianskeho dievčaťa učinil ideál Slovenky a nakoniec nadzemskú vidinu.

Básnik opisuje svoju vyvolenú, ako vo svojej izbietke spieva, ako sa večer ukladá na biele lôžko a v rannom jase otvára oblok, ako túži a dumá, ako v záhradke polieva kvetinky, chytá motýľa, spieva, ako odmieta starého boháča-nápadníka a znovu sa zasľubuje vzdialenému mládencovi. A ako, nemôžuc mu patriť, mení sa na vílu, lieta s ním nad horami a vznesie sa do nadsvetia, kým milenec zrieka sa osobnej lásky k nej, a vrátiac sa na zem, zasvätí sa životu svojho národa.

Ako vidíme, osnova väzí ešte v celkom starom inventári romanticko-mýtickom. V nej nie je ťažisko skladby.

Toto ťažisko spočíva v jednotlivých žánrových obrázkoch, v názore na prírodu ako tešiteľku a hojiteľku ľudských vášní i ako na zrkadlo ľudského ducha, a v bohatých reflexiách o ideáloch krásy, lásky, mladosti a kriesiacej sa národnosti.

Sládkovič sa zbavil Kollárovej bájoslovnej príťaže, ktorá miestami pôsobí dojmom veršovaného náučného slovníka, opustil tesný znelkový pancier, nepodáva repertórium slovanských i cudzích zaslúžilcov a previnilcov, ktorými sú preplnené najmä posledné časti „Slávy dcery“. Sládkovičove žánrové obrázky, pokiaľ jeho dievčenská postava zdržuje sa medzi ľuďmi, sú plné životného svetla a tepla, podobné tým, ktoré nás tešia v Mickiewiczovom „Panu Tadeuszovi“. A Sládkovičove reflexie o vnútornom svete mladej duše, ktorá v túžbach po energickej reformátorskej činnosti a po ideálnej snahe oblažiť všetkých trpiacich a vydedených objíma svet, sú verným výrazom celého tohto zanieteného snaženia, ktoré predchádzalo európsky výbuch roku 1848.

A ešte niečo je príznačné pre mladistvého básnika: jeho dikcia. Písal nárečím, ktoré ešte nemalo gramatiku, ani slovník, naberal priamo z ľudového prameňa. A predsa, popri všetkej rytmickej kolotavosti, Sládkovičovo slovo znie tak mäkko, bohato a pritom pevne a určite, že sa stalo prameňom a vzorom pre neskoršie teoretické skúmanie a pre neskoršiu domácu básnickú generáciu.

Sládkovičova „Marína“ mala zaujímavú dohru, či vlastne predohru. Keď r. 1845 predložil rukopis na valnom zhromaždení spolku Tatrína v Lipt. Sv. Mikuláši mladým Štúrovým horlivcom, vtedy pevne odhodlaným v nezávislom stave mládeneckom všetky svoje sily obetovať vzdelávaniu svojho ľudu, razom ju odsúdili. Bola im príliš romantická, západniarska, kochala sa v zožen-

šťujúcich pomysloch, ochromujúcich životnú energiu, bol to predmet nehodný novej generácie, ba priam vraj lascívny. Márne si trúfali básnika obhajovať Hodža a Kalinčiak — Tatrín knižku nevydal. Ale uplynuli roky, prvé vydanie sa rozobralo, okrem malých výnimiek všetci z vtedajších prítomných mladých mužov založili si svoj rodinný krb — a už koncom päťdesiatych rokov tí istí, kedysi prísni odsudzovatelia verejne sa ozývajú v novinách, aby sa Sládkovičove básne vydali, najmä kvôli „Maríne“.

*

Čím viac sa blíži rok 1848, tým ráznejšie a časovejšie znejú Sládkovičove verše. V rokoch 1846 a 1847 mnohé lyrické básne ospevujú organizovanú, prehĺbenú emancipačnú prácu zdola, v ľudových masách, kladú za vzor ráznosť juhoslovanských pováh, odmietajú výčitky malosti, nezavinenej zanedbalosti a nevzdelanosti vlastného ľudu, poukazujú na zárodky jeho schopností, ktorým je treba iba svetla a tepla občianskej slobody, aby sa rozvili v bohaté kultúrne útvary.

A keď 15. marca rozletela sa zvesť o novej konštitúcii, Sládkovič v „Orle Tatránskom“ zaspieval svoju „Pieseň o slobodnej vlasti“ hlbokým prsným zvukom starých žalmistov, ktorá silou a svojím vzletom vyrovná sa vtedajším najslávnejším piesňam maďarského lyrika Petőfiho.

A vtedy, r. 1848, ešte pred revolúciou, dozrel i Sládkovičov plod, ktorý odvtedy nerozlučne zrástol s jeho menom, kde umelecky stelesnil celé obrovské Mladé Slovensko a zidealizoval ľudový typ v zmysle ušľachtilého demokratizmu rokov, ktoré viedli k marcovému obratu.^[79]

Je to veľká báseň „Detvan“, dejom z čias populárneho ľudového Mateja Korvína, celou svojou podstatou však dokument slovenského názoru z polovice XIX. storočia.

*

Vysoký štíhly vzrast, svaly ako z ocele, smelý, sebavedomý pohľad, dlhé tmavé vlasy, dopredu spletené vo dva vrkoče, tvár nie celkom oholená, len pod nosom ako znak rovnosti s „pánmi“ čierne fúziky, krátka, bohato vyšívaná košieľka s voľnými rukávmi, cez rameno čierna huňka, široký, bohato ozdobený kožený opasok, na nohách „krpce“, t. j. ľahká obuv na spôsob sandálov, pripevnené ozdobne stočenými remeňmi okolo lýtok, a na hlave okrúhly čierny klobúk a v ruke valaška — to je obyvateľ rozľahlej horskej dediny Detvy a celého horského kraja rovnakého mena vo Zvolenskej stolici, typ originálny svojou telesnou zdatnosťou a obrovským vzrastom, svojou rukolapnou obratnosťou v drobnom domácom remesle a priemysle, svojimi ohnivými ľudovými a zádumčivými zbojníckymi spevmi, a najmä svojou originálnou, vrodenou hrdosťou a nepoddajnosťou, ktorá sa často zvrhá v surovosť a ruvačku. Detvan je najlepší ľudový spevák a tanečník, najsmelší jazdec a lovec, najobratnejší robotník a najvytrvalejší vojak, ale i najnebezpečnejší bitkár a zbojník, výstredník a pijan. Je v ňom kus toho, čo kedysi bývalo v chodských Psohlavcoch a moravských Hanákoch.

Sládkovič, od mája r. 1847 zdržujúc sa na svojom novom pôsobisku, na Hrochoti, medzi týmto ľudom, zahľadel sa do neho a vybral si ho za umeleckú predlohu. Volil tak úmyselne a šťastne. Zo všetkých mäkkých, poddajných, pokorných a ponížených slovenských kmeňov, ako ich rodila jeho otčina, mohol si pre svoj cieľ vybrať iba tento jeden, ktorého nezlomila panská samovláda ani do r. 1848, a z ktorého už kráľ Matej Korvín najhojnejšie zásoboval svoj povestný Čierny pluk.

