ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Šafárikova a Palackého knižka bola prvým plodom ich ohlasovaného obratu od poézie k vede. Jej predmetom dosiaľ bolo básnictvo, ale cieľom už vedecká teória jeho vonkajšej i vnútornej podstaty.

Ešte vo veršoch, písaných cez rok 1816, Šafárik pridŕža sa prízvučnej prozodickej zásady, uzákonenej roku 1795 Dobrovským a odvtedy všeobecne prijatej v českej básnickej praxi. Až ďalšie uvažovanie a jenské štúdiá utvrdili Šafárika v presvedčení, že predovšetkým časomerná rytmika, ktorej bol Jungmann dávnym priateľom, obrodí české básnictvo. V nemeckej poetike už od čias Klopstockových prejavoval sa silný antikizujúci prúd. A práve v časoch Šafárikových štúdií množstvo nemeckých estetických kníh hlásalo prednosť kvantity pred prízvukom. Z nich najrozšírenejšia bola „Aesthetika“ Bouterwekova (vydaná vo Viedni a v Prahe r. 1807), odkiaľ tiež Šafárik uvádza vo svojej knižke výrok: „Čím lépe zajisté v řeči kterékoli slabiky v vyslovení vzhledem jejich kratšího nebo delšího trvání určený jsou, tím způsobnější jest ona sama sebou k veršování, nebo se v ní tím snáze počet momentů najíti a slovní její sklad v rytmus uvésti dá.“ A pridáva k tomu: „Touto vlastností se někdy nade všecky skvěla řeč řecká;… touto vlastností se podnes náš dialekt český nade všecky jiné dialekty slovanské a mnohé jazyky evropejské… stkví, v němž každá samohláska dvojí míru vyslovení, krátkou nebo dlouhou,… má.“ A v názore o prednosti časomiery utvrdili Šafárika vývody lipského klasického filológa Hermanna, ktorý na priamy dopyt jenského študenta odpovedal spôsobom, ktorý ešte v prešporskej knižke uvádza Šafárika do vytrženia.

A tak Šafárik, ktorý v „Tatranskej Múze“ i neskoršie pružne a pohotove básnil podľa prízvuku, pri odchode z Jeny, v apríli r. 1817 v liste novému priateľovi Palackému prízvučných zásad celkom sa zrieka: „My nemáme v řeči naší žádné prosodie, žádné metriky. Stará Rosova byla prvá; ale chtíce jí s tváří komára sehnat, zabili ji.“

U Palackého v tejto veci stretol sa Šafárik s úplným súhlasom. Prešporský študent totiž už r. 1816 samostatnými cestami dosiahol tie isté výsledky. Vo „Vlastnom životopise“, po rokoch vydanom, Palacký uznáva, že v spomenutom roku 1816 zložil poslednú báseň prízvučnú („Ódu k jmeninám Palkovičovým“), a pretože vraj „čím dál, tím jistěji snášel se na tom, že ne přízvuk, ale stará časomíra přirozeným základem české prosodie slouti by měla“, o čom vraj Palacký hádal sa „často a obšírně i s Palkovičem i s Benediktim, nemoha však nikdy s nimi dokonale se srozuměti“.

Prv ako sa Šafárik osobne stretol s Palackým, prichodilo mu ešte raz, na spiatočnej ceste z Nemecka, o obľúbenej látke uvažovať s Jungmannom v Prahe. A takto sa utvrdiac v presvedčení, že nové názory, a tým i kritiku doterajšej náuky rytmickej a doterajšej poézie novočeskej, bude treba čo možno najostrejšou formou prehlásiť verejne, Šafárik v júni r. 1817 prišiel do Prešporka k Palackému.

Prešporské okolie je akoby stvorené pre peripatetické literárne besedy. More záhrad a viníc na svahoch Kamzičieho vrchu (Gemsenberg), malebné rumy neďalekého starého Devína a najmä tônisté dunajské pobrežie, rozsiahla žírna rovina, priam zvádzajúca k dlhým prechádzkam, zvyšujúc svojimi prírodnými pôvabmi duševnú čulosť.

Na takýchto prechádzkach, v lete a opäť na jeseň tohto istého roku, dozrel literárny zámer oboch mladých priateľov. Šafárik svoje pojednanie o českej prozódii, ktoré si priniesol zo štúdií, prepracoval na listy priateľovi, Palacký k dvom listom pripojil tretí a knižka, vo forme šiestich literárnych listov, bola hotová. Prvý, druhý a piaty z nich je od Palackého, tretí, štvrtý a šiesty od Šafárika.

