ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Znělky aneb Sonety“ Kollárove, starostlivosťou Jungmannovou vydané v Prahe r. 1821, objavili sa v pozmenenom umeleckom útvare rozmnožené r. 1824 v Budíne ako „Slávy dcera ve třech zpěvích“, s týmto názvom síce po prvý raz, ale napriek tomu ako „druhé vydání“.

Dôležitý bol osobný podnet, ktorý vyvolal novú invenciu básne. Kollár, opustiac Jenu, po niekoľkých rokoch sa dozvedel, že Mína je na smrť nemocná a že vlastne už zomiera. Zároveň však aj Kollár v tých istých rokoch niekoľkokrát ťažko ochorel a zpráva o tom dostala sa i do Jeny. „Proto i naše dopisování (vraví v „Pamětiach“) přestalo, jeden o druhém ničeho jsme neslyšeli, jeden druhého za mrtvého jsme měli.“ Zatiaľ obaja vyzdraveli a po rokoch, r. 1835, sa našli a natrvalo spojili. Ale na zdanlivej smrti Míninej Kollár založil časť epickej osnovy v novej „Slávy dcere“: zomrelú milenku umiestil do slovanského neba a v neskoršom, konečnom spracovaní urobil z nej dokonca svoju záhrobnú sprievodkyňu.

V druhom vydaní Kollárovej „Slávy dcery“ z r. 1824, rozšírenom z pôvodných šesťaosemdesiatich zneliek na sto päťdesiat sonetov a doplnenom „Předzpěvem“ i epilogom, prvotný súbor samostatných básničiek, veľkou väčšinou erotických, zmenil sa na trojspevovú lyricko-epickú skladbu (Spev prvý: „Zála“; druhý: „Labe“; tretí: „Dunaj“, každý o päťdesiatich znelkách), v ktorej popri erotike rovnakou mierou, ak nie silnejšou, preniká abstraktná nacionalistická reflexia.

Vonkajšia kompozícia Kollárovej básne a harmonická nálada jednotlivých spevov novej „Slávy dcery“ tým bezpochyby získala. Už Čelakovský vo svojom posudku z r. 1831, v prvom verejnom českom posudku tejto skladby vôbec, rozoznáva, že každý spev „svůj zvláštní má obor a charakter“: prvý spev pôžitky šťastnej lásky, básnikovu jar života; druhý spev boj s osudom a životom, leto básnikovej mužnej sily; a tretí spev zádumčivé spomienky na šťastnejšiu minulosť, teda jeseň jeho životných osudov. Toľko čo do vonkajšej úpravy.

Zato v kompozícii vnútornej, v úsilí erotiku básne dodatočne navliecť na epickú niť a zlúčiť ju s abstraktným vlastenectvom, väzí základná slabosť básne. Epická niť je iba vonkajší prístavok a oba hlavné živly nie sú organicky zliate, ale iba mechanicky položené vedľa seba.

Ako náhradu za minulé krivdy, dlhými vekmi na Slovanstve páchané, na ktoré trpko si sťažuje bohyňa Sláva, slovanský Olymp stvorí ideál novej slovanskej devy; a táto božská dcéra Slávy, súhrn predností všetkých slovanských kmeňov, pripadne ako náhrada zarmútenému básnikovi a zároveň i ťažko skúšanému Slovanstvu. V dcére Slávy sú harmonicky zlúčené všetky protivy Západu s Východom, rozum zmiernený s citom, hmota vyrovnaná s duchom, zem s nebom, slovom: dcéra Slávy je dokonalá syntéza kultúrneho vývoja ľudstva. Už básnikova pôvodná Mína prechádza v symbol mladého Slovanstva budúcnosti, ktoré svojou vyspelejšou osvetou obrodí starnúci svet.