Dejové vlákno v Sládkovičovom „Detvanovi“,^[80] lyrickoepickej básni v piatich spevoch, je tenučké. Švárny Martin Hudcovie bezstarostne trávi mladé roky vo svojom rodisku Detve a miluje Elenu, prvú sedliacku krásavicu celého okolia. Kráľ Matej (do ktorého čias je dej fingovaný), príde na lov do svojho Zvolenského zámku, a Martin, spozorujúc jedného z kráľovských loveckých sokolov, ako sa vrhá na mladého zajaca, svojou valaškou zabije lúpežného vtáka. A keď ho druhovia poučia, čoho sa nevedomky dopustil, vezme zabitého sokola, smelo ho odovzdá kráľovi a bez vytáčok sa priznáva, že to urobil preto, lebo bránil slabšieho pred silnejším. Kráľovi sa zaľúbi statný poctivý mládenec, na ktorom lipne celá dedina, pretože ju nedávno zbavil najnebezpečnejšieho horského zbojníka, a miesto klady, ktorá previnilcovi patrila, daruje mu najkrajšieho zo svojich vraníkov. Ale práve kráľovskou záľubou Martinov osud je spečatený. Verbovníci, ktorým sa podarí vylákať z mládenca osudné áno, odvedú ho do Čierneho pluku, kde bez stopy zaniká.

Nezdá sa, že by český básnik Bohumil Janda, zanietene oceňujúc Sládkovičovho „Detvana“, bol správne pochopil autorov úmysel. „Žel,“ vraví medziiným, „že báseň ta ostala kusá, bez konce a rozpletení; patrno z počátku jejího, že byl velkolepý plán, jemuž osud nedopřál provedení“. „Detvan“ nechcel byť eposom; na ucelenú skladbu v zmysle staršej hrdinskej epiky Sládkovič iste nepomýšľal, dobre poznajúc hranice svojho nadania. V „Detvanovi“ autor chcel umelecky zachytiť slovenskú prírodu, slovenský ľud po jeho stránke plastickej, charakterovej i duševnej, a napokon vysloviť i seba, t. j. túžby a ideály Mladého Slovenska, ktoré v ňom prebudil blížiaci sa rok 1848.

Nemožno o tom pochybovať, že historický rámec básne je iba vonkajší a náhodný. To, čo básnik opisuje nie je vzdialené XV. storočie, ale dnešná Detva a jej ľudia.

Rembrandtovským štetcom básnik zachycuje obrovské horské úbočia, tzv. zbojnícku Poľanu, ktorej útesy sa tratia v oblakoch, odkiaľ sa roztvára čarovný pohľad na bujné horské lúčiny, na chodníky hadiace sa po úbočiach a na stovky dolín a dedín v modravej diaľke.

Iný obraz: nedeľný večer. Dievčatá na pažiti poskakujú v hrách, točiac sa okolo Eleny. Spevom privábia Martina, ten sa dva razy zatočí so svojou vyvolenou, a ako sa zjavil, tak zmizne; iba z diaľky znie pieseň jeho pastierskej fujary.

Zase iný výjav. Je noc. Vysoko na horách, na salaši, starý bača otáča ražeň s baranom a druhého varí v žinčici nad plápolavým ohňom, gajdy znejú, zhromaždení mládenci krepčia odzemok, potom zasadajú k „zbojníckej“ hostine a na machu podriemujú do ranného svitu.

Opäť ďalší obraz: rušný výročný trh v mestečku Slatine, kde zemania i ľud hemžia sa v kolotavom dave, vyčkávajúc kráľa a jeho družinu.

Alebo Martinove večerné besedy na lavičke pred domom Eleninej matky, prostý, srdečný, doberavý rozhovor milencov a veterné zámky ich nádejí do budúcnosti.

Alebo napokon verbovnícke výjavy: švárna družina vyšnurovaných vojačkov, za nimi vábna cigánska muzika so svojimi lahodnými huslami a perlivým cimbalom, ktorý k sebe neodolateľne vábi chlapcov, mätú im hlavy a odvádzajú svoje koristi plačúcim nevestám a preklínajúcim matkám.

Vcelku, ako vidno, temer samý idylický malosvet a prírodné i ľudové zátišie, nie veľká epopeja, ani dramatické otrasy.

Ale v týchto živloch je Sládkovič úplne doma, tu jeho umenie vládne neobmedzene.

Predovšetkým je dokonalý maliar postáv. Jeho ľudové figúry žijú. V tanečnom kruhu, pri speve, pri zápasoch, pri každom pohybe a posunku vidíme nielen každý záhyb ich šatu, ale i každé plastické gesto, každý chvíľkový, menlivý výraz ich zraku a tváre. Je čosi homérskeho v básnikových prostých líniách, ktorými každú situáciu a každé hnutie mysle pretvára v názorný, rušný dej.

Okrem toho Sládkovič hlboko nahliadol do duše svojich ľudových postáv. V tých svalnatých telách je myseľ detinská, hravá. Cítia opravdivo a hlboko, ale neradi svojim citom požičiavajú slová, sentimentálna, blúznivá rozcitlivenosť je im neznáma a cudzia. Napriek všetkej energii pri niektorom počínaní si a pri výkonoch každodenného zamestnania akýsi pasívny fatalizmus, tiché odovzdanie sa nepremennému osudu vládne ich životom, hoci celou bytosťou lipnú na svojej hrude i svojej individualite, cítiac, že iba tam je koreň ich života. Hrdina básne napr. vie, že si nezaslúžil svoj osud; jednako sa nevzpiera, opúšťa starých rodičov, utrápenú nevestu, rodnú viesku i hory, odkladá huňku, opasok, fujaru, ale posledného znaku svojej ľudskej individuality sa nezrieka ani na kráľovský rozkaz: svojej valašky a svojich vrkočov — bez nich nebol by človekom, bol by iba ostrihanou ovcou…

*

Je ako slnko jasné, že napriek všetkej vernosti pozorovania a napriek všetkej realite opisovania, básnik svojím základným názorom je predsa len idealista a romantik. Prinášalo to so sebou už jeho ponímanie ľudu ako jadra a nositeľa národa, jeho nadšený a precítený demokratizmus, ktorý prosté bytosti z chalúp a lesov stavia na roveň šľachticom a kráľom, ba v týchto postavách vidí vlastných nositeľov a tlmočníkov ľudských ideí.

Na Sládkovičových vidieckych osobách nič nie je hrubé a nečisté, aj ich najvšednejšie úkony sú sviatočne zjasnené, nikde rub a tieň, nikde hrubé vášne a stravujúce náruživosti.

Detviansky hrdina Sládkovičovej básne je pravý sedliacky gentleman svojím ušľachtilým vystupovaním, neohrozený obhajca slabých a utláčaných, neznajúci pretvárku a lož, i keď mu ide o hrdlo, slobodne oznamujúci svoje malé previnenie, za ktoré pyká stratou všetkého životného šťastia. Sám vyhľadá kráľa, stojí pred ním vzpriamený ako jedľa, voľne s ním hovorí, nie ako predmarcový syn roboty, ale ako muž a človek — skoro by sme povedali, ako konštitučný svojprávny občan z polovice XIX. storočia.

A práve tak i hlavná dievčenská postava. Je v nej toľko zjemnelého správania sa, toľko ušľachtilosti gesta, toľko noblesy citu, že — ako už priateľ a ctiteľ Sládkovičov, Ján Kalinčiak, povedal — takú Elenu, ako ju tu maľuje básnik, nenájdeme nikde vo skutočnosti, iba ak v básnickom vnútre.

A čo všetko Sládkovič vložil do svojho ľudu, ako ideálne o ňom zmýšľal, aké nádeje pripínal k jeho budúcnosti, to v básni ukazuje bohatý reflexívny živel.

Uvažuje o húževnatej konzervatívnosti prostého človeka, s akou šat i reč, prácu i zábavu, spev i životný názor preberá od svojich pradedov; o jeho bájivej, detskej mysli, s akou hľadí na svoju minulosť i prítomnosť, a o jeho bezstarostnosti, s akou pozerá na budúcnosť. Tento prostý človek nemá ani zdania o tom, aké zakliate poklady driemajú v jeho duchu, čo všetko sa tají v jeho hudbe a tanci, v jeho rezbe a kresbe, v jeho kroji a ústroji a v jeho vtipe a sile, aké bohaté zrno budúcich plodov klíči v jeho vnútre, čakajúc len na svetlo a teplo, uvedomelého, slobodného, zušľachťujúceho života.

