ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ich kruh: Plachý, Hrdlička, A. Doležal, Ribay, Semian.

Novoveká publicistika na Slovensku mala svoj počiatok v „Prešpurských Novinách“, ktoré od 1. júla 1783 vychádzali dva razy týždenne na polhárku do 30. júna 1787. Ich nakladateľom bol prešporský mestský úradník Daniel Tálai a redigoval ich sprvoti Štefan Leška (narodený r. 1757 v Kuželove na Morave, organista, kantor a korektor československých kníh v Prešporku, od roku 1786 superintendent v Čechách, napokon kazateľ v Malom Kéreši v peštianskej župe, kde r. 1818 zomrel), dobrý štylista, epigramatik Puchmajerových almanachov a pomocník Dobrovského pri jeho slovnikárskych prácach, po Leškovi ich písal Ján Vyskydenský, neskorší evanjelický kňaz trnavský, a napokon Ján Šinkovic. Noviny, založené najmä pre zárobok (jeho podnikateľ vydával súčasne maďarský časopis) u obecenstva sa neujali, živoriac vlastne hneď, ako boli založené.

*

Ale Slováci mali v tom čase ešte jeden časopis, poučný revuálny mesačník, ktorý sa pôvodne menoval „Staré Noviny literního umění“ a ktorý vydávala r. 1785 a 1786 v Banskej Bystrici českým spisovným jazykom skupina jozefínskych protestantských spisovateľov.

„Staré Noviny“ sú aplikáciou tých anglických periodických tlačív, ktoré na počiatku XVIII. storočia vytvorili Steele i Addison; v časopisoch „The Tatler“ a „The Spectator“; tento smer sa potom rozšíril s prerozmanitými názvami po Nemecku (od norimberského „Der Spectateur“ r. 1719 a známych „Discourse der Mahlern“ v Zürichu r. 1721 až k cášskemu „Menschenfreund“ r. 1773 a povedomému „Volksfreundu“) a objavil sa v rokoch 1786 — 1788 a r. 1806 ako „Učitel lidu“ a „Přítel lidu“ v čiastočnom českom napodobení. To všetko je zaujímavý a užitočný literárny druh — Nemci ho pomenovali „Moralische Wochenschriften“, mravoučnými týždenníkmi — výraz vzdelávateľského úsilia prebúdzajúceho sa meštiactva, ktoré sa stavalo proti osamoteným dvorom a šľachte, teológom a učeneckým cechom tiež literárne na vlastné nohy.

V týchto anglických alebo nemeckých časopisoch, z ktorých lepšie prichádzali neskoršie aj v ucelenejších knihách na predaj a ešte počiatkom XIX. storočia, ba podnes sú neprebernou zásobárňou užitočného a formálne pútavého čítania, nachodíme tú istú zmes starých i nových látok, odľahlých i blízkych, ale vždy zaujímavo podávaných a vždy vo vzťahu k prítomnosti a praktickej náprave mravov. Všade preniká moralistické stanovisko naturalistickej filozofie XVIII. storočia. Krátke, často celkom úsečné články formou dialógu, formou besedy spoločenskej, kaviarenskej alebo besedy niektorého literárneho klubu, vtipné, svieže a farbisté, hovoria o cestovaní a vojne, o divadle a dejinách, o pouličnom živote a nábožnosti, o poľnom hospodárstve a láske, o luxuse v obliekaní, súboji, nesmrteľnosti duše, lotérii, hvezdárstve a tolerancii, pedantnosti učených a kartárstve, o výchove dietok i skaze a brúsení jazyka atď. Anglické „mravoučné týždenníky“ ostali, pravda, poväčšine nedostižným vzorom pre svojich nemeckých nasledovníkov; a o niečo nižšie stoja zase ich napodobeniny. Keď však porovnáme s nimi náš československý časopis, nie je z najhorších.

Časopis vydával Ondrej Plachý, zeman z Hontianskej Vrbovky, kde sa narodil r. 1755. Od r. 1777 do r. 1779 bol na lipskej univerzite, od r. 1784 žil ako evanjelický kazateľ dvadsať rokov v Turč. Sv. Martine a napokon od r. 1804 až do smrti, r. 1810, v Novom Meste nad Váhom.

Plachý bol veľmi plodný spisovateľ. Od študentských rokov sprevádzal všetky významné verejné udalosti, ktoré sa týkali jeho cirkvi, príležitostnými českými veršami; obšírne opísal priebeh pamätného snemu z r. 1791 za Leopolda II., ktorého sa zúčastnil ako delegovaný duchovný člen; písal a tlačil české cirkevné agendy, kancionále, funebrály a postily, a mnoho latinských vecí, najmä o dejinách evanjelikov v Uhorsku, zanechal v rukopise.

Pre nás najzaujímavejšia Plachého činnosť prejavuje sa však v uvedenom mesačníku „Staré Noviny literního umění“, alebo, ako znel celkový konečný názov, keď sa časopis predával po roku ako samostatná kniha: „Spolusebrání rozličných spisů z všelikého umění historického, geografického, filozofického, fizikálského, hvězdářského a ökonomikálského k užitočnému času trávené v umění zběhlých slovenského jazyka milovníků a k potřebnému naučení mladého věku lidí, z částky z jiných knih vytáhnutých (rozumie sa spisov!) a v slovenské čisté roucho oblečených, z částky pak v nově vydělaných, jimž místo předmluvy předložen jest i charakter anebože vyobrazení našeho milostivého císaře a krále Jozefa II.“ Tento časopis otvára nám celý zapadlý duševný svet z konca XVIII. storočia, vyrastlý na našej pôde a šírený naším rodným slovom.

Látka časopisu bola veľmi pestrá a rozsah článkov (hoci je tiež niekoľko statí veľmi obšírnych) spravidla neveľký, niekedy dokonca vo forme púhych prípiskov. Osvietenská doba mala záľubu v encyklopedickej stručnosti, a vedľa toho, čo sa prejavuje i v našom časopise, všade prizerala na praktickú mravokárnu aplikáciu.

