ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Palkovič a Tablic. Protiosvietenská reakcia: Institoris. Zemepisné snahy: Bartholomaeides.

Popri osvietenských a populárnych náukách XVIII. storočia napokon i rokoková poézia Puchmajerovej školy našla si na Slovensku stúpencov. Boli to Juraj Palkovič a Bohuslav Tablic.

Obidvaja narodili sa r. 1769; obidvaja priniesli si oneskorený vkus nemeckých anakreontikov z Jeny, kde v rokoch 1792 a 1793 študovali protestantskú teológiu; obidvaja napísali do konca XVIII. storočia väčšinu svojich veršov, ktoré potom v prvom a druhom desaťročí XIX. storočia vydávali súborne. Tablic, ako evanjelický kazateľ v Kostolných Moravciach, zomrel r. 1832; Palkovič, ako profesor reči a literatúry československej pri evanjelickom lýceu prešporskom, žil až do roku 1850. Obidvaja boli ctiteľmi jazyka Kralickej biblie a veleslavínskeho štýlu, a ukážky ich veršov sú už v Puchmajerových „Sebráních“.

Ak je niečo dôkazom, ako veľká časť veršovania Puchmajerovej školy bola neprežitá, čisto konvenčná a papierová, tak sú to rýmovačky týchto dvoch mužov. Ich štúdiá na jednej z najväčších nemeckých univerzít pripadli do veľmi pohnutej doby. Prišli ta ešte so živou tradíciou domáceho reformného jozefínskeho hnutia; počuli vznešené heslá francúzskej revolúcie a zažili ich náhly skon v gilotínových orgiách Robespierrových, na vlastné oči videli vychádzať Bonapartovu hviezdu; a takrečeno cez noc meniť sa mapu Európy a padať koruny z hláv panovníkov — a zo všetkých týchto silných dojmov nič nezanechalo ohlas v Palkovičových i Tablicových veršoch.

*

Juraj Palkovič má vo svojej „Múze ze slovenských hor“ (vo Vacove r. 1801, zväzok prvý a tiež posledný) väčšinu motívov zastaralo anakreontizujúcich. Hanblivá pastierka Filis, ktorá však miláčka, spiaceho pri stáde, priamo zadúša bozkávaním; alebo okúzľujúca tanečnica Lila, ktorú by si želal zase básnik celú vybozkávať; alebo čarovná speváčka Libuška, ľaliových líc a malinových perí, ktorá mu „v nebe zem mení“; alebo opäť iná kráska, Míčka, od ktorej žiarlivý básnik vymáha, aby nevenovala pozornosť iným, ale len a len jemu, alebo dokonca anonymná milá, ktorá vysiela prosby k Venuši, aby jej dopriala zakúsiť všetky svoje ľúbostné dobrodružstvá, ale pritom aby jej navonok zachovala dobré meno a panenský veniec — to sú ukážky Palkovičovej galantnej múzy. A rovnako udatne ospevuje autor i víno, veľa vína, ktorého tri vedrá želá si i s priateľmi vyprázdniť na posedenie.

Ale to sú iba túžby na papieri: Palkovič sa dožil osemdesiatich rokov ako panic, a v jeho prozaickom, striezlivom, nesmierne sporivom spôsobe života nehrali žiadnu úlohu ani Bakchus, ani Venuša.

*

A práve taký bol i pohľad na život vo veršoch Bohuslava Tablica, ktorých vyšli štyri zväzky vo Vacove od r. 1806 do r. 1812 s názvom „Poezye“. Chváli síce tiež chudobu a prostotu, staré dobré mravy, čisté svedomie, spokojnosť s osudom, nesmrteľnosť duše, pravdu, „dceru boží“, priateľstvo a ľudomilstvo — ale predsa i on vracia sa neprestajne k motívom tzv. galantným, čiže anakreontským. Prezradzuje, čo vraj rozprávala spovedníkovi voľajaká „roztomilá, milosrdná paní“, alebo čo zase voľajaký „roztomilý jinoch“ rozprával svojej štrnásťročnej vyvolenej; a opäť inde, čo by Múzy boli urobili so spanilým Adónisom; alebo svojmu spolubojovníkovi na Parnase, Šebestyánovi Hnevkovskému, posiela do Čiech k jeho sobášu blahoželanie, ktoré by sa hodilo iba medzi „divoké“ prípitky. A tónom Wielandových parodisticko-galantných skladieb vyznieva i obšírna, v Skalici r. 1803 osobitne vydaná, Tablicova báseň: „Zuzana Babilonská, zpěv ctnostným Zuzanám k svátku jejich jména“, ktorá v rúchu antickej mytológie predvádza známy biblický predmet, vraj na „hrdinské“ utuženie v čnosti, vskutku však takým spôsobom, že z každého verša hľadí faun a satyr.