Názov neveľkej knižky, vydanej v Prešporku v apríli r. 1818, znel: „Počátkové českého básníctví obzvláště prosodie“. Motto z Klopstocka „Gesänge des höhern Flugs in dem Lautmasz der Natur“^[32] jasne hlása heslo spisu a venovanie „Mladým básníkům, Čechům, Moravanům, Slovákům, hodným Múzy schovancům“ atď., ukazujúc zároveň, koho pokladá za hodného chovanca múzy, za prívrženca časomernej prozódie.

*

Čo sa týka autorstva „Počátkov“, táto práca zapôsobila iste ako hotová hádanka. Na titulnej stránke nebol uvedený nik. Predhovor je podpísaný: „J. Blahoslav“; to mohlo byť vymyslené meno, mohlo symbolicky znamenať starého českého brata, horlivého pestovateľa časomiery, a mohlo poukazovať na prešporského odchovanca Jána Blahoslava Benediktiho ako vydavateľa knižky. Ďalej predhovor vzbudzuje zdanie, že listy písala osoba jedna („vznešeným Čechem, naším dopisovatelem“ ho nazýva) a že listy svoje privolila vydať až po naliehavých prosbách svojich ctiteľov. A napokon, pretože v texte uvádza a posudzuje sa mnoho vtedajších básnikov a spisovateľov českých jednak priaznive, jednak nepriaznive a pretože medzi týmito spisovateľmi uvádzajú sa i Šafárik a Palacký, a to čiastočne s pochvalou, čiastočne s výčitkami, stopa od skutočných autorov knižky sa celkom odviedla. Je možné, že prešporský Blahoslav Benedikti nanajvýš prepožičal priateľskú firmu: sám nie prívrženec časomiery, na „Počátkoch“ sa nezúčastnil. A rovnako je zrejmé, že listy „Počátkov“ nepísal jeden, nejaká stará autorita, skrytá za názvom „vznešeného Čecha“, ale že ho písali mladí obrazoborci — Šafárik a Palacký.

*

Ak sa predsa skrývali, robili to iste z ostýchavosti pred mnohým váženým menom, proti ktorému bolo treba mladým začiatočníkom bojovať, a z vedomia, že — neprihliadajúc ani k predmetu — už prudký, nešetrný tón spisu v starej literatúre českej spoločnosti vzbudí búrku nevôle a odporu. A azda ešte jedna príčina bola, prečo autori „Počátkov“ vyvolili si masku anonymnosti. Akokoľvek podľa spomenutého priebehu veci je zrejmé, že obaja mladí priatelia k svojim názorom dospeli vlastnými cestami, predsa opäť podľa toho istého priebehu veci nemožno o tom pochybovať, že na vzhľad „Počátkov“ mal mocný účinok Jozef Jungmann. On to bol, ktorý už od rokov teoretickými návrhmi kliesnil u nás cestu časomiere; on to bol, ktorý sa tým postavil ako nezmieriteľný protiklad k Dobrovskému, hoci dovtedy sa ostýchal verejne dať jej nezastieraný výraz; zaiste on bol ten „vznešený Čech“, na ktorého sa odvoláva predhovor „Počátkov“ — nie síce ich „dopisovatel“, ale bezpochyby inšpirátor, ktorý teraz, majúc takých zdatných stúpencov umom i silnou vôľou, videl pravú chvíľu, v ktorej (ako vraví predhovor „Počátkov“) „jedno slovo, za čerstva ze života vyňaté a za čerstva do života vražené, veseleji zažehná vznešenějšího vlastenectví pochodni, než hory doly mrtvé učenosti literní“.

Jungmann, r. 1804, dokončiac preklad „Strateného raja“, pravda, presne prízvučný — prízvuk v češtine si znechutil ako vraj jednotvárny, nehudobný, neumelecký princíp, ktorý zvádza k remeselnej mechanike púheho rýmovania. Zložil preto podrobný návrh na veršovanie časomerné, ktorého prepis rozoslal všetkým vtedajším našim básnikom a žiadal, aby pouvažovali o jeho dôvodoch a rozhodli sa alebo pre ne, alebo proti nim; Jungmann, že sa podrobí väčšine. Ale úcta k Dobrovskému a vlastné presvedčenie v Puchmajerovej škole boli silnejšie než nové dôvody; a spolu s Jungmannom zdanlive v prospech časomiery, v skutočnosti však v záujme svojej osoby, zaútočil proti Dobrovskému „starý veršovec“ Václav Stach — a Jungmann svoj návrh po desiatich rokoch, teda asi r. 1814, dostal späť bez poznámky. Už sa úplne vzdával nádeje, ako z jeho listov r. 1810 písaných vychádza najavo, a znovu sa rezignovane vracal k prízvuku, keď čoskoro nato oživil v ňom dôveru vo víťazstvo časomiery u nás styk s mladým, podnikavým Šafárikom.

