ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

K popredným stúpencom Jungmannovým v poézii a k popredným spolupracovníkom Hromádkových „Prvotín pěkných umění“ patrila dvojica mladých priateľov, ktorých krátky spoločný pobyt v Prešporku na Dunaji pre rozvoj našej básnickej literatúry stal sa epochálny. Je to Slovák Pavel Jozef Šafárik a Moravan František Palacký.

*

Pavel Jozef Šafárik narodil sa 13. mája 1795 v malej podhorskej dedine na slovenskom severovýchode, v Kobeliarove, kde jeho otec bol protestantským kazateľom. Základné črty oboch rodičov prešli i na syna: od otca zdedil neuhasiteľnú žízeň po vzdelávajúcom čítaní; po matke, pochádzajúcej zo starej zemianskej rodiny, trvalú záľubu v ľudovej poézii; a staroevanjelické tradície už zavčasu vštepovali chlapcovi úctu k biblii, takže do ôsmeho roku ju dva razy celú prečítal. Tieto tri črty, zakotvené v Šafárikovej duši už v otcovskom dome, sprevádzali ho potom po celý život i v jeho literárnych snahách.

Pre smer Šafárikovho ducha rozhodujúci bol jeho pobyt od roku 1810 v Kežmarku na evanjelickom lýceu (t. č. gymnáziu, doplnenom kurzom filozofickým, teologickým a právnickým). Prišiel do čulého duchovného ruchu spišských Nemcov, udržujúcich živý styk s príbuznou zahraničnou osvetou; prišiel do kraja, oplývajúceho pôvabmi veľkolepej horskej prírody; prišiel k učiteľom, z ktorých jedni, ako napr. Genersich, upútali jeho ducha a myseľ zápaľom pre klasickú antiku a pre herderovskú humanitu, a druhí, ako napr. odrodilec Podkonický, prebúdzali jeho národné povedomie spôsobom opačným: totiž fanatickou nenávisťou ku všetkému slovanskému; prišiel medzi študentstvo prerozmanitých národností: medzi Nemcov, Maďarov, Rusínov, Srbov i Čechov, ktoré povestný ústav zhromažďoval z ďalekých končín; prišiel na jazykové územie, kde s oblasťou nemeckých kolonistov stýka sa živel maďarský, maloruský, poľský i slovenský; a napokon prišiel do ústavu, ktorého bohatá knižnica poskytovala mu hojnosť čítania staročeského i novočeského. Už teda za kežmarských Šafárikových štúdií možno pozorovať akoby v zárodku základy jeho neskoršieho širokého rozhľadu osvetového, záľubu v antike, jeho humanizmus, jeho tichú, tým však vrúcnejšiu a srdečnejšiu lásku k vlastnej prirodzenej národnosti a jej samostatnému životu kultúrnemu a jeho praktickú znalosť všetkých slovanských jazykov.

Mladý Šafárik stal sa jungmannovcom ešte skôr, než sa s Jungmannom dostal do živého osobného styku. Zo všetkých novších spisov totiž, ktoré sa Šafárikovi dostali v Kežmarku do rúk, najviac naň pôsobil Nejedlého „Hlasatel český“, a v ňom zasa dva články: úvodná redaktorova stať „O lásce k vlasti“, a rozprava Josefa Jungmanna „O jazyku českém“. O oboch týchto dôrazných nacionalistických obranách vyznáva sám Šafárik, aký prenikavý dojem naň urobili: úplne a naveky ho získali, ako vraví, „jazyku mateřskému a slovanskému národství“.

Účinok toho prejavoval sa predovšetkým vo vlastných veršovaných pokusoch: Šafárik začal písať básne. Ochotný Hromádko poskytoval jeho pokusom prístrešie vo svojich „Prvotinách“ už od roku 1813, a rok nato, r. 1814, Šafárik, alebo ako sa vtedy ešte pomaďarčene podpisoval: Šafáry, odvážil sa na samostatnú zbierku veršov, ktorú vydal v blízkej Levoči a podľa vzoru veterána slovenských veršovcov, prešporského Jiřího Palkoviča, nazval: „Tatranská Múza s lírou slovanskou“.