Ako vidíme, sú to tie isté sny o veľkej ľudovej budúcnosti, to isté volanie po veľkosti mravnej, občianskej, duchovnej a umeleckej, ako ich programove vyslovoval Ľudovít Štúr a ako ich s nadšením prijala celá jeho škola.

A protiklad medzi touto vysnenou veľkou budúcnosťou a skutočnou, malou prítomnosťou — bezstarostnosť a neuvedomelosť, v ktorej ľud živorí zo dňa na deň, ani tušenia nemajúc o svojej pravej podstate a svojom poslaní, a popri tom ďaleko odlišný, ľudu cudzí, ideálny svet hŕstky vzdelancov, ktorí za ľud myslia, cítia, chvejú sa o jeho blaho a zo svojho márneho úsilia i zo svojich nezdarov trpia Tantalove muky — to je, čo básnika napĺňa hlbokou melanchóliou. Za blízku budúcnosť uvedomelého kultúrneho života dal by všetko kúzlo, ktoré ľud poskytuje svojimi originálnymi, osvetou nedotknutými formami básnickému umeniu.

Vzdialenosť a rozdiel oboch týchto svetov: sveta ľudového, pokojného, úzkeho, sebestačného a sveta demokratických vzdelancov, neukojeného, búrlivo reformujúceho a túžiaceho po ideáloch — vzdialenosť oboch týchto oblastí zreteľne sa ukázala v osudoch najzrelšieho Sládkovičovho výtvoru. „Detvan“ bol dopísaný ešte r. 1848, a akokoľvek verne vyslovoval náladu obdobia, poprialo sa mu vytlačenia až po piatich rokoch, za hrobového ticha novej reakcie, r. 1853 v piatom ročníku Hurbanovho almanachu „Nitra“. Od toho času báseň stala sa pýchou domácej produkcie a pochúťkou literárneho sveta — ale ľudu, ku ktorému básnik „Detvana“ tak láskavo sa skláňa, ktorého najoriginálnejšie typy stvárnil, za ktorý prehovoril najsmelšie túžby a nádeje, tomu ľudu spev o Detvanovi ostal neznámy. Myšlienkový svet básnikov nebol svetom prostých čitateľov.

A prostému čitateľovi nebola blízka ani Sládkovičova forma. Dialogická časť „Detvana“ je síce realistická reprodukcia ľudového spôsobu, ale prispôsobená puškinovská strofa z „Onegina“, ktorou je „Detvan“ napísaný, odďaľovala ho od ľudu ako útvar príliš literárny, príliš umelý.

Po tejto stránke Sládkovič čoskoro dostal niekoľko šťastnejších súperov, síce menšieho básnického fondu, ale bližších ľudovej duši.^[81]

Samo Chalupka.

Prvý z nich bol Samuel alebo (ako sám sa písaval) Samo Chalupka, tiež známy baladista, výborný znalec prostonárodnej poézie a folklóru vôbec, a literárny priateľ i poradca Boženy Němcovej, ktorá jeho prispením napísala najrázovitejšie zo svojich slovenských rozprávok.

Samo Chalupka pochádzal z literátskej rodiny. Narodil sa r. 1812 v Hornej Lehote, v zapadlom lesnatom kraji na zvolenskom Pohroní, kde jeho otec, Adam, československý cirkevný spisovateľ, štyridsať rokov bol evanjelickým farárom. Starší brat Ján (1791 — 1871), ktorý temer pol storočia viedol evanjelickú faru v banskom meste Brezne, písal všetkými štyrmi, vtedy v Hornom Uhorsku obvyklými jazykmi (československy, latinsky, nemecky i maďarsky) a do našej literatúry v predmarcových časoch platne zasiahol svojimi veselohrami a fraškami z malomestského života, asi na spôsob Štěpánkov alebo Klicperov, lež skladanými ešte drastickejšie. Od r. 1830 vychádzali v Levoči, v Prahe, v Lipt. Sv. Mikuláši bez spisovateľovho mena, predvádzajúc veselú biedu starých dedinských učiteľov a lýcejných študentov, a predovšetkým všetky vrstvy domáceho malomestského kocúrkovstva a kocúrkovštiny. Chalupkovo „Kocourkovo“ z r. 1830 napr. dávno pred Chocholouškom ukázalo smiešny typ spiatočníckeho malicherníctva, ktorého verný obraz vzbúril i najnižšie čitateľské vrstvy, takže celý náklad knižky sa s chvatom rozobral a záujem o spisovateľa rýchlo sa rozšíril. Arciknieža Jozef, miestodržiteľ v Čechách, naučil sa po česky z Chalupkovho „Kocourkova“, a Kopitar dokonca Kollárovi gratuloval, že máme českého Voltaira.

Toľko iba mimochodom o najbližších príbuzných Sama Chalupku.

Samo Chalupka učil sa najmä v Kežmarku, z ktorého lýcea vyšiel i Pavel Jozef Šafárik a kde Chalupku viedol známy Šafárikov priateľ Ján Benedikti, zvaný Blahoslav, a potom v Prešporku a vo Viedni. Do Prešporka prišiel Chalupka už prebudený „Slávy dcerou“ z r. 1824, a tam r. 1828, ako bolo už povedané, s niektorými horlivcami založil súkromnú „Literárnu jednotu“, ktorá im cez najtuhšie obdobie Metternichovej reakcie nahrádzala, čo neposkytovala zmechanizovaná škola. V akom duchu kráčala táto Jednota, vidíme aj z ich sympatií s „Mladou Polskou“, teda bol to asi ten istý smer, ktorý v Čechách od r. 1830 pestujú Langer, Mácha, Sabina a ich generácia. Mladý evanjelický teológ nijako sa nerozpakuje r. 1831 ako dobrovoľník ponáhľať sa na bojište povstalých Poliakov, odkiaľ po poslednej porážke ranený sa vracia domov. R. 1834 Chalupka bol už vysvätený a od r. 1840 do smrti (r. 1883) sedel na svojej hornolehotskej fare.

V prešporských „Plodoch“ r. 1836 vidíme Sama Chalupku (vtedy Samoslava) ešte v školskom vleku antikizujúcich napodobenín, toho Sama Chalupku, ktorého nové verše po desiatich rokoch zazneli najčistejším prostonárodným zvukom a ktorého popevky z r. 1848 stali sa všeobecným ľudovým majetkom.^[82]

— tak v „Orle Tatránskom“ r. 1846 Chalupka ospevuje populárneho zbojníckeho hrdinu Jánošíka z rozhrania XVII. a XVIII. storočia, ktorý vo vedomí ľudu bol jediným zástupcom jeho samobytnosti a pomstiteľom jeho poroby na „pánoch“. To je už priama predzvesť roku 1848.

Postava Chalupkovej básne je totiž historický Juro Jánošiak, popravený v Lipt. Sv. Mikuláši dňa 13. marca 1713 ako vodca zbojníkov, ktorý bohatým bral a chudobným dával, núdznym nevestám posielal veno, nemajetných školákov podporoval na štúdiách, stíhal bezcitných úžerníkov, korbáčníkov, drábov a mušketierov, vymáhajúcich panskú robotu, vykonávajúc takýmto samozvaným spôsobom ľudovú spravodlivosť. Ľud za to Jánošíka ožiaril mučeníckou gloriolou, a rýchlo rastúci mýtus obohatil jeho postavu ako nejakého Ilju Muromca mnohými hrdinskými črtami bojovníka za záujmy utláčaných.