Pomerme najčastejšie vyskytujú sa v „Starých Novinách“ články dejepisné, zemepisné a národopisné. Popri obvyklých genealógiách panujúcich rodín domácich i cudzích sú to napr. state o Cyrovi, Sardanapalovi a Nerónovi, o náboženstve starých Germánov, o križiackych vojnách a templároch, o francúzskom Karolovi IX., o arabských a tureckých mravoch i o Carihrade, o dejinách Židov, o divochoch, o počte a veľkosti rakúskych krajín a ich obyvateľstva atď. Moralistické stanovisko „Starých Novín“ prejavuje sa zhusta: pri Karolovi IX. odporúča sa panovníkom znášanlivosť; pri „Historii Cýra, nejslavnějšího krále perského“ sa pridáva odkaz: „S mravním naučením pro nynější krále a jejich poddané“; a iný článok hlása hneď v obsahu, že „Sardanapal byl lecijaký člověk na světě“ a že „všickni ničemníci jsou jemu rovni“.

Naproti tomu spolupracovníci nášho časopisu, obyčajne nepodpísaní, zriedkakedy filologizujú (len dva články: „Odkud má původ slovíčko paškvil“, a mená mesiacov i dní, najmä „Odkud pochází slovíčko úterý?“). Tiež prírodovedecké state sú pomerne nemnohé: o sústave Ptolemaiovej, Tychonovej a Koperníkovej, o podstate slnka, jeho vzdialenosti od nás a úžitku, alebo o slonovi a o jeho prirodzených schopnostiach studu „s mravním naučením“, „vypsání o rhynocerovi aneb o takové šelmě, kteráž má roh na nose a kteráž po sloně jest největší“, o veľrybe, „největší šelmě mořské“ atď.

Rozumie sa, že zdravotníctvu, makrobiotike (obľúbenej téme XVIII. storočia) a detskému vyučovaniu tiež sa venuje v časopise pozornosť. Čítame tam úvahy o dlhom ľudskom živote, o rozličných rýchlych pomociach, o kýchaní, „aby se malým dítkám šťastlivě zuby vyřezaly“ atď.

Tiež hospodárska rubrika je hojne zásobená: o stromoví podľa ciest, o chove koní, dobytka a drobnej zveriny, o lane a konopách, o kuchyni a komore, „kterak ze stavení vyhnati německé myši“ atď.

A napokon azda sú hodné najväčšej pozornosti články časové, a to jednak filozofické, ako o materializme a epikureizme, o nesmrteľnosti duše, čiastočne tiež state o alkoholizme a „svévolném mordu“ či samovražde, jednak teologické, ako o jozefínskom osvietenstve. „Nepřemožitelné důvody, které nás ku křesťanské snášenlivosti pohybují“, „Pocestný peníz velikého Josefa II. bratřím svým daný: Nevaďte se na cestě!“, a jednak obrany živej národnosti.

Filozofickým stanoviskom prispievateľov „Starých Novín“ je teistický racionalizmus, či tzv. populárna prirodzená nemecká predkantovská filozofia, ktorá vyrástla z Leibniza a Wolfa. Vysvitá to najmä z početných statí, dokazujúcich samostatnú podstatu a teda osobnú nesmrteľnosť duše — nie dogmaticky alebo biblicky, ale z dôvodov fyziologických, logických, psychologických a metafyzických. Našim spisovateľom ľudská „duše sama sobě jest největší tajemství“; ale toľko je im isté, že nie je púhou vlastnosťou tela, ale samostatná bytosť a podstata, ktorá, i keby zomrieť chcela, nemôže. Autor jedného z týchto článkov, bezpochyby sám vydavateľ časopisu, ukazuje názorne, ako účinne zasahovalo európske myšlienkové prúdenie aj v úpadkových dobách tiež na naše územie a prejavovalo sa naším jazykom: v polovici osemdesiatych rokov XVIII. storočia sa u nás filozofuje po česky po stopách Cartesiových, Leibnizových a Spinozových, o predzjednanej harmónii, o dualizme a monizme, o hmote a monádach atď., a autori sú so súčasnou literatúrou francúzskych encyklopedistov aj ich nemeckých protivníkov oboznámení temer do podrobností.

Stanovisko „mravoučných týždenníkov“ vyžadovalo, pravda, aby sa o všetkých látkach hovorilo pútavo a vtipne. Tomu spisovatelia „Starých Novín“, nechtiac text vážneho predmetu prepletať žartami, vyhovujú aspoň v poznámkach. Pri polemike proti materialistickému stanovisku naturalistu Lamettrieho, ktorý napr. hovorí, „žeby se opice, kdyby se od nejprvnější mladosti cvičila, právě tak jako i člověk rozumně mysliti, rozsuzovati a mluviti naučiti mohla“, „Staré Noviny“ citujú odpoveď Reimarusovu, že vraj v takej akadémii človek by sa rýchlejšie stal opicou ako opica človekom, a pripojujú zo svojho, že vraj opičia duša v tele „nejsubtilnějšího naturalisty“ by nedokázala ani toľko, aby sa svojmu profesorovi mohla za jeho lekcie písomne poďakovať.

To isté odmietavé stanovisko majú spisovatelia „Starých Novín“ k módnemu epikureizmu, rozoberajúc podstatu učenia starého filozofa, poukazujúc na niektoré užitočné jeho stránky, ale odsudzujúc jej novoveké metafyzické a etické dôsledky.

Že však tento odpor k metafyzickému základu západného naturalizmu a senzualizmu neodvracal spisovateľov „Starých Novín“ od niektorých iných, exaktných alebo praktických dôsledkov anglicko-francúzskej filozofie, ukazujú iné ich state. Napr. z Buffonových bohatých prírodopisných vedomostí hojne čerpajú. A Voltaire bol u nich ako hlásateľ náboženskej tolerancie dobre zapísaný. Opisujúc napr. Bartolomejskú noc, volajú: „Ach snášelivost svatá! — Kdo o této svadbě více chce věděti, ten nechať sobě skrze Voltaira zepsanou knihu pod titulem ,Henriade‘ přečte. A nemůže-li se i křesťan od naturalisty lásku křesťanskou učiti?“

Jozefínska osveta a náboženská znášanlivosť sú našim spisovateľom síce rozličné slová, ale jeden pojem: cieľ ľudského života.