Ak lepšie nazrieme do osemdesiatstránkovej knižky osemnásťročného mladíka, objavia sa nám niekoľkoraké prvky jeho básnických štúdií a jeho poetický aj životný ideál.

Predovšetkým vo veršoch Šafárikových určité stopy zanechala cudzia lektúra školská i knižná; Klopstock so svojím antickým metrom a oslavou priateľstva, lásky, čnosti a vlasti; mäkký Mathisson so svojou symbolizujúcou záľubou prírodnou; Bürger-anakreontik i Bürger-baladista a sentimentálny lyrik Schiller (najmä piesne na Lauru).

Popri týchto cudzích živloch zanechali jasné dôkazy záľuby a úsilia, s akými ich čítal, v Šafárikovej „Múze“ i veršované zbierky jeho starších krajanov, Tablica a Palkoviča, potom almanachy Puchmajerove a napokon, alebo vlastne predovšetkým, Jungmannov preklad Miltonovho „Strateného raja“. Všetka slávna látka, smelé novotvary, biblicky zhustený sloh je z dikcie tohto prekladu, ku ktorému sa Šafárik mottom na titulnom liste svojej zbierky sám hlási. Tak už druhé Jungmannovo dielo prenikavo pôsobilo na Šafárika.

Na pohľad by sa síce zdalo, že mladý veršovec uviazol v zastaralej rokokovej anakreontike. Stretávame sa i tu opäť s Milkami, Nymfami, Lýdiami, Titanmi, Morfeami, Hérami atď. I nejeden erotický zvrat v starej galantnej maniere by tomu nasvedčoval. Ale to je iba povrchná šupka. Jadro Šafárikových veršov v „Múze“, ak priberieme k nim ešte i ostatné, vytlačené v „Prvotinách“ roku 1815 a 1816, je úplne iné, hlásiace sa k novej škole Jungmannovej.

Ani Šafárikovi nie je poézia už iba hrou umu a vtipu, ale je mu vecou srdca a presvedčenia. Verí v jej nevyhnuteľnosť a večnosť; ona obletuje tváre mysliteľove, hlása etické ideály, ožiaruje a hreje trudnú životnú prózu. Poézia je Šafárikovi vrodená potreba ľudského ducha a výraz jeho najkrajších a najvyšších pomyslov. V časoch vtedajšieho konvenčného rýmovania udivení čítame verše, tak hlboko precítené a pekné, ako je báseň „Jiskra Božství“, sonet venovaný priateľovi a zložený ešte za formálneho pôsobenia vzoru prvej novočeskej znelky Jungmannovej. Tiež i živý zmysel pre prírodu, ako ho hlása báseň „Zašlý a vzešlý ráj“, akási obdoba Kleistovej „Jari“, zaraďuje Šafárika k ideovým stúpencom Jungmannovým.

Rozumie sa, že slovnou látkou Šafárikových veršov aj ich frazeológiou preniká Slovák: miesto českej „holi“ má palicu, miesto „kázání“ kázeň, miesto „muža“ chlapa, miesto „obočí“ obrvy, miesto „snědého loupežníka“ počerného kmína atď. Tu sa hlási prirodzený dialektický živel.

Ale ešte dôležitejšie než to, je stanovisko reformné, revizionistické, ktoré v neskorších spisoch Šafárikových preniklo v plnej sile. Hneď v úvodnej básni karhá mdlobu vlastencov, žalostiacich nad úpadkom jazyka vo vlastnej nečinnosti; karhá snenie o bezúčelných fantáziách a pritom zanedbávanie najbližších potrieb; karhá ponosy na nezáujem čitateľstva, ktorému sa predkladajú nechutné staré veci, a karhá sťažnosti čitateľstva na nezrozumiteľnosť spisovného jazyka, ktorému sa priučiť považuje za obeť atď. To sú už zárodky ďalších dôležitých prejavov.

Duševné poznatky kežmarské Šafárik prehĺbil a doplnil na univerzite v Jene, kde strávil temer dva roky od jesene r. 1815 do leta r. 1817. Mnohí jeho akademickí učitelia samovoľne rozvíjali zárodky, ktoré si Šafárik priniesol z Uhorska.