A tu je základná trhlina tejto novej kompozície. Básnik núti čitateľa, aby všetky tie osobné individuálne pôvaby duševné i fyzické, ktorými v pôvodnom vydaní svojich sonetov opriadol skutočnú žijúcu bytosť, akokoľvek romanticky idealizovanú, jednako len človeka z mäsa a krvi — aby všetky tie životné erotické črty a drobnosti a epizódy preniesol na novú básnikovu alegorickú vidinu, na symbolizované nové Všeslovanstvo, ktoré má nahradiť minulé národné straty a zmazať krivdy vekov. Je pravda: alegorická dcéra Slávy v tomto druhom vydaní je vlastne zase iba v zárodku, lebo všetky vlastnosti nového ideálneho Všeslovanstva Kollár podrobne rozvinul až v treťom vydaní svojej básne. Ale to práve je Achillovou pätou tohto prechodného útvaru. Lebo kým alegorická predstava Slávy z konečného, úplného spracovania Kollárovej básne temer úplne už zatláča intímny obraz poetovej ľudskej milenky, lebo jej náhradu za ňu, novú všeslovanskú vlasť, posledná forma „Slávy dcéry“ opisuje do všetkých podrobností — tu, v trojspevovom útvare z r. 1824, táto premena ostáva na polceste, takže čitateľovi je ťažko pochopiť, ako všetko odveké utrpenie slovanských národov nahradila básnikovi dostatočne púha deva, hoci bola božského pôvodu a akokoľvek dokonalá.

*

Kollár, žalostiac nad slovanskou minulosťou a prítomnosťou a tešiac sa lepšej budúcnosti, má trojakú vidinu: ideál Čecha, ideál Slovana a ideál človeka vôbec. Jeho nový dokonalý Čech je zároveň dokonalý človek.

Ideálny český vlastenec, ako si ho Kollár predstavuje, je predovšetkým nábožensky znášanlivý (znelka II., 59: „Nechte sváru, hrob jenž vlasti vyryl… Váš je Hus i Nepomuk i Cyril“); je horlivý pestovateľ rodného jazyka (II., 61) a znalec dejinnej minulosti svojho národa (II., 64 — 5), najmä však ctiteľ starého domáceho bájoslovia (II., 67); je netajeným vyznavačom svojho presvedčenia (II., 73: „Krásněji se nikdo nehonosí smělým čelem, jako vlastenec, jenž v svém srdci celý národ nosí“) a preto je bez všetkej polovičatosti a vlažnosti (II., 74 — 5); je priateľom každej poctivej práce, ktorá svojmu odboru osoží, lebo až súhrn všetkých týchto solídnych výkonov zabezpečuje členité národné teleso (II., 76); a najmä, čo s niektorými predchádzajúcimi črtami (dôraz na povedomie historické, na jazyk a bájoslovie) druží Kollára k romantikom, jeho ideálny patriot svoju vlasť poníma celkom v duchu romantického hesla „národství“, „Volkstum“ (II., 84), vraviac:

Lež Kollárov Čech je zároveň Slovan a tento ideálny Slovan je slobodymilovný (II., 75); proti starej Slávii, ktorá vyniká najmä zemepisnou rozlohou (II., 72: „Od Uralu Tatrám na temeno, v pouštěch, kde má vedro počátek, až kde slunka mizí dostatek — království jest tvoje rozloženo“), ale pritom je roztrhaná a nespokojná, básnik pomáha tvoriť Sláviu novú, jednotnú a národnostne rýdzu (II., 79: „Oudy mnohé, hlavu jednu mějte, vyrostlou však z těla vašeho, černé s bílým nikdy nemíchejte!“); je presvedčený, že — akokoľvek už minulosť slovanská má veľký význam osvetový (II., 81: „Kdo má nade Petra panovníka aneb Sáma vůdce vyššího? My jsme dali Uhrům Zriniho, Němcům Husa, Vlachům Koperníka“) — skutočnú svojráznu a zároveň svetovú kultúru slovanskú predsa vytvorí až budúcnosť (II., 80: „My co jiní dokázali, známe; než to skryto přede jinými, co my v knize lidstva býti máme“).