Verejnosť i súkromie vtedajšie teda hádali dobre, cítiac z „Počátkov“ i hlas Jungmannov.

V Palkovičovom „Týdenníku“ r. 1818, str. 303, ktorého redaktor bol tiež prízvučníkom, čítame napr.: „V Čechách mají za vydavatele toho spisu Š. (t. j. Šafaříka), P. (t. j. Palackého) a M. (t. j. Ant. Marka), mnozí ale za pravého J. (t. j. Jungmanna.)“

Dôverník Jungmannov, Čelakovský, píše Kamarátovi ešte r. 1825, sťažujúc si na formálny úpadok poľského verša: „Tak daleko by to snad (ako s poľštinou) i s námi přišlo, kdyby se zcela Dobrovského cestou bylo šlapalo. Kdo nás uchoval? Báťuška. To nevíš, že 2 listy (počet chybný) v „Začátcích“ jsou Palackého a 4 Šafaříkova práce. Původem ale všeho Jungmann.“

A Jungmann sám v liste Markovi z februára, teda pred vydaním „Počátkov“, veľmi dobre informovaný o úmysle Šafárikovom a Palackého, opäť už vopred odporúča ich vývody Markovi a píše medziiným: „Že se tolikerým uším míra časová lepší býti zdá, již to samé jest jakýmsi důkazem její dobroty. Jen kterak jí zvelebiti a zaraziti? To, jak píšete, jediné básníkům zůstaveno; 5.000 veršů dle navržení Šafaříkova více spraví, než všecka pravidla.“ Čo a ako navrhujú Šafárik s Palackým, to Jungmann iste vedel podrobne.

*

Cieľ knižky na pohľad je trojaký.

„Počátky“ pôvodcu novočeskej prízvučnej prozódie, Jozefa Dobrovského, predstavujú ako nepovolaného, aby mohol dávať platné zákony i poézii, teda umeniu. Preto autori spisu prehlasujú Dobrovského pravidlá prízvučného rytmu za neodôvodnené, jeho ucho v tejto veci za neslovanské, ponemčené a boeotské, jeho prozódiu, vyšlú iba zo studeného gramatikárstva, za svojvoľné poškvrnenie dobrého mena vlasti, za neestetické barbarstvo a hrubý výmysel nevzdelanej doby, za neporiadok a nerozum, za nepravé, k spaseniu nevedúce evanjelium, ba za otrockú porobu, do ktorej Česi upadli „opičím cizích nálezů následováním“, a dôsledne bojujú proti „nemecko-česko-přízvučné potvoře“ za „zastávání cti a slávy pohaněných praotců“.

„Počátky“ usilujú sa prízvučnú sústavu v samom jadre oslabiť predpokladanými dôkazmi, že prízvuk (ktorý ako dôraz hlasový často zamieňajú so zvýšeným vyslovením slabiky) vraj nebýva vždy na prvej slabike slova; že keby aj bol, nemohol by zotrieť dôraz ostatných slabík; že dĺžka s prízvukom v slabikách sa nekryjú; že prozódia prízvučná ničí pravý rytmus, slovné takty, cezúru, nešetrí pozície, dlhé slabiky kráti, krátke dĺži, a tým je neľubozvučná, neumelecká, literárne nemožná.

A „Počátky“ usilujú sa položiť základy časomernej prozódii, obracajúc všetky tieto predpokladané nedostatky prízvuku na prednosti časomiery a určujúc známe pravidlá o dĺžke prirodzenej a o dĺžke z polohy i niektoré veci podružné — celkovú sústavu, ako sami vyznávajú, ktorá sa iba rodí a ktorú úplne vybuduje až básnická prax budúcej generácie.