Samo Chalupka Jánošíkov zjav poňal ešte širšie: jemu je ľudový hrdina, prikovaný v podzemí temného zámockého väzenia, symbolom zotročeného ľudu samého, je jeho vtelená podoba nielen telesná, ale i duchovná. Jar, ktorá do žíl uväzneného Jánošíka vleje novú silu, takže vyláme mreže, povalí strážnikov a po horách rozloženými vatrami ohlási svojmu ľudu slobodu — to nie je nič iné, než pučiaca „jar národov“, ktorá r. 1848 sľubovala rozlámať im putá ducha i tela a stvoriť na zemi raj voľnosti, rovnosti a bratstva.

Báseň o Jánošíkovi („Jánošíkova náumka“) a ďalšie Chalupkove piesne z tých čias, ako napr. „Syn vojny“ so známymi veršami

„Nad Tatrou sa nebo kalí“, „Na Kráľovej holi“ a iné, r. 1848 razom znárodneli. Tajomstvo ich úspechu v najširších vrstvách bola látka a motívy, vzaté priamo z týchto vrstiev a ich poňatie a vyjadrenie. I Chalupka romantizoval a idealizoval, ale nevytváral pre to nové látky: verne bral z hotového ľudového podania, umelecky rekonštruoval iba to, čo bolo v živom vedomí ľudu, v tradícii stáročiami posvätenej.

A populárnosť Sama Chalupku vysvetľuje i jeho forma. Je to dokonalé napodobenie prostonárodného spevu, slohové, slovné i rytmické, ktoré na prvé počutie zalichocuje sa sluchu a ponúka sa známym nápevom. Samo Chalupka prenikol tajomstvo ľudovej piesne.

O tom svedčia i jeho neskoršie balady, ktoré od prvých rokov šesťdesiatych prinášali časopisy a ktoré potom súborne vyšli až v knižke Chalupkových veršov roku 1868. Je to, ako Erbenova „Kytice“, jediná Chalupkova zbierka, ale zaváži práve ako „Kytice“, za mnoho iných.^[83]

Janko Kráľ

Druhý básnik, ktorý rovnako pred rokom 1848 šiel Chalupkovou cestou, je Janko Kráľ.

Bola to zaujímavá osobnosť. Narodil sa roku 1822 v Lipt. Sv. Mikuláši, a hneď r. 1840, len čo prišiel na štúdiá do Prešporka, stal sa Štúrovým miláčkom.^[84] Štúr spozoroval v Kráľovi nevšedné poetické nadanie, ľudový názor, ľahkú a bohatú ľudovú reč, a videl v ňom dušu budúceho, skutočne slovanského básnika. Janko Kráľ r. 1843 vstúpil v Pešti do právnickej praxe. Ale už r. 1846 ju opustil a odišiel do Hontianskej stolice, agitáciami pripravoval myseľ na očakávaný politický obrat.

Od r. 1843 množia sa Kráľove verše, nesúce pečať zvláštnej, záhadnej, podivínskej osobnosti svojho tvorcu.

O Jankovi Kráľovi totiž čoskoro vzniklo podanie, v ktorom dnes už ťažko rozlúštiť pravdu a báseň. Vrstovníci Janka Kráľa rozprávajú o ňom, ako hravo a ľahko tvoril, akú mal znalosť cudzích i slovanských jazykov, akou neobyčajnou pamäťou sa honosil (celého Shakespeara vedel vraj naspamäť). Rozprávajú však i o jeho rozmaroch a chúťkach, o jeho samotárstve a cynizme. V spoločnosti nikdy dlho nevydržal, uchyľujúc sa do poľa, do hôr a lesov, kde buď sám strávil dni a noci, napájajúc obrazotvornosť príšernými prírodnými zjavmi, alebo s pasákmi sedávajúc pri nočných ohňoch, načúvajúc ich rozprávkam a navzájom sám im vysvetľujúc svoje demokratické zásady, reformujúce ľudskú spoločnosť od základov.

Vrstovníci Janka Kráľa však rozprávajú o ňom tiež, ako svoje verše, napospol chvíľkové výtvory, sám nepokladal za nič iné, než za číre improvizácie, ktoré nijako nemienil rozširovať tlačou. Týmto spôsobom zachovali sa verejnosti iba zlomky všetkého, čo Kráľ napísal, tie veci totiž, ktoré priatelia odpísali alebo vyrvali ohňu, ktorému básnik, nespokojný so svojimi výtvormi, napospol obetoval svoje verše. Takto zničil vraj i obsiahlu epickú báseň o Jánošíkovi a mnoho iných.

Jednako Kráľova povesť ako geniálneho básnika, i podľa toho, čo od neho almanachy a časopisy odtláčali, počínajúc rokom 1844, čoskoro sa rozšírila nielen doma, ale i na Morave.

Povesť Janka Kráľa ako básnika nevšedne nadaného zakladala sa na dvoch poetických druhoch, ktoré výhradne pestoval: na baladách a piesňach.

Nachádzame v nich tú istú črtu, ktorá Janka Kráľa charakterizovala i v živote: ahasverská túlavosť a rozdvojenosť, nepokoj duše, nespokojnosť s nanútenými okolnosťami, túžba dostať sa z nich, a keďže to nemožno dosiahnuť, hlboká melanchólia. Básnikova silná osobnosť všade preniká.

Vo svojich baladách, osnovaných podľa miestneho podania, Janko Kráľ so záľubou zotrváva pri chmúrnej, ponurej, desnej prírodnej scenérii, ktorá stláča ducha k zemi, napĺňa hrôzou a predsa zase hypnoticky k sebe vábi a pripútava. Ak kreslí vrch, vidí ho ako čierneho vtáka, ktorý obrovskými krídlami pokrýva kraj; ak kreslí pole, prirovnáva ho k čiernej smútočnej šatke, ktorou sa zahaluje osirelá vdova. Démonickým prírodným silám zodpovedá fatalizmus ľudských vzťahov. Vrstovníkom Janka Kráľa zaľúbila sa najmä balada o „Zverbovanom“, akýsi samorastlý pendant k známej Lenauovej básni „Die Werbung“: v krčme, nabitej zaháľajúcim ľudom, znie vábna, opojná hudba; vyšnurovaní verbovníci tancujú a lákavo pripíjajú; šibalské popevky o voľnom, veselom živote vojenskom, kde je dostatok slobody, dosť radostí i peňazí nadostač, kde niet mozoľovitej každodennej práce, dohovárania ustaraných matiek a odpornej žiarlivosti mileniek, mätú mládencom hlavy — stačí jediné prikývnutie a chlapec je od svojej rodiny odlúčený a pre ňu navždy stratený. Aforistická forma, úsečný dialóg a spevavý, ľahučký rytmus Kráľových balád je vernou a šťastnou imitáciou prostonárodných skladieb.

Iný druh, ktorý Janko Kráľ so záľubou pestoval, jeho drobné lyrické piesne, znejú príbuznou tóninou. Je to ako škrek orla, prikovaného ku skale: samá clivota rozdvojenej duše, revolta proti kocúrkovskej spokojnosti meštiackeho života, túžba po vyslobodení ľudových zástupov zo zvierajúcich pút občianskeho, ľudského, myšlienkového područia. A tiež i tu rozpor medzi vysokými básnikovými túžbami a malými prostriedkami nízkej, všednej skutočnosti vyznieva melancholickou rezignáciou, ktorá básnika z rodného domu, z matkinho náručia, od neporozumenia nehybného davu zaháňa do prírodnej samoty, ktorá jediná mu rozumie. Až rozpútaný život po marci r. 1848 vtláča piesňam Janka Kráľa iný ráz: sú to už bojovné manifesty nielen k vlastnému ľudu, ale ku všetkým európskym národom za voľnosť a bratstvo človečenstva, za obrodenie od samých základov, za uskutočnenie kráľovstva božieho na zemi. Básnika tu poháňa už akýsi chiliastický zápal, ako prvých kazateľov husitstva v XV. storočí; jeho slovo sa utápa v mystickom, nám dnes už temer nezrozumiteľnom blúznení.