Napokon Kollárov Čech a Slovan je zároveň vzorný človek, ktorý sa neprispôsobuje svojmu okoliu, ale individualistický život pokladá za dielo vlastnej duše (II., 78); nebude sa hanbiť za ideálny vzlet, ktorý vedie k veľkým činom (II., 86: „I když bloudí, ještě bývá milý onen vyšších letů mládenec“); strániť sa zla nebude ešte pokladať za dobro, ktoré sa prejavuje iba pozitívnymi činmi (II., 87: „Člověk loupí, jestli nerozdává, nemluví-li pravdu, zlořečí, zločincem se nečiněním stává“); pravdu bude nielen poznávať a vyznávať, ale i smelo obhajovať, lebo je nezdolná (II., 88: „Pravda jest co cedry na Libanu, ti, jenž na ni dují, větrové jen víc šíří vonnou její mannu“); a popri tom všetkom Kollárov ideálny človek i pomer medzi mužom a ženou uvedie do správnej harmónie: muž si život podmaní pevnou vôľou, žena hlbokým citom, onen duchom, táto dušou (II., 93).

*

Z tejto trojice čŕt v Kollárovej „Slávy dcere“ už roku 1824 najmocnejšie vystupuje slovanstvo.

Knižné prostredie slovanskej idey v českej literatúre za čias Kollárových bolo dostatočne staré i dosť bohaté. Popri jozefínskych apologétoch a popri Puchmajerovi, ktorý na sklonku svojej básnickej dráhy hlásal austroslavizmus, smeruje sem najmä druhé, vedecky všeslovanské obdobie Dobrovského činnosti, podnety a state Jungmannove, články Jana Nejedlého a verše Antonína Marka. To všetko bolo napísané a z veľkej časti vytlačené v dvoch posledných desaťročiach XVIII. storočia a prvých dvoch desaťročiach XIX. storočia — a to všetko Kollár mohol poznať. Niet však nijakých stôp v jeho rozvoji, že by pred odchodom do Jeny skutočne to bol poznal a že by teda predovšetkým tieto české literárne vplyvy boli prebúdzali a určovali Kollárovo slovanstvo.

A ani blízke domáce literárne prostredie nezanecháva stopy u študenta Kollára: idea slovanská, na Slovensku od začiatku XVIII. storočia, od čias Krmanových, nepretržite pokračujúca až k vydavateľom banskobystrických „Starých Novín“, ktorých myšlienky preberali Tablic a iní z mladších a ku ktorým sa hlásia i slovenskí katolíci zo školy Bernolákovej, nepôsobia na Kollára pred jenským obdobím. Pokiaľ sa mu dostávajú do rúk, študuje z nich asi iba jazykovú formu, o ktorej ho škola nepoučila, majúc pred očami jediný cieľ: budúce povolanie, teológiu.

Vysvitá to i odinakiaľ. František Palacký v druhom autobiografickom náčrte doslovne vraví: „Kollár, také spolužák můj, co do snah národních držel se byl na lyceum prešpurském ještě vždy v pozadí, až teprve v Jeně… probudil se.“ A potvrdzujú to i Kollárove „Paměti“. Síce už za útleho detstva horlivo číta českú bibliu a iné staršie knihy, v Prešporku ako lýceista novšiu českú literatúru; ale s podobnou, ak nie väčšou horlivosťou študuje i knihy nemecké, francúzske a latinské, takže už v chlapčenskom veku želával si dokonca, aby „všecky jiné řeči zmizely a všichni lidé jen latinsky mluvili“, a o svojom mládeneckom veku vyznáva, že na pestovanie materinského jazyka „málokdy pamatoval, opojen a nadšen (súc) vyšším antickým duchom klasikov“. Ak vraví o prvej pražskej návšteve, keď sa uberal do Nemecka, že „tehda byl ještě nevinný jako Adam v ráji“ — o druhom zastavení sa v Prahe, na spiatočnej ceste z Jeny, už hlása: „Nyní jsem již jedl ze stromu národnosti ovoce trpké a bolest ducha působící; zdálo se mi, jako by Praha byla zkamenělé dějiny českého národu.“ V Prešporku však udivený Palacký, ktorý sa bol s Kollárom pred niekoľkými rokmi rozlúčil ako s vlažným národovcom, teraz dlho nechápe Kollárove horúce objatie a jeho patetické slová: „Příteli, zle je nám, náš národ je nešťastný, já teprv nyní znám jeho smutný stav a jeho veliké potřeby!“ To povedomie prebudila v Kollárovi Jena.