Nad iné dôrazne to preniká zo state samotného Ondreja Plachého, nadpísanej „Snášelivost“. Ono je mu „ctností nebeskou“ a skutky, podľa nej konané, „skutky anjelskými“. Cirkevná znášanlivosť stará sa o blahoslavenstvo budúceho života, politická o blaho terajšie. Prikazujú ju štyri dôvody: príroda, rozum, evanjelium a jozefínske patenty.

Ideál občianskeho života vidia „Staré Noviny“ v Holandsku, kde sa trpia všetky sekty a kde sa tieto pretekajú spolu v práci a vzornom živote. Uvádzajú slová slávneho politika Bäuninga, ktorý odmietal nátlak napr. na mennonitov, hovoriac, že sú vzorom užitočných občanov: nedychtia po úradoch a hodnostiach; nevedú vojny, neberúc do ruky zbrane; nepestujú nádheru; nežobrú; všetci konajú i najťažšie roboty a všetci poslúchajú. A z podobných dôvodov Rusko znáša Turkov, Tatárov i pohanov, len keď sú užitoční poddaní.

Je pozoruhodné, že pisateľ Plachý dovoláva sa pri týchto slovách francúzskeho emigranta, priekopníka náboženskej i politickej tolerancie na slobodnej holandskej pôde — Petra Bayla. A ešte zaujímavejšie je, že slovenský mravokárca o väčšine ďalších dôvodov pre znášanlivosť poučoval sa hádam z Baylovho kedysi chýrneho „Slovníka náučného“ („Dictionnaire historique et critique“, 1696) a predchodcu veľkej „Encyklopédie francúzskej“. Baylov neskorý stúpenec na slovenskej pôde hlásal, že „my všichni lidé beze všeho rozdílu národu, náboženství a stavu, podle našeho rodu, přirozeným způsobem jsme krevní přátelé a přítelkyně vespolek, jsme spolubratové a spolusestry, jsme krevní rodina a jedním slovem bližní“. „Já, ačkoli jsem chudobný (volá slovenský novinár), nemaje kdebych mou mizernou hlavu sklonil, však ten, kterýž v knížeckém, královském neb císařském paláci přebývá, jest můj krevní přítel, bratr, bližní, kterýž mne z své rodiny nikoli vytevříti nemůže!“ A podobne ďaleký Sibirčan, murín, najvzdialenejší cudzinec. I na toho, ktorý vyznáva svojho Mohameda alebo Dalajlamu, tak svieti božie slnko ako na nás. Všetci môžu podľa svojich príkazov žiť mravne a teda dobre.

Skutočný počiatok tejto novej éry vidia „Staré Noviny“ v Jozefovi II., „božím služebníku“, a teda jozefinizmus je im, ako ich vrstovníkom v Čechách, hlásateľom novovekej ľudskosti.

*

Podobné časové stanovisko majú „Staré Noviny“ v otázke národnostnej.

To nás vedie k najpilnejšiemu spolupracovníkovi banskobystrického mesačníka, k Jánovi Hrdličkovi. Narodil sa r. 1741 v Modre, mnoho rokov pôsobil ako vychovávateľ v panských rodinách a v rokoch 1768 — 1770 doplňoval si vedomosti na univerzite v Jene. Po vyhlásení tolerančného patentu opustil svoju modranskú cirkev a odišiel na Moravu do Vsetína organizovať tamojší evanjelický sbor. Ale už po troch rokoch (ako hovorí) pre „přílišnou lidu moravského u víře vrtkavost“ zanechal vsetínskych občanov a vrátil sa do Modry. Po roku však, r. 1785, datuje už svoje články v „Starých Novinách“ z Maglódu, v peštianskom kraji, kde pôsobil do smrti, asi do r. 1810.

Nehľadiac k Hrdličkovým príležitostným veršom, ktorými ospevoval významné udalosti cirkevnej slobody, a nevšímajúc si jeho rozličné úvahy v „Starých Novinách“, týkajúce sa najmä novej osvietenskej a tolerančnej doby, všimneme si Hrdličkovej najdôležitejšej state, tam odtlačenej: „Vznešenost řeči české neb vůbec slovenské“. Je to podobná obrana jazyka a národnosti, ako sa hojne vyskytujú v Čechách a na Morave za jozefínskych čias od Tháma až po Rulíka.

Hrdlička svoju apológiu začína dejepisnými dôvodmi, keďže vraj sú mnohí, ktorým nemôže byť nič príjemné a vzácne, „než co silně stařinú voní“. Počiatky nášho jazyka Hrdlička síce nehľadá priamo v zmätku jazykov pod babylonskou vežou, ako to s obľubou robili starší jazykovedci XVII. storočia, dovolávajúc sa Sulzerových filozofických spisov („Über den gegenseitigen Einfluss der Vernunft in der Sprache und der Sprache in die Vernunft“), podľa ktorého vzniká zo zmätku zase iba zmätok; ale predsa starobylosť slovanskej reči (Hrdlička ju vždy stotožňuje so slovenskou) stavia naroveň latinského jazyka, dovolávajúc sa Homérovej zmienky o Hotentotoch, starých obyvateľoch paflagonských, ktorých totožnosť so Slovákmi (rozumejú sa zase Slovania) vraj „jednomyslně již se uznává“. Časové výpočty zdajú sa Hrdličkovi dostatočne presvedčivé: Homér narodil sa vraj asi 160 rokov pred založením Ríma, teda asi 500 rokov pred Mojžišom a 912 rokov pred Kristom, čo pre starožitnosť slovanského jazyka dá číslo 2697 rokov, teda starobylosť a úctyhodnosť proti iným jazykom slušná. A nielen chronológia, ale i etymológia svedčí o starožitnosti. Už za prastarých časov zamenili vraj naši predkovia pôvodné svoje meno Hetenoti, Veneti, Sarmati za prípadný slovanský názov. Prečo? „Jako totiž někdy Řeci sebe ???????, to jest světlemluvných, jiných pak ß??ß?????’ to jest hruběmluvných nazývali; tak staří otcové naši sebe Slávos a Slovákos z podobné príčiny jmenovali. Slávos sice od slávy, poněvadž ovšem slavní byli; Slovákos pak od slova, poněvadž slova svá srozumitedlně vynášeli. A odtud právě se stávalo, že kteréhokoli cizího, jemuž rozuměti nemohli, jménem ,Němec‘ to jest ,němý‘ vítali a předcházeli. Původ hle jména, které až posavad na sousedech jejich nejbližších, Němcích, přischlo, rovně jakoby bylo přischlo od slovíčka lakomý lakomec, od slovíčka slepý slepec a od slovíčka chromý chromec, aneb od slovíčka slavný Slovák.“