Kráľove tesné prilipnutie k duchu času, k ideálom roku 1848, a jeho spevavá forma, verne odkojená ľudovou piesňou — to boli príčiny, pre ktoré sa stal obľúbencom svojich vrstovníkov. Im na jeho poézii vôbec neprekážalo, čo dnes v nej pociťujeme ako umelecký nedostatok a čo zaiste dobre cítil i sám nespokojný básnik: jej neprepracovanosť, nehotovosť, chvíľkovosť. Verše Janka Kráľa sú samé improvizácie a improvizáciami zostali. Okolnosti a osobná povaha básnikova nedopriali mu, aby dorástol na nášho Bérangera alebo Burnsa alebo Koľcova, k čomu mal nepopierateľné nadanie.^[85]

Ján Botto.

Nebudeme tu z revolučného obdobia uvádzať všetkých ostatných básnikov Mladého Slovenska, ktorých je veľké množstvo. Zastavíme sa iba ešte pri jednom, ktorý popri Samovi Chalupkovi a Jankovi Kráľovi býva menovaný ako tretí typický zástupca školy, tvoriaci v ľudovom duchu. Je to Ján Botto.

Bol najmladší z uvedenej trojice: narodil sa r. 1829 v Skalníku v stolici Gemerskej. Národne prebudil sa na školách levočských, kam Štúrovi prešporskí žiaci preniesli i jeho náuku. Z Levoče r. 1848 odišiel Botto do Pešti na inžinierstvo, a tomuto zamestnaniu venoval sa potom úplne. Žil zväčša v Banskej Bystrici, kde roku 1881 i zomrel.

Levočská odnož Štúrovej školy zakladala si najmä na horlivom zberaní a usilovnom štúdiu prostonárodnej poézie. Písané „Zábavníky“ vtedajšieho študentstva v Levoči z r. 1846 — 1847 obsahujú mnoho látky, z ktorej potom Francisci (pod menom Rimavského) a Pavol Dobšinský vydali svoje zbierky slovenských ľudových rozprávok a piesní. Študovali tiež i spevy české, poľské, srbské a ruské, práve ako Prešporčania, a pokúšali sa samostatne tvoriť v ich duchu a ich formou. Tak i Ján Botto.

Zaujímavý pohľad do básnikovej duše otvárajú nám Bottove verše z r. 1847, nezahrnuté do jeho poslednej zbierky, kde zamieta žalostenie nad stratenou minulosťou, pasívnu clivosť nad malou prítomnosťou u mladej generácie, a kde volá po novej piesni, ktorá by burcovala k novému činu.

O túto novú pieseň sa Botto sám pokúsil už roku 1847 niekoľkorakým spôsobom. Ale napodiv, akokoľvek si volil energické motívy, opäť všetko samovoľne vyznieva vrodenou melanchóliou slovenského človeka.

Taká je napr. báseň o buditeľovi, ktorý veľmi zavčasu sa zjavil medzi svojimi a nepochopený predčasne odchádza.

Také sú „Piesne vojanské“, zložené podľa vzoru ukrajinských dumiek, kde sa básnik kochá nie v pomysloch rázneho činu, ktorý chcel oslavovať, ale v elegickom maľovaní rozmetaných kostí na bojovom poli a v náreku osirelých rodín, ktoré ostali po padlých bojovníkoch za slobodu.

A taká je „Pieseň Jánošíkova“, z ktorej neskoršie vyrástla najtypickejšia a najobsiahlejšia Bottova báseň, „Smrť Jánošíkova“, akýsi lyricko-epický vzlet k ideálnemu eposu o tomto ľudovom zbojníkovi, bijúcom „pánov“, pomstiteľovi a dobrodincovi utláčaného ľudu, junákovi slobody — práve tak poňatom, ako ho podľa prostonárodného podania temer súčasne zrealizovali Samo Chalupka a Janko Kráľ.

Deväť spevov tejto Bottovej básne (cele vytlačenej až v „Lipe“ r. 1862) zachycuje však už iba katastrofu, koniec Jánošíkovho života, jeho zajatie, odsúdenie a smrť.

Osirelá, zdecimovaná Jánošíkova družina sedí na horách okolo ohňa a žalostí nad zajatým vodcom, ktorého kŕdeľ drábov zajal navzdor jeho hrdinskej obrane a uväznil v žalári, kde naposledy zbadá svoju milenku a kde čaká na svoj posledný deň. Katovi paholci ho zburcujú a odsúdencovu čiernu káru sprevádzajú zástupy mlčiaceho ľudu za mesto k šibenici. Na pahorku Jánošík ešte raz sa rozhliadne po kraji i ľude, zamyslí sa nad svojou mladosťou a nedokončeným životným dielom a so stoickým pokojom vydýchne, ako básnik vraví, „na oltári voľnosti“. Cisársky posol s omilostením prichádza neskoro, a ľud Jánošíka oslavuje ako mučeníka.

Bottov Jánošík nevystupuje v básni už ako nepremožiteľný Ilja Muromec, ale ako rozjímajúci, filozofujúci Hamlet. Spomienky na minulosť, keď býval postrachom ozbrojenej moci všetkých stolíc, predvádza iba preto, aby odôvodnil, že umiera bez viny: zbíjal, aby pomstil krivdu a vyrovnával sociálnu nerovnosť, svoju hlavu stráca ako predčasnú obeť za dobýjanú, ale nevybojovanú ľudovú slobodu.

Nedostatok energických čŕt básnik nahrádza ináč: bohatým opísaním prírody a kraja, širokou reflexiou o pasívnej povahe neuvedomelých zástupcov a šťastnou imitáciou originálnych zbojníckych spevov.

Pre pomer Mladého Slovenska k súčasnej poézii v Čechách je zaujímavé, že v Jánošíkových dumách a v maľovaní prírody, a temer by sme povedali, v celom poňatí a spracovaní témy možno konštatovať zjavný vplyv Máchovho „Mája“, ktorý (ako vidno už z „Hronky“) bol z najmilších kníh Štúrovej školy, napriek svojmu tzv. „západniarstvu“, ináč zamietanému. Práve cez Máchu táto škola súvisí s českou modernou poéziou.

Hlavný plod Bottov pochopili správne i v Čechách. Dobre o ňom r. 1880 povedal Ferdinand Schulz:^[86] „Ve Slovensku svobodnějším Botto byl by z Jánošíka udělal báseň epickou; ve Slovensku utláčaném a zasmušilém vylíčil ,junáka svobody‘ také jen hynoucího a pochmurného, napísal o ňom elégiu.“

Tieto skladby Botto r. 1849 a r. 1850 doplnil ešte množstvom balád a dumiek, obyčajne so symbolickým podkladom, kolísajúcim medzi obrodenou nádejou a pesimizmom márneho úsilia. Okrem balady o Žltej ľalii („Žltá ľalia“), známy motív i z Erbenovej „Kytice“, takýto podklad nachádzame u Bottu všade.

Nad riekou Rimavou napr. vidíme zbytky rumov Maginhradu, jednej z niekdajších Jiskrových pevností. Básnik použil miestnu povesť o družine dávnych starých bojovníkov, ktorí raz do roka zjavujú sa v tajných sieňach a pijú z kalicha krv, ktorú však do dna nemôže vypiť ani jeden. Iste symbol utrpenia, ktorému niet konca.