Kollárovo „ovoce ze stromu národnosti“ postupne dozrelo v tamojšom ovzduší spoločenskom i na univerzitných prednáškach, cez súkromné dejepisné štúdium a zemepisné i národopisné pozorovania a na cestách ponemčeným severom, kedysi slovanským, i odnárodňovanými českými krajinami.

Početné študentstvo jenskej univerzity, ako všetka vtedajšia univerzitná nemecká mládež, za Kollárových štúdií ešte vždy žilo pod mocným dojmom poézie, publicistiky i vedy z obdobia „válek za svobodu“, z rokov pokorení, ktoré spôsobil Nemecku Napoleon, ale i pod dojmom vnútorného agitačného rozmachu, vyvolaného proti samovládcovi. Popri vlasteneckých piesňach, v ktorých sa rozvíjal sústavný program národného obrodenia; popri brožúrkach a letákoch o bývalej sláve starých Teutónov aj o moci a lesku stredovekého nemeckého štátu a o súčasnom ponížení, úpadku a rozorvanosti; popri požiadavkách obrodiť sa neporušeným ľudovým duchom a vytvoriť novú národnú vedu a nové národné umenie — popri tom všetkom bolo to najmä nespočetné množstvo študentských združení „buršovských“ a spolkov „turnerských“, smerujúcich k tomu, aby v mladej generácii utlmili všetky zbytky úcty k cudzine, najmä obdivu k Francúzom ako učiteľom Nemcov, a zároveň vyplienili všetky pozostatky starého kastovníctva, partikularizmu a miestneho vlastenectva, a naproti tomu aby prebudili a utvrdili v ňom ideu demokratickej rovnosti a bratstva v záujme celku a obnovenej germánskej duchovnej jednoty. Ak vraví prvý paragraf „buršovských“ stanov: „Spoločný cit patriť k jednému celku — len to nám zabezpečí slobodu a samostatnosť vlasti“, tým sa vyslovuje úsečne, o čo išlo celému novému hnutiu.

Všetky tieto snahy razom rozvinula pred udiveným zrakom prichodiaceho slovenského bohoslovca pamätná wartburská oslava tristoročnej pamiatky Lutherovej reformácie dňa 18. októbra 1817. Malebný opis všetkého, čo tam Kollár videl, podávajú jeho memoáre. Okrem hesiel o mužnosti, voľnosti a nemectve, ktoré tam zaznievali, Kollára upútali najmä výjavy v predvečer slávnosti, keď na isenašskom námestí všetci účastníci objímali sa a bozkávali „jako bratří jedné vlasti, až srdce plesalo“. A ešte po rokoch Kollár do „Pamětí“ zahrnul charakteristický úryvok z reči svojho univerzitného profesora Okena (mýlne pripísanej „jednomu žákovi“), ktorú prehovoril obľúbený učiteľ k mládeži pri wartburskej slávnosti: „Každý má býti nejen člověkem a vzdělancem, ale i Němcem, má vyzvléci ze sebe egoizmus, provincialismus, dialektismus a povýšiti se na stupeň celého národu. Hanba jestiť vzdělanému žáku ničím jiným nebýti než Sasíkem, Hessem, Frankem, Švábem, Prusem, Rakušanem, Bavorem, Hannoveránem, Švejcarem atd. Nechať budoucně zmizí tato pitva národní mezi námi a buďme jedno tělo, jeden národ německý.“ Podobným smerom agitovali a k národnej jednote vychovávali najmä Okenov časopis „Isis“ a „Nemesis“, časopis druhého jenského profesora Ludena, ktoré oba Kollár horlivo čítal, ako svedčia výpisky z nich v jeho denníku.

Aplikácia týchto ideí na vlastný národ a Slovanstvo prejavila sa vzápätí potom. Bolo treba, aby Slovanstvo poznal a zamiloval si ho. A to sa stalo v jenskom okolí.