Tento prvý dôvod, pravda, sám osebe by platil málo; i hebrejčina je starožitná a predsa dnes mŕtva. Sú však ešte ďalšie dôvody. Druhý dôvod dôležitosti slovanskej reči spočíva v jej rozšírenosti. I keby vraj „jediné toliko krajině byla vlastní, jako francouzská francouzské, vlaská vlaské, španělská španělské a uherská uherské zemi, však již proto vznešenost svou dosti by zastávala. Čím tedy ona vznešenější býti musí, kdy ona až po mnohých krajinách se rozlévá! Projdi zajisté, kdo jen chceš, všecky ty krajiny, které od moře poledního až k půlnočnímu leží, nenalezneš-li v nich všudy Slováků? Nalezneš ovšem po pravé ruce na dlouhost až na 1300, na širokost pak na 200 a tak spolu na 260.000 německých mil zemí rozložených, takže řeč jejich tam toliko zamrzá, kde moře ledové se začíná.“

Tretím dôvodom je Hrdličkovi príjemnosť a obľuba reči slovanskej. Ako kedysi jej prešporský chválorečník Matej Bél, i Hrdlička ju velebí, že „ona v lehkosti vlaské, v líbeznosti a kráse francouzské, v mocnosti a pronikavosti englické, ve vážnosti a jadrnosti španělské, v hojnosti německé, v přísnosti uherské řečem právě jest rovná, jest-li ne je i převyšující“. Preto obľúbil si ju Karol IV., Václav IV., Juraj Poděbradský, Ferdinand I., Rudolf II., Matej, Mária Terézia i Jozef II., ktorý tým, že zaviedol kresťanskú znášanlivosť, oživil vraj i československú reč, ako dokazuje jeho známy rozhovor v rytierskej akadémii brnenskej. Hrdlička so závisťou spomína najmä české snemovné uznesenie z r. 1615, ktoré vydavateľ pod čiarou vysvetľuje: „… aby jen v české řeči v české krajině v chrámích kázáno a po školách mládež vyučována byla, aby žáden této řeči neumělec k měštěnínstvu připuštěn nebyl; kdoby pak znal tuto řeč, aleby se styděl v ní mluviti, aby ven z krajiny byl vyobcován.“ A dodáva: „Ach! Jakby se mnozí nynějšího věku, kterýchžto mimo plundry, střevíc a kabátu od mateřinského jazyka nic nedělí, i z naší uhersko-slovanské vlasti pakovati musili!“

Štvrtý dôvod vznešenosti českej reči vidí spisovateľ v jej bohatstve, totiž v tom, že každú vec označuje osobitným slovom, a nie, ako napr. hebrejčina, niekoľko pojmov tým istým slovom, a že slovančina, rozmnožujúc zásobu svojich slov jednak skladaním, jednak odvodzovaním, zlučuje touto svojou dvojakou schopnosťou prednosti reči nemeckej a latinskej.

Piatu vynikajúcu vlastnosť nášho jazyka vidí Hrdlička v jej „způsobnosti a šikovnosti“, mieniac tým ohybnosť a prispôsobivosť, s akou voľne priraďuje slová vo vetách a pre ktorú vraj „Slovák i latinský i francouzský, i vlaský i englický i kterýkoli jiný jazyk mnohem lehčeji přijme, nežli Němec a Uher“, keďže zase napr. Francúz naučí sa oveľa ľahšie slovanský jazyk než napr. nemčinu.

Za šiestu prednosť našej materčiny pokladá Hrdlička jej čistotu, nie však v každej dobe, lebo teraz je vraj cudzotou „hrozně sprzněna“. Vzorom ostáva doba „tak řečených Bratří českých, kteříž v nejčistší roucho ji byli oblekli“. A dnes je vraj zvrchovane potrebný druhý Chrysostom, „kterýžto by ji opět, co Jan Amos Comenius, ode všech hned odtud, hned od jinud přilepených otrusků oddělil a jako čistou pannu nám postavil“.

Siedmou chvályhodnou vlastnosťou československého jazyka je vraj jeho „přednost“. To spisovateľ rozumie takto: románske jazyky poukazujú na svoju matku latinčinu, germánske vraj „ctíti musejí německou jakožto též matku svou“, naša reč však vraj „žádné není dcera, ale sama v sobě plodistvá matka“.

Ôsmou a poslednou podporou platnosti nášho jazyka je jeho užitočnosť, a to zvláštna i obecná.

Zvláštna spočíva v ňom ako v rozšírenom prostriedku dorozumievacom alebo obcovacom. „Jako Němec Němce, ku příkladu Saks Nydrlanda a tento onoho: tak i Slovák Slováka, ku př. Čech Poláka a tento onoho, ne vždy ihned rozumí, ale však přece lehčeji nežli jiného rozuměti může. Ač tedy řeč slovenská na mnohé způsoby mluvení se rozešla, však ve všech těchto přece jest slovenskou a při potřebné pozornosti srozumitedlnou. A proto kdokoli ji v moci má, ten s ní může od poledne až k půlnoci projíti, a se všemi jakkoli rozdílnými tu bydlícími národy v slovu a v skutku obcovati.“

Obecný úžitok je zrejmý v dennom živote, od panovníka až po žobráka (kráľ s občanmi, vojvodca s vojakmi, úradník so stránkami, predavač s kupcami, duchovný s veriacimi, ba i žobrák s darcami skôr sa dohovorí materinskou rečou — známe praktické dôvody).