Podobná je Bottova balada o čarodejnej stoličke, robenej od Lucie do Štedrého večera, a o smelom mládencovi, ktorý neverí rečiam o čaroch, sadne si na stoličku a je stratený: údy mu ochrnú, zoslábnutý chradne bez pohybu, nemôžuc ani žiť, ani úplne zomrieť. V Janíkovom osude básnik istotne videl osud svojho ľudu.

V balade o zlatej panne („Povesť bez konca“) Bottovi ostáva už iba útecha: Ex oriente lux — spolieha sa na slovanský východ, odkiaľ mysticky dúfa v obrodenie.

A v elégiách o ríši Veľkomoravskej („Žiaľby Svätobojove“) Botto po sklamaných nádejách rokov 1848 — 1849 vidí jedinú spásu v pevnej solidárnosti slovanských kmeňov.^[87]

Ján Kalinčiak.

Bolo by zaujímavé pozrieť i na súčasnú slovenskú novelistiku. Všimneme si však iba jedného jej reprezentanta, ktorý jednak víťazne tlmočil ideály doby, jednak vytvoril nový realistický žáner, v ktorom je uzavretá podstatná časť našej modernej literatúry. Mienime Jána Kalinčiaka, narodeného r. 1822 v Hornom Záturčí.

Z Levoče, kde študoval, prešiel Kalinčiak do Prešporka a tam veľmi úzko priľnul k Ľudovítovi Štúrovi. Rozhodol sa tiež pre povolanie učiteľské a nejaký čas zastupoval i prof. Schröera, známeho estetika a niekdajšieho Šafárikovho učiteľa. R. 1843 odišiel doplniť svoje vzdelanie do Halle, a od r. 1846 dvanásť rokov pôsobil v Modre, v prešporskom kraji, ako učiteľ filozofických ročníkov tamojšieho mestského evanjelického gymnázia a ako jeho rektor. R. 1858 stal sa riaditeľom štátneho evanjelického gymnázia v Tešíne, ktoré viedol v samostatnom, dobrom duchu, po jedenásťročnej službe dali ho však predčasne na odpočinok a prešiel do Turč. Sv. Martina, kde r. 1870 založil nového beletristického „Orla“, veľmi poctivo sa pričiňujúceho o zdravú československú vzájomnosť. Tam po roku zomrel. Kto, cestujúc Slovenskom, zastavil sa na martinskom cintoríne, kde je pochovaných toľko členov tejto buditeľskej generácie a odkiaľ je taký pôvabný rozhľad až k rodisku Kollárovmu, určite si všimol prostý mramorový ihlan nad rovom Kalinčiakovým, kde možno čítať dojemné slová: „Hranica života, ale nie lásky.“

Kalinčiak, podstatou človek celkom ľudový, čoskoro sa zahĺbil do prostonárodnej poézie. Okrem československej piesne vábili ho najmä poľské krakoviaky a ukrajinské dumky. Vo svojom pripútaní k ľudovej poézii vždy však zachovával triezvu kritickú mieru. Kalinčiak to bol, ktorý do tlače pripravil knihu Ľudovíta Štúra „O národních písních a pověstech plemen slovanských“, vydanú r. 1853 nákladom Matice českej; on to bol, ktorý so Štúrom mával dlhé zásadné dišputy, ukazujúc v nich, ako romantik Štúr ľudovú slovanskú poéziu mýlne ponímal už ako hotové umenie, ku ktorému treba sa ešte len približovať a ho dostihovať, nie prekonávať; a dokazuje proti Štúrovi, že nie je všetko slovanské, čo je ľudové, lebo aj iné národy majú ľudovú poéziu, lebo „prostonárodní píseň a pohádka sice charakterisuje názor světa, způsob myšlení, cit, letoru… národa a vždy má býti základem umění, nicméně přes to sama sebou ještě umění není…“^[88]

Áno, Janko Kalinčiak, tento reálny mysliteľ, tesne pred rokom 1848 tiež i veršoval. A v jeho vtedajších básňach nachádzame toľko romantiky, ako u máloktorého z jeho vrstovníkov. Čí to bol vplyv, vycítime hneď po niekoľkých veršoch básne „Moja mladosť“ z r. 1847, kde Kalinčiak sám seba charakterizuje takýmto výpočtom hyperbolických prirovnaní:

Kto v tom nepozná ohlas Máchovho „Mája“ o mladosti, zapadnutej ako „zborcené harfy tón, umřelé hvězdy svit, zašlé bludice pouť, mrtvé milenky cit“?

A nemenší bol i vplyv Heineho a Petőfiho na Kalinčiakove ľúbostné piesne, kde básnik svojej vyvolenej robí titanské sľuby: že zo svojich vzdychov narobí si šípy, ktorými zostriela hviezdy z oblohy a veniec z nich uvitý vtlačí na čelo svojej neveste, až nebo zbledne od ich žiaru; že zo svojich žiaľov urobí si rebrík, po ňom vyšplhá sa k slncu, vytvorí z neho svojej milenke svadobné šaty, aké svet nevidel; že na čarodejnom voze rannej zory, vyzdobenej rosnými perlami, odnesie nevestu k šíremu moru, zošibe jeho hladinu prútom zo svojich sĺz, až sa rozostúpia vo skvostné paláce, v ktorých básnikovu nevestu oslávia sbory anjelov…

Ale tento zanietenec s tým istým zápalom temer súčasne dokázal vymaľovať pravý opak svojho citového sveta. V zaujímavej novele „Mládenec slovenský“ (v „Orle Tatránskom“ r. 1847) z blúznivého egoistu stal sa blúznivý altruista, hlásajúci Štúrove ideály: striedmosť, bezženstvo, neohrozenosť, úplné potlačenie osobných záujmov a plné obetovanie sa národnému celku. Do tohto obrazu, anachronisticky položeného do IX. storočia, Kalinčiak spolkom tzv. Bratov slovenských vložil vlastne prísne zásady Štúrových prešporských odchovancov. „Nečestno je“ — čítame tam medziiným v reči jedného ich vodcu — „národu padljemu zabúdať, že ešte dačo inô jesto nad každodenný život: rodia sa v ustavičnej premene novje sily… a utlačený často vystupuje z hraníc obmedzenjeho života.“ A mládencovi, ktorý nasilu chce byť prijatý do Bratstva, hovorí: „Celý čas života tvojho sa má podobať zámku svojou slávou sa pyšniacemu, brániacemu slobodu, nevinu, ale nikdy necítiacemu… čo je láska a šťestia… pre každého z nás musí zomreť celý svet, že každô pohnutia srdca je zatratenô, že láska mládenca je hriech, že prse jeho musia byť ocelovje proti vnadám… ženským, že žiadneho z nás ani matka, ani otec, ani žena, ani milá, ani nič vziať nesmie, aby bou hotový v každú chvíľu za ciele naše hlavu složiť a umierať.“

To je zaiste charakteristické pre náladu pred samým rokom 1848. A charakteristická je i túžba po občianskej slobode, ktorá vyznieva z inej Kalinčiakovej novely z r. 1848, látkou z oblastí srbskotureckých, nazvanej „Serbianka“.

Lež o tieto skladby a o množstvo iných, už od r. 1842 po česky a od r. 1845 po slovensky odtláčaných, nám tu ani tak nejde. Kalinčiak po rokoch sám priznáva, že v nich celou dušou podliehal poľským „Kozáckym povestiam“ Michala Czajkowského, ktorý v rokoch štyridsiatych svojím „Kirdžalim“, „Wernyhovou“ atď. elektrizoval mladých čitateľov na Slovensku i v Čechách. Napodobňoval silné vášne a kamennú bezcitnosť obrovských postáv starých kozáckych atamanov (Kunického, Chmelnického, Sahajdačného); napodobňoval kozácku túžbu po nespútanom vojenskom živote a po dobrodružných výbojoch; napodobňoval Czajkowského prírodný lyrizmus, ktorý u neho splýval s ľudskou dušou a všetko preduševňuje: step, rieku, víchor i oblohu. Tým Kalinčiak iba plával so všeobecným prúdom.