Klasický filológ Eichstädt vštepil mu záľubu pre grécku komickú drámu a pre idylu. Plodom toho bol preklad Aristofanových „Oblakov“ (neskoršie, v r. 1830 — 31, uverejnených v „Časopise musejnom“) i štúdie o starogréckej komédii a preklad Theckritových idýl („Krok“ 1821). Tiež preklad „Márie Stuartovej“ (potom tlačou v Prahe r. 1831), ktorá formou sa už blíži k antickému ideálu posledných drám Schillerových, hoci ináč veľmi blízka je názorom nových romantikov — vyšiel asi z týchto podnetov.

Filozof Fries, ktorý sa hlásil k Českým bratom ako k svojim predkom, mierny kantovec, posilnil Šafárikove humanitné zmýšľanie, naučil ho stavať filozofické poznatky na základe psychologickom a presne oddeľovať odbor nadzmyslový ako predmet viery od odboru zmyslového ako predmetu skúmania vedeckého.

Historik Luden, herderovec, vštepil Šafárikovi záľubu pre živú individualitu národov, pre dejiny ako spravodlivého sudcu minulosti.

A popri týchto troch veľa iných, buď priamo alebo nepriamo, pôsobilo na Šafárikovho vnímavého ducha. Bol to práve už spomenutý druhý rozkvet tzv. romantickej školy nemeckej, jej vetvy heidelberskej, nesenej silným smerom nacionalistickým, obdobie Arndtovo, Jahnovo, Görresovo, bratov Schleglovcov, Grimmovcov, Adama Müllera, Schellingovo a Fichtovo, ktorých heslá o zdedenej národnosti, o pestovaní ľudovosti, „Volkstum“, o znázornení všetkej vedy a všetkého umenia atď., prenikli, ako sme videli, do Čiech Jungmannovými snahami — a v takomto prostredí, v Jene, ocitol sa mladý Šafárik. S tým, prirodzene, spájal sa herderovský kult prostonárodnej poézie a pangermánska myšlienka.

Aplikácia toho všetkého na národy a život slovanský ponúkala sa priam sama od seba. Volanie po znárodnelej vede bolo časové tam, kde náuky temer výlučne sa pestovali v jazyku cudzom. Volanie po štúdiu ľudovej piesne, v ktorej driemu zakliate umelecké poklady, zaiste bolo vďačné tam, kde temer všetka láska tohto odboru ležala úhorom. A volanie po národnom zjednotení kmeňových zlomkov padalo na úrodnú pôdu tam, kde celok bol rozdelený na toľko navzájom odcudzených častí. Slovom: Šafárik si priniesol podnety ku všetkým odvetviam svojej neskoršej bohatej literárnej činnosti z Jeny. Jena z neho urobila jazykozpytca, dejepisca, literárneho historika, folkloristu v zmysle školy romantickej; Jena prebudila v ňom uvedomelého Slovana: a Jena, postaviac ho do výlučných služieb vedy, odvrátila ho od poézie.

*

Táto posledná metamorfóza privádza nás k Šafárikovmu druhovi, mladšiemu o tri roky a k ich spoločnej práci v duchu Jungmannovom, k Františkovi Palackému, ktorý sa 14. júna 1798 narodil v Hodslaviciach na Morave.

Palacký nemal to šťastie, čo Šafárik, ktorému rozvoj vzdelanosti uľahčovali a podnety k duševnej práci dávali vynikajúci učitelia a svetový myšlienkový ruch vysokých škôl v cudzine. Palacký bol temer úplne odkázaný sám na seba, na svoju vlastnú usilovnosť a vrodené nadanie.

Otec Františka Palackého, hodslavský evanjelický učiteľ, svojho desaťročného synka poslal z kunvaldskej školy do Uhorska do Trenčína, odkiaľ malý školák prešiel na prešporské lýceum. To bol krátky priebeh celého jeho vnútorného učenia. Povestné lýceum v Prešporku okrem scholastickej latinčiny, vtĺkanej mechanickým memorovaním, neposkytlo mu temer nič; knihovňa ústavu ostala mu neprístupná; z učiteľov, vynímajúc filozofa Grosza, ktorý ho priviedol ku Kantovi a k estetickým štúdiám, Palacký nemal nijakého samostatného popudu.

Ostávali teda účinky mimoškolského prostredia: spoločnosť alebo priatelia a vlastné súkromné štúdiá.