Hrdlička od novej znášanlivej a osvietenej doby očakáva nové leto i pre rozkvet nášho jazyka. Záleží najmä na tom, aby cudzinci a neznalci prestali tupiť českú reč (píšuc Sclavi namiesto Slavi atď.) a aby domáci ľudia prestali sa za ňu hanbiť ako za reč zanedbanú a sedliacku, to jest otrockú. Prvý dôvod teraz odpadá, lebo Thám vraj dokázal v svojej gramatike z r. 1785, že pokiaľ ide o vnútornú dokonalosť, naša reč sa celkom vyrovná reči vznešeného sveta, francúzštine; teraz teda nemusí sa vraj už ani „největší trubiroh“ hanbiť za svoju materčinu, a keď sa k nej prihlási odrodilá inteligencia, táto reč sa vzdelá zase aj formálne. A keďže vraj „již otroctví je zrušené, a i ten nejbídnější sedláčik, neboráčik, za svobodného člověka vyhlášen jest“, odpadá i výčitka otrockosti. Mladícky nadšeným vyzvaním uzaviera spisovateľ svoju apológiu: „Jako v letě potřebí jest dělati, tak přepašte i vy bedra, opněte roucho, ohrňte ruce vaše k dílu okolo víc než napolí obživené reči vaší. Jedni ouhory její orte; jiní vysekávejte podrostlé v ní trní a bodláčí; jiní vezmouce nůž ostrý obrezujte všecko, cožkoli cizího jí se přichytilo; jiní obkopávejte kořene její, aby tím silněji hnaly, a jestli které již sesstaraly, opět se zmladily; jiní ještě oběma rukama pilně všecko, což se ukazuje, zalévejte, v té jisté náději, že potřebného k tomu všemu slunce propůjčí vám, kterýž i jazykem vaším oslavován bývá, Bůh… Nedejte se prosím v tomto zahanbovati pošlým od vás sestrencům Moškvanům a Polákům, kteříž řeči této své znamenitě již vydělali a ještě vydělávají.“

V dôvodoch Slováka Hrdličku zaiste poznávame veľa starého známeho: prebúdzajúci sa novočeský nacionalizmus, prebúdzajúci sa práve osvietenskými ideami znášanlivosti a ľudskosti, čiže tolerancie a humanity. Ale tiež látkou súvisí spolupracovník „Starých Novín“ s vtedajšou literatúrou v Čechách a na Morave. Nezapiera to, uvádzajúc svoje pramene a pomôcky neobyčajne svedomite vzhľadom na vtedajšiu našu prax. Tak napr. odkazuje na konci svojej obšírnej rozpravy: „Viz knížečku Johan Alois Hanke, ve Vídni 1783 vyšlou pod tytulem: Empfehlung der böhmischen Sprache und Literatur, s kteroužto jalovičkou vyznávám, že jsem já tu z některé částky ořal.“

*

Vedľa Jána Hrdličku bol popredným spolupracovníkom „Starých Novín“ človek, ktorého obšírny výtvor rozsahom i myšlienkovým prevedením hlási sa medzi zvláštnosti vo vtedajšom písomníctve. Autor diela je synovec gramatikára Pavla Doležala, Augustín Doležal, narodený v Skalici r. 1737; zomrel ako evanjelický kazateľ v Sučanoch v Turčianskej stolici r. 1802.

Augustín Doležal na štúdiách v Altdorfe v Nemecku v šesťdesiatych rokoch XVIII. storočia nadobudol dôkladnú znalosť vtedajšej nemeckej protestantskej teológie a výsledok svojho bohoslovného a filozofického rozumovania uložil do rozsiahlej skladby, ktorú nadpísal: „Pamětná celému světu tragoedia, anebožto veršované vypsání žalostného prvních rodičů pádu, kdežto se téměř všecky matérie, nadházky a pochybnosti, jak učeným, tak neučeným se naskytávající, přednášejí, vysvětlují a gruntovně odpravují“; knihu vydal v Uh. Skalici r. 1791.

Doležalovi krajania pripodobňujú ju ku Goetheho „Faustovi“ alebo k jeho maďarskej obmene, k Madáchovej „Tragédii človeka“. Ale nie celkom oprávnene. Doležalova práca nie je vlastne poeticko-filozofické riešenie starej svetovej záhady človeka, boja svetla s tmou, dobra so zlom, odvekého sporu srdca s hlavou, neskončeného s konečným, titanského vzdoru revoltujúcej ľudskej mysle proti idei zvrchovaného Tvorcu vesmíru, ako ten konflikt zaznieva v poézii od Aischylovho „Promethea“ až po Byronovho „Kaina“ a Hamerlingovho „Ahasvera“ — ale je to učená, nepoetická, miestami burleskná, myšlienkove však krotká a konzervatívna obrana kresťanskej vierouky vo forme teologickej veršovanej dišputácie. Jednako je Doležalovo dielo v našej obnovenej literatúre pozoruhodným spisom.

Doležal zaoberá sa v zaujímavom predhovore k svojej knihe najskôr otázkou, čo je román, a odpovedá si, že je to „vymyšlená historie… k malování ctností a nešlechetností, aby člověk znal, čeho by se držeti, a čeho zase varovati měl“. Francúzi, Angličania, Taliani a Nemci majú vraj takých románov hojne; ale Slováci sú vraj v tej veci chudobní, okrem rozprávok o Magellone, Grizelde, Štilfrídovi atď., kde vraj všetko je „tak jalové, že se tam s užasnutím a politováním jak na rozum, tak i jazyk šlakem poražený dívati musíme“ — nemajú nič čítania hodné, iba Rvačovského starý „Masopust“ a Komenského „Labyrint světa“, ktorí vraj „marnost ctnosti a nešlechetnosti pěkně malovali“.