„Nový, nikdy předtím necítěný dojem učinila Jena a její okolí, anobrž celá cesta přes Sasko na mou duši,“ ešte po rokoch zaznamenáva Kollár v „Pamětiach“. „Všudy Slavjanská jména a neslavjanští obyvatelé!“ Mladý bohoslovec, ktorý už oddávna mal záľubu v etymológii, všade sa zastavuje, všetko si zapisuje, o všetkom sa jazykove zamýšľa. Slovanský pôvod odhaľuje v samotnom názve Jeny či Jany, riečky Lutry či Lutory, v názvoch blízkych dedín a miest Gospoda, Kunica, Breznica, Velnica, Lobeda atď., vo Weimare, v ktorom vidí pôvodné Vinary a i. „Nesčíselné jsou ještě pozůstatky Slavosrbův zde bydlivších — ale v jejich domích a ulicích neslyšeti více sladké zvuky slavjanské, leda že z úst zde velmi rozšírených a oblíbených Lužičanův a Lužičanek větším dílem v nějaké službě se nalézajících,“ sťažuje si Kollár v „Pamětiach“, dodávajúc, že „o prázdninách konal vychádzky do všech okolních, vzhledem na slavjanskou historii aneb mythologii památnych měst“. A keď napokon i v pastorovi Schmidtovi v Lobede spoznal potomka lužických Slovanov a našiel u neho staršie slovanské knihy, vtedy vraj „cítil se býti jako z polovice doma a mezi krajany svými“ a „stál připoután k této zemi zlatými řetězy historie a poesie“. Kollár až na ponemčenej pôde jenskej prebudil sa ako Slovan. Nad ostatné výrečným dokladom toho bol protest proti dejepisným vývodom jeho profesora Heinricha Ludena, ktorý v prednáškach jenské okolie opisoval ako odveký kraj germánsky a bájoslovné prežitky vendické považoval za prepožičané od Nemcov. Vľúdne poučenie, ktoré po prednáške dal Ludenovi, Kollár po rokoch pokladá za „první živý hlas, pozdvižený od Slavjana tváří v tvář proti křivdám Němcův“.

A tak i nakoniec, keď opúšťal Jenu, majúc na výber prejsť buď zachovanými krajmi slovanskými, buď oblasťami ponemčenými alebo sa ponemčujúcimi, Kollár sa rozhodol pre kraje germanizované. Chcel mať úplný obraz slovanského cintorína, chcel zhromaždiť všetky stopy uschnutých ratolestí slovanského telesa, aby mohol vyspievať celú pieseň o smutnej a odstrašujúcej minulosti a prítomnosti na výstrahu budúcnosti. Praha, ktorou prvý raz prešiel skôr ako obyčajný turista v ruke s Kynského prekladom Gressetovho rozmarného „Papouška“, venujúc pozornosť svoju obrazárňam a iným umeleckým zbierkam — tá Praha vtedy mu už pripadá ako „zkamenělé dějiny českého národa“. Na Vyšehrade z rumov pohanského chrámu ulamuje si kúsky muriva na pamiatku a nosí ich pri sebe ako talizman. A v Prešporku vrhá sa Palackému okolo krku s plačom nad úbohosťou svojho národa.

To všetko spôsobila Jena. Až po Jene Ján Kollár porozumel všetkému tomu domácemu prostrediu, ktoré sa ho predtým nedotýkalo, a až po Jene mohol napísať najhlbšiu časť „Slávy dcery“, jej „Předzpěv“.

Hneď prvé dva verše: rozsiahle ponemčené oblasti niekdajších Slovanov polabských a baltických, kedysi kolíska, teraz veľká rakva pôvodne tam sídliacich národov, nad ktorými nemožno nezaplakať — hneď tento vstup ohlasuje program a tón celku.