Originálnou cestou dal sa až vtedy, keď sa pohrúžil do rodinných tradícií a do spomienok na vlastné detstvo, na svoj rodný kraj a prostredie.

V Uhorsku do r. 1848 bola trojaká vrstva obyvateľstva: robotujúci, platiaci ľud, „misera contribuens plebs“, bez práv občianskych a spoločenských; páni, čiže vysoká rodová šľachta svetská i cirkevná, vládnúca v krajine; a početná trieda zemianska, šľachta nižšia, čiže drobná, ktorá si zachovala dosť málo každodenného blahobytu na svojich statočkoch v kraji medzi ľudom, ale zato nesmierne mnoho stavovskej pýchy a vedomia, že spolu s vyššou šľachtou je jediným politickým reprezentantom krajiny, jediným možným úradníckym a dôstojníckym materiálom, samovládcom v spravovaní mestečiek, evanjelických cirkví a dedín, kde bola usadlá. Toto stavovské povedomie zapríčinilo, že zeman v Hornom Uhorsku, prostý hospodár a teda človek krvou, rečou i celou bytosťou svojou prostonárodný Slovan, národne málokedy sa priznával k ľudovej inteligencii, teda slovenskej, ale spravidla sa prehlasoval za „Uhra“, hoci po maďarsky nevedel prehovoriť ani slovo.

Do spomienok na túto originálnu zemiansku vrstvu, usadlú i v rodnej Kalinčiakovej dedine a po celej dolnej oblasti Turčianskej stolice až k Vrútkam, ponoril sa náš novelista a začal portrétovať urodzené sedliačky a malých statkárov, ktorí sa titulovali „spectabilis“ a „perillustris“ a žiarlivo strážili svoje starodávne „harmálesy“, čiže erby, zarámované na význačných miestach svojich izieb; ktorí do svojej jadrnej ľudovej slovenčiny plietli stá komických fráz, tzv. kuchynskej alebo kancelárskej barbarskej latinčiny, ako vieme, v Uhorsku do roku 1848 vládnuceho jazyka verejnej správy, čiže jazyka diplomatického; ktorí nekonečnými rabulistickými hádkami a spormi predlžovali svoje stoličné kongregácie a snemíky, a do krvi sa ruvali a svárili o stoličných voľbách samosprávneho úradníctva, čiže takrečených „reštavráciách“; ktorí nesmierne udatne po celé týždne a mesiace kortešovali a pri cigánskej muzike dňom i nocou pili, nesmierne udatne na palatínovo vyzvanie zvolávali sa do zbrane, rinčali šabľami a pripravovali sa do brannej pohotovosti; a ktorí tiež potom nesmierne udatne po prvom skutočnom výstrele — z boja utekali…

Kalinčiakov otec, prostý evanjelický kazateľ, starosvetský latinčinár a usilovný historický čitateľ, bol s polovicou stolice v príbuzenskom zväzku; a Kalinčiakova matka, pôvodom zo starozemianskej rodiny, bola horlivá ctiteľka zemianskych výsad a práv, neomylná interprétka všetkých znakov svojho rozvetveného príbuzenstva, vtelený advokát a okrem toho živý sklad rodinného podania, ľudových rozprávok a piesní, nábožných spevov a modlitieb.

Toto prostredie uviedol Kalinčiak do svojich najlepších novelistických pokusov, ku ktorým roku 1848 patrí poviedka „Svätý Duch“ (uverejnená v „Orle Tatránskom“) z čias Rákócziho povstania, kde starú i mladú zemiansku vrstvu, ich búrlivú kongregáciu v Lipt. Sv. Mikuláši, bujné svadobné veselie v dedinke Sv. Duch, krikľavý tábor Rákócziových insurgentov pri Žiline a tragikomický útek zemianskych hrdinov z bitky pri Trnave Kalinčiak vykreslil farbami tak životnými a teplými a s humorom tak neodolateľným, že autora treba pokladať za tvorcu nového typu v našej literatúre, typu podobného, ako ho Poliaci Rzewuski a Chodźko vytvorili z postáv drobnej šľachty poľskej alebo litovskej, ktorých práce do češtiny už v rokoch štyridsiatych v ukážkach prekladal Karel Vladislav Zap.

„Svätý Duch“ bol Kalinčiakov sľubný začiatok na tejto dráhe. Nevytrval však iba na nej; Czajkowského romantika reagovala v ňom i potom neskoršie, odvádzajúc ho na pole jeho talentu vzdialenejšie a tiež i menej pôvodné. Jednako ešte niekoľko ráz vrátil sa k tomuto živlu, a najmä r. 1860 vo svojej „Reštavrácii“ (obnove zemianskych volieb) napísal dielo, ku ktorému čo do originálnosti látky, názoru a formy, možno v českej literatúre postaviť jedine azda „Babičku“ Boženy Němcovej.

*

V časoch reakcie nachádzame Kalinčiakove novely i na stĺpcoch Mikovcovho „Lumíra“. Bol teda známy aj v Čechách. A z Čiech vyšlo i ocenenie Kalinčiakovej pravej podstaty. V. Houdek Kalinčiaka správne charakterizoval ako „maliara slovenských zemanov“.^[89] „Janko Kalinčiak,“ vraví tam český posudzovateľ medziiným, „není básnikem slovenské minulosti, jimž býti chtěl, také není básnikem slovenských dolin a lesů, jímž býti nechtěl…“ Zato „v jedné formě vypravování jest originálním: v dialogů zemanův. Tam jest on svým, původním a dosud nenápodobeným a nedostiženým. Kalinčiak je slovenským Tylem a Chocholouškem zároveň… On chtěl vypsati minulost Slovenska… Úkol tento ovšem nezdařil se mu… Ale v čem při popisování této minulosti — obzvláště nedaleké, nad Chocholouška i Tyla vynikl, to jest vylíčení (zemanské) společnosti slovenské za těch dob… Vypsav (tuto) společnost trefně, ano mistrně, vykonal už tím dílo, hodné práce celého života lidského.“^[90]

Literatúra slovenská cez povstanie r. 1848 — 1849.

Literatúra na Slovensku pripravovala obrat roku 1848.

A keď politický obrat neočakávane nastal, objavil sa ten istý úkaz ako v Čechách: zo spisovateľov, z kňazov, učiteľov, úradníkov, právnikov, lekárov atď. obratom ruky sa stali politici a postavili sa na čelo národnej verejnej organizácie.

Nebolo temer spisovateľa Štúrovej školy, aby sa nezúčastnil na politickej vodcovskej práci, aby nebol živým slovom a neskoršie i skutkom priložil ruku k dielu, keďže búrlivým vývojom udalostí nezávislá slovenská publicistika v Uhorsku stala sa nemožnou.

Neuvádzajúc jednotlivé verejné manifestácie, ktorými na všetkých stranách Slovenska od druhej polovice marca r. 1848 rôzni spisovatelia burcovali ľud a stávali sa jeho tribúnmi, spomenieme iba veľké zhromaždenie temer všetkej slovenskej inteligencie a tisícov z ľudových vrstiev, ktoré, ako pražská marcová petícia v Lázniach svatováclavských, dňa 10. mája 1848 v Lipt. Sv. Mikuláši oznámilo panovníkovi, uhorského snemu, palatínovi, ministerstvu i všetkým priateľom ľudskosti a národnosti (ako samé vraví) „Žiadosti slovenskjeho národa“. Petícia volá všetky národy v Uhorsku k rovnosti a bratstvu. Okrem spoločného snemu všetkých bratských národov koruny uhorskej žiada zvláštne krajinské snemy, aby menšina neslúžila väčšine a väčšina menšine; žiada materinskú reč vo verejnom rokovaní; národné školstvo od školy obecnej po univerzitu; slovenských vodcov a velenie pre hornouhorskú národnú gardu; voliteľnosť do snemu pre každého dvadsaťročného zachovalého občana; úplnú slobodu tlače, vydávania časopisov, zakladanie tlačiarní, zhromažďovanie a spolčovanie; navrátenie pozemkov sedliackemu ľudu; a nakoniec rovnoprávnosť pre haličských Poliakov.