O takýto „svatý román“, ako ho menuje, pokúsil sa aj Augustín Doležal. Vzal vraj opravdivý skutok, to je vyhnanie prvých rodičov z raja, dedičný hriech a Ábelovu smrť, a pridal k nemu vymyslené okolnosti, to je výklad a obranu kresťanskej teologickej sústavy a najmä rozriešenie zdanlivého sporu medzi božou slávou a pripustením hriechu na svete. Nepíše vraj iba literátom, lebo tým je to všetko prípustné v učených knihách, ale masám, prikovaným ku kancionálom a postilám, chce podať užitočnú zábavu, počínajúc si vraj „jako apatykář“, ktorý „své léky v rozličných nádobkách rozdává, v papíře, hrnečcích, skleničkách, vodě, polívce, pivě a víně“, aby vraj prospel chorým. Preto vraj „hořké s sladkým šikovně“ zmiešal, „aby čtenář při této tragoedii (román a tragédia pokladá sa teda za to isté) ustavičně neplakal, aneb v hlubokých myšlenkách se neutopil, ale někdy se i rozveselil“, podľa starodávnej výsady, vraj „sobě (t. j. poetom) od vysoce vážných madám a důstojných královen Musis udělené, aby svého jazyka svobodně, co jen mohou nejpříjemněji užívati mohli“.

Cieľom a jadrom Doležalovej „Tragoedie“ je theodicea, všestranná obrana úmyslov a skutkov božích, zjavných v pôvode všetkého stvorenia i človeka, v osudoch ľudstva i vo vývoji sveta. Len tri osoby potreboval spisovateľ, aby všetku tú látku predviedol čitateľovi: Adam a Eva (vlastne Eva a Adam, lebo Eva hovorí viac) zastupujú princíp pozitívny, obranný, a ich syn Sét stelesňuje zásadu opozičnú, skeptické námietky a negatívnu hĺbavosť.

V prvých rozhovoroch Evy so synom opisuje matka pobyt v raji, hadovo pokušiteľstvo, svoj i Adamov pád a vyhnanie z raja; syn sprevádza obšírnou kazuistikou matkine výklady, rozoberá hadove dôvody i reč a skutky božie. Potiaľ je zhoda medzi oboma. Ale v ďalšej rozprave hromadí už všetečný Sét námietku za námietkou: prečo Boh, vševedúci a preláskavý, nedal prvým rodičom výstrahu pred zvodcom hadom; prečo taký nebezpečný strom zasadil vôbec do raja, keď bol úprimne naklonený ľudskému pokoleniu; či by Boh bol dal ľudstvu spasiteľa i vtedy, keby had bol zviedol nie prvých rodičov, ale ich potomkov; prečo Boh moc hada-diabla len obmedzil a zatratil, a nie odstránil a zničil; prečo spravodlivý Boh podrobil spanilú ženu mužovmu panstvu a neurobil ju rovnoprávnou; prečo človek, pán prírody, je súčasne zaťažený kliatbou práce; prečo nevinný syn má trpieť za hriechy svojich rodičov chorobou, trudom a smrťou, keďže naopak dobré skutky jeho rodičov, pred pádom v raji vykonané, nepripočítajú sa mu za zásluhu; prečo premúdry Boh, stvoriac človeka na svoj obraz, nestvoril ho vôbec tak, aby nemohol hrešiť; atď. atď. Eva neprestajne odpovedá a synove námietky vyvracia celou argumentáciou spletitej a subtílnej teologickej apologetiky a tým upokojuje synove svedomie.

Ale najťažšia škrupuľa ostala predsa v Sétovej hlave. Na konci dišputy so svojou učenou matkou volá:

Na toto pesimistické presvedčenie o svete ako najhoršom zo všetkých predstaviteľných svetov odpovedá svojimi optimistickými dôvodmi otec Adam, že náš svet je práve zo všetkých možných svetov najlepší. Máme tu teda starý spor, dobre známy vo filozofii XVII. a XVIII. storočia: tam Hobbes a Voltaire — tu Spinoza, Leibniz a Wolf.

Doležalov Adam nezostupuje, pravda, do samých hlbín filozofickej metafyziky, ale ostáva pri svojich teologických dôvodoch a pri vonkajšom, praktickom nazeraní na život. Jednako jeho vývody dokonale presvedčujú pochybujúceho Séta. Hriech božiu slávu nevyvracia: Boh ho musel dopustiť, aby sa svet stal svetom. Prvotný hriech bol pôvodom ľudskej práce, tá zase príčinou rozvrstvenia ľudskej spoločnosti na stavy, obchody, remeslá, priemysel, úrady, súdy, vedy a umenia. Všetku príjemnú rozmanitosť, všetko neochabujúce úsilie, ktoré udržuje ľudskú spoločnosť a jej vývin, podmieňuje hriech a zlo.

Túto rozmanitosť členitej ľudskej spoločnosti, spôsobenú prvotným hriechom, ukazuje otec Adam podrobne: všetky náboženstvá, všetky kňazské a rehoľné združenia, spôsoby svetskej vlády, rozlišovanie stavov, školstvo, vedy a umenia, obchod a remeslá, všetok postup ľudského ducha a ľudskej práce. A aby to všetko nadobudlo praktický dôraz, Eva, preberajúc reč po zomdlenom Adamovi, ukazuje, s akým úsilím a dôvtipom využitkovali obidvaja rodičia zver, ako si zdokonaľovali náčinie a náradie, ako sa chápali orby, záhradníctva, vinárstva, tkáčstva, ako rozumne sa učili vychovávať dietky, ako sami kládli základy ich vedomosti atď. Prišla, pravda, prvá krv, Kain zabil Ábela, a tento zločin začína nekonečný rad ľudskej zloby; ale i to je nutné zlo, aby ľudia verili tým pevnejšie v Kristovu obeť na kríži a vo vykúpenie človečenstva, spôsobené milosťou božou.