Inou Tablicovou zvláštnosťou boli balady v jarmočnom slohu Hněvkovského a Vojtecha Nejedlého, ktoré síce skladal za mravokárnym účelom, ale s takým nadbytkom rozličného desu a hnusu, že nevdojak pôsobia iba patologickým dojmom. Ako príklad dve najdlhšie: „Lubinský z Lubiné a Rozina Milovská. Nešťastné následky ztracené nevinnosti“ a „Jakub Žibřid z Žibřidova. Výstražná báseň. Smutné následky zlého vychování“, z ktorých v prvej rozpráva o sedliackej krásavici, ktorá, keď ju zámocký pán zneuctenú opustil a otec vyhnal z domu, zabila svoje dieťa i seba. Umierajúca Rozina bedáka:

V druhej skladbe podrobne opisuje výstrednosti v kaštieli bohatého rytiera, kde všetci (starý otec, matka, traja synovia a dve krásne dcéry) hrešia od útlej mladosti, kedy a s kým len možno, až rodičia zahynú pod plotom venerickou chorobou, synovia ako lupiči na šibenici, jedna z dcér podľahne pri orgiách fyzickému vysileniu a druhej, polapenej pri nevere, manžel rozpára brucho; napokon do ich rodného kaštieľa uderí hrom. To všetko rozpráva Tablic s naivným cynizmom na potvrdenie,

Jednako obidvaja slovenskí príslušníci Puchmajerovho novočeského združenia siahali po básnickom venci. Ako totiž Palkovičovi zjavuje sa bohyňa spevu Kalliope a hovorí:

— tak i Tablic, chváliac proti vínu svoju obľúbenú kávu ako rozčuľujúci nápoj geniálnych duchov, zavrhuje korunu, hrdinstvo rozkoše i učenosť, a horáciovsky si želá iba tichý domček, v ňom dobrú ženu, dvoch verných priateľov a knižnicu najmilších starých i nových básnikov:

Palkovič a Tablic pokladali sa teda za vyvolencov Múz. V skutočnosti však nebol z nich ani jeden poetom.

*

Zato živý český nacionalizmus a slovanstvo, ktoré hlasite prenikali papierovým anakreontizmom prvej našej novej básnickej školy, ozýva sa na nejednom mieste Tablicových nepoetických „Poezyí“. Najmä v poslednom zväzku, vydanom r. 1812, hovorí napr. už i takými apostrofami:

To Tablic privoláva mladému dorastu.

A proti starej generácii, protežujúcej latinu, obracia sa s výčitkou.

To je povedané celkom v duchu obrodenských obrán českej reči a národnosti, v duchu Puchmajerovom a jeho priateľov, v duchu vznikajúcej Jungmannovej školy.

Bohuslav Tablic dokázal skutkom, že tieto vývody neboli planými slovami. Zo všetkého, čo napísal, sú jeho „Paměti československých básnířův aneb veršovcův, kteříž se buďto v Uherské zemi zrodili, aneb v aspoň Uhřích živi byli“, pridávané ku každému zväzku „Poezyí“, jedinou prácou trvalého významu a podnes platnou zbierkou literárnohistorickou a bibliografickou. A to práve zhromaždil v službách svojej nacionalistickej idey.

*

Vydavatelia „Starých Novín“ poznajú francúzskych encyklopedistov, z ktorých čerpajú poučenie po stránke dejepisnej i prírodopisnej a v otázke tolerančnej. Ale v metafyzických dôsledkoch francúzsky materializmus či „naturalizmus“ XVIII. storočia všade zavrhujú. Kresťanského kráľa, „kdyby nad mnohými naturalistý mezi křesťany… musel kralovati“, považujú za nešťastnejšieho, ako „kdyby nad samými pohaný panoval. Nebo naturalista jest… zvíře“.

Takýmto nezmieriteľným protivníkom novej francúzskej osvety, najmä pokiaľ sa prejavovala v spoločenských a politických poriadkoch, bol evanjelický kazateľ prešporskej slovenskej cirkvi Michal Institoris Mošovský či Mossótcy. Narodil sa zo zemianskych rodičov na Bystričke v turčianskej župe, študoval na wittenberskej univerzite a temer pol storočia strávil vo svojom cirkevnom úrade do smrti r. 1803. Bol z najpilnejších zberateľov starých českých kníh a z plodných teologických spisovateľov svojej doby. Známy je najmä snahou dokázať potomkom Českých bratov v Čechách, hlásiacich sa za Jozefa II. k helvétskemu vyznaniu, že luteránstvo je im bližšie.

V postupe osvietenských ideí sú však význačné práve dva druhé spisy Mošovského, ináč nepatrné. Prejavuje sa v nich proti novovekej francúzskej osvete ten istý smer ako vo vtedajších knižkách Rulíkových: ako v Čechách a na Morave, tak i na Slovensku deje sa v poslednom desaťročí XVIII. storočia odvrat od osvietenského liberalizmu, na ktorý sa zvádza spoluvina západných revolučných búrok. Hlási sa reakcia.