Teda pozitívny výsledok, ako vidno, ani zďaleka nebol ešte taký, aký by podľa bojovného tónu bolo bývalo možno očakávať. Namiesto premyslenej, určitej novej náuky spisovatelia „Počátkov“ uspokojili sa nadšením z budúcnosti obrodeného českého verša, z budúcej vysnenej formálnej klasičnosti českej poézie, o ktorej v piatom liste Palacký rojčí: „Řeč povolná jako Proteus všecky formy příjme, které chtíti budeš; v alkaických-li jadrných akcentích, či v zafickém tichém plynutí, čili v mužných hexametřích, aneb ve hněvivých chorijambích, či v dojímavém anapestu, aneb horlivě se vznášejících peoních a jiných, čili v nepořádném dytyrambů city své vylíti bude potřebí.“ Teda stelesnený ideál antickej formy.

Ale púhe nadšenie, čo by akokoľvek bolo horúce, nevyhralo ešte nijakú bitku, a teda ani túto literárnu bitku. Jungmann, Marek, Svoboda, zo starších Kynský a ešte niekoľko veršovcov veľmi priemerného razenia schvaľovali síce vývody „Počátkov“, vyskytlo sa i niekoľko pekných časomerných pokusov v našej poézii (napr. Čelakovského „Večerní patření“, Polákov „Provod“ k obnovenej „Vznešenosti přírody“, Kollárov „Předzpěv“ k „Slávy dcere“, niektoré verše Turínskeho a iných) — ale Jungmannom očakávaných „5000 veršů dle navržení Šafaříkova“ sa nevyskytlo. Víťazstvo časomiery bolo iba papierové: poézia naša dodnes sa pridŕža rytmického základu, na ktorý ju postavili Jozef Dobrovský a škola Puchmajerova.

Pravda, obaja títo poprední stúpenci prízvuku ostali neotrasení vo svojom presvedčení. Dobrovský vyslovil sa v liste poľskému slovnikárovi Lindovi r. 1823, že vraj proti novej zelotickej domácej sekte, vedenej Jozefom Jungmannom, ktorá celkom proti správnej živej výslovnosti, ktorú v Čechách a na Morave stále ešte počuť (podľa nej vždy sa prízvukuje prvá slabika v slove, či už je samohláska dlhá alebo krátka), zavádza latinskú pozíciu — ešte raz vystúpi na obranu prirodzeného princípu: prozódie prízvučnej. Ale staroba a iné práce kmeťove odviedli ho od toho, ako sa k tomu nedostal ani r. 1820 zosnulý vodca prvej novočeskej básnickej školy Puchmajer. A tak sa ujal obrany Šebestyán Hněvkovský, ktorý po stránke teoretickej, hoci vo veci mal pravdu, predsa ju neuskutočnil tak, ako by ju iste boli uskutočnili Dobrovský alebo Puchmajer.

Lež to na podstate otázky celkom nič nemení. Nemožno totiž nijako pochybovať o tom, že časomerný český verš číta sa ako verš, a potom jeho rytmickým iktom sa porušuje prirodzený český prízvuk; alebo že časomerný verš sa číta prirodzene ako česká próza, a potom prestáva byť veršom. Po tejto stránke „Počátky“ zastávali vec už vopred stratenú.

Šafárikove a Palackého vývody však, hoci to nekladú na prvé miesto, mali ešte niečo iné na mysli, než iba novú náuku o dokonalejšom českom rytme. Revizionistické stanovisko oboch mladých básnikov z rokov 1814 až 1817 zase nachádzame v „Počátkoch“.

„Počátky“ chceli obrodiť nielen rytmus, ale celého ducha našej poézie, ba celú našu literatúru; chceli starú školu našich vlastencov, driemajúcich na vavrínoch, dovtedy nadobudnutých, vyburcovať z ružového sna, že to, čo v literatúre českej máme, nám už úplne stačí; slovom, chceli stupňovať, zvýšiť domáce požiadavky nielen v kritike, ale i v produkcii.