Ako vidno, Doležalovo dielo nie je román, tým menej dráma, ale, ako bolo už povedané, teologická dišputa vo veršovanej forme za účelom apologetickým v zmysle pozitívneho, zjaveného kresťanstva. O nejakej dejovej vzpruhe, o vyvrcholení deja a rozuzlení, o živých, konajúcich osobách, do ktorých by bol básnik vtelil svoje ídey, nie je tu, pravda, ani reči. Tie tisíce veršov hovoria tri osoby; celý dej (keď smieme o ňom hovoriť) odohráva sa na dvore prarodičov, v Evinej izbe za bezsennej noci a opäť pred jej obydlím; rozličné reálne podrobnosti z hospodárstva, drobné ľudské črty, epizódky zo všedného života, na ktoré nie je spisovateľ skúpy, aby dodal celku život, nijako nepriliehajú k myšlienkovej časti, neorganicky sa od nej odlupujú a tak vyvolávajú nevdojak komiku. Slovom, Doležalov Adam a Eva i Sét sú púhe mená, holé, navlas rovnako hovoriace masky, zakrývajúce určenú teologickú sústavu, ktorú si Augustín Doležal osvojil na nemeckej univerzite.

Napriek tomu Doležalova skladba má v našej literatúre svoj význam. V nej prvý raz od časov Komenského „Labyrintu světa“, na ktorý zrejme poukazuje, vyskytuje sa opäť u nás svetová hádanka, problém ľudskej existencie, protiklad pesimistického a optimistického názoru na svet, ktorá prehovorila už ústami Jóbovými a ktorú vôbec nemožno vyhladiť z ľudskej mysle. Tieto záhady predviedol až o dvadsať rokov neskoršie českému obecenstvu prekladom Miltonovho „Strateného raja“ Josef Jungmann. Že však týchto základných záhad ľudského myslenia, hoci v teologickom poňatí a nevyspelou formou, aspoň sa dotýka české slovo v XVIII. storočí, očividne nasvedčuje tomu, že dedičstvo XVII. storočia nebolo mu vtedy dedičstvom mŕtvym, že naša literatúra v XVIII. storočí, oslabovaná vonkajším tlakom, nebola bezduchá mŕtvola, ale organické teleso, hoci vysilené a driemajúce, z ktorého by naše storočie ledva bolo vypestovalo to, čo sa mu podarilo, keby bolo malo pred sebou iba neživú hmotu.

*

Tretí z hlavných spolupracovníkov „Starých Novín“ je Juraj Ribay (pôvodne Ryba), evanjelický kazateľ v južnom Uhorsku a literárny priateľ Dobrovského.

Narodil sa 27. marca 1754 v Bánovciach, chodil do latinských škôl v Banskej Štiavnici (kde mu k otcovskému menu privesili maďarské y a kde z núdze odpisoval noty a spieval a hral v kostole a po krčmách), potom v Modre a v Zadunajsku. Poháňaný túžbou po vyšších štúdiách, odišiel so skromnými úsporami r. 1779 do Erlangenu na univerzitu. Okrem bohoslovia zaujímala ho najmä lingvistika a dejiny literatúry. Po roku prešiel s niekoľkými krajanmi do Jeny, kde na neho plodne pôsobil zvlášť dejepisec Eichhorn. Nevšedný záujem však prejavoval Ribay o starú českú tlač: cestujúc v roku 1781 po severonemeckých mestách, všímal si najmä české vysťahovalecké osady a staršiu českú literatúru a zo svojich skromných prostriedkov skupoval u antikvárov všetko, čo bolo možné z toho odboru získať.

I zatúžil uvidieť Prahu a najmä Dobrovského. Vracajúc sa domov, zastavil sa tam, ale Dobrovského nezastihol. Zato zoznámil sa s inými učencami a literátmi a skúpil u antikvárov toľko debien českých kníh, že predal i svoje šaty. Od toho času, bývajúc po návrate domov na niekoľkých miestach, najdlhšie v Torži a na Cinkote ako evanjelický kazateľ, pestoval písomné styky s Dobrovským a rozhodol sa pre vlastný odbor: pre knihopis starej vytlačenej českej literatúry, najmä s ohľadom na Slovákov v Uhorsku, spojený s literárnymi a kultúrnymi dejinami, a pre skúmanie živého jazyka, zbieranie slov, obratov, prísloví slovenských za účelom gramatickým a folkloristickým. V týchto snahách ho neprestajne pobádal Dobrovský, sám ťažiac z jeho látky pri svojich etymologických štúdiách. Bolo to teda vcelku to isté, k čomu smerovala, vzhľadom na svoje užšie oblasti, súčasná skupina českých a moravských učencov.

Korešpondovanie s priateľom Tešljákom priviedlo Ribayho k tomu, že si začal všímať aj iné slovanské jazyky, „kteréžto (ako mu naznačoval rodák) s naším jednu tak říkaje matku mají a mnohonásobne s ním spřízneny jsou“, ako vraj: „srbský, vandalský, korytánský, polský, ovšem pak rusácký čili moskovitský, pomořanský, charvátský a dalmatský“. Toľkýchto jazykov, ktoré by mal študovať, Ribay sa zhrozil; ale Komenského „Labyrint“, ktorý sa mu dostal do rúk, a ďalšie priateľovo nabádanie prekonali jeho ostýchavosť, takže už píše takrečeno obratom ruky súkromnú obranu zanedbávaného českého jazyka, v ktorej poznáva — i v ďalšej korešpondencii s Tešljákom — už prekvapujúcim spôsobom základné potreby obnovujúceho sa českého písomníctva: hojnosť dobrých ľudových vzdelávacích kníh, ktoré, bohužiaľ, novší spisovatelia neposkytujú, a dobré školy s pokrokovou osnovou a s materinským vyučovacím jazykom, aby sa pozdvihla obecná vzdelanostná úroveň. Tak uvažoval Ribay v Jene r. 1782.