Básnik, potešiac sa pohľadom na jediný slovanský kmeň, ktorý vo všeobecnej záhube alebo porobe ostatných zachoval si politickú samostatnosť, na národ a štát ruský („neb raději k velikému přiviň tomu tam se dubisku, jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům“), najprv robí prehliadku krajov medzi Vislou, Labe, Dunajom a Baltom, kde kedysi prebývali starí Slovania, a potom prehliadku ich dejín. Boli to kmene, ktoré vlastne ukázali Európe, ako vyzerá skutočné vzdelanie. Nie výbojné vojny a zotročovanie susedov, ale vyspelý domáci priemysel a dômyselný námorný obchod v ďalekých krajinách; dolovanie v útrobách zemských pre posvätné ciele: aby zlatom vyzdobovali svoje chrámy na počesť bohov; usilovné a požehnané poľnohospodárstvo, ktoré bezpečne a rovnako živilo kniežatá i ľud, takže nebolo boháčov ani žobrákov; pohodlné komunikácie po pekných hradských, olemovaných stromoradiami tônistých líp, v chládku ktorých rád odpočíval unavený chodec; vystavené čisté mestá, v domoch ktorých vzorné gazdiné tkávali jemné plátno.

Z tohto ideálne krásneho obrazu dnes zostali iba biedne trosky: znetvorené pôvodné mená miestne a osobné, a pôvodná fyziognómia ponemčených slovanských kmeňov.

A v čom väzí kliatba tej skazy, ktorá nie je menšia než zhuba starogréckej osvety a staroindického života, spôsobená Osmanmi a Angličanmi? V nemravnom násilí podmaňovateľov, v násilí, ktorého krivda je poškvrnou celému ľudstvu, pokiaľ verí v svoj najvyšší ideál: v humanitu.

To je jadro básnikových úvah, vyslovené s úsečnosťou a klasickou prostotou.

Jednako Kollárov žalospev nevyznieva beznádejným nesúzvukom. Slovanom ostáva ešte budúcnosť: sebapoznanie, nová práca kultúrna a pevná viera, že čas, ktorý spôsobuje rany, tiež ich hojí, že ak blúdi národ, nemôže zblúdiť celé ľudstvo. Tou nádejou uzatvárajú sa distichá „Předzpěvu“.

*

I tento výtvor je pravým synom svojej doby; i v ňom nad všetko iné určitejšie sa hlási Kollár romantik. Romantická je jeho záľuba v pološere čias pohanských, ktoré obrazotvornosti otvárajú široké a vďačné pole; romantické je idealizovanie prvotného Slovana, ktorý tu pred našimi zrakmi stojí kultúrne i mravne vyspelý, chrabrý a pritom mierumilovný, dômyselný a pracovitý, pohostinný i zbožný, ktorý s detinskou láskou skláňa sa k prírode a s húževnatou vytrvalosťou lipne na starootcovskom mrave, ktorý má najkrajšie piesne i reč a najspanilejšie ženy na svete a ktorý nepozná zlobu a intrigy, násilie a vraždy, falošnosť a sebectvo; a napokon romantické je i zveličovanie chýb v povahe nepriateľov, ktorých protislovanský boj sa tu poníma ako boj barbarstva proti kultúre, boj tmy so svetlom.

Rovnako Kollárov humanistický ideál vyrástol z dobového prostredia. Utláčaný a doma týraný syn do smrti nezabudol otcovi, čím sa mu ubližovalo, a krivdu, páchanú mocnými na slabých, už ako chlapec pokladal za najodpornejšiu neresť. Štúdiá v Nemecku, vplyvy Friesovej filozofie, potomka českých bratov, a humanitné ľudomilné ideály Montesquieuove, Rousseauovo i Herderovo zmýšľanie to utvrdili v životnú sústavu.

Napokon Kollárovo slovanstvo popri aplikovaných jenských popudoch až po odchode z Nemecka našlo živnú pôdu v panslavistických ideách Dobrovského, Jungmannových i Markových a v teoretickom slovanstve starších Kollárových krajanov.

Nemenej významná je i forma „Předzpěvu“. Zvoliac časomerné distichon, Kollár aspoň slávnostným úvodom svojej básne pridáva sa k požiadavkám Palackého a Šafárikových „Počátkov“. Vlastné poetické čaro „Předzpěvu“ teda spočíva v uvedomelom, jemne vypočítanom protiklade obsahu a formy: básnik svoje sentimentálne rousseauovské roztúženie po zaniknutom raji pohanského Slovanstva i svoje plamenné herderovské rozhorčenie z dejinných útrap slovanských podáva vo forme anticky plastickej a mramorove pokojnej a chladnej.