Vo svojej obsažnej, zaujímavej autobiografii Palacký vraví na konci roku 1817: „Co za největší štěstí své mladosti počítám, stalo se mi ku konci léta tohoto. Prvního prosince povolán jsem (byl)… ku paní Nině Zerdahely, dceři slovutného někdy a učeného Baloghyho, předního mezi zemany uherskými, an… byl kdys i s Voltairem sobě dopisoval.“ Pani Zerdahelyová, vraví ďalej Palacký, „po ztrátě všech svých nadějných dítek, (krem) jednoho syna, přišedši do Prešpurka i hledajíc ukojení mysli ve vychování nejen toho syna, ale i čtyř příbuzných mladých slečen, oblíbila si mne co učitele těch dítek proto, že sem prý byl první, jenž rozumováním filosofickým, any útěchy náboženské neměly u ní dosti moci, vrátil jí pokoj ducha. Bylať to paní vysoce vzdělaná, citův hlubokých a mysli velmi jemné, ježto brzy stala se mi jako matkou. V důvěrném po několik let s ní obcování, v rozmluvách ušlechtilých o nejvyšších otázkách života lidského zjemněli moji citové a upevnil se mravní charakter; při ní prospíval sem ve škole života lépe nežli knihami a dovršilo se tak říkaje duchovní mé vychování; ona uvedla mne do vyšších kruhů spoločenských, kteří na opravdivém vzdělání záležeti sobě dali…“

Vtedajší Prešporok na Dunaji, mesto starých uhorských snemov, korunovačné mesto a sídlo mnohej, bohatej, a čo viacej znamená, osvietenej šľachty, mal rozvinutý spoločenský život. A v týchto zemianskych spoločnostiach Palacký nielen zošľachtil svoje mravy, ale vytríbil si estetický vkus a zdokonalil sa v hudobnom umení. To bola jedna cesta.

Po druhej ho viedli priatelia. S Benediktim osvojil si gréčtinu, od srbských kolegov naučil sa juhoslovančinu a od Šafárika (ako hneď uvidíme) získal mnoho literárnych podnetov.

A po tretej ceste kráčal Palacký sám. Popri Schillerovi bol to najmä predchodca romantikov, Herder, a Jean Paul i Madame de Staël, ktorí ho uviedli do nového sveta. Okrem tejto lektúry z vlastného popudu Palacký, povzbudený súc Jungmannovým „Rozmlouváním“ v „Hlasatelovi“, učil a naučil sa materčinu, ku ktorej — ako vraví — „spisové Dobrovského otevřeli mu bránu, aby duchem filosofickým do soustavu řečí slovanských, zvláště české, nahlédnouti mohl“. Z vlastného popudu naučil sa po francúzsky, taliansky i portugalsky, ovládajúc nakoniec toľko rečí, ako málokto z vtedajších Prešporčanov. Z vlastného popudu, náboženskými pochybnosťami, obrátil sa k samostatnému hĺbaniu metafyzickému. Z vlastného popudu obľúbil si poéziu, a ako dosvedčujú bohaté výpisky, prečítal snáď všetky vynikajúce básne svetových literatúr. A zaiste tiež z vlastného popudu obľúbil si Palacký štúdium dejín, učiac sa od Robertsona a Ludena, príslušníka nemeckej romantickej školy, ako vraví, „považovati historii duchem filosofickým a politickým“, a tak prišiel na myšlienku: pokúsiť sa o niečo podobné i v jazyku českom, čiže znárodnelú vedu českú vziať si za svoj životný spisovateľský cieľ.

Palacký je vo svojich mladíckych básnických pokusoch zaujímavý zjav.