Nadšenie a nádeje boli veľké. Dokonca i domáce zemianstvo vtedy sa pridalo k liptovským požiadavkám.

Ale čoskoro sa dostavilo sklamanie. Uhorské ministerstvo odpovedalo stanným právom pre severné stolice a mestá, vyhlásiac manifestantov za buričov, zradcov a rušiteľov celistvosti krajiny. Podobne sa stalo i s požiadavkami chorvátskymi, srbskými a rumunskými.

Ďalší vývoj udalostí je známy. Bola vyhlásená konštitučná sloboda, ale mala platnosť iba pre politického reprezentanta krajiny, pre národ maďarský; bola vyhlásená voľnosť jazyka, ale mala sa týkať len maďarskej diplomatickej a úradnej reči. Proti revolúcii maďarskej, ktorá od Viedne žiadala úplnú nezávislosť koruny uhorskej, vzniklo povstanie chorvátske, srbské, rumunské a neskôr i slovenské, ktorým na čas, dokiaľ maďarský odpor nebol nakoniec zlomený pri Világoši cárskou brannou mocou, dostalo sa i podpory od rakúskeho vojska.

Štúr, Hurban a Hodža utvorili „Slovenskú národnú radu“, organizovali čaty slovenských dobrovoľníkov, v radoch ktorých bojovali i Česi Bloudek, Zach a Frič, agitovali v Čechách, na Morave i v Chorvátsku, zúčastnili sa na Slovanskom sjazde v Prahe, vydávali plagáty, manifesty a brožúry, premenili redakcie slovenských časopisov, ktoré v júni roku 1848 napospol prestali vychádzať, na pohyblivý vojnový tábor. Tejto chvíľkovej agitačnej revolučnej publicistiky je celá malá literatúra. Nad priemernú úroveň vyniká v nej predovšetkým Hodžova obsiahla, dômyselne a vecne napísaná nemecká brožúra „Der Slowak, Beiträge zur Beleuchtung der slawischen Frage in Ungarn“, v Prahe vydaná v septembri roku 1848 pre poučenie širokej verejnosti.

*

Ale prehovorila i príležitostná politická lyrika. Samo Chalupka popri svojich starších, rýchlo znárodnelých spevoch, ozval sa novými vojenskými popevkami; Janko Kráľ, Kalinčiak, Hurban, Kuzmány, Francisci-Rimavský, Pauliny a iní predstihovali sa časovými veršami agitačnými alebo obrannými. Z tej záplavy, pravda, máločo ostalo literatúre. Trvalý význam si podržalo iba niekoľko básní, ako napr. pieseň Karola Kuzmányho, známa i v Čechách:

Ale ani maďarská strana nelenila. I ona používala československý jazyk a manifestami i letákmi presvedčovala ľud, že Štúrovi stúpenci sú zradcovia vlasti, ktorí ju chcú uvrhnúť do predošlého otroctva alebo roztrhať na národnostné zlomky; že jednotná uhorská krajina neobstojí bez jednotnej „uhorskej“ reči pre verejnú a štátnu potrebu, ktorá ostatným jazykom v ich súkromnej a domácej praxi nijako nie je na úkor, ináč by vraj (ako napríklad hovorí bývalý národovec Štefan Launer v brožúre „Našim milým Slovákům“ r. 1848) nastal taký babylonský „zmatek, jako kdybyste do jedné izby ovce, kačice, morky, kravy atď. sehnali a kdyby každé svým hlasem skřečeti počalo“; že jediným otcom slobody je Kossuth atď. Ba vznikli (a čoskoro, pravda, i zanikli) i troje vládne československé noviny: „Slovácke Noviny“ v Prešporku, „Vůdce z Trnavy“ a peštianský „Priatel ludu“.

*

Ako sa za takýchto okolností postarali o osobnú slobodu slovenských literátov, je jasné ako slnko. Nielen tí, ktorí stáli na čele protirevolučného národnostného hnutia, ale i takí, ktorí ho sprevádzali tichou sympatiou, prešli ťažkými skúškami utrpenia.

Vodcov — Štúra, Hurbana, Hodžu — v októbri roku 1848 manifest diktátora Kossutha vytrel z radov uhorských občanov a na hlavu každého z nich vypísal päťdesiatzlatovú odmenu. Janka Kráľa, ktorý v máji roku 1848^[91] vysvetľoval nové konštitučné zákony a práva, garda v putách odvliekla do Pešti, kde ho pred šibenicou zachránil iba rázny list bána Jelečića uhorskému ministerstvu, ktorý dával tento lapidárny sľub: „Súc na čele šesťdesiattisíc chlapov na pochode k Pešti, zaručujem sa svojím čestným slovom vysokému ministerstvu, že, ak bude mladý básnik a národovec slovenský Janko Kráľ popravený, každého Maďara, ktorý mi na pochode padne do rúk, na najbližšom strome dám obesiť.“ Šibenici rovnako v poslednej chvíli unikli mladí spisovatelia, právnici Štefan Marko Daxner a Ján Francisci-Rimavský, neskoršie vo verejnom živote preslávení — na smrť odsúdení preto, lebo nechceli slovenské gardy pripojiť k maďarskému vojsku. Tak isto šibenici len čírou náhodou už pred samým výkonom ušiel tichý, skromný Andrej Sládkovič, ktorý mal byť popravený iba pre svoje národné zmýšľanie, hlásané v zmysle všeobecnej konštitučnej slobody vo vytlačených veršoch. Medzi šibenicou a honvédskou službou mal na výber Viliam Pauliny, roku 1848 kremnický profesor; práve tak kandidát teológie Pavol Dobšinský; inými útrapami v žalároch i mimo nich prešli členovia redakcie bývalých Štúrových časopisov, ďalej profesor Daniel Lichard, pretože vydával slovenský hospodársky časopis. Jonáš Záborský, Karol Kuzmány, populárny Gašpar Fejérpataky, vydavateľ ľudových kalendárov, a iní a iní. O osude mnohých neliterátov z vtedajšej národnej inteligencie ani nehovoríme.

*

Pomerná osobná bezpečnosť pre príslušníkov Mladého Slovenska nastala až po skončení povstania. Navracali sa zase k slovesnej práci.

Ale po jedných prežitých strastiach nastávali útrapy nové. Maďarský republikánsky parlament v Segedíne v júli r. 1849 vyhlásil zákonom rovnaké právo všetkých národností v Uhorsku, ale skorá kapitulácia pri Világoši zmarila prevedenie zákona. Avšak kroměřížska oktrojovaná ústava z marca toho roku, rovnako zaručujúc rovnaké práva všetkým národom v Uhorsku, tiež vlastne nikdy nevstúpila do platnosti pre trvalé stanné právo a koncom roku 1851, ako vieme, i formálne ju odvolali. Preto literárne snahy na Slovensku, rovnako ako v Čechách a na Morave, ocitli sa zase pod reakčným útlakom, horším a sústavnejším, než bol pred marcom r. 1848.

Tento útlak rovnako gniavil nenemeckých porazených povstalcov v Uhorsku, ako ich nenemeckých víťazných odporcov. A všeobecné uvoľnenie i tam nastalo až začiatkom rokov šesťdesiatych.