Čítajme z „Počátkov českého básnictva“ napr. tieto rozličné miesta: „Technika básnířství právem a přirozeně musí nesnadná býti… Lehkou prací i ten největší duch přece nic výborného nestvoří, a mizerný básníříček jest to nejbídnější a nejpotupnější pod sluncem stvoření… Naši veršovci ve dvou hodinách, a je-li který zpozdilejší, ve třech… hotovi jsou, a tu potom Nebohem nadmutí až mílo, poletovati počnouce, těmi nejstrakatějšími veršíky, jež oni rytmy zovou, s Parnasu svého dští, jakoby cedidlem tříbil, a srkají, jakoby z pytla sypal; právě proto ale také všecky ty jej ich vítězozpevy, truchlozpěvy, mnohozpěvy, málozpěvy, výzpěvy, prozpěvy, zázpěvy, dozpěvy a nedozpěvy, a jak se ještě jinak nazývati mohou, sotva že vznikly, vadnou a chřadnou… Naše klasičnost!… Ti tam panáčkové, kteří by za hodinu celou smutnohru sepsati chtěli, nevědouce, jak těžké a nesnadné jest vytvoření jen jediného klasického monologu, pověz, nejsou-li to šumaři?… Vyznej, nepanuje-li v národních písních a zpěvích větší libozvučnost, nežli na samém tom Parnasu českém?“… Alebo inde: „Nechci odkrývati rány sotva zacelené, ale nemohu zplameněných uchlácholiti prsí, abych nepověděl, abych nehlásal hlasitě, že jest truchlé synu vlasti pohledění na vlast zpustlou léta 1620, truchlejší ale pohledění na touž vlast zotavující se ode čtyřiceti let na konci léta 1817: anto pracující na osvícení jejím národů vůdci a ústavníci žíznícímu a lačnícímu lidu svému ničeho krom špatných rýmů k okušení podati neumějí; anť se našincům ani jen jedné dokonalejší geografie, fysiky, technologie, ekonomie, chemie, historie, přirození, historie všeobecné a domácí etc. — filosofie, matematiky a estetiky ani nespomenu — po tolikerém prošení i napomínání dočekati nelze; ježto kdyby proplýtvaný nezdárným tím špačkováním a papouškováním rozum k jiným užitečnějším prácem byl vynaložen býval, cizozemci by se záviděním na zahrádku českou vzezírali. Nejsem nenávistník libozvuků Múzy: ale ukáž mi mezi tisíci a tisíci básníři československými od mistra Dalimila a chceš-li dokonce od ,Hospodine pomiluj ny‘… až po toho nejnovějšího přízvučkáře dole, ukaž mi jen jednoho Homera, nebo Petrarku, nebo Camoensa, nebo Miltona, nebo Klopstoka českého? Však ne, ne, ne: bláznivá byla žádost má; ukaž mi jen jedné vlastenecké chlouby a závisti cizozemců, jen jedné nesmrtedlnosti hodné tragedie nebo komedie národní, a já Ti za připálenou Geniovi vlasti poškvrnu ponesu trest, jakého zrádce vlasti zasluhuje… Čas tomu, čas svrchovaný, aby zbořen byl hrad ten starý, hrad cizozemský, a na zříceninách jeho nová, nedobytá byla vystavena pevnost domácí, pevnost slovanská.“

To sú Šafárikove slová z posledného listu — slová síce mladícky rojčivé a kypiace, ale s jadrom iste úplne oprávneným. Šafárik a Palacký chceli, aby literatúra česká bola českou nielen slovom, lež i duchom, aby vyvierala z hlbín samobytnej ľudovosti a vedľa svojráznych literatúr iných národov postavila tiež i svoj samostatný charakter, a aby i v poézii i vo vede, stojac na vlastných nohách, dostatočne vyhovovala všetkým kultúrnym potrebám svojho národa. Teda za heslami, smerujúcimi ku zdanlivej obnove formovej antiky v básnickej praxi, skrýva sa vlastne cieľ oveľa prenikavejší, ktorý sa dotýka samotných základov všetkej českej myšlienkovej práce. A zase to nie je nič iné, než ideál, ktorý romantická škola heidelberská hlásala storakými jazykmi: pôvodnosť a samobytnosť v poézii, pôvodnosť a samobytnosť vo vede. Preto Šafárik i Palacký, čo sa na pohľad zdá byť nezrovnateľné, s ich antikizujúcim nadšením pre formy grécke a rímske, odvolávajú sa iba na prostonárodnú českú pieseň; a preto sami, akokoľvek vo svojej prozodickej rozopre na pohľad zvíťazili, obracajú sa k pestovaniu tej náuky, ktorá najlepšie vtelovala nový ideál, k histórii. Nemožno ich ponímať ináč: napriek svojmu antickému rúchu, sú roku 1818 a dlho ešte zostávajú romantikmi v zmysle počiatočných rokov XIX. storočia.