Po latinsky začal veršovať už v Trenčíne ako štrnásťročný chlapec a po česky dva roky nato. Škola upútavala ho Horátiom, Vergiliom, súkromná lektúra Kleistom, Klopstockom a Ossianom, a stopy toho všetkého zjavne sa hlásia z ideí a formy Palackého vlastných veršov. Ako Milota Polák v „Provodě“ k svojej „Vznešenosti přírody“ túži:

tak i mladý Palacký, r. 1815 prekladajúc Kleistovu „Jar“, v úvodnej básni „Vítání máje“ volá túžobne:

A ako Kleist, stúpenec antickej maľby prírodnej a zároveň predchodca novovekého rousseauovského volania po prírode, tak i Palackého myseľ zaujal vrstovník Kleistov, Klopstock, ešte vrúcnejší ctiteľ antiky po stránke formálnej, v ktorej videl oslobodenie od zdedených cudzích šablón, a ešte sentimentálnejší velebiteľ prírody, čnosti, patriotizmu a priateľstva. Klopstockova a Kleistova myšlienka — ideálna ríša duchov, kde nevládne oceľ, ale ľudskosť, osveta a umenie, a kde skutočnými panovníkmi ľudstva sú vyvolení básnici, ktorým by mali zveriť osudy národov i práce mysliteľov — je i myšlienkou Palackého.

Jednako ani tieto imitácie, ani pokusy dramatické, ku ktorým sa chystal, alebo zamýšľaný veľký epos o Napoleonovi a jeho svetovom zápase s Európou, kde by sa boli uplatnili všetky vedúce idey doby, ani hlbšie sústavné štúdiá estetické nepripútali Palackého k trvalej vlastnej básnickej produkcii. Všetko úsilie hodlal venovať osirelej českej vede.

*

A práve tento úmysel zblížil Palackého so Šafárikom a ešte temer počas štúdií oboch mladých priateľov spojil v literárnom pokuse, neveľkom síce rozsahom, ale pre rozvoj vtedajšej našej literatúry epochálneho významu.

Šafárik na kežmarskom lýceu mal spolužiaka a priateľa Jána Benediktiho, ktorý sa písal i Bahoslavom, ľuborečského rodáka o štyri roky mladšieho, než bol sám. Z Kežmarku Benedikti-Blahoslav prešiel do Prešporka a odtiaľ r. 1817, keď už Šafárik zase bol doma, do Jeny.

Blahoslav stal sa spojivom medzi Palackým a Šafárikom. Palacký totiž na štúdiách v Prešporku, ako sme už naznačili, učil sa so snaživým Blahoslavom cudzie moderné jazyky, čítal gréckych básnikov, žiadal si jeho posudok o svojich prvých veršovaných pokusoch a najmä vytrvale s ním viedol spory o českú prozódiu, proti prízvuku, ktorý Benedikti zastával, obhajujúc časomieru. Keď sa však r. 1816 cez prázdniny rozišli, Palacký, „poznav“, ako sám hovorí v autobiografii, „nemožnost státi se kdy velikým básnikem, s druhé pak strany náramný nedostatek naučných kníh v literatuře české“ — odhodlal sa zanechať básnenie a úplne sa venovať vede.

Tento list Blahoslav poslal do Jeny Šafárikovi, a ten ho, doplnený vlastným dodatkom, uverejnil v Hromádkových „Prvotinách“ v januári r. 1817. Tak Šafárik s Palackým v spoločnom úsilí literárnom a v osobnom priateľstve zlúčili sa skôr, než sa ešte zišli a poznali osobne.

Príčinou toho, že Šafárik tak rýchlo priľnul k priateľovi ešte nevidenému, bola mnohonásobná zhoda názorov.

Predovšetkým v Palackéno liste ostro prenikalo stanovisko k vtedajšej literatúre českej, ktoré sa hlásilo už v Šafárikovej „Tatranskej Múze“ zjavnou revizionistickou tendenciou. Mladý Moravan si necení vysoko náukovú domácu slovesnosť a otvorene vyslovuje nad ňou svoje odsúdenie.

Druhou príčinou súhlasu bolo nadšené oceňovanie ľudových piesní ako jedinej skutočnej poézie, ako uvidíme ďalej.

A tretia zhoda objavila sa v lieku, ktorým — i keď sa v ľudovej piesni nijako neprejavoval — obaja mladí priatelia chceli vyliečiť planú umelú českú poéziu: v úplnom zvelebovaní Jungmannovej časomiery proti Dobrovského prízvuku.

Táto tretia zhodná idea spojila oboch mladých priateľov najtrvalejšie. Jej dali výraz v bojovnom spisku, ktorý napísali a vydali spoločne a ktorý prenikavo zvíril pokojnú hladinu našej básnickej produkcie ako výraz a ohlas Jungmannových ideí.