Nebudeme tu sledovať ostatné Ribayho životné osudy, jeho nespokojnosť v cirkevnom pôsobení medzi nemecko-srbsko-slovensko-maďarským živlom, jeho styky s učenými Moravanmi a s uhorskými Srbmi, jeho márne snahy založiť československú literárnu spoločnosť v Uhorsku, jeho nevyplnenú túžbu dostať sa za úradníka do muzeálnej knižnice v Pešti alebo za korektora budínskej kráľovskej kníhtlačiarne. Dokladáme len, že napokon r. 1793 zoznámil sa v Prahe osobne s Dobrovským a že po dvadsiatich rokoch, 31. decembra 1812, v Torži zomrel.

Okrem drobných jazykových a bájoslovných príspevkov, ktoré sa týkajú živého jazyka uhorských Slovákov (Dobrovský ich odtláčal vo svojich časopisoch), sú Ribayho práce jednak vytlačené knižky, jednak diela, zbierky a rukopisné materiálie.

Tlačené Ribayho dielka všímali si výhradne praktické potreby: „Katechizmus o zdraví“ (v Pešti r. 1795), „Pravidla moresnosti“ (tiež v Pešti r. 1795), „Příručná knížka o polním hospodářství“ (v Budíne r. 1797) a iné, podobne vzdelávajúce v osvietenskom zmysle. Tu však netkvie jadro Ribayho pôsobnosti.

Význam Ribayho zberateľského úsilia spočíva v jeho ostatných dielach. Sú to najmä: „Slovník slov biblických, Slovákům nesrozumitelných“; „Slovanská slova, přijatá do maďarštiny“; „Slovenské idiotikon dvoudílné“, obsahujúce originálne slová, väzby a obraty slovenského nárečia (počtom asi 30.000^[20]); „Přísloví československá“ (asi 4.000); rozmanité zbierky a úvahy o starších literárnych a osvetových snahách Slovákov v Uhorsku. Všetky tieto práce ostali však, bohužiaľ, nevydané; len z niektorých rukopisov čerpal Juraj Palkovič pre svoj slovník.

*

A k vydavateľom „Starých Novín“, či, ako sami si hovorili, k „starým novinářům“, hlásil sa i Michal Semian, z Hradišťa pri Skalici, kde sa narodil r. 1741. V sedemdesiatych rokoch učil sa na univerzite v Halle i v Jene, bol rektorom gymnázia v Ratkovej a konrektorom prešovského kolégia a napokon evanjelickým kazateľom v Pezinku. Roku 1812 ešte žil.

Semian bol plodný príležitostný veršovec, majúci záľubu v rozličných veršových hračkách; napr. časomierou zveršoval „Otčenáš“:

Pokúšal sa tiež o beletriu prózou. V meštianskych domoch na Slovensku čítal sa dlho jeho román, spracovaný podľa maďarského originálu Ignáca Mészárosa z r. 1772, ktorý Semian vydal v Prešporku r. 1790 s názvom: „Při dobytí Budínského zámku do zajetí křesťanského padlé, Kartygam řečené (potom Krystýna nazvané) turecké slečny, kišasoňky, řídké a památné případnosti“… Maďarský román tlmočil smer anglického Richardsona, ktorého plačlivá sentimentálnosť vytvorila typ moralizujúcich „krásnych duší“ („belles âmes“, „schöne Seelen“), známych z Goetheho autobiografie. Víťazná čnosť tureckej krásky, ukoristenej v dobytom Budíne francúzskym dôstojníkom, unesenej do Paríža a tam obletovanej všetkou vznešenou spoločnosťou, to je hlavný motív románu, ktorého obľubu dokazujú jeho štyri vydania. Semianovým pričinením dostal sa smer „krásnych duší“, význačný pre spoločnosť XVIII. storočia, presýtenú spoločenskými a inými pôžitkami, z Richardsonových anglických románov a z ich Gellertových nemeckých napodobenín nepriamo tiež do našej literatúry.

Napokon sa zaoberal Semian i dejepisom. Máme od neho dvojdielne „Kratičké historické vypsání knížat a králů uherských, od nejdávnejších až do přítomných časů, z hodnoverných historických písem učinené, a v slovenském jazyku… vydané“ v Prešporku r. 1786. Semian napísal svoju knihu, lebo vraj na uhorských školách učilo sa dejinám iba po latinsky; domácu históriu je však preto potrebné poznať každému občanovi, „aby“ — ako vraví autor — „i sám předků svých v dobrém, ku př. v vernosti ku králi, v zmužilosti v bránení vlasti své, v rozličných kunštech, v handlu, v pilném delání rolí následoval, všeho pak zlého, jehož se oni dopustili, ku př. zproneveřilosti, bouření a puntování se, nepoddanosti se vystříhal“; a táto kniha predkladá sa napokon i preto, lebo jediná podobná, a to ešte preložená z nemčiny, vychodí každý rok v prešporskom kalendári špatným jazykom a „po kouštku“, takže vraj „bychom se ani za třicet let celé knížečky nedočekali“, keď jej spisovateľ „od sedmi let teprv devet králů vypsal“.

Semian vo svojom dejepise chcel postupovať kriticky, keďže vraj „veci historické nemohou se tak, jako v jiných částkách literního umení, vymysliti, ale musejí se z hodnoverných písem bráti“; a druhým cieľom jeho dejepisu bolo, aby vraj „slovenské naší náci posloužil“. Jeho pramene boli však, ako sa zdá, napospol cudzie. Nielen duch je bez rozdielu, aby sme to tak povedali, úradne uhorský, ktorý nikde neprizerá k individualite nemaďarských národov, ale i podrobnosti sú neslovenské. Veľká Morava je mu Marahánia, Don je Tanais, Svätopluk Sventibald, Štajersko Steiermark, Ladislav Láclav, „jistý Moravec Přinnyna od knížete moravského Moymara z vlasti své vyhnán“, pri spore Mateja Korvína s Jurajom Podebradským nadŕža Matejovi, atď. Najskvelejším zjavom domácich dejín je Semianovi, čo je samozrejmé, Jozef II., ktorého panovaniu, vtedy ešte neskončenému, venuje obšírny opis. Pritom pre ďalšie poučenie odkazuje na úvodnú stať banskobystrických „Starých Novín“ a ich vydavateľom preukazuje súčasne reklamnú priateľskú službu.