Institorisov „Strom bez kořene a čepice bez hlavy“, v Prešporku r. 1795, brojí proti francúzskemu republikánstvu, ktoré už samo osebe pokladá za revolučné.

Príkladmi zo Starého zákona a faktami z obecných dejín dokazuje, čo je anarchia. Francúzska revolúcia dala národu namiesto slobody svojvôľu, namiesto jedného kráľa niekoľko sto tyranov, namiesto jednej bastily množstvo žalárov, namiesto starých zákonov každý deň nové, namiesto skúsených ministrov mešťanov, kupcov a remeselníkov, namiesto evanjelia Voltairove knihy, namiesto riadnych daní obecnú lúpež. Hlavným prameňom toho všetkého je neznabožstvo: „Francouzská zeme již dávno jest hnízdo všelijakých křesťanského náboženství lehkomyslných posmeváčků, kteřížto svůj hadí jed, francouzskou výmluvností a líbezností oslazený, dalece a široce po svete rozlévali“… Všetko, čo pochádza z Francúzska, je Institorisovi špatné a zavrhnutiahodné. „Takovíto zvetřilí a lehkomyslní lidé jsou nynejšího tak řečeného osvíceného sveta nejvetší mistrové. Náš kroj a odev, krok a komplementy, kuchyne a stůl, mravy a obyčeje, to všecko musí býti podle nejnovejší francouzské módy, nechce-li kdo neohoblovaným a nevypitvaným troupem slouti na svete“…

Aplikácia toho všetkého je samozrejmá. „Jest to veliká bláznivost, žádati rovnost mezi lidmi, kterých i samé přirození nerovne formuje.“ Jeden má silné ramená a „zmužilé údy“, aby vykonával tvrdú prácu, druhý „dobrou hlavu a rozum“, aby spravoval mestá a krajiny. Na zemi sú hory a doliny atď. A „dokonalá rovnost ani jen mezi rozumným stvořením se nenalezá, ale i zde jedno druhému jest poddano. Kohout, ku příkladu, jest opravdový král mezi svým slepičím pokolením… On jest na svém dvoře takový samopanovník, že žádného druhého podle sebe trpeti nemůže. Mezi včelami pak ješte mnohem velebnejší, víc než monarchitský regiment můžeme znamenati. Zde jedna mucha, ale mnohem vetší a důstojnejší nežli jiné, jest ne jen královná, ale spolu i matka svého celého pokolení… A to jiste zkušujeme na vetším díle i mezi jiným nerozumným živým tvorem, které se v tovarižství drží, mezi ptáctvem, hovadý, rybámi, žížalý a zemeplazy… Na vetším díle, pravím. Nebo o mravencích čteme, že nemají vůdce, ani správce, ani pána… Ale kdeže mezi lidmi nalezneme takový pracovitý, svorný, opatrný národ, krajinu, mesto, jakoví jsou mravenci? Z nás bez vůdce a správce nic by nebylo… Anjelé nebeští mají své kníže a archanjela; pekelní ďáblové svého Lucifera a Belzebuba; i ty zbojnické zberby a bandy svých vůdců a hejtmanů — i jakžebychom tedy my rozumní lidé meli sobe na to ztežovati, že nám Bůh vrchnost představil?… Vrchnost jest boží obraz a námestník na této zemi.“

Nezmieriteľný protivník republikánskeho Francúzska ozval sa proti nemu ešte raz spisom „Od Boha zlomená pýcha naších i božích nepřátelů“, v Prešporku r. 1799. Opakuje staré sťažnosti na francúzsku „nacionální choleru a pýchu“, ktorá ostatné európske ľudstvo pokladá za barbarov, pretože od francúzskych „modečinitelů, parokárů, krejčírů, kucharů zákony přijímá“; teší sa z neúspechov Napoleonovej africkej výpravy, z Nelsonovho abukirského víťazstva, z oslobodenia talianskych krajín; a dúfa, že to všetko je iba počiatok úplného pokorenia národa, ktorého filozofi a politici narušili storočný konzervatívny svetový poriadok.

*

Skupinu jozefínskych spisovateľov medzi evanjelickými Slovákmi uzatvárame originálnym autorom Ladislavom Bartholomaeidesom (1754 — 1825), evanjelickým kňazom v Ochtinej, ktorého odborné historicko-štatisticko-etnografické práce o slovenskej východnej oblasti, vydané po latinsky („Memorabilia provinciae Csetnek“ atď.), podnes nezastarali. A okrem týchto štúdií i Bartholomaeides, ako Samuel Čerňanský, zostavuje glóbusy, kreslí a rysuje mapy a robí fyzikálne prístroje.^[21]

Z jeho českých knižiek je pamätihodmá „Geograffia aneb vypsání okršlku zemského“, vydaná v Banskej Bystrici r. 1798, v ktorej kreslil a rysoval mapy vlastnou rukou. Je to náš prvý, svojho času pozoruhodný pokus z obecného zemepisu za obrodenskej doby.