ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Básne z r. 1821.

Čo sa týka vnútorného rozvoja a vonkajších osobných osudov cez prvé obdobie Kollárovej činnosti, o máloktorom jeho vrstovníkovi sme tak podrobne informovaní, ako práve o autorovi „Slávy dcery“. Jeho „Paměti z mladších let života“, v neskorších rokoch napísané podľa vzoru Goetheho „Dichtung und Wahrheit“,^[33] sú kľúčom ku Kollárovmu rozvoju, a hoci, ako všetky podobné neskoršie autobiografie, boli pravdou i básňou zároveň, predsa po svedomitých korektúrach, ktorými dodnes prešli, sú kľúčom veľmi cenným.

Z Kollárových „Pamětí“ všímame si predovšetkým, aké hlboké a trvalé dojmy zanechávalo školské, spoločenské i prírodné prostredie v mladom Slovákovi.

Už na ľudových školách v Mošovciach v stolici Turčianskej, kde sa narodil dňa 29. júla 1793, mal Ján Kollár učiteľa Šulku, ktorý Michalkovou knihou „O škodlivosti pověry“ a praktickými pokusmi na cintorínoch a osamelých miestach v noci privádzal svojich zverencov k rozumnému ponímaniu všetkého prírodného diania, a tým dal základ Kollárovmu racionalizmu, ktorému ostal básnik verný do smrti. Už v útlej mladosti, ešte v rodisku u príbuzných, dostala sa Kollárovi do rúk stará Melantrichova biblia a Kocínova „Historie církevní“, ktoré prebudili jeho nenásytnú túžbu po čítaní a po knihách. Tiež Šulkovo prísne trestanie gramatických chýb v živej reči už zavčasu otvorilo Kollárovi myseľ pre formálnu stránku jazyka. Vyučovanie v meštianskych a zemianskych domoch v Kremnici a Banskej Bystrici usnadnilo mu prístup k lektúre nových nemeckých básnikov a francúzskych encyklopedistov. Iný výborný učiteľ Kollárov, kremnický Komáry, na celý život mu vštepil lásku ku klasikom natoľko, že študenta Kollára v istom čase okrem Horácia a Vergilia, Ovidia a Sallustia, Cicerona a Qaintiliana nič iné nezaujímalo: na prechádzkach ich nosil so sebou, v chráme pri speve a kázaní z klobúka ich čítal, na výletoch v lesoch a z hradných cimburí prednášal latinské citáty.

A práve tak náružive ako knihy Kollár už v mladosti miloval i prírodu. Bol rousseauovcom ešte skôr, než Rousseaua poznal. Pravdaže, mal i čo milovať. Stolica Turčianska, „záhradka Slovenska“, ako jej hovoria, malebná rovina zo všetkých strán ovenčená reťazou hôr, ktoré sa černejú pralesmi: čarokrásne okolie kremnické, banskobystrické, prešporské, kde na štúdiách sa zdržiaval — všetko zvádzalo k pôžitkom. Nebolo azda dňa, aby nebol Kollár podnikol výlet na niektorú výšinu v okolí a nebolo vrchu v miestach, kde sa zdržiaval — v „Pamětiach“ vymenúva všetky rad-radom — aby nebol na ne vystúpil. Pocity, ktoré mával, naznačuje sám. „Ten pohled s výsosti do dolin, na města, paláce, vesnice, domy, lidi vzbudil vo mně jakési hořkosladké a přece blažené city. Zdálo se mi, jakobych měl na chvíli vševidouci a všepřítomné oko; jakobych viděl všecky ty mnohé dobré i zlé myšlenky, moudrá i pohoršlivá slova, cnostné i hříšné skutky, ty radosti i žalosti, smíchy i slzy, které se pode mnou v tom okolí hemžily, rodily a mizely.“

Čo však popri tomto charakterizuje Kollárovu povahu, bola jeho láska, zase rousseauovská, k pôvodnému, prostému, arkádskemu spôsobu života.

K tomu všetkému od r. 1812, kedy Kollár odišiel na filozofiu do Prešporka, pripojili sa ešte iné vplyvy, najmä prebúdzajúca sa nová česká literatúra. Už v Prešporku, v starom stredisku literatúry československej, veľa čítal a tam sa tiež spriatelil osobne i literárne s mladým Palackým. Za druhého pobytu v Banskej Bystrici v rokoch 1815 — 1817, kde Kollár vychovávateľstvom si vyrábal na univerzitu do Nemecka, ušľachtilý mladý básnik Samuel Rožnay priučil ho ruštine a poľštine. A keď r. 1817 na jeseň Kollár cestoval cez Viedeň a Prahu do Jeny, zoznámil sa s pražskou literárnou obcou, najmä s Jungmannom a jeho kruhom, už ako nastávajúci spisovateľ.

Tak sa Kollár ocitol v Jene, kde sa mu otvoril nový svet — spoločenský, vedecký a osobne intímny. Všetky domáce podnety sa tam rozšírili a prehĺbili. Bez vplyvov pôvodného prostredia síce by sa nebol stal Kollár Kollárom; ale až Jena rozpútala idey v ňom driemajúce, a vtlačila im určitý ráz a smer.

Najprv nový svet, do ktorého vkročil, prebudil v Kollárovi básnika.

V krásnom jenskom okolí, v rozsiahlom kniežacom parku, medzi kvitnúcimi lúčinami a záhradami na brehoch Sály, v pôvabnom údolí, zvanom „Raj“, na mnohých pahorkoch a výšinách v najbližšom okolí, odkiaľ sa otváral voľný ďaleký rozhľad na zdvíhajúce sa a klesajúce vlny temného Durynského lesa — tam až s plnou náruživosťou vzplanula Kollárova láska k prírode, ktorú si bol priniesol už z domácich krajov mošovských, kremnických, banskobystrických a prešporských. V „Pamětiach“, v ešte neskoršom veku zaznamenáva, ako rýchlo zdomácnel na všetkých výšinách a po všetkých sadoch i záhradách jenských; ako v máji hodiny a hodiny ani vo vytržení stával pred kvitnúcim mliekom a snehom ovocných stromov; ako cez deň po prednáškach neraz vyškriabal sa do korún silných čerešien, jabloní alebo líp, a tam v tichej rozkoši sediac, čítal alebo veršoval, večer zase skrývajúc sa za ružové kry, do noci načúval spevom slávikov; ako, hoci do Jeny prišiel študovať teológiu, chodil na obľúbené botanické prednášky Okenove a Vogtove, na míle cesty so svojimi učiteľmi podnikal botanické výlety, noci prebdel, aby videl rozkvitať aloe alebo kaktusový kvet, atď. Prírodné zážitky nahrádzali mu jeho nanútenú osirelosť, v nich zabúdal na citeľnú hmotnú núdzu, kvety (ako sám vraví) boli jeho „karty a kostky, šachy a kuželky, koncerty a bály, hry a zábavy…“ Rousseauovská láska k prírode a samote dala jeho poézii život. „Tam venku pod širým nebem (čítame ďalej) vznikl a zhotoven byl větší počet mých básní a znělek jak v Jeně, tak i po cestách a v Pešti, takže vrátě se domův, nic jiného jsem nepotřeboval, než položiti je pérem na papír.“

Iné popudy k básneniu čerpal Kollár z klasickej poetickej pôdy, na ktorej sa práve zdržoval. V malej jenskej záhrade žije v domku, kde Schiller básnil svojho „Wallensteina“; v blízkom Weimare so zbožnou úctou prezeral domy, kde býval Herder a Wieland; ba naskytlo sa mu i šťastie, osobne sa tam zoznámiť s Goethem, pre ktorého prekladá slovenské spievanky.

Ďalšie podnety poskytovala Kollárovi jeho bohatá súkromná lektúra. So svojím spolužiakom číta básnikov gréckych, talianskych i nemeckých, Homéra, Sofokla, Euripida, Tassa, Schillera a Goetheho. A sám sústavne sa zahlbuje do štúdií estetických, ako tomu nasvedčujú zaujímavé Kollárove poznámky v rukopisnom Denníku. Mnohé výpisky z romantických diel teoretických, najmä nemeckých, ukazujú predovšetkým, ako podliehal náukám vtedajších nemeckých romantikov a ich vzorom. Z Ludenovej, Bouterwekovej, Jean Paulovej estetiky, z Herdera a Friedricha Schlegla, z Rousseauových kníh, zo Chateaubriandovho „Génie du christianisme“,^[34] z Madame de Staël a iných poučuje sa o rozdiele medzi géniom a talentom, medzi štýlom a manierou, o význame obraznosti, o povahe básnictva lyrického, o ľúbeznosti sonetu, o vážnosti elegického dvojveršia. Všetko to ako v škrupine už ukazuje budúceho autora „Slávy dcery“. Z vypísaných výrokov rôznych teoretikov vychádza najavo, že za úlohu umenia pokladal idealizovať a obraznosťou stupňovať skutočnosť, že vrchol poézie videl v lyrike, jej hybnú silu v citoch ľúbostných a filozofickej reflexii a za jej najvhodnejšiu formu považoval sonet, ktorý romantická nemecká škola štúdiom stredovekej talianskej poézie, najmä Petrarku, pre hudobnosť, úsečnosť a ucelenosť znelkového útvaru natoľko priviedla do módy, že napr. r. 1821 Knebel na všeobecnú záplavu zneliek narieka slovami: „Wir sehen jetzt nicht als… Sonette, wo wenigstens immer ein Reim hinkt und ein Paar Werse keinen Sinn haben. Dieses richtet unsere Poesie und Sprache vollends zugrunde. Die Gedichte scheinen nur da zu sein um der Reime willen, die wie eine schmale Tresse um ein schlechten Rock zur Zierde prangen.“^[35] Ďalej Kollára zaujímali duchaplné pohľady Herderove, Jean Paulove a Chateaubriandove na rozvoj poézie od najstarších čias, najmä epopeje; ich názor o mytológii ako dôležitom živle i v modernej poézii; o biblii a požiadavke vysvetľovať ju ako každý iný plod slovesný z ducha doby, v ktorej vznikla; o prenikavých účinkoch prírodného podnebia na ráz a útvar poézie. To všetko neskoršie sa ozýva čiastočne z tropickej a reflexívnej časti jeho poézie, čiastočne z jeho teoretických výkladov. A nemenej určite i vtedy moderné romantické názory o piesni prostonárodnej, ako si ich do svojich zápiskov zaznačil, hlásia sa z neskorších Kollárových snáh zberateľských v odbore poézie ľudovej.

Napokon jedna z hlavných, ak nie hlavná vzpruha Kollárovho básnenia v Jene, bola láska. Kollár sa zamiloval. História tejto lásky známa je z jeho „Pamětí“. V osade Winzerle, asi pol míle od Jeny, v polovici apríla slávili tridsaťročné jubileum tamojšieho evanjelického chrámu; a keďže slávnostnú kázeň mal mať superintendent Marezoll, slávny duchovný rečník a racionalista, Kollár s družinou kolegov ponáhľali sa na slávnosť. Mladého Slováka, ktorý mal záľubu v kvetnatej belosti prírody, upútali medzi účastníkmi dve mladice, ktorých biely šat odrážal sa od zelene záhradného kopca, na ktorom stáli. Jedna z nich, neznáma, osobitne vzbudzovala Kollárov záujem. Nebolo to posledné stretnutie. Keď potom neskoršie starý pastor v mestečku Lobede, tiež od Jeny asi pol míle vzdialenom, onemocnel a jeho manželka na radu Marezollovu, s ktorým sa bol Kollár zatiaľ osobne zoznámil, vyžiadala si, aby práve mladý slovenský teológ zastupoval ho v nedeľnej kázni; Kollár pri návšteve v pastorovom príbytku „mladici v nejplnějším květu panenského věku“, ako vraví, tú istú neznámu v bielom šate, videl po druhý raz. Bola to prvorodená pastorova dcéra, Vilma Bedřiška čiže Frederika Schmidtová. Znovu náhodou obaja mladí ľudia sa stretli v prudkom májovom daždi na kvitnúcich lúkach pod košatou lipou, kam, dohliadajúc na poľnú prácu, vo svojom širokom slamenom klobúku, s košíčkom kvetov a s knižkou v ruke bola sa uchýlila pekná pastorova dcéra. A keď po skorej smrti neduživého farára vdova si vyžiadala od Kollára, aby jej mladšie dve dcérky aspoň raz týždenne vyučoval, s ich staršou sestrou stýkal sa pravidelne.

Pozvanie osirelej cirkvi, aby sa stal ich duchovným správcom, Kollár odmietol, majúc pevný úmysel vrátiť sa domov a zo všetkých síl slúžiť osvetovým potrebám svojho ľudu. Na druhej strane však vdova po pastorovi odmietla Kollára, ktorý si chcel jej najstaršiu dcéru ako manželku odviesť do Uhorska, majúc námietky ani nie proti ženíchovi, ale proti neznámej, vlastne nepekne známej krajine. „Uhersko a Sibirie (sťažuje si ešte po rokoch Kollár), to jí bylo jedno; ona ničeho neznala a neviděla než pouště a voly.“ A pokiaľ tam bývali skutočne i ľudia, tých si predstavovala ako polodivochov, v zime v lete v zamastených kožušinách, s vlasmi namastenými masťou, so slaninou v ústach, ako ľudí, ktorí v podzemských pelešiach prevádzajú lúpežníctvo, atď. Neostalo teda Kollárovi nič iné, než aby koncom marca r. 1819 Jenu opustil sám.

Dúfal, že jeho rozbúrené vnútro utíši sa na cestách po krajoch slovanských, na ktoré sa už oddávna túžobne chystal. Ale zamýšľané cesty pre nedostatok peňazí bolo treba obmedziť iba na ponemčené alebo ponemčujúce sa kraje slovanské a tiež i tam nešťastný milenec vraj, více letěl než cestoval, neschopen učiti se a přísně věci zkoumati, ba ani přátelsky rozmlouvati a dlouho na jednom místě“ pobudnúť, ako vraví. Najľudnatejšie mestá pripadali mu ako „pouště vzdělanosti“; všade sa cítil osamelý. Oázou v tejto púšti stala sa Kollárovi na niekoľko týždňov Praha, kde ho priateľsky prijali v dome Dobrovského, Jungmannovom, Preslovom a iných; ďalej Prešporok, kde Kollára túžobne očakával priateľ Palacký; a napokon domovina turčianska, kde u bratanca v Slovenskom Právne čaká do jesene, kým ho povolali na pomoc starému evanjelickému kazateľovi Molnárovi do Pešti. Neukojená citová túžba a beznádejnosť odjakživa bývala básnikom silnejším a hlbším popudom, než láska šťastná. To sa ukázalo i pri Kollárovi. Množstvo veršov, ktoré vzniklo za posledného jenského pobytu, na cestách a doma, je z najprecítenejšieho a najpravdivejšieho, čo kedy Kollár napísal. Dôkazom toho je malá knižka, ktorá vyšla v Prahe r. 1821 starostlivosťou Jozefa Jungmanna s názvom: „Básně Jana Kollára“. Obsahuje najprv osemdesiatšesť „zneliek neb sonetův“ (ako básnik vysvetľuje) v dvoch dieloch, potom elégie, ódy a epigramy zväčša vo formách antických. Týchto skoro sto zneliek je zárodkom neskoršej „Slávy dcery“.

Kto Kollárovo básnické veľdielo pozná iba vo forme trojspevu budínskeho vydania z r. 1824, alebo dokonca ako tzv. „úplné“ vydanie peštianske o piatich spevoch z r. 1832, tí by v tomto pôvodnom znení dozretú, ba temer už prezretú „Slávy dceru“ sotva poznali. Jednak v básnikovi doteraz nevyrástla celá jeho idea, jednak i to, čo napísal, skomolila vtedajšia tlačová cenzúra, cenzúra víťaznej reakcie rokov dvadsiatych.

*

Štáty a ich vlády totiž, spojené vo „Svätej aliancii“, len čo pomocou svojich národov celkom povalili veľkého revolucionára na tróne, Napoleona I., a prízrak geniálneho samovládcu neskôr zmizol, obrátili sa proti svojim pomocníkom. Metternichova diplomacia, úrady všetkých odborov, sieť policajnej moci verejnej i tajnej, náhle súdy vojenské, ľudomorne špilberské a iné, vypovedávanie a šibenice, slovom, všetok vonkajší tlak zmohutnelej reakcie okolo roku 1820 vyhladzoval z obecenstva náuky novoeurópskeho liberalizmu o „legitimite národov“, o samourčení jestvujúcich telies spoločenských, o zriadení konštitučnom a prirodzenom i historickom práve občanov, o slobodnom myslení a presvedčení — všetko, čo národom v ťažkých časoch protinapoleonských bojov lichotive sa sľubovalo. Najmä policajný nátlak grófa Sedlnického bol neznesiteľný. Jeho moc zasahovala do všetkých spoločenských zriadení, do politiky, do úradu, školy, literatúry, do listovného tajomstva, do rodinného súkromia, do samotného ľudského svedomia. V každej priateľskej besede videli sprisahaných karbonárov; v každej odlišnej mienke vetrili demagógov; v každej kritike verejnosti tušili revolucionárov. Typický bol osud šľachetného učiteľa vysokých škôl pražských. Bernarda Bolzana, nadšenca pre vnútornú obrodu mravnú a pre náboženstvo srdca (o čom ešte neskôr); nekatolík nedostal sa za úradníka, cudzozemec nesmel byť ani vychovávateľom; knihovne predkladali zoznamy spisov, ktoré si univerzitní profesori vypožičiavali pre potreby vedecké; cudzie štáty odmietali s Rakúskom poštové zmluvy pre neistotu tamojších verejných zásielok; a vrchol všetkého: v rokoch dvadsiatych na Dobrovského analogickú opravu českého pravopisu padlo podozrenie ako na dohovorené znamenie oživnutých tajných lóži slobodomurárskych, ktoré vtedy obviňovali zo spojenia s revolučnými talianskymi karbonármi. Úplná, mŕtva nehybnosť všetkého života verejného bola metternichovským ideálom štátnického umenia.

Za týchto okolností už pred rokom 1820, tuhšie ako kedykoľvek predtým, i na našu literatúru dolieha olovený tlak tlačovej cenzúry. Němeček a Zimmermann (tento ako plagiátor a falzátor aj ináč smutne preslávený) sú povestné mená cenzorské z tohto obdobia skutočný tragikomický postrach vtedajšej našej slovesnej produkcie.

Roku 1820 nesmeli vyjsť Puchmajerove zobrané verše, predtým všetky jednotlivé už odtlačené. Roku 1821 katolícky kňaz Ziegler vo svojom „Dobroslave“ nesmel uverejniť životopis pedagóga Komenského, pretože slávny učiteľ národov bol zároveň „sektár“. A známe sú ťažkosti mladého Čelakovského, sotvaže roku 1820 vkročil na pražskú pôdu. Cenzor Zimmermann, ktorého meno Čelakovský prekladá „Drvoštěp“, škrtal mu vo veršoch slová „Čech“, „tyran“; škrtol mu verš „láska k vlasti, k choti, k dítěti“; škrtol mu prívlastok „Slovanské“ v jeho zbierke prostonárodných piesní viaceré časti predhovoru, kde Čelakovský veľmi opatrne a triezve hovoril o národnosti, a vyše polovice piesní ako vraj neestetických. Nielen nad slobodou, náboženstvom a láskou — lež i nad estetikou otcovsky bdeli vtedajšie cenzorské ruky.

A podobných sťažností je mnoho. Jungmann vo februári r. 1818 sťažuje sa Antonínovi Markovi: „My budeme museti brzo všeho do Vídně odesílati, tak nám zpřísněla ta zdejší cenzúra. Včera teprv jednomu práv slyšiteli vráceny básně s tím, že atmen aufruhr!!^[36]“ „Censorové zdejší (v máji 1822 zase Jungmann píše Kollárovi) náramně bázliví jsou a chtíce se zalíbiti vrchnosti své, maží napořád bílé i černé. Tak propadl Belizar Marmontelův, tak (preložená) Štuartka Šafářikova… Nyní propadla Vina Müllnerova, od prof. Šíra pěkně metricky zčeštěná, ačkoliv ve Vídni tištěna, tam i zde se zhusta hraje a čte v němčině. Cenzor napsal, že prý jest proti dobrým mravům, an prý fatum přijímá atd. Ze Šillerova Zvonu vymazali mi celý kus, ač ho německy každý chlapec zde zpaměti umí. Nastojte, jaké to časy!“ V januári toho istého roku zase Markovi: „Presl měl oplétání skrze III. Krok, měl tam prý něco o Machiavellu — a to se nehodí k našim časům; musí duplikát psáti celého svazku“… A vrcholom mimovoľnej komiky bola premena vynútená cenzúrou, ktorou v almanachu „Dennica“ r. 1824 prešla Šírova báseň „Hon Jaroslavův na Tatary“, zložená podľa Körnerovej „Lützows wilde Jagd“;^[37] už púhy naivný výkrik: „Toť jest Žižka, Žižka, vůdce a ředitel náš!“ v básni, ktorá oslavovala jeho vítkovské víťazstvo, znemožnil pôvodnú skladbu, ktorej dejisko zmenilo sa na Olomouc a nepriatelia husitov na Tatarov.

*

Za takéhoto stavu vecí neprekvapuje, že i vlastenecko-ľúbostné „Znelky“ Jána Kollára, zárodok neskoršej „Slávy dcery“, prechádzali cenzúrnym očistcom, keď ich r. 1820 pražskému tlačovému úradu predložil Jozef Jungmann. Až po roku zbieročka dostala imprimatur a ešte časť z nej ostala v písacom stolku. „Dané mi na starost básne vydati (píše Kollárovi Jungmann v októbri r. 1820) bylo mi potešením, ale censura vše tíží. Zachráň bůh, aby nejaká myšlenka o spojení Uralu s Tatrami atd. se nekde vyskytla; tu by jiste celý spis zavržen byl a literatuře by ješte vetší pouta nastala… Ty pekné (ach přepekné) části, které se Slávie týkají, nesmejí se na ten čas censuře předložiti bez znamenitého nebezpečí dobré veci. Ano i druhá částka sotva celá projde. Ondy si stežoval Ziegler, že mu censor vymazal mimo třicet archů jiných vecí — i také písne erotického obsahu i s melodií! Nemáme se ani Erosa, ani politiky týkati — to žádost a podání censury“… Vo februári r. 1821 Jungmann znovu si sťažuje: „Z prvních básní nemilosrdne mnoho přeškrtali a zrovna nejpeknejší, ku př. ten sonet, kde ta Lada s Madonnou tak milostne splývá!“ A neskôr v apríli r. 1821, posielajúc prvý výtlačok básní Kollárovi, Jungmann žalostí: „Naše censura nemaže vždycky jediná slovce,… ale ona pro jednu strofu atď. hned veliký a tlustý kříž po celém díle učiní. Ráčte býti s tím vydáním, jak jest tenkráte, spokojeni; co neprošlo nyní, může snad při druhém vydání jinde projíti — zatím sobe to vše milovníci Musy vaší verne opíší“…

Z neľúbostných, už vtedy napísaných Kollárových sonetov v knižke z r. 1821 ostali iba tri (v terajšom prvom speve jedenásty a v treťom päťdesiaty piaty a sto sedemnásty: „Tři mne věci, když je spatřím, k smíchu s hněvem spojenému núkají“; „Nechtěj zoufat, když se proti tobě, bratře, šklebí závist trkavá“; a „Blaze, kdo si jeden čistý, smělý účel místo mnohých představí“); z tých troch však okrem toho prvý a posledný je nepôvodný, podľa predlohy, ktorú poskytli Dante a Schulze. Všetky ostatné znelky sú erotické. Teda vydanie z r. 1821 vinou vonkajších okolností je dielo kusé. Napriek tomu vypustených nebolo veľmi mnoho; pôvodná osnova básne nemala viac sonetov než sto.

Jednako ani v tejto osekanej podobe „Znělky“ nezostali bez účinku. Nevytlačené časti kolovali v mnohých odpisoch a vtedajšia česká literárna obec čoskoro doplnila si neúplný obraz básnikov. „Zatím i ten brak (cenzúrou) nechaný tak jest utěšený, že sobě ním věčné slávy u Slovanů získáte,“ píše Kollárovi r. 1821 Jungmann. „Nový básník, Slovák, jménem Kollár, zdá se mi vše převyšovati, co posud v básníctví;… až čísti budeš, ó nebe počiješ“ písal priateľom Čelakovský. A Šafárik tešil autora, nespokojného s kusým vydaním básní: „Ne v liteře, ale v duchu cena jejich. Tať jim zůstala v celosti.“

*

Zo všetkého, čo v znelkách Kollárových z r. 1821 máme poruke, vidno, že plán neskoršieho vydania „Slávy dcery“ autor nemal v „Sonetoch“ dotiaľ hotový. V prvom oddiele (sonet 1 — 37) vyznieva šťastie z lásky prítomnej, v druhom (sonet 38 — 86, žiaľ z lásky minulej, pociťovaný všade, kde sa básnik zdržuje, či mešká na cestách, či doma — útechu však nikde iba v nádejnom spojení vo večnosti. Epická niť je ešte len v samom zárodku; ospevovaná deva ešte nie je vzdušná alegória, ale pekná pozemská bytosť z krvi a mäsa; nie je básnikovi náhradou za utrpenie Slovanov, neputuje s ním po slovanskom nebi a pekle: je to dlhý rad obrázkov a nálad v ohnivých farbách šťastnej i nešťastnej lásky.

Už v tomto jenskom embryu budúcej „Slávy dcery“ Kollár znateľne podlieha vzorom a náukám romantickej školy.

Prednosť dáva lyrike, podľa názorov nemeckých romantikov vrcholu básnického umenia; lyrike erotickej, najvlastnejšiemu výrazu citovému, spojenému s reflexiou. A napokon neopisuje city ani portréty skutočného života, ale všetko kreslí žeravým uhľom vznietenej obrazotvornosti, hyperbolizuje, odieva sviatočne, romanticky idealizuje. Tak Kollár poníma celú povahu a postavu svojej milenky.

Ponajprv duch. Je mierna, hanblivá, blaží už sľubom, nie však skutočnou priazňou, horúcu vášeň mení v čistú čnosť, takže pred jej nevinným pohľadom básnik mimovoľne klopí oči. Je svätosť, zavitá v kráse, je duša božská, vtelená v pôvab fyzický — Venuša, Juno i Minerva, krása, moc i múdrosť v jednej osobe. A čo je hlavné: o súhrne svojej dokonalosti nevie, ako o nej nevie ruža rosou skropená.

Až po prednostiach ducha tejto kráľovnej tvorstva nasledujú telesné prednosti. Dokonale súmerné údy, líca ružové, hrdý krk, labutia šija, zlaté vlasy, oslnivé čelo, prísne vábne oči, útle ruky, hodvábna snehobiela pleť — tak stojí pred zrakom básnikovým tmavovlasý, energický originál jeho dievčaťa, pretvorený na nežnú rusovlásku, na romantický ideál XIX. storočia. Príroda stvorila Kollárovu Mínu zo všetkých živlov, Pallas, Leda, Cupido i Amor vyčarili ju v podobu gréckych bohýň, je to postava hodná Homéra i Canovu zároveň, syntéza krásy prirodzenej a umelej, antickej i kresťanskej, Venuša a Madona v jednom celku. To je Kollárov ospevovaný predmet.

Podobné sú i básnikove city a nálady. Bolesť, ktorú cíti, je sladká: sladký jed. Iba teraz chápe túžbu Menelaovu a dážď Jupiterov; je kráľom bez vojska, boháčom bez majetku — zjav Mínin, ktorý prechováva v duši, je všetko, čo má.

A doplnkom k tomu je i pozadie prírodné: starobylá lipa obsypaná kvetom, pod ňou lavička vo voňavom ďatelinovisku, svedok blažených chvíľ, sad, kde detsky spolu vystrájali, kvitnúce záhrady, nivy a brehy…

To sú živly lyrické. Epické živly v tomto prvom oddelení zneliek odmlčali sa po štyroch sonetoch. Osud, nechávajúc sľuby na pokoji, zväzkom vypovedáva boj — a básnik iba s polovicou srdca (polovicu nechal Míne), prisahajúc nepominuteľnú vernosť milenke, lúči sa s útulným farským príbytkom a navždy odchádza.

*

V druhom oddelení zneliek Kollárova nálada, to je už samá elégia. Svoju túžbu a beznádejnosť hlása od Rýna až po Dunaj. Márne básnik udúša lásku dlhým putovaním, kaleidoskopom nových krajín a miest; márne ospevuje Mínu, kade chodí, v dúhe po búrke vidí jej vzdušný zjav, bozkáva jej kadere na pamiatku darované, pozdravy posiela po slnku a zlaté mosty vzduchom k nej stavia; márne sa na ňu vypytúva žencov, pastierov, vtáctva: jej obraz neúprosne ho prenasleduje nepokojným dňom i bezsennou nocou, po ktorej každé nové ráno prináša iba nové útrapy, takže život ho omrzí, a básnik, hoci bez Míny hrozí sa zostúpiť do hrobu, túži zomrieť; len jeho piesne sú mu posledným útočišťom.

A tá istá melancholická nálada dýcha i z tenučkého epického pásma, nakoľko ho možno znať v tejto druhej časti. Kollára nevábi ani spev svetovej karlovarskej speváčky, ani Praha s Vyšehradom, ani turčianske rodisko, ináč skutočný raj: lebo čím je raj bez Evy? Už druhý rok živorí samotársky bez Míny, a preto bez duše, tá zotrváva u nej. Napokon jeho útrapy ukončí zjavenie: vzdušná postava milenkina volá ho do nadsvetia a opäť medzi hviezdami mizne — a básnik blažene a naisto očakáva svoj skorý skon.

Popri tomto zárodku „Slávy dcery“, obšírnej neskoršej skladby lyricko-epickej o piatich spevoch, Kollárove „Básně“ priniesli najmä ešte množstvo „Nápisov“, epigramov v antických rozmeroch, ktoré vyšli z usilovného štúdia teórie i praxe Lessingovej a predovšetkým Herderovej a vznikli pod znateľným vplyvom Goetheho a Schillerových „Xenií“.

Však forma a duch týchto veršov, ako i výpisky v „Denníku“ tiež ukazujú, že Kollár už v Jene usilovne obracal listy prešporských „Počátkov“, Kollár prijíma ich revizionizmus, ich kritické stanovisko k súčasnej literatúre a najmä k českej poézii.

„Českému Parnasu“ sa Kollár posmieva, že k nemu na poetike cvalom jazdia gramatikovia, ktorým k veršovaniu stačí púha gramatika, básnici však so slovníkmi pod pazuchou z Parnasu tiahnu nadol, t. j. že skutoční poeti zavčasu vzdávajú sa umeleckej činnosti. Svojich predchodcov Kollár neuznáva za klasikov, ani slovné vlastenčenie za dostatočnú cestu k národnej vzdelanosti.

A podobne autor „Básní“ posudzuje iné stránky osvetového domáceho života. V epigrame „Řeč a řeči“, venovanom kazateľom, zazlieva, že nepoznajú poriadne ani jazyk, ktorý ich živí. V „Slovenských knihovniach“ nachádza len malú kopu kníh: iba snáre a kalendáre, a i v takých ešte študujú viacej mole než ľudia. V básničke „Slované“ karhá duševnú lenivosť domácej inteligencie, ktorá slávnym menom predkov kryje nevzdelanosť zanedbávaného národa. Atď.

Lež v Kollárových „Nápisoch“ aj v iných básničkách zbierky z r. 1821 nachádzame už aj iné motívy: jeho romantický zápal pre poéziu ľudovú a ľudovosť vôbec; jeho nacionalizmus a slovanstvo; jeho ideál humanity. To odkazuje na časové prostredie, z ktorého vyrástlo druhé a tretie vydanie „Slávy